Popis poviedky : Tara sa práve prechádzala po školskej chodbe keď ju zazrela. Ryšavé dievča, ktoré sa stalo objektom jej záujmu práve vyšlo z dievčenských záchodov nahlas vzlykajúc a utierajúc si oči vreckovkou. Aby nepútalo veľkú pozornosť, pridalo do kroku a zamierilo smerom k východu. Tare však stačil jediný pohľad na ňu aby sa tá tvár uchovala v jej pamäti. Od začiatku vedela, že ich osudy sa raz nejakým spôsobom pretnú, pre tento krát ju však hlavne zaujímalo, odkiaľ sa u nej nabral toľký smútok. Súcitne hľadela na to ako jej obrysy postupne miznú v diaľke. Ani nestihla zaregistrovať že sa pri nej pristavila skupinka troch dievčat.
Tara sa práve prechádzala po školskej chodbe keď ju zazrela. Ryšavé dievča, ktoré sa stalo objektom jej záujmu práve vyšlo z dievčenských záchodov nahlas vzlykajúc a utierajúc si oči vreckovkou. Aby nepútalo veľkú pozornosť, pridalo do kroku a zamierilo smerom k východu. Tare však stačil jediný pohľad na ňu aby sa tá tvár uchovala v jej pamäti. Od začiatku vedela, že ich osudy sa raz nejakým spôsobom pretnú, pre tento krát ju však hlavne zaujímalo, odkiaľ sa u nej nabral toľký smútok. Súcitne hľadela na to ako jej obrysy postupne miznú v diaľke. Ani nestihla zaregistrovať že sa pri nej pristavila skupinka troch dievčat.
„Hej.“ Prerušila jej myšlienky jedna z nich a zamávala jej rukou pred očami. Tara sa strhla načo sa ostatné tíško zasmiali.
„Takže momentálne si sa zamerala na Rosenbergovú, čo? No pokiaľ viem, ona je ešte stále normálna na rozdiel od teba.“ Prehlásila provokatívne ďalšia a na tvári sa jej rozlial triumfálny úsmev. Zvyšok partie sa zaškeril spolu s ňou. Tara zahanbene sklonila hlavu a snažila sa ich výsmech nevnímať.
„Takže Rosenbergová? A neviete prečo je taká smutná?“ spýtala sa neisto po chvíli no hlavu nechala stále sklonenú.
„Gina, ona snáď žije na inej planéte.“ Neveriacky pokrútila hlavou jedno dievča smerom ku druhej. „Snáď každý kto tu chodí si musel všimnúť to jej otravné správanie potom čo sa rozišla s tým gitaristom. Stále len chodí ako bez duše a neustále plače. Kto to má počúvať?“ zafrflala nahnevane.
„No, v skutočnosti to bolo inač. Nerozišla sa s ním ona ale on nechal ju kvôli nejakej Verucce. Bola takisto ako on v nejakej kapele a po tom čo odišiel sa záhadne stratila aj ona. Ak chápete čo tým chcem povedať.“ Začala Gina vysvetľovať svojej kamarátke. Tara ktorá sa na moment ocitla mimo pozornosť zatajene počúvala.
„Takže si tí dvaja spolu niekde užívajú.“ Zamyslelo sa dievča menom Tiffany. „A my musíme tvrdnúť v tejto otravnej škole.“
„Vieš ty čo?“ otočila sa Gina smerom k Tare „Možno aj máš šancu. Willow Rosenbergová nie je typ dievčaťa o ktorú by sa išli chalani roztrhať a možno by si s niekým rovnakého pohlavia rozumela lepšie.“ Tentoraz sa všetky zasmiali pomerne nahlas. V Tare začala vrieť žlč, no nedala nič najavo. Na to že urážali ju si už zvykla ale ako mohli byť takéto hnusné k niekomu kto práve prežil ťažký rozchod?
„Radšej poďme baby. Snáď tu nebudeme strácať čas.“ Kývla Tiffany na svoje kamarátky, ktoré stihli ešte raz venovať Tare výsmešný pohľad a potom si to namierili smerom k školskému bufetu. Tara pomaly zdvihla hlavu a v očiach sa jej zaleskli malé ohníčky. Stále sledujúc odchádzajúcu skupinku dievčat začala potíšku mrmlať nejaké zaklínadlo. O chvíľu na to jedno z dievčat z ničoho nič potklo a zvalilo so sebou aj zvyšné dve.
„Ty krava, čo nevieš chodiť?“ zajačala Gina na Tiffany, ktorá nemala zjavne o nič lepšiu náladu.
„To preto, lebo sa mi stále pletieš pod nohy.“ Nahnevane odvrkla Tiffany a prudko sa postavila znova na nohy. Pozornosť všetkých naokolo sa sústredila na komický výjav a Tara sa jemne skoro až hanblivo pousmiala. Vedela že to nemohla nechať len tak a vôbec neľutovala svoj čin. Spokojne a nevšímajúc si ďalší vývoj situácie odkráčala na školský dvor kde však znova zazrela ju. Okolo nej stálo plavovlasé vyšportované dievča s nejakým chlapcom a evidentne ju utešovali.
Tara sa oprela a najbližší strom ktorý stál dostatočne ďaleko od nich a povzdychla si.
„Čas vylieči všetky rany. Musíš byť trpezlivá.“ Tíško zašepkala. Nemohla si pomôcť ale hoci ju slová Giny a ostatných urážali, v kútiku duše nad nimi neprestávala rozmýšľať. Čo ak predsa...?
„Nie, nie, nie, nad tým ani nerozmýšľaj.“ Zvrieskol jej ktosi do ucha. Prudko sa otočila a uvidela Glory.
„Ty - Ty máš byť predsa mŕtva.“ Vykríkla prestrašene a mierne ustúpila.
„No, moja, ja som boh.“ Zaškerila sa Glory „A bohovia žijú večne, to vás v škole neučili?“
Tara sa v strese poobzerala okolo seba ale nemala kam ujsť. Nedokázala zabrániť tomu aby jej Glory vborila prsty do hlavy a začala jej vysávať rozum. Tara začala nahlas a bolestivo kričať.
„Tara.“
„Tara!“
„Zlatko, preber sa!“ zatriasla ňou silno Willow a Tara prudko otvorila oči.“
„Glory...je tu.“ Vykríkla a vystrašene sa poobzerala okolo seba. Willow sa v posteli posadila a zapálila nočnú lampu. Po miestnosti sa rozlialo slabučké svetlo. Okrem nich v nej nik nebol.
Tara prudko objala Willow a začala vzlykať.
„Už je dobre zlatko.“ Začala ju Will hladiť po vlasoch. „Glory je mŕtva. Giles zabil Bena a tým aj ju, spomínaš si? Bol to len sen. Áno?“
Tara zdvihla hlavu a cez slzy prikývla. „Snívalo sa mi o dni keď som ťa prvýkrát uvidela. Bolo to také živé a potom...potom prišla Glory a chcela ma od teba zase odlúčiť.“
Willow sa usmiala a pozrela sa Tare priamo do očí.
„Nikto...opakujem nikto už nás dve nerozdelí. Ak to niekto skúsi, premením ho hoc aj na žabu, rozumieš mi?“
Tara znova prikývla no tentoraz sa už na jej tvári sa objavil náznak úsmevu.
„Čo keby sme chvíľku ostali hore a len sa tak zhovárali?“ spýtala sa po chvíľke Tara a Will spokojne prikývla. Mala veľmi rada tieto spoločné chvíle a vôbec jej nevadilo že už je neskorá noc.
„A aké to vlastne bolo keď si ma prvýkrát uvidela?“ spýtala sa so záujmom „Nikdy si mi o tom zvlášť nerozprávala.“
„Lebo nebolo o čom.“ Usmiala sa Tara z ktorej tváre už definitívne zmizli všetky slzy.
„Od začiatku som medzi nami cítila isté puto hoci vtedy som ešte nemohla tušiť aké.“
Tara nikdy Willow neprezradila, že prvýkrát ju zaregistrovala oveľa skôr ako počas toho nezmyselného rádoby čarodejníckeho sedenia. Nechcela jej pripomínať silnú bolesť z rozchodu s Ozom, ktorú vtedy cítila, keďže vedela že Oz má a bude mať stále špeciálne miesto v jej srdci.
„Netýkalo sa to náhodou nášho spoločného koníčka – mágie?“ podpichla s úsmevom Will.
„Pokúšaš sa odľahčiť situáciu?“ spýtala sa navonok vážne Tara a po chvíli obe vyprskli smiechom. Po chvíli Tarina tvár zvážnela.
„Vieš, rozmýšľala som nad tým, čo sa medzi nami stalo predtým než mi Glory...veď vieš.“ začala.
„Nechaj to prosím ťa tak. Nemusíme sa k tomu viac vracať.“ Prerušila ju Willow.
„Chcela som ti len povedať, že viac sa už s tebou hádať nechcem. Jediná spoločná hádka nás skoro vyšla až príliš draho.“
„Ale zlatko, to s Glory bola len nešťastná náhoda. Stále som verila, že nájdem nejaký spôsob ako ťa vrátiť späť a keby sa mi to aj nepodarilo, neopustila by som ťa.“ Povedala Willow úprimne.
„Ale náhoda to nebola. Všetko má nejaký dôvod, ver mi.“ tvrdila Tara.
Willow si povzdychla „Veľmi ťa ľúbim, vieš to? A to je jediná dôležitá vec.“
„Aj ja teba, srdiečko.“ Usmiala sa Tara a silno ju objala. Naklonila svoju tvar celkom blízko k jej. Sledovala zamatovú pokožku, hlboké oči a žiadostivé pery. Priam vyzývali k bozku a už nedokázala odolať. Srdce sa jej rozbúchalo. Tie pery ju chceli. Volali ju. Už len malý kúsok, kúsoček.
Znenazdajky sa zvonku ozval šramot...
„Počula si to?“ zbystrila pozornosť Willow a Tara prikývla.
„Niečo alebo niekto je vonku. Možno by sme to mali obzrieť.“ To už Tara stála pri okne a pozerala do tmy.
„Ale možno to bola len mačka. Nemali by sme sa príliš znepokojovať.“ Zamyslela sa po chvíli Willow a zahrabala sa do perín.
„Ale nemôžeme to ani ignorovať.“ Poznamenala Tara., ktorá si už začala obliekať župan.
„Ale mne sa nechce ísť do tej zimy.“ Hlesla šibalsky Willow a zapelešila sa v perinách.
Tara pochopila a usmiala sa „Neskôr Will.“ Willow si rezignovane povzdychla a napokon prikývla. O chvíľku na to už spolu s Tarou schádzali po schodoch dole.
„Si pripravená?“ spýtala sa Tara pri dverách. Willow prikývla a potichu odomkla.
„Išlo to odtiaľ.“ Zašepkala Tara a ukázala smerom k stromu stojacom pri dome. A naozaj - zdalo sa, že sa tam niečo pohlo. Willow zaostrila do tmy, no nevidela vôbec nič. Rýchlo zamrmlala zaklínadlo a v jej ruke sa zjavila malá svetelná guľa. A vzápätí ho zbadali...
„Spike!“ vykríkla Willow prekvapene no evidentne jej spadol kameň zo srdca. „Čo tu robíš o takomto čase?“
Spike sa otočil a podľa výrazu jeho tváre bolo vidieť že nielen ony boli zaskočené nečakaným stretnutím.
„A vy dve odkedy chodíte na nočné prechádzky v našom krásnom Sunnydale?“ spýtal sa podgurážene a potiahol si cigaretu.
„Moja chyba.“ Priznala sa Tara. „Počula som zvuk asi som sa vydesila viac ako bolo potrebné.“
Spike sa zamračil a mávol rukou. „To je už jedno. Len som kopol do plechovky. Netušil som že to spôsobí až taký rozruch“
„Ale čo tu vlastne robíš?“ dožadovala sa odpovede Willow.
Spike najprv neodpovedal a zostal zamyslene stáť. Až po chvíľke preriekol. „Pod týmto stromom som zvykol stávať keď bola ešte Buffy nažive. Možno som naivne dúfal, že raz sa vykloní zo svojho okna a všimne si ma. To sa už ale nestane. Jej hrob mi to bude navždy pripomínať.“ Dokončil svoj krátky prejav a znova si potiahol z cigarety.
„Vlastne ani neviem, prečo to hovorím práve vám.“ Dodal po chvíli a uchechtol sa. Evidentne mal mierne vypité. Za iných okolností by ho Willow odbila ale vedela že v danej situácii to už nemá význam. Navyše veľmi dobre vedela, čo Spike prežíva pretože tým prechádzali všetci. Znova si vybavila ten deň keď od nich Buffy definitívne odišla. Od pohrebu uplynulo len pár dní a stále to bolo veľmi čerstvé.
Zo svetelného portálu sa vrhali blesky a Buffy hľadela do Dawniných vystrašených očí.
„Buffy, nie!“ zašepkala Dawn, keď si všimla, na čo Buffy myslí.
„Dawnie, ja musím.“
„Nie!“
„Počúvaj ma nemám veľa času... milujem ťa. Vždy ťa budem milovať. Ale toto je moja práca a ja ju musím urobiť. Povedz Gilesovi, že som to zvládla. A že som v poriadku. A povedz mojim priateľom, že ich mám rada. Teraz sa o nich musíš postarať. Musíte sa o seba starať navzájom. Musíte byť silní. Dawn, najťažšia vec na tomto svete... je žiť v ňom. Buď statočná. Ži. Pre mňa.“ a po tých slovách sa Buffy rozbehla a skočila do portálu, kde ju pohltili ostré blesky, ktoré ju unášali do hlučnej temnoty...
Dawn im túto udalosť podrobne opísala a pri spomienkach na to ju opätovne pichlo pri srdci. Tara si ihneď všimla zmenu jej nálady a pevne ju chytila za ruku.
„Ako to ináč zvládol Angel, keď si mu to oznámila?“ položil vzápätí dosť prekvapujúcu otázku. S Angelom ich priveľa nespájalo okrem lásky k jednej a tej istej žene.
„Ako asi?“ hlesla Willow „Myslím, že odišiel na čas k mníchom do nejakého kláštora.“
„Heh.“ Zasmial sa trpko Spike. „Mohol zobrať aj mňa.“ Až teraz si mohli obe všimnúť fľašu , ktorá mu mierne vytŕčala z vrecka.
„Život ma niekedy zvláštnu príchuť, že? Raz je sladká, raz horká a niekedy ich zvykne pomiešať ako aj vo vašom prípade.“ Pokračoval vo svojom monológu.
„Čo máš na mysli?“ spýtala sa Tara.
„Obe ste prišli o osobu ktorú ste mali radi ale zase ste znova našli jedna druhú. Zvykne sa tomu hovoriť aj šťastie v nešťastí. V ťažkých chvíľach ste sa mohli o seba oprieť a aj vďaka tomu ste to zvládli lepšie ako napríklad ja. Ak ste si to totiž nevšimli som trochu opitý a zajtra ma asi bude bolieť hlava.“ Dokončil a znova sa zasmial.
Willow s Tarou sa na seba pozreli. Spike bol naozaj hodný poľutovania.
„Chcem vám povedať jednu vec. Len jednu. Vážte si každú chvíľu keď ste spolu. Nemusí ich byť veľa.“
Tara po týchto slovách ešte pevnejšie zovrela Willowinu ruku a tá jej stisk obetovala.
„No nič. Pán peroxyd sa asi poberie domov. Musíme si začať zvykať na život bez Buffy.“ S týmito slovami odhodil cigaretu na zem a udupal ju topánkou.
„A ešte jedna vec.“ Naposledy sa otočil smerom k nim. „ Sľúbil som že sa postarám o Dawn a svoj sľub dodržím aj keby som mal zhorieť v pekle.“ Po chvíli sa začal pomaly tackať smerom k cintorínu.
„Na nový začiatok!“ zaznel jeho výkrik už z väčšej diaľky.
„Nikdy som neverila, že príde čas keď ho budem chápať ale je to tu.“ Povzdychla si smutne Willow keď sa obe vrátili do svojej izby.
„Na jeho slovách niečo bolo.“ Povedala Tara zamyslene a uprela na ňu oči.
„Ja viem, že Buffy je preč, mala by som byť smutná, čo aj som ale chvíľami u mňa prevažuje radosť nad tým, že sme spolu. Som zmätená, povedz mi prosím ťa, že je to prirodzené.“
„Pravdaže je.“ Povedala prekvapene Willow a objala ju. „Ako o tom môžeš vôbec pochybovať ty hlúpučká? Ty si momentálne jediný dôvod čo ma ešte drží pri živote.“
Na Tarinej tvári sa objavila slza šťastia.
„Nech sa deje čokoľvek, zostaňme spolu.“ Hlesla potichu. Willow prikývla a vášnivo ju pobozkala. Ich pery na okamih splynuli a keď sa od seba oddelili, na Tarinej tvári sa znova zjavil úsmev.
„Počuješ to?“ spýtala sa a pohladila Willow po vlasoch
„Zase je niekto vonku?“ spýtala sa nie príliš naradovane Willow, ktorá si už nepriala ďalšie vyrušenie.
„Nie, to sú tóny piesne, ktorá hrá len pre nás.“ Pošepkala jej Tara do ucha. „Znejú mi v ušiach, v hlave...ty ich vážne nepočuješ?“
Na Willowinej tvári sa ako šibnutím čarovného prútika zjavil širokánsky úsmev.
„Áno...a vravia mi že som ti zabudla niečo povedať.“
„A čo také?“ vyzvedala Tara.
„Že ťa veľmi ľúbim. A veľmi sa trápim tým, že som ti to nedokázala riecť skôr.“
„Ale to predsa nie je pravda.“ Oponovala Tara.
„Teraz už nie. Ale mám pocit akoby som ti to nedávala dostatočne najavo.“
„Tak začnime odznova.“ Zašveholila Tara.
Willow sa usmiala a ich tváre sa k sebe nahli. Nasledujúci bozk bol ešte vášnivejší ako predošlý a Tara pocítila ako v nej začína vrieť krv. Srdcia sa im obom rozbúchali a zaplavil ich náhly pocit vzrušenia. Willow pomaly vyzliekla Taru z pyžama. Tá jej službu opätovala a začala ju jemne bozkať na krku. Willow roztúžene zastenala. Jej tela sa zmocnila neopísateľná horúčava. Začala Taru hladiť po plných prsiach a po chvíli ich pery znova splynuli. Za jemných vzdychov pokračovali v spoločnom láskaní a úplne prestali vnímať okolie. Nakoniec obe skončili v náručí zaspávajúc a čakajúc na nový deň ktorý mal byť lepší ako ten predošlý. Ich nahé telá osvetľoval len mesiac pozorujúci ich spoza okna zatiaľ čo niekde v éteri ešte stále zneli tóny piesne, ktorá sa našťastie nestala realitou...
I have a smile /Mám úsmev
Stretched from ear to ear/ Od ucha k uchu
To see you walking down the road/ Keď ťa vidím prichádzať po ceste
We meet at the lights /Stretneme sa pri svetlách
I stare for a while/ Chvíľu sa len dívam
The world around disappears/ Svet naokolo zmizne
Just you and me /Len ja a ty
On this island of hope/ Na ostrove nádeje
A breath between us could be miles /Dych medzi nami bol by míľami.
Let me surround you /Nechaj ma obklopiť ťa
My sea to your shore /Moje more tvojim brehom
Let me be the calm you seek/ Nechaj ma byť bezvetrím ktoré hľadáš
Oh and every time I’m close to you/ A vždy keď som blízko teba
There’s too much I can’t say/ Je toho priveľa, čo ti môžem povedať
And you just walk away /A ty len odchádzaš
And I forgot /A ja som ti zabudla
To tell you/ Povedať
I love you/ Že ťa milujem
And the night’s /A tie noci
Too long/ Sú pridlhé
And cold here/ A je tu chladno
Without you/ Bez teba
I grieve in my condition /Trápim sa mojim stavom
For I cannot find the strength to say I need you so/ Že neviem nájsť silu povedať ti, ako veľmi ťa potrebujem
(Sarah McLachlan - I love you)
Venované všetkým ktorí majú radi Willow a Taru <