Popis poviedky : Angelov boj proti Senior Partnerom nedopadol práve podľa predstáv a následky boli hrozivé. Začína sa ďalšia etapa, v ktorej hlavnú úlohu zohrá nový hrdina, taktiež upír s dušou. Jeho pôvodné meno znie William no tak ho už volá málokto. Poznajú ho pod menom Spike.
Sme na mieste,“ prehlásila Willow, hneď ako vystúpila z taxíka. Kennedy len súhlasne prikývla. Pred nimi sa rozpínalo menšie ale impozantne pôsobiace sídlo z osemnásteho storočia. Pri jeho vchode netrpezlivo postával postarší i keď stále vitálne pôsobiaci človek. Zrejme priateľ, ktorého spomínal Giles. Istým krokom podišli až k nemu.
„Vitajte v Clevelande, pri samotnej Bráne Pekiel,“ usmial sa ma nich srdečne a privítal ich mohutným stiskom ruky.
„Lynn Robbins,“ predstavil sa. „Slečna Rosenbergová. Rupert mi spomínal aj vašu... ehm... priateľku. Teší ma, že spoznávam osobne jednu z premožiteliek.“
„Kennedy. Nemám rada formality,“ poznamenala úprimne.
„Veľmi dobre. No musím povedať, že som mierne znepokojený ostatnými návštevníkmi. Prijal som ich síce bez problémov ale napriek tomu mám isté obavy, ktoré mi dal najavo aj Rupert počas nášho telefonátu. Iste ma chápete ale takúto smotánku som ešte pokope vo svojom skromnom sídle nemal...“ Preriekol už menej srdečným tónom.
„Nemáte sa čoho báť. Všetko bude v najlepšom poriadku,“ upokojila ho Willow. „Kedy dorazili?“
„Asi pred hodinou a ubytoval som ich do severného krídla. Vaša izba sa nachádza v južnom krídle a postele sú už pripravené. Predpokladal som, že budete unavené a bližšie zoznamovanie bude lepšie prenechať radšej na zajtra.“
Obe súhlasne prikývli. Už bol neskorý večer a únava z cesty na nich pomaly začínala doliehať.
„Neviem ale na čo nám budú dve postele,“ zašepkala s úškrnom na tvári Kennedy, keď sa mierne vzdialili od ich nového spoločníka.
„Všetci už dorazili. Mám sledovať sídlo aj naďalej?“ zašepkala do vysielačky postava v kríkoch, sledujúc ako postavy miznú v dverách domu. Chvíľu pozorne načúvala a napokon prikývla.
„Rozumiem, končím,“ prehlásila a vypla spojenie.
„Bu“ ozvalo sa znenazdajky za ňou. Vystrašene vyskočila zo svojho stanovišťa.
„Myslel som, že to zaberá len na deti,“ pobavene poznamenal Spike a schytil ju pevne okolo krku. Pomaly ju odsunul z tieňa a mesačný svit odhalil čosi, čo vzdialene pripomínalo človeka.
„Neubližuj mi,“ zachrčal polodémon.
„Ja som ti predsa nechcel ublížiť.“ Uškrnul sa Spike. Jeho zajatec si mierne vydýchol.
„Rozmýšľal som nad tým, že z teba vytlčiem dušu.“ Prehlásil dodatočne a užíval si jeho vydesený pohľad. V skutočnosti to nemal vôbec v pláne, pretože túto úbohú existenciu skôr ľutoval. Rozhodne však chcel zistiť, prečo tu sliedila a kto ju poslal. Jeho odpoveď ho až tak neprekvapila. Wofram and Hart. Aj v túto neskorú hodinu sa rozhodol pre menšiu návštevu.
„Čo sa to tu dopekla deje?“ zaútočila prudko čiernovlasá žena na jedného z ochrankárov.
„Hlásime narušenie slečna Ericksonová. Do budovy vnikla neohlásená osoba a práve zisťujeme, ako sa jej to podarilo,“ oznámil jej s rešpektom v hlase.
„Nájdite ju. Je mi jedno ako, ale hlavne čím skôr!“ prikázala mu a ráznym krokom si to namierila k svojej kancelárii. Vošla dnu a zavrela za sebou dvere. Takmer ihneď zacítila cigaretový dym a pochopila. Zapálila svetlo a ironicky zatlieskala.
„Bravo. Oklamal si náš detektor upírov. Povieš mi ako si to urobil?“
Spike vyvaľujúci sa v jej otáčacom sa kresle zahasil cigaretu a jej otázku prešiel mlčaním.
„Dobre teda.“ Usúdila, že toto nie je cesta ako nadviazať komunikáciu. „Som Nicolle Ericksonová a som vo vedení Wolfram and Hart. Ty budeš podľa všetkého ten slávny upír s dušou...“
„Nemusíte mi lichotiť, slečna. Povedzte mi, aké to je, mať pod sebou toľkých mužov?“ prehovoril a hneď na ňu vyrukoval s dvojzmyselnou otázkou. Jeho správanie ju mierne vytáčalo, ale tvárila sa, akoby sa jej to nedotklo.
„Je to podobné, ako keď ich mám nad sebou, ale iniciatíva sa očakáva odo mňa,“ odvetila s úlisným úsmevom. „A teraz mi povedz, čo ťa sem privádza v túto neskorú hodinu. Ako si vedel, že ma tu ešte zastihneš?“
„Zlo nikdy nespí.“ Odpovedal úsečne a potiahol si z cigarety. Evidentne si všimol ceduľu oznamujúcu zákaz fajčenia v jej kancelárii a užíval si to.
Zasmiala sa na jeho hláške. „Škoda, že si sa vopred nenahlásil. Či obyčajný človek, či celebrita ako ty, každý si musí počkať, kým sa v mojom diári neuvoľní miesto. Teraz by som ťa poprosila, aby si sa vyprevadil s tým, že tentoraz ti tvoju neohlásenú návštevu nebudem brať za zlé. Predsa len si nováčik a nepoznáš pravidlá.“
Pomaly sa zdvihol z kresla a priblížil sa k nej celkom nadoraz. Neznášala cigaretový dym
a mierne sa odtiahla.
„Ak ešte raz zistím, že ste na mňa a mojich priateľov poslali špeha., pohovoríme si znova.
A aby som vám nenarušil ten časový harmonogram, o jedného z vašich klientov sa postarám ja, rozumieme si?“
Prikývla. „Nabudúce pošlem niekoho, kto sa nenechá tak ľahko vystopovať.“
„Do skorého nevidenia.“ Vyhlásil ľahostajným tónom a podišiel k dverám. Jeho návšteva splnila účel. Prezrel si Clevelandskú pobočku Wolfram and Hart a hlavne sa zoznámil s jej riaditeľkou, ktorá sa mu od prvého okamihu príliš nepozdávala. Absolútne v nej nevedel čítať, jediné, v čom mal jasno, bolo to, že ho chce živého. Aspoň zatiaľ, pretože inač by ho tak ľahko nepustila. Čo má v pláne? Ak by sa každopádne znovu vyskytli nejaké problémy, bol pripravený slečnu Ericksonovú poctiť svojou prítomnosťou znova. Rozhodol sa však, že o tomto nočnom výlete zatiaľ nikomu nepovie.
Illyria sa prudko zahnala mečom a Oz mal čo robiť, aby jej útok odrazil. Prekvapovalo ho, odkiaľ Illyria berie toľkú energiu tak skoro zrána. Nečakala, kým si vydýchne a zaútočila znova. V poslednej chvíli uhol a šikovným pohybom sa dostal za ňu. Samozrejme, že to očakávala a prudko ho odsotila smerom k stene.
„Si fakt dobrá.“ Uznanlivo prikývol, kým sa s grimasou na tvári pomaly zdvíhal zo zeme.
„Prepáč, ak som ti ublížila,“ vyhlásila úprimne a zložila zbraň.
Gestom ruky jej dal najavo, že o nič nejde. „Bol to dobrý boj. Táto miestnosť je na podobné tréningy ako stvorená a rád by som mal takú doma. Keby som mal domov.“ Odvetil posmutne.
„Prečo si šiel vlastne s nami? Bolo to aj kvôli tomu?“ prekvapila ho náhle.
Zarazil sa, pretože ani on sám nepoznal presnú odpoveď. Určite to však nebolo kvôli Willow, pretože nemohol tušiť, že sa ich cesty znova spoja. A vlastne sa aj cítil trápne, keď bol znova pri nej a radšej sa jej snažil vyhýbať. Nevedel si ani predstaviť, ako budú spolu komunikovať. Prečo je vlastne ešte stále tu? Stále má možnosť odísť.
„Prezraď mi, čo skrývaš?“ prevŕtala ho skúmavým pohľadom. Pohľadom, ktorý v ňom čítal naozaj dokonale.
„J–ja? Nič.“ Zajakal sa.
„Ako povieš,“ uzavrela debatu Illyria. Bolo evidentné, že mu neverila, ale rozhodla sa to nechať tak, za čo jej bol v tomto momente vďačný.
Willow sa znovu prebudila trochu neskôr a s veľmi zvláštnym pocitom. Nevedela sa vôbec rozpamätať na sen, ktorú ju trápil posledných pár hodín, no rozhodne to nebolo nič príjemné. V hlave sa jej vynárali hmlisté obrazy z ktorých ju mrazilo. Asi niečo na čo je lepšie teraz nemyslieť. Všetci už boli zrejme hore, tak sa rýchlo prezliekla a namierila si to po schodoch dole až do obývacej miestnosti, odkiaľ sa ozývali hlasy.
„Vieš kto som?“ začula známy hlas. Bola to Kennedy a ako po chvíli zistila, táto otázka bola adresovaná Spikovi.
„Žeby premožiteľka?
„A ty?“ spýtala sa zase.
„Upír?“ pochopil, kam tým mieri.
„Takže kto určuje pravidlá?“ zachmúrila sa Kennedy s rukami založenými na hrudi.
„Upír?“ zaškeril sa.
„Čo sa tu deje?“ upozornila na seba Willow a zívla si.
„Slečna Rosenbergová, náš informátor sa nám ozval asi pred hodinou. Vďaka nemu vieme presný čas aj miesto uskutočnenia schôdzky a bude to už dnes večer v jednej z menej obývaných častí mesta. Načasovanie vášho príchodu teda nemohlo byť lepšie. No nemáme veľa času na prípravu a vaši priatelia dohadujú stratégiu.“ Ujal sa slova Lynn sediaci pri stole, snažiac sa študovať hrubý zväzok kníh. Ruch v miestnosti mu však pri tom evidentne prekážal.
„Nie všetci sú moji priatelia,“ zahlásila Willow odmerane a v miestnosti zavládlo trápne ticho.
„Ak si Kennedy myslí, že jej plán je správny, nevidím dôvod, prečo sa ho nedržať.“
„Fajn,“ odvrkol Spike. „Idem radšej trénovať s Ozom a Illyriou. Tu ako vidím moje slovo veľa neznamená.“
„Počkaj!“ zastavila ho rázne Willow a zmiernila tón.„ Prepáč, ale mala som zlú noc. Chcela som len povedať, že Kennedy má s týmito vecami zrejme viac skúseností ako ty. Nie odbiť ťa, takže prosím ťa, ostaň.“
„Už som začínal mať pocit, že vôbec nie som dôležitý.“ Upokojil sa a nahodil jednu zo svojich typických grimás. Mala pripravenú na jazyku štipľavú odpoveď no v poslednej chvíli ju radšej prehltla. Niekedy je asi fakt lepšie mlčať.
„Tak ma zasväťte podrobne do toho, čo vieme.“ Vyšlo z nej miesto toho.
Ten večer na mesto zasadla hmla. Nebolo by na nej takmer nič zvláštne, až na fakt, že sa zjavila z ničoho a počasie počas dňa nebolo sychravé ani náhodou. Špeciálne v okolí miesta, kde sa mala konať rokovanie, bola jej koncentrácia o niečo vyššia ako inde.
„Super,“ zašomrala Kennedy . „Tma a hmla je priam smrtiaca kombinácia.“
„Podľa Kroník, ktoré mi ukázal Lynn, je hmla sprievodným javom výskytu Pretoriánov, teda démonov, s ktorými bude jednať Wolfram and Hart, mimo ich domova. Ťažko povedať prečo, ale v napríklad v ich rodnej dimenzii je hmla mimoriadne dôležitá, pretože slúži ako vrstva oddeľujúca spodnú a hornú časť ich zeme,“ zrekapitulovala Willow. „A keby ste sa pýtali, čo oddeľuje, tak elitu od chudobnejšej časti - aj vám to pripomína funkciu Berlínskeho múru?“
„Myslím, že väčšina z nás odišla zo školy skôr ako ty,“ zamrmlal Spike. Viditeľnosť bola znížená a nedalo sa príliš zistiť, či je okolie strážené, respektíve ako je strážené.
„Kedy tam vtrhneme?“ spýtala sa Illyria a zahľadela sa na budovu pred nimi. Senior Partneri za miesto stretnutia vybrali prekvapivo lokálnu reštauráciu, navštevovanú rôznymi indivíduami, ale sčasti aj ľuďmi.
„Nevtrhneme, vojdeme tam ako civilizovaní ľudia,“ oznámil Spike a vzápätí upresnil:
„Teda poniektorí ako ľudia, my ostatní budeme len civilizovaní.“
„Ak pôjdeme spredu, celkom iste vzbudíme nežiadanú pozornosť, čo si nemôžeme dovoliť. Situáciu vnútri musí najprv skontrolovať jeden z nás a tá istá osoba nám zároveň pomôže dostať sa dnu cez zadný vchod. Celá akcia musí byť rýchla, ale je predpoklad, že boju sa podľa všetkého nevyhneme. Všetko jasné?“ zrekapitulovala Kennedy.
„Na námietky je tak, či tak neskoro,“ prehlásil za všetkých Spike. „Illyria, teraz nastal tvoj čas.“
Do reštaurácie vošla žena. Pôsobila veľmi jemne a zraniteľne a vôbec nik jej nevenoval pozornosť. Pomaly prešla cez vstupnú miestnosť a ocitla sa priamo v centre diania. Ľudia posedávali pri stoloch, večerali a bavili sa, nevediac, čo sa tu má dnes diať. Poniektorí ju už stihli zaregistrovať, čo pri žene jej krásy nebolo zvlášť prekvapujúce.
„Mám vás usadiť slečna?“ zastavil sa pri nej jeden z čašníkov.
„Ďakujem,“ usmiala sa na neho. „Usadím sa sama, ale predtým si odskočím na toaletu.“
„V poriadku, madam. Toalety sú vzadu pri súkromných boxoch.“
Znova ho odzbrojila širokým úsmevom a vydala sa smerom k toaletám. Áno, v zadnej chodbe boli súkromné boxy a pri najväčších dverách vzadu postávali dvaja bodyguardi. Vyzerali ako ľudia, ale vedela, že je to len trik vyvolaný za účelom nevzbudiť pozornosť. Ale aj tak... boli len dvaja a podľa tlmených hlasov, ozývajúcich sa spoza dverí, bola už schôdzka v plnom prúde. Hneď, ako zmizla za rohom, jej vzhľad sa začal meniť a o chvíľu na to už po žene, ktorá pôvodne vošla dovnútra budovy, neostala ani stopa, len rysy tváre ostali podobné. Illyria vedela, že času nie je nadbytok. Musia získať to, po čo prišli a za každú cenu zabrániť aby sa tá vec dostala do rúk Senior Partnerom. A najlepšie by bolo, nevyvolať pritom zvlášť veľkú paniku.
Bill sťažka prehltol. Keď ho poslali riadiť tento obchod, bral to jednako ako veľkú poctu a prejav dôvery, ale predsa len jednať s démonmi z inej dimenzie a nebyť pri tom nervózny, to akosi nešlo dokopy. Zvonku aj zvnútra síce dvere strážila ich ochranka, lenže spoločníci druhej obchodnej strany vyvolávali omnoho väčší rešpekt. Všetci Pretoriani boli zahalení v plášťoch a kapucniach, ale ich tváre nebolo vôbec vidieť, pretože boli pokryté hrozivo pôsobiacimi striebornými maskami. Billa napadali všelijaké myšlienky, dokonca mu v hlave skrslo, že možno ani tváre nemajú. Oveľa dôležitejšie ako jeho pochybné teórie však bolo samotné obchodné rokovanie. Predstaviteľ druhej obchodnej strany sa už dlhší čas radil z jedným zo svojich prisluhovačov, čo ho trochu znervózňovalo. Bolo to dobré alebo zlé znamenie?
Dvere sa náhle vyrazili. Lepšie povedané, boli prerazené telami ich strážcov, čo okamžite upútalo pozornosť všetkých v miestnosti. Dovnútra vtrhla päťčlenná skupinka a jej členovia ihneď zaujali bojový postoj. Vodca Pretorianov zasyčal a z rukáva sa mu vysunuli oceľové pazúry.
„Zdá sa, že toto mierovou cestou asi naozaj nevyriešime.“ Predznamenal Spike a nebol ďaleko od pravdy. Onedlho sa priamo na mieste strhol nevýslovný chaos. A veľmi tomu nepomohol ani fakt, že zatiaľ, čo väčšina nepriateľov útočila, ich vodca očividne po chvíli stratil záujem zdržovať sa na mieste. A artefakt, na ktorom Senior Partnerom očividne záležalo, mal v držaní zrejme on.
„Sleduj ho!“ vykríkla Kennedy smerom ku Spikovi a odrazila ďalší úder. „My sa postaráme o zvyšok.“
Illyria okamžite schmatla jedálenský stôl a z celej sily ho šmarila po nepriateľoch stojacich pri dverách. Cesta von bola voľná.
Hmla vonku sa začala pomaly rozplývať. Spike akurát vyrazil zo zadných dverí a hneď na to stihol perfektným pravým hákom knokautovať jedného z protivníkov číhajúcich za nimi. Nestrácal čas a zaostril svoj pohľad do diaľky. Vzápätí si však všimol požiarne schodisko napojené na susediacu budovu. Keď zdvihol zrak smerom hore, v poslednej chvíli stihol zaregistrovať vlniaci sa plášť miznúci vo zvyškoch hmly.
„Dočerta,“ zavrčal a prudko vyštartoval smerom ku schodisku. Elegantným pohybom vyskočil na rebrík a začal sa šplhať smerom nahor. Po chvíli zadychčane dorazil na vrchol budovy. Najbližšie okolie bolo prázdne. Zmätene sa okolo seba poobzeral. V tom momente jeho šiesty zmysel začal pracovať na plné obrátky. Zboku z hmly sa na neho vyrútila postava a len v poslednej chvíli inštinktívne uskočil do strany. Skutočný útok prišiel až po chvíli a z Pretorianovho vnútra sa začal drať akýsi mimoriadne nepríjemný hrdelný sykot.
Spike mierne ustúpil a prižmúril oči. Čo to má dopekla znamenať? ... Bolesť okamžite začala pôsobiť na jeho zmyslové orgány. Silno zreval a padol na kolená. Pokúsil sa ju stlmiť tým, že si priložil dlane na uši, no zvuky okolo neho začali postupne slabnúť. Ticho. Ten hajzel stále postával pár metrov od neho a Spike by bol ochotný prisahať, že pod maskou sa mu na tvári rozlieval triumfálny úsmev. Chyba! Ten votrelec z inej dimenzie mal zmiznúť, kým mal tú možnosť. Akoby čítajúc v jeho myšlienkach sa Pretorian prudko otočil a rozbehol sa na opačnú stranu. Spike sa okamžite pozviechal. V hlave sa mu mierne zatočilo. Pocítil, že sluch sa mu veľmi pomaly začína vracať. Zavrčal a jeho tvár nadobudla hrozivé upírske rysy. Rozbehol sa za svojim cieľom, ktorý bol už na konci strechy a očividne ju plánoval v dohľadnej dobe opustiť. V poslednej možnej chvíli sa odrazil a ladne preletel vzdušným priestorom na šikmú strechu ďalšieho domu. Spike zrýchlil tempo a po mohutnom odraze sa mu podarilo zostať s ním v kontakte. Démon zasyčal a pokračoval v zbesilom úteku. Znova sa preniesol vzduchom na ďalšiu strechu a o pár okamihov ho nasledoval aj Spike. Naháňačka pokračovala cez pár ďalších striech, no zdalo sa, že Spike v nej predsa len mierne stráca.
„Už ma to prestáva baviť,“ zamrmlal skôr sám pre seba. Zrak mu padol na pár tehál pohodených vedľa. Zameral sa na cieľ a hodil. Tehla zasiahla svoj cieľ presne do hlavy a Pretorian stratil rovnováhu. Spike nestrácal čas a preskočil na strechu priamo k nemu. Jeho protivník sa otočil a zrejme sa na neho chystal použiť podobný trik ako pred pár minútami.
„Tak to nie, kámo.“ Zavrčal a poriadne mu vrazil do masky na tvári. Démon sa znova zapotácal no spamätal sa pomerne rýchlo a z celej sily sa po ňom zahnal. Spike nahnevane zareval, pretože jeho oceľové pazúry mu spôsobili menšie poranenie na ruke.
Zúrivosť ho úplne ovládla a vrazil mu ešte jednu a vzápätí ďalšiu. Pretorian znova zasyčal a odsotil ho od seba. Oceľové pazúry vysunul aj z druhého rukáva, čo bol signál, že už aj on je zrejme naštvaný. Hrozivo nimi na ukážku preťal vzduch a hneď nato, bez varovania zaútočil. Jeho ruku Spike zachytil len pár centimetrov od svojej tváre. S vypätím všetkých síl sa snažil držať si čo najďalej od tela aj jeho druhú ruku, ktorou na neho zaútočil vzápätí. Jeho protivník ho začal mierne pretláčať a ich tváre už boli tak blízko, že Spike pocítil jeho dych.
„Žiadny človek ma nemôže zabiť.“ Zasyčal víťazoslávne. Bola to vôbec prvá veta, ktorú predniesol a Spika to mierne prekvapilo.
„Tak to je v poriadku, pretože som upír.“ Zazubil sa a z celej sily mu vrazil hlavou do tváre. Jeho protivník zaskučal a zovretie medzi nimi povolilo. Okamžite to využil a namieril jeho vlastnú ruku proti nemu. Než sa Pretorian stihol spamätať, jeho najväčší triumf sa stal jeho
najväčšou skazou. Éterom zaznel mohutný rev, hneď ako mu jeho ostré pazúry vnikli do vlastnej hrude Jeho telo začalo náhle žiariť a Spike si radšej prikryl oči. Trvalo to len kratučký okamih, a keď žiara ustala, k zemi sa zviezol len prázdny plášť.
„Deti by sa nemali zahrávať s ostrými predmetmi,“ okomentoval trefne a jeho tvár sa zmenila znova na ľudskú. Zohol sa smerom ku plášťu a začal v ňom šmátrať. Po chvíli narazil vo vnútornom vrecku plášťa na obálku. A teraz rýchlo späť.
„Dúfajme, že Spike svoju úlohu zvládol,“ naznačil isté obavy Oz, ale spokojnosť s úspešne zvládnutým bojom mu dodávala optimizmus. Po zemi sa váľali telá.
„Je čas vypadnúť odtiaľto,“ skonštatovala Kennedy neustále si pridržiavajúc brucho
„Ty si dnes bola hviezda a to, ako si odrovnala toho za mnou....“ usmiala sa na ňu Willow, no úsmev na tvári jej naraz zmrzol. Všimla, že Kennedy sa na tričku začína tvoriť krvavá škvrna. Čas, akoby zastal. Premožiteľka stratila vedomie a pomaly sa začala rútiť k zemi. Jej telo ako ťažký balvan dopadlo na dlážku a zvuk pádu prehlušil všetko ostatné. Willow k nej okamžite priskočila a pevne ju zovrela v náručí.
„Nie zlatko, toto mi nerob!“ vykríkla s hrôzou v hlase.
„Ešte dýcha.“ Pohotovo skonštatoval Oz , ktorý i keď mierne preľaknutý, ihneď pribehol na pomoc. Jeho duchaprítomnosť bola obdivuhodná. „Jej pulz je slabý, musí ihneď do nemocnice!“
Čarodejnica zdvihla hlavu smerom hore a jej oči zažiarili. Okolo nich sa vytvoril mohutný vzdušný vír a všetko okolo nich začalo miznúť. Keď vír zmizol, prostredie vôkol nich sa radikálne zmenilo.
„Čo to...“ zvraštil čelo Oz a chytil sa za hlavu. Príšerne mu v nej dunelo a Illyria na tom asi nebola inak Hneď na to však pochopil. Teleportačné kúzlo. Sterilné prostredie naokolo dávalo tušiť, že sa nachádzajú vo vstupnej nemocničnej hale. Bola poloprázdna a okrem pár ľudí sa v nej nachádzala len jedna sestrička zmätene sledujúc nasledujúci výjav.
„Doktora, okamžite!“ Vykríkla Willow a v očiach sa jej zablyslo. Nebol to však príkaz, skôr zúfalá prosba. Sestrička sa okamžite spamätala a rozbehla sa smerom do chodby.
Illyria však len nemo stála na mieste a pozerala do prázdna.
„Je neskoro,“ prehovorila bezvýrazne.
„Nie, nemôže byť neskoro. Sme tu včas,“ protestovala Willow a v jej očiach sa zjavili prvé slzy.
„Tá rana je smrteľná. Je mi to ľúto,“ dodala Illyria a hlas sa jej mierne zachvel. Náznak emócií v jej hlase bol niečím novým, niečo, čo ešte nezažila. Prekvapovalo ju to. Oz len šokovane stál vedľa a nezmohol sa na nič.
Kennedy pootvorila oči. Keď zbadala tvár svojej milovanej, na jej tvári sa rozlial spokojný úsmev. Z posledných síl natiahla ruku a dotkla sa jej tváre.
„Prepáč mi,“ zašepkala. „Urobila som chybu... A mrzí ma, ak som nebola taká dobrá ako tvoja Tara..“
„Všetko bude v poriadku,“ hlesla zlomene Willow a ešte pevnejšie ju zovrela v náručí. „Ako môžeš myslieť teraz na niečo také... milujem ťa a vždy budem.“
Kennedy potichu zakašľala, no úsmev jej z tváre nezmizol.
Je skvelý pocit zomrieť s vedomím, že ťa niekto ľúbi...“ jej hlas postupne slabol. „Asi to bol môj osud... obetovať sa za teba ... ale stálo to za to...“
„Nie, nie, nie...“ Willovinu tvár už kompletne zmáčali slzy.
„Je tu chladno,“ zadrkotala Kennedy zubami. Pootvorila ústa v snahe o posledné slová, ale tie jej už dopriate neboli. Nasledoval posledný výdych a jej hlava bezmocne odkväcla v lone svojej jedinej lásky.
„Nie... to nemôže byť pravda,“ vzlykala Willow. „Kde je ten doktor? Kde dočerta je?“
„Je mi to ľúto,“ preriekol priškrtene Oz.
„Okamžite prestaň!“ zakríkla ho. „Ona nemôže byť mŕtva.“
Oz len smutne sledoval jej zúfalú snahu o zázrak. Doktori dobehli o pár sekúnd aj s prenosným lôžkom, no keď uvideli bezvládne telo, len pomaly sklonili hlavy. Tých pár ľudí naokolo len so zatajeným dychom sledovalo, čo sa dialo potom. Zúfalý výkrik, ktorý prerástol až do nekontrolovaného hysterického plaču. Willow sa bezmocne zviezla zo stoličky, zatiaľ čo telo odvážali preč. Bol koniec.
„Vstúpte!“ zvolala Nicolle a zložila telefón. Na tvári sa jej rozlieval spokojný výraz. Do jej kancelárie vstúpil vyšší muž a pri pohľade na ňu ostal mierne zaskočený.
„Myslel som, že po tomto fiasku budeš zúriť, no ako vidím, veľmi ťa to nevzalo. Dohoda je preč, artefaktu sa zmocnili nepriatelia, cenou útechy môže byť aspoň to, že jeden z nich to neprežil. Ja by som teda zúril,“ ozval sa ihneď.
Pri jeho slovách sa len pousmiala, čo ho trochu prekvapilo.
„Poviem ti len, že zatiaľ ide takmer všetko podľa plánu, Logan.“
„Ty vieš niečo, čo ja nie?“ zamračil sa.
Zhlboka sa nadýchla. „Senior Partneri nikdy nechceli s Pretorianmi uzavrieť dohodu. Sú to síce silní potenciálni spojenci, ale sú veľmi nestabilní a po čase by pre nás mohli predstavovať ešte väčšiu hrozbu ako ktokoľvek iný. Partneri chceli len ten artefakt a nemohli sme si dovoliť ho len tak ukradnúť, pretože by to malo pre nás naozaj nepríjemné následky. Preto sme využili upíra s dušou, ktorý spolu so svojou partiou urobil špinavú prácu za nás. A naše meno je v očiach Pretorianov nepoškvrnené...“
„To mi nedáva žiadny zmysel.“ Logan zmätenie nemusel ani predstierať. Keď vstupoval do kancelárie, čakal všeličo ale skôr v negatívnom slova zmysle.
„Podľa nášho zdroja mala tá čarodejnica víziu, ktorá ho naviedla sem, áno? Náš zdroj to vedel aj preto...“ pokračovala vo vysvetľovaní, „že to on sa priamo postaral, aby vízia bola doručená.“
Logan zalapal po dychu.
„Dostať upíra sem bol plán Senior Partnerov? Prečo preboha? Vieš koľko vecí sa tým pre nás komplikuje?“
„Willam Krvavý je podľa všetkého súčasťou proroctva o apokalypse a tým pádom je jeho účasť na tom všetkom nevyhnutná. A nikde nie je spomínané, že jeho pozícia nemôže byť na našej strane. Vlastne, my aj počítame s tým, že jeho osud bude spätý s naším.“
Nicolle si Logana doslova vychutnávala a dávala to aj patrične najavo.
„A to nie je všetko. Máme vo firme krysu, cez ktorú sa dozvedeli presné detaily o schôdzi.“
„A niečo mi hovorí, že ani toto ti nevadí. Poznáme meno zradcu?“ Loganovi to začínalo pomaly dochádzať. Nicolle len pokrútila hlavou.
„Zatiaľ nie, ale náramne sa nám hodil tentokrát, prečo ho teda nevyužiť aj nabudúce?“
„Si mrcha, ale si fakt dobrá,“ uznanlivo pokýval hlavou. „Ale čo bude s tým artefaktom?“
„V našich rukách by bol zatiaľ bezcenný, ale s menšou nechcenou pomocou našich nepriateľov tomu tak dlho byť nemusí, a ani nebude. Nemusím ti vravieť, že toto všetko nateraz neopustí túto miestnosť, pravda?“
Ak aj postrehol v jej hlase jemný náznak vyhrážky, veľmi ho to nevzalo a pomaly sa nahol cez stôl, až úplne blízko k nej.
„Samozrejme, slečna Ericksonová.“
Silene sa usmial a vzápätí ju začal vášnivo bozkávať. Nebránila sa.
„A toto zatiaľ tiež nie,“ dodala slastne, keď sa od nej odtrhol. „Počkať a čo si mi vlastne prišiel oznámiť?“
Logan sa odlepil od stola a znova zaujal formálny postoj.
„Na našu veľkú radosť sa nám podarilo zohnať niekoho, kto nám pomôže udržať dohľad nad Spikom. Niekoho, kto nasmeruje jeho myšlienky úplne iným smerom.“
„Kto je to?“ spýtala sa nedočkavo.
„Jeho bývalá láska a určite si už o nej počula.“ Odvetil potešene. „Jej meno je Drusilla.“