Posledné zbohom

Informácie o poviedke:Túto poviedku sme našli na neaktívnych blogových stránkach www.passionate-angel.blog.cz. Vzhľadom na to, že nechceme, aby upadla do zabudnutia, rozhodli sme sa ju skopírovať priamo na túto stránku. Všetky práva na túto poviedku sú vyhradené jej pôvodným autorom a na tejto stránke sú umiestnené bez nároku na akýkoľvek honorár od jej čitateľov. Jednoducho chceme, aby sa na ňu nezabudlo. :-)


"A ona k nemu bude cítiť lásku. K záhadnému cudzincovi menom Angel, ktorý sa stane upírom. Ale upírom s dušou, ktorý blúdi po nociach vo večnom utrpení za svoje skutky."

Tu nad oblakmi sa život zdá byť jednoduchý. Akoby všetko malo svoj zmysel, ktorý pochopíme až oveľa neskôr. Vlastne až vtedy, keď to už pre nás nie je dôležité.
Ešte stále si pamätám ten pokoj a vyrovnanosť, ktoré som cítila v nebi. Bolo to také perfektné. Všetko dávalo zmysel a uvedomovala som si aj zmysel vecí, ktoré sa stali. Všetko do seba zapadalo ako kúsky nejakej skladačky. Povedala by som, že nebo je úplný opak života na zemi. Čo je vlastne aj pochopiteľné. No keď som sa vrátila späť na zem, uvedomila som si, aký môj život je. Alebo aký bol predtým.

Stále mám v živej pamäti život, ktorý som žila až do dňa, kým mi neoznámili, že som Vyvolená. Tá jediná. Premožiteľka, ktorej poslaním je zabíjať upírov, démonov a neustále zachraňovať svet.
A vtedy sa to začalo rúcať. Môj život nabral rýchly spád pozostávajúci z potulovania sa po cintorínoch a smrti, ktorá číha na každom rohu. A neuveriteľnej osamelosti. Osamelosti, ktorá je vo mne aj vtedy, keď som s ľuďmi, ktorých nadovšetko milujem.
Za tie roky svojho poslania som prišla o veľa. O ľudí, ktorých som milovala, o život, o budúcnosť, o sny, že jedného dňa sa moje najtajnejšie želanie splní.

Keď som pred ôsmimi rokmi stála na ceste a pozerala na ruiny Sunnydale, mesta, ktoré bolo mojím jediným skutočným domovom, verila som, alebo skôr dúfala, že konečne nastal ten správny čas, aby som mohla žiť a nie iba prežívať.
A prečo aj nie? Zachránili sme svet a pomocou Willowinho kúzla svet zaplavili premožiteľky. V tej chvíli som už nebola tá jediná. Vyvolená. Stala som sa jednou z mnohých. S najväčšími skúsenosťami, ale predsa.
No vedela som, že ešte nie je ten správny čas. Potrebovala som sa spamätať zo Spikeovej smrti a vyrovnať sa s minulosťou.
A tak som sa spolu s Dawn odsťahovala na opačný koniec sveta. Aby som mala istotu, že na ulici len-tak nenarazím na dávno pochovanú minulosť menom Angel.
Chcela som sa tým chrániť. Chrániť svoje srdce, kým nebudem mať istotu, že nastal čas pre nás dvoch.
A od tej chvíle som o ňom nič nepočula. Pracovala som pre Radu, trénovala premožiteľky a venovala sa Dawn.
Vedela som iba to, že pracuje pre Wolfram and Hart. Diabolskú právnickú firmu, proti ktorej od začiatku bojoval. No musím uznať, že sa snažil zmeniť ju a v jej mene aj naďalej pomáhal nevinným. No vtedy to mojou dôverou k nemu dosť otriaslo. Aj keď vždy to bol môj Angel. Tajomný neznámy, ktorého som milovala od prvej chvíle.

Keď sa na to pozerám spätne, myslím, že už vtedy som vedela, že moje želanie sa nikdy nesplní. Len som si to nechcela priznať. Žila som predstavou, že mám právo na šťastie a oni mi dovolia žiť s ním. A opäť som sa zmýlila. Sily sa so mnou vždy zahrávali. Robili si s mojím životom čo chceli. Nechali ma zomrieť, trpieť a znova prežívať všetky dávno pochované pocity. Stala som sa hračkou v ich rukách. Vlastne, obaja sme sa stali hračkami v ich rukách. Boli sme zábavkou, ktorou si krátili čas. Nechali nás veriť v lepší život a to iba preto, aby nás hneď na to nechali trpieť skutočnosťou, že naše sny sa nikdy nesplnia. Bože, ako veľmi ich nenávidím. Nedokážem pochopiť, prečo si vybrali mňa, nás. Na svete je sedem miliárd ľudí a oni si vybrali nás. Prečo? Prečo? Nechcem byť sebecká, ale tomuto svetu som dala všetko. Stále znova a znova som ho zachraňovala. Nasadzovala som v tých nezmyselných bojoch svoj život, život mojej sestry, mojich priateľov. A aj tak to bolo zbytočné. Nechali ma poraziť Prvého, aby sa ním už viac nemuseli trápiť. Dali mi nádej a hneď na to ma vysmiali.

Prečo aj môj príbeh nemôže mať šťastný koniec? Pravdivosť slov ".. a žili spolu šťastne, až kým nezomreli", ja nikdy neprežijem. Nespoznám, aké to je byť neskutočne šťastnou a žiť po boku muža, ktorého milujem.

Už päť rokov mi v ušiach znie otázka "Prečo?". Otázka, na ktorú nenachádzam odpoveď. Otázka, ktorú spustil jediný telefonát. Telefonát, ktorý otriasol mojím životom. Telefonát, ktorý môj život zničil. V jedinej chvíli sa všetko vytratilo. Všetky sny, túžby. Všetko sa nenávratne rozplynulo a moje srdce znova zaplnila prázdnota. A bolesť, ktorá by vyplnila každú škáročku tohto prekliateho sveta. Sveta, ktorý som toľkokrát zachránila. Sveta, ktorý mi znova vzal nádej. Ale tentokrát mi dal istotu, že už nikdy sa to nezmení. Istotu, že tentoraz je to definitívne. A vedomie, že ja to nemôžem nijako zmeniť. Vedomie, že som bezmocná.

Ako to len nenávidím. Už snáď miliónkrát ma napadlo, že by bolo lepšie, keby ma Willow nikdy nevzkriesila. Keby ma vtedy dávno nechala mŕtvu, teraz by sme boli spolu. Možno. Ale vždy je to lepšie ako toto tápanie. A ľútosť v očiach mojich priateľov. Priateľov, ktorí sa mi snažia pomôcť, ale nemôžu. Nikto mi nemôže pomôcť. A to je na tom to najhoršie. Som azda odsúdená, aby som zvyšok svojho života prežívala a umárala sa myšlienkou na to, aké to mohlo byť, keby sa to nestalo?

Pozriem z okna a pred sebou vidím pristávaciu dráhu. Dušu mi zachvacuje panika a srdce vynecháva údery. Som späť.
Los Angeles.
Vrátila som sa na miesto, odkiaľ som vtedy utiekla. A o to je to bolestnejšie. Kedysi bolo toto miesto mojím domovom. Teraz je to miesto, ktoré mi vzalo dušu a zaživa ma pochovalo spolu s ním.

Nedokážem to. Myslela som, že áno, ale mýlila som sa. Stojím pred bránou cintorína a bojím sa vojsť. Ak tam pôjdem, stane sa to skutočnosťou. Už sa nebudem môcť klamať, že je to iba zlý sen.
Moja ruka drží kľučku, ale nejde to. Niečo mi bráni vojsť, aj keď viem, že to musím urobiť. Odkladala som to príliš dlho. Je čas rozlúčiť sa navždy. Päť rokov je dlhá doba. Doba, počas ktorej som to stále odkladala. Doba, ktorá ma iba presvedčila o tom, že som zbabelá.
A čo ak je to tak? Na tom nezáleží. Dlho som bola silná. Aj ja predsa môžem byť slabá. A ja som slabá. Veľmi slabá.

Spravila som to. Otvorila som bránu a prešla ňou, aj keď mi to trvalo dlho. Obzerám sa dookola a všade vidím iba náhrobné kamene. Je to desivé. Väčšinu svojho života som strávila na cintorínoch, ale to ma nepripravilo na toto. Teraz to vnímam úplne ináč. Mám pocit, že zovšadiaľ počujem zúfalé vzlyky a prosby, ktoré už nikto nikdy nevypočuje.

Pomaly kráčam pomedzi náhrobné kamene a hľadám ten, ktorý navždy pochoval moju lásku. Nachádzam ho po chvíli. Je ukrytý pod veľkým stromom, ktorý mu poskytuje súkromie a mne útočisko.
Stojím nad ním, po lícach mi stekajú slzy. Neviem, koľko času uplynulo od chvíle ako som prešla tou bránou. Vnímam iba vietor, ktorý okolo mňa spieva smutnú pieseň. Telo mi zachvátila hrozná bolesť a zosypala som sa na zem. Moja ruka sa nevedomky pohla k náhrobnému kameňu a slovám vyrytým na ňom. Slovám, ktoré o človeku pochovanom pod ním vravia všetko a zároveň nič.

Angel
verný priateľ
tajomný záchranca
bojovník za lepší svet


Slzy ma zadúšajú. Vyplavujú bolesť ukrývanú päť rokov a nádej, ktorá sa nikdy nestane skutočnosťou. Náhrobný kameň je studený a vzdialený rovnako ako bol mnohokrát aj on.
"Je to nespravodlivé! Počuješ ma, Angel? Nespravodlivé! Prečo? Prečo si ma opustil? Ako si mi to mohol urobiť? Ako si mohol zomrieť a mňa tu nechať?"

Moju bolesť vystriedala potlačovaná zúrivosť. Ruky opúšťajú náhrobok a prsty sa zarývajú do hliny. Búšim do nej z celej sily a želám si, aby som mala moc vrátiť ho späť. Som celá špinavá. Ruky mám krvavé, ale neprestávam.

"Nenávidím ťa! Za to, že si mi zasa vzal sny. Nechal si ma veriť, že budeme spolu, a potom si ma opustil. A ja som ti verila. Verila som ti rovnako ako v ten prvý deň. V deň, keď si mi daroval krížik a povedal, že si priateľ. Rovnako ako v deň, keď som zistila, že si upír. Rovnako ako v deň, keď si sa vrátil z pekla a všetci ťa odsúdili. A ty si ma oklamal! Povedz, ako si mi to mohol urobiť? Nič som pre teba neznamenala? Tak mi odpovedz, dočerta!"

Sadám si a utieram slzy. No podarilo sa mi iba to, že som si po tvári rozmazala špinu a krv.
Sedím a čakám. Neviem na čo. Dúfala som, že tu nájdem odpovede. No namiesto toho som iba vrátila všetky spomienky a bolesť. Pomaly sa upokojujem. Je to ťažké. Nie je spravodlivé, že si svoj hnev vylievam na ňom. On za to nemôže. Aj on sníval ten sen spolu so mnou.

"Ja... Prepáč, Angel. Prepáč. Ja viem, že to nie je tvoja vina. Viem, že sme sa aj tentokrát stali hračkami Síl. Viem, že to oni rozhodujú o našom živote. Ale prečo mi ťa vzali? Prečo ma nenechali zomrieť spolu s tebou? Ty vieš, že bez teba môj život nemá zmysel. Som stratená. Päť rokov sa presviedčam, že tvoja smrť splnila vyššie ciele, ale neverím tomu. Presviedčam sa, že som sa s tvojou smrťou zmierila a žijem, ale je to lož. Ja už nežijem. Moje srdce zomrelo s tebou. Ja neviem žiť bez teba, láska moja!"

Vietor je čoraz zúrivejší, akoby sa do neho prevtelila všetka moja zlosť a zúfalstvo. Mám pocit, že ma istým spôsobom ochraňuje. Mám pocit, akoby mi chcel niečo povedať. Ale ja mu nerozumiem. Alebo možno nechcem rozumieť. Nevyznám sa vo svojich pocitoch. Čo by sa stalo, keby som tu naveky zaspala? Bola by som opäť s Angelom?

"Celý ten čas postupne zomieram. Zomieram s každou spomienkou na teba. So spomienkou na tvoj úsmev, pohľad, nežný dotyk, na tvoje bozky... To všetko ma zabíja. Neviem, ako budem žiť bez teba. Bude ťažké sa to naučiť. Ale viem, že nastal čas. Ten správny čas, aby som sa pohla z miesta. Všetci mi hovoria, že musím urobiť iba prvý krok. Ten je vraj najťažší, ale potom to už bude ľahšie. Dúfam, že majú pravdu. Možno aj preto som dnes prišla. Po tých rokoch... Je čas a ty to vieš rovnako dobre ako ja."

Vietor utícha. Už nie je taký zúrivý. Postupne sa mení na vánok a strapatí mi vlasy. V jeho šumení cítim prítomnosť Angela. Keby som natiahla ruku, dotkla by som sa ho. Keby som sa otočila, hľadela by som do jeho teplých očí. Do očí, ktoré by odrážali jeho lásku ku mne.

"Viem, že nebudem sama. Viem, že budeš vždy so mnou, aj keď ťa neuvidím. Môj život budú sprevádzať spomienky na teba. Uchovám si ich ako najkrajšiu pamiatku na svoj život. Milujem ťa. Vždy som ťa milovala a vždy budem. Ale je čas sa rozlúčiť. Veď vieš, je čas spraviť prvý krok," nútene sa usmejem. "Bože, prečo je také ťažké, dať ti zbohom? Je mi ľúto, že sme nemali možnosť splniť si náš sen. Ale verím, že raz, jedného dňa sa to podarí. Lebo jedného dňa prekonáme tú kliatbu, prekonáme vôľu Síl a budeme spolu. Všetkým dokážeme, že pravá láska prekoná všetko. Nezáleží na čase, ani na mieste. Nezáleží na tom, či to bude v nebi, alebo v pekle. Záleží len na tom, že budeme spolu. Ale dovtedy... Zbohom, Angel. Zbohom, láska moja."

Stmieva sa. Slnko zapadá a vietor úplne utíchol. Zdá sa, že všetko našlo svoju rovnováhu. Ale kde nájdem ja tú svoju? Pomaly vstávam. Musím stihnúť lietadlo. Poslednýkrát sa pozriem na náhrobný kameň pred sebou a odchádzam. No ešte naposledy sa obrátim s nevyslovenou otázkou na perách.

"Ach, Angel. Prečo?" Moja tichá otázka ostáva visieť vo vzduchu. Zachytáva sa o konáre stromov nado mnou, a čaká na nemožné. Na odpoveď, o ktorej viem, že už nikdy nepríde.



KONIEC