Popis poviedky : Čo by ste urobili, keby ste sa jedného dňa ocitli uzavretí v malom priestore bez zjavnej možnosti dostať sa von? Spike sa dostal práve do takejto situácie a najhoršie je, že si vôbec nepamätá ako.
Vzduchom odrazu preletel tlmený výkrik. Spike sa okamžite prebral a prudko vyskočil na nohy. Ako upírovi mu netrvalo dlho, kým si zvykol na tmu, ktorá okolo neho vládla. Okolo neho neboli žiadne okná, ani dvere, len šedé ošarpané steny.. Akurát za ním nebolo vôbec nič.
Nie, počkať, dvere tam predsa len boli, ale nie tie klasické, aké si dávajú šťastné rodinky montovať do svojich domov na predmestí. Tieto dvere takmer splývali so stenami. A po ich boku si všimol malý panel s gombíkmi. To snáď nie je pravda....
Znova sa rozhliadol navôkol. Priestor, ktorý mal vo výťahu si v duchu prerátal na zhruba 4 x 4 metre, čo oproti bežným výťahom vôbec nebolo málo. Jednu jeho stenu, práve tú za ním, tvorilo zrkadlo, preto mal v tme pocit, že tam nevidí vôbec nič. Ako upír tam samozrejme nemohol vidieť ani svoj odraz. Zahromžil a podišiel k ovládaciemu panelu. Prstom pomaly zatlačil červený gombík. Chvíľu sa nič nedialo, no potom sa ozvalo cinknutie. Dvere sa začali akoby pomaly otvárať, to však ako rýchlo zistil, bola len jeho unáhlená predstava.
„Dočerta, už len toto mi chýbalo,“ zahromžil znova a zopakoval svoj pokus. Dvere ostali nepohnuto stáť na svojom mieste. Keby mali ústa, zrejme by sa mu v tomto momente poriadne vyškierali. Spoza dverí a zrejme z iného poschodia sa znova ozval tlmený výkrik. Mierne ho zamrazilo. Až teraz si uvedomil, že ten zvuk mohlo vydať všeličo, ale celkom iste to nebol človek. Aspoň určite nie živý človek. Rozhodol sa , že skúsi odlišnú taktiku a z celej sily kopol do dverí v snahe vylomiť ich. Jeho pokus neslávil úspech ani na viackrát a po čase sa naštvane zosunul na zem. Až teraz si uvedomil, že v jeho väzení je na v hornej časti namontovaná miniatúrna kamera. Pomaly sa do nej zavŕtal pohľadom. Slabučko blikla. Je možné, že ho niekto vidí a mohol by mu prísť na pomoc? Bolo to tmou, alebo bol jej hľadáčik trochu špinavý? Znova sa postavil na nohy a zahľadel sa do neho bližšie.
Hľadelo na neho akési oko! To oko bolo čierne a zlovestné. Prudko odskočil od kamery, zatiaľ čo v jeho výkriku sa miešala hrôza s poriadnym hnevom. To, čo videl bolo z logického hľadiska úplne nemožné a predsa. Začalo mu dochádzať, že to, že sa tu ocitol asi nie je náhoda, rovnako, ako nie je náhoda, že si vôbec nič nepamätá. A bolo jasné, že toto nie je celkom obyčajný výťah.
„Veď ani nevieme, čo mu vlastne je,“ protestoval Gunn a pošúchal si bradu.
„Nevieme, ale musíme ho odtiaľ dostať, kým nebude neskoro. A dúfajme, že už neskoro nie je,“ skonštatoval Wesley horúčkovito listujúc jednu z kníh, ktorú mal na stole. „Možno by bolo fajn, keby každý z vás priložil ruku k dielu a pomohol mi. Vôbec neviem, kde mám začať.“
„Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem robiť všetko preto, aby som Spika uchránil od možnej smrti. Už nič nie je tak ako kedysi,“ zamrmlal potichu Angel. Ak si aj zvyšok miestnosti myslel to isté, nahlas to nedal najavo. Povzdychol si a z Wesovho stola zobral najtenšiu knihu, akú našiel.
Spike sa v tme orientoval takmer dokonale, napriek tomu sa však rozhodol, že pri svetle by bolo lepšie. Ako to však dosiahnuť? Onedlho ho napadla zaujímavá myšlienka. Ak by sa mu podarilo otvoriť kryt na výťahovom paneli, možno by ani svetlo zapínať nemusel. Možno by sa mu podarilo odstrániť problém s dverami a nerušene by mohol vyjsť von. Ale čím? Žeby to skúsil holými rukami? Koniec koncov, prečo nie?. Stále mal však neblahý pocit, že ho niekto sleduje. Kameru však už stihol zničiť, možno to boli len jeho halucinácie. Vo výťahu nik, okrem jeho odrazu v zrkadle nebol.... A v tej chvíli mu to došlo. I keď bol silná nátura, v momente mu prešiel mráz po chrbte. Prudko sa otočil a zaujal bojový postoj. To, čo považoval za jeho odraz sa rýchlo rozplynulo, dosť pomaly na to, aby sa mu do pamäti vryl desivý pohľad. Mala tá postava naozaj ruky skrútene nakrivo? Do tváre jej nevidel, pretože ju zakrývali vlasy. Nevšimol si ani, či to bola žena alebo muž. Ticho prerušil nepríjemný ston. A tentokrát neznel zvonku....akoby mu niekto zastonal priamo do ucha. Znova odskočil a zavrčal. Začínal mať toho dosť. Náhle sa navôkol rozlialo svetlo a reflexívne prižmúril zreničky. Sláva, aspoň dačo. Okamžite sa odtiaľto musí dostať a ujsť prízraku, ktorý je tu s ním. Teraz už neváhal a prudkým trhnutím sa mu podarilo zložiť kryt z výťahového panelu. Nemusel byť expert v danom fachu, aby odhalil príčinu toho všetkého Drôtiky boli ako inak násilne prerušené. Ak nimi aj prechádzal elektrický prúd, pre neho ako upíra to nemohol byť žiadny problém. A naozaj pocítil jemné kopnutie, netrvalo však dlho a podarilo sa mu ich spojiť. Dvere sa začali pomaly otvárať. Víťazoslávne sa usmial, no jeho slávny moment trval iba chvíľu. Svetlo mierne zablikalo a s ústami dokorán sledoval šokujúci výjav pred ním.
„Už to mám!“ vykríkol vzrušene Wesley.
Ostatní v okamihu zdvihli hlavy a upriamili na neho pohľady.
„Aha....zlá správa.“ Wesov hlas náhle zmenil tón.
„Čo sa deje?“ zvraštil čelo Angel a prudko zabuchol knihu, ktorú si zobral na starosť.
„Zdá sa, že môžeme robiť iba jednu vec,“ preriekol zamyslene a skôr sám seba Wes.
„Nemôžeš to konkretizovať?“ reagoval podráždene Angel.
Wes sa znova vrátil do reality: „Aha, prepáč. No podstatná časť závisí od neho. Ak sa nedostane po určitý bod sám, nemôžeme robiť nič, absolútne nič, iba čakať.
Angel nereagoval.
Spike si pretrel oči, akoby stále nemohol uveriť tomu, čo vidí. Výťahové dvere už síce boli otvorené, hrubý tehlový múr vybudovaný za nimi mu priechod neumožňoval. Svetlo znova zablikalo a niekde v diaľke niekto znova nepríjemne zavyl. Možno, keby sa mu podarilo dostať na iné poschodie, keď už je panel funkčný...A podarilo sa. Výťah pomaly zišiel o jedno poschodie dole. Dvere sa však neotvárali. Keď k ním podišiel, všetko okolo neho sa zatriaslo a kabínka sa začala pomaly sunúť nadol.
“Nie, nie, nie!“ zareval. Rýchlosť zosunu sa postupne zvyšovala, čo znamenalo splnenie jeho najhorších obáv. Znamenalo to, že sa nekontrolovateľne rúti ku dnu a radšej ani nepremýšľal, kde môže mať tá šachta dno. Čo ak ho pred pádom nezachráni ani jeho navonok nesmrteľné telo? Zavrel oči a schúlil sa do rohu. Hluk ustal. Všetko naokolo neho bolo neporušené. Klamú ho zmysly? Nie, uvedomil si, že sa nachádza na prízemní, zatiaľ čo predtým na ňom celkom iste nestál. Aj keď si predtým vlastne nevšimol, na ktorom poschodí sa nachádza, čo bola ďalšia vec, ktorá ho mierne miatla. Pokúsil sa niečo urobiť s ovládacím panelom, no ten bol rozbitý.
Ako to...? z myšlienok ho prebral ďalší zo zvukov prichádzajúcich zvonku a zdalo sa mu, že počuje kroky. Niekto sa ťarbavým pohybom celkom iste posúval k výťahu. Pomaly priložil ucho na dvere a snažil sa načúvať. Kroky náhle ustali. V diaľke sa ozval prudký rachot a znenazdajky, práve keď to najmenej čakal ho akási neviditeľná sila odmrštila do zrkadla vzadu, ktoré sa roztrieštilo na desiatky kúskov. Na mieste, kde predtým načúval, sa zjavila poriadna ryha a mimoriadne nepríjemný škripot nechtov, ktorý nasledoval potom, ho prinútil zapchať si uši. Nech bolo vonku čokoľvek, dvere boli na neho prihrubé, dlhočizné škrabance na troch odlišných miestach však pripomínali jeho pokus dostať sa dovnútra. Strešný otvor! Prečo si ho nevšimol hneď? Prudko ho roztiahol a vytiahol sa na strechu. Šachta bola zvnútra na jednotlivých poschodiach krásne osvetlená. Keď zaostril zrak, uvedomil si, že na vrchole sú jedny otvorené dvere, a nezdalo sa mu, že by sa za nimi nachádzal múr. Stačí sa len vyšplhať po kábloch hore. A to predsa nemôže byť žiadny problém. Zháčil sa. Musí v tom byť nejaký háčik. Naozaj - skôr než dokončil myšlienku pochopil, že nebol ďaleko od pravdy. Svetlá na jednotlivých podlažiach odhora začínali postupne s rámusom zhasínať. Tma sa neúprosne blížila k nemu, nebola to však ona, koho sa bál. Bol to len ďalší šialený prelud, alebo sa naozaj niečo plazivým pohybom po stene šachty blížilo k nemu? Svetlá naďalej pokračovali v zhasínaní a jeho rozhodnutie prišlo rýchlo. Okamžite zoskočil dole a strešný otvor výťahu za sebou prudko zabuchol. Včas, pretože ani nie o sekundu čosi tvrdo dopadlo na hornú časť výťahu. Svetlo v kabínke zablikalo a nakoniec odišlo úplne. Čosi vlhké mu dopadlo na hlavu a inštinktívne dvihol ruku. Nasledovala ďalšia kvapka a potom ďalšia. Krv pomaličky pretekala cez štrbinu v strešnom otvore a za zvukov akejsi opery, ozývajúcej sa z praskajúceho rádia, sa podujala na podlahe sformovať do kaluže. Zažmurkal, nechápajúc, odkiaľ sa vôbec hudba berie, no v podstate mu to všetko začínalo byť jedno. Oblizol si zakrvavený palec. Nebola to ľudská krv. Šialene sa zarehotal.
„Nech si už ktokoľvek, zahrávať sa so mnou nebudeš do nekonečna! Na konci sa budem smiať ja!“ zareval do éteru. Akékoľvek zvyšky strachu, ktoré v ňom boli sa nadobro vytratili a ostala len zúrivosť. Jeho tvár sa pretransformovala a hrozivý upírsky pohľad by bol pre nestranného pozorovateľa skutočne veľavravný. Nerozmýšľal a prudko stlačil červený gombík v snahe stretnúť sa s monštrom, ktoré mohlo byť na druhej strane. Vysekať si cestu von a ukončiť to raz a navždy. Dvere sa tento raz otvorili len do polovice a odhalili kamennú stenu. Neprítomne sa usmial.
„Tak ty sa so mnou chceš hrať? prečo sa mi miesto toho neukážeš v celej svojej kráse? Mám to chápať, že sa ma bojíš?“ zrúkol. Nevšimol si tieň stojaci za ním, snažiaci sa priložiť ruky k jeho spánkom. Zhromaždil v sebe všetku silu, ktorá v ňom ostala a prudko kopol. Kameň pred ním sa náhle rozpadol ako lego a prízrak s neuveriteľne piskľavým zavrešťaním definitívne zmizol. Spika zaujímala len diera, ktorú sa mu podarilo prudkým kopnutím vytvoriť. Cez kúdoľ prachu, ktorý sa valil dovnútra, mal síce sťažený výhľad, bol však stopercentne presvedčený, že s týmto všetkým je koniec a onedlho bude na toto malé dobrodružstvo už len spomienka. Stačilo prejsť tou dierou...
Zamrkal očami a uvedomil si, že leží v posteli. Angel, Gunn, Lorne a Wesley stáli okolo jeho postele a v ich pohľadoch zaregistroval istú úľavu.
Trápne mlčanie ako prvý prerušil Wesley: „Gratulujem Spike. Úspešne si zvládol mimoriadne náročný súboj mysle,“ poznamenal uznanlivým tónom.
„Takže blonďavému mackovi je už lepšie?“ vykukla spoza dverí natešene Harmony.
„Stále sa nevie, kto sem prepašoval tú zásielku?“ spýtal sa Spike zamyslene sledujúc z okna Angelovej kancelárie nočný život v L.A.
„“Nie. Hamilton sa pochopiteľne robí, že o ničom nevie. Tomu chlapovi ale veľmi neverím, nečudoval by som, keby to bola iniciatíva Senior partnerov, ktorým sa v poslednej dobe nepáči, ako to tu vedieme“
„Ale pozitívom je, že aspoň si teraz kompetentní uvedomia, že bezpečnostné opatrenia vo Wolfram and Hart stoja za prd a pokúsia sa ich zlepšiť. Inak by sa nestalo, že sa ťa niekto pokúsi odstrániť najstarším možným spôsobom na svete a pošle ti balík, v našej dimenzii neregistrovaným démoním miláčikom, pri najmenšom dotyku postupne pohlcujúcim myseľ obete.“
„Predpokladám, že pod pojmom kompetentní myslíš moju osobu.“
„Bravó. Niekedy ma udivuješ svojou inteligenciou,“ uštipačne poznamenal Spike. Angel jeho poznámku len sucho prehltol, napokon, nebyť Spika a jeho duchaplného zásahu, prešiel by si tým všetkým on a možno by to ani nemalo šťastný koniec.
„Každopádne si mal namále, to musíš uznať.“
Spike len mávol rukou: „Od stretu s Pavaynom som na podobné veci pripravený. Skôr ty máš šťastie, že sa pred svojou smrťou nestačil dotknúť aj teba.“
„Som rád, že si prežil,“ preriekol po krátkom mlčaní Angel, „v tejto fáze si nemôžeme dovoliť stratiť takého dobrého bojovníka ako si ty. Nie teraz, keď sme zraniteľní zo všetkých strán a nevieme odkiaľ príde ďalší útok.“
Na Spikovej tvari sa zjavil náznak úsmevu a ten postupne prerástol do nekontrolovateľného smiechu.“
„Čo je?“ nechápal Angel
„Proste povedz, že by som ti chýbal ja osobne. Nikomu to nepoviem,“ zaškľabil sa Spike.
„Prečo by som to mal povedať?“ zachmúrene preriekol Angel.
„Lebo je to pravda?“
„Nie je“ precedil Angel cez zuby.
„Ok, tak nie je. Ale ak sa prestaneš hanbiť to priznať, vieš, kde ma nájdeš.“
„Nemohol si radšej ostať v tom výťahu, alebo čo to bolo?“ precedil Angel cez zuby.
„Bohužiaľ, vypršal mi limit vymedzený na prehliadku atrakcie,“ rozhodil Spike nevinne rukami.
Na dvere ktosi zaklopal. Bola to Harmony, oznamujúc Angelovi príchod nového klienta. Obaja sa zhodli, že túto debatu radšej nechajú na neskôr.