Popis poviedky : Buffy sa po zničení Sunnydale po dlhšom čase stretáva s priateľmi...Ich stretnutie však neprebieha tak ako by si predstavovala.
Pozn. Jedná sa o poviedkový cyklus, pričom toto je prvá časť, druhá časť má názov Následky...
„Dawn, možno by si sa mohla sem tam pozrieť do tých kníh,“ prehlásila Buffy a ešte viac sa natiahla na deke. Slnko nepríjemne pražilo, čo v tomto ročnom období nebolo nič zvláštne, obzvlášť nie v Taliansku. Našťastie tu bol slnečník a aj neďaleká fontána príjemne ovlažovala horúci vzduch. Dawn na Buffyinu poznámku sprvoti nereagovala, pretože ju zaujal nejaký chlapec v dave. Až keď ju Buffy jemne poklopkala po ramene, mierne sa strhla.
„Čo keby sme to nechali na neskôr? Bola by škoda nevyužiť takéto počasie...“
„Prečo hovoríš v množnom čísle?“ prerušila ju Buffy a zložila si slnečné okuliare. „Nezabúdaj, že ja už do školy nechodím. A ja nemám ani ten veľký test začiatkom ďalšieho týždňa, čo je ak sa nemýlim už len pár dní.“
„Ale...“ snažila sa brániť Dawn. Buffy ju však zastavila jediným gestom a zoširoka na ňu vycerila zuby.
„Čokoľvek si chcela povedať, šetri si to na iné príležitosti. V tomto ma totiž nepresvedčíš.“
„Jasné, mami,“ povedala mierne uštipačne Dawn. Buffy sa k nej naklonila a objala ju okolo ramien.
„Neboj, až skončíš tento ročník, všetko ti vynahradím. Sľubujem.“ Pozrela sa jej priamo do očí a usmiala sa. Dawn po chvíli prikývla a hoci neochotne, predsa len otvorila knihu. Nuž, je fakt ťažké starať sa o mladšiu sestru, ktorú zaujíma všeličo len nie škola. Ešte v tom istom momente sa však ozvalo tlmené zvonenie z Buffyinej tašky. Automaticky z nej vytiahla svoj mobil a prihlásila sa. Jej tón sa po chvíli počúvania prudko zmenil a v jej hlase sa objavila nefalšovaná radosť. Dawn nastražila uši. Bolo jasné, že volá niekto známy, s kým už dlhší čas nebola v kontakte. Čo ak je to Willow alebo Alex? Dawn sa v Ríme veľmi páčilo, ale Buffyini priatelia jej naozaj chýbali. Doteraz celkom nechápala, prečo sa po zničení Sunnydale cesty všetkých takto rozišli. Z myšlienok ju vytrhlo Buffyine: „Prídem čím najskôr,“ ktorým hovor ukončila.
„Dawnie?“ obrátila sa na ňu jej staršia sestra. Bolo evidentné, že jej chce niečo dôležité povedať.
„Áno?“ nastražila uši Dawn a zase zaklapla knihu. Žeby príležitosť ako sa vyhnúť učeniu? Možno by Buffy vysvetlila, že pre ňu nie je problém zvládnuť to aj za kratší čas.
Buffy sa zhlboka nadýchla a napokon zo seba dostala potešujúcu správu.
„Volal Giles. Poradilo sa mu obnoviť Radu Pozorovateľov a chce, aby som prišla do Anglicka za ním. Dodal, že svoj príchod nebudem určite ľutovať.“ Dokončila a v jej hlase bolo cítiť neskrývanú hrdosť na svojho bývalého pozorovateľa.
„Snáď my.“ Zamračila sa Dawn. „Chce, aby sme za ním prišli obe... alebo nie?“
Buffy prikývla no nebolo to prikývnutie, ktoré by ju potešilo.
„Dawnie, teraz ťa ale so sebou brať nemôžem. Vysvetlím celú situáciu Jeannie a zatiaľ sa bude o teba starať ona, dobre? Veď ona je dobrá ako kamarátka, či nie? Rozumieš si s ňou a ja jej verím.“
„Ja nepotrebujem, aby sa o mňa niekto staral. Mám už sedemnásť, keď si si to nevšimla.“ Protestovala Dawn
Buffy zavrtela hlavou a ukázala na knihy. „Ale teraz aj tak musíš ostať tu a úspešne skončiť ročník. A ja neviem ,ako dlho sa tam zdržím. Veď u Gilesa sa ešte zastavíme neskôr.“
„Aspoň mi sľúb, že to bude po hneď škole.“ Povzdychla si rezignovane Dawn.
Buffy sa znova usmiala a pobozkala ju na čelo.
Cesta lietadlom trvala celú večnosť. Buffy sa už nevedela dočkať chvíle, keď znova uvidí svojho bývalého mentora a porozpráva sa s ním, ako za starých čias. Od okamihu, ako jej zavolal, vedela, že na jeho ponuku nepovie nie a tešila sa z toho, čo sa mu podarilo. O jeho pokuse obnoviť Radu vedela, ale neverila tomu, že sa na takú ťažkú úlohu podujme sám a hlavne, že sa mu to podarí tak skoro. Jeho telefonát ju preto doslova zaskočil, hoci sa snažila nedať to najavo. Očividne si to nechával ako prekvapenie, čo sa mu aj podarilo. Lietadlo konečne dorazilo na koniec svojej cesty a Buffy medzi prvými nedočkavo vystúpila. Na blízkom parkovisku ju už čakal zaparkovaný taxík a keď k nemu pristúpila, jeho zadné dvere sa prudko otvorili.
„Giles.“ Vykríkla a hodila sa okolo krku svojmu bývalému pozorovateľovi.
„Buffy, ani nevieš, aký som rád, že si prišla.“ Snažil sa zachovať normálny tón, ale neúspešne. Emócie ho predsa len trocha zmohli.
„Je to už dosť dlho, čo sme sa nevideli, že?“ spýtala sa ho nasadajúc na zadné sedadlo. Giles sediac už pri nej zabuchol dvere a dal šoférovi gestom najavo, že sa môžu pohnúť.
„No, je to už nejaký čas.“ Pripustil Giles a začal si utierať svoje okuliare.
„Ale vidím, že si sa vôbec nezmenil.“ Poznamenala s úsmevom, ktorý jej Giles opätoval. „Prečo si sa mi o tom všetkom nezmienil skôr? “
„Nuž... mal som na to svoje dôvody.“ Začal Giles ale na chvíľu sa zastavil. „Chcem ti to tam všetko poukazovať a potom sa uvidí.“
„Uvidí sa čo?“ spýtala sa nedočkavo.
„Buď trpezlivá tak ako som ťa učil.“ Znova sa na ňu usmial. „Predpokladám, že sa nejaký ten čas zdržíš a my ešte budeme mať čas porozprávať sa.“
„Ale začať môžeme už teraz.“
Giles prikývol. „Škoda ,že s tebou nemohla prísť Dawn.“
Buffy mykla ramenami. „Má toho teraz v škole dosť. Keby nie, určite by som ju zobrala.“
„Nenaplánoval som to práve najlepšie.“ Uznal Giles, ale Buffy len zavrtela hlavou na znak nesúhlasu: „Nechajme to teraz tak. Dawn ťa pozdravuje a teší sa že ťa onedlho uvidí. Zoberiem ju tu po škole.
„To by bolo fajn.“ Prikývol Giles. „Tak čo máš nové?“
Taxík začal pomaly zastavovať.
„Už sme na mieste?“ spýtala sa Buffy a vykukla von oknom. Nevidela však obrysy žiadnej budovy len stromy a zeleň.
„To má čas.“ Usmial sa Giles. „Je pár ľudí, ktorí by ťa radi videli a ja im to odoprieť nemôžem.“
Buffy sa nezmohla na slovo. Dnešný deň jej prinášal samé prekvapenia.
„Choď už.“ Pootvoril jej dvere ale úsmev mu z tváre nezmizol. Pomaly vystúpila z auta a poobzerala sa po parku. Nevšimla si ani kedy Giles odišiel, jediné, čo videla, boli obrysy dvoch dôverne známych ľudí sediacich pod stromom a zabratých do rozhovoru. Ani nechcela uveriť tomu, že ich po takom čase znova vidí. O chvíľu si ju všimli aj oni.
„Zase spolu ako za starých čias.“ Hlesol Alex. „Dúfam, že si budeme takéto stretávky robiť častejšie ako spolužiaci zo strednej.“
„Ja budem len za.“ Ozvala sa potešene Willow. „Veľmi si nám chýbala.“
„Aj vy mne.“ Objala ich oboch Buffy.
„Myslím, že si toho asi máme čo povedať, že? Neviem, či to všetko stihneme.“ Utrúsil Alex a poškrabal sa po zátylku.
„Veď ešte nejdem preč.“ Ozvala sa zvonivým hlasom Buffy. „Radšej mi povedz, čo je pravdy na tom, že si sa v Afrike zamiloval?“
„Myslel som si, že hej. Potom sa na mňa ale usmiala, a keď som uvidel jej zuby, hneď ma to prešlo. Okrem toho vzťah piráta a domorodej dievčiny by sa asi nefungoval.“ Zažartoval svojim typickým humorom Alex. Buffy aj Willow sa tíško zasmiali. Starý dobrý Alex. Svoj humor nestratil ani po tom všetkom, čo sa mu stalo. Buffyin zrak chtiac nechtiac zablúdil na miesto, kde mal teraz len pásku cez oko. Znova si spomenula na to, ako sa mu to stalo a trocha ju striaslo.
„Ozaj, Willow.“ Začala Buffy „Myslela som, že s tebou bude Kennedy.“
„No... ona ostala v Brazílii. Mala tam nejaké povinnosti a okrem toho toto je čisto naše stretnutie. Len my traja ako za starých čias.“ Zahovorila rýchlo Willow. Len sa to Buffy zdalo alebo naozaj postrehla v jej hlase neistotu?
„Nechce sa mi veriť, ako to Giles pred nami tajil. Netušila som, že tu bude Alex a už vôbec nám nenapadlo, že tu budeš aj ty. Stále tomu nemôžem uveriť.“ Podotkla úprimne Willow.
„Giles si z nás všetkých proste vystrelil. Neviem, či sa s tým niekedy zmierim.“ Pokrútil navonok vážne hlavou Alex.
„Škoda, že tu nemôže byť Dawn.“ Hlesla Buffy. „Bola by veľmi rada, že vás znova vidí.“
Deň pre nich ešte len začínal a mali toho pred sebou ešte veľa.
Blížil sa večer. Po tom, čo sa zase porozprávala s kamarátmi, sa všetci vrátili do budovy Rady. Giles jej poukazoval dôkladne všetko a s blížiacim sa večerom jej pridelil izbu, o ktorú sa mala deliť s Willow. Ako za starých čias. Až na malý detail. Buffy medzi nimi cítila isté napätie, ktoré by tam byť nemalo.
„Stále si poriadne neuvedomujem, že sme všetci zase spolu,“ prehlásila zamyslene Buffy ustieľajúc si posteľ. „Viem, že príde chvíľa keď sa zase rozlúčime, ale v duchu si to asi nechcem pripustiť. Stále mám pocit, že takto je to správne.“
„To sú tie roky, čo sme spolu prežili. Je to prirodzené.“ Úprimne a s náznakom jemného smútku podotkla Willow.
„Ale Willow... ešte nejdem preč a nevidíme sa predsa naposledy.“ Prehlásila ale v hrdle sa jej vytvorila veľká hrča. Snažila sa o optimistický tón, ale bola si istá, že sa jej to dokonale nepodarilo.
„To vravíš teraz.“ Hlesla Willow. „Ale sama vieš ako to je.“
„Willow, ja...“ začala Buffy ale po chvíli sa zastavila. „Nebola to len moja voľba. Povedz mi naozaj čo ťa trápi. Cítim, že v tom niečo viac.“
„Nič vážne.“ Snažila sa ukončiť túto tému Willow.
„Povedz mi, že nejde o Kennedy. Alebo predsa len ide o ňu?“
Willow mlčala.
„Čo sa stalo? Willow, povedz mi to. Chcem to vedieť.“ Začala naliehať Buffy.
„Neviem, či sa o tom chcem baviť s niekým, koho skoro vôbec nevídam.“ Tón hlasu Willow sa prudko zmenil. Buffy nechápala, odkiaľ sa v nej berie toľká agresia. Po chvíli sa však Willow spamätala a potichu sa ospravedlnila.
„Ty už s ňou... nie si?“ spýtala sa čo najcitlivejšie Buffy. Willow po chvíli váhania neisto prikývla.
„Ona nie je...“ začala Willow ale po chvíli sa zasekla.
„Nie je ako...“
Pre Buffy nebolo ťažké si domyslieť zvyšok vety.
„Ako Tara, že? To si chcela povedať?“ podotkla potichu. Willow znova prikývla.
„Ja... nevedela som, prečo nám to neklape až tak akoby malo. Tak som sa snažila privolať odpoveď — magicky...“
V Buffyinich očiach sa zjavil náznak strachu. „Dúfam, že nemáš zase problém s mágiou.“
Willow zavrtela hlavou. Usmiala sa ale na jej tvári sa zjavila prvá slza.
„Povedz mi všetko a nič nevynechaj. Prosím.“ V Buffyinom hlase sa zjavilo napätie. Nečakala, že sem príde a bude musieť riešiť takéto problémy. Zrejme naivne dúfala, že ich stretnutie dopadne ako v rozprávke ale pomaly si začala uvedomovať svoj omyl.
„Privolala som si magicky odpoveď a... zjavila sa mi ona.“ Willow začala vzlykať. „Ako duch... a konečne sme sa mali možnosť porozprávať sa od... od tej chvíle. Odvtedy si ju privolávam často a hoci ma to bolí, neviem s tým prestať.“
Buffy úplne žasla. Hlava sa jej rozkrútila a snažila sa dať dve a dve dokopy.
„Ako mi to mohla urobiť? Prečo sa mi zjavila po tom, čo som si myslela, že som sa cez jej smrť preniesla?“ To už Willow hystericky plakala. Bola celkom zlomená. Buffy ju pohladila po tvári a snažila sa jej utrieť slzy. Oprela si jej hlavu o svoju hruď.
„Pššššt. To bude dobré. Len sa vyplač.“ Ani sama však tomu príliš neverila.
Buffy potichu vyšla z izby. Willow ešte hodnú chvíľu usedavo plakala, ale nakoniec sa jej podarilo zaspať. Vedela, že musí preč, najlepšie niekam von.
„Kamže kam?“ ozval sa za ňou už vonku pri vchodových dverách známy hlas. Otočila sa a zbadala Alexa, ako za ňou prichádza.
„Len sa idem prejsť na čerstvý vzduch.“ Snažila sa zahovoriť Buffy.
„Chýbajú ti hliadky?“ žmurkol na ňu Alex a na nej tvári sa zjavil trpký úsmev.
„Buffy, nemusíš mi nič tajiť. Ak ťa niečo trápi, ja som tu.“ Prekvapil ju náhlym výpadom.
„Ja len...“ nevedela, čo mu má povedať.
„Pozri,“ začal a na jeho tvári sa zjavil zamyslený výraz. „Nebudeme sa hrať na to, že všetko je okej. Vidím to na tebe, takisto ako som to hneď videl na Willow.“
„Takže to o nej vieš?“ spýtala sa ho neisto.
„Ach. A očividne už aj ty. Chvalabohu, lebo by mi bolo nepríjemné, keby si sa na zo vypytovala..“ Podotkol. „Nebolo ťažké to zistiť, poznám ju predsa od detstva.“
„Nevedela som, že...“ chcela zo seba niečo dostať, ale stále nevedela, čo povedať.
„Takže nevedela... Snáď si nemyslíš potom čo sme spolu prežili, že život je prechádzka ružovou záhradou? Alebo máš predsa nejaké ružové okuliare? Aj mne by sa zišli.“
„Chýba ti Anya?“ prerušila ho náhle a jej otázka ho zaskočila.
„Áno.“ Povedal po chvíľke mlčania. „Ale umrela ako hrdinka. Vždy budem na ňu spomínať s hrdosťou. Ale o to nejde. Zjavíš sa tu a dúfaš, že všetko bude v poriadku a ono nie je. Aké to prekvapenie...“
„Prečo si na mňa taký?“ pozrela sa na neho spýtavo Buffy. Nechápala, prečo sa na ňu tak vyrútil.
„Buffy, ty vôbec nevidíš, čo sa deje okolo teba. Preto!“ povedal hlasnejšie, ako by mal.
„Myslíš, si že môj život je fajn? Vieš vôbec o tom, že mi nedávno zomrel otec?“
Buffy zalapala po dychu. „To som vážne nevedela. Nedal si vedieť...“
„To je v poriadku.“ Hlesol Alex a jeho hlas sa stíšil. „Dozvedel som sa to až včera, keď som sa vrátil.“ Dodal trpko. „Nikdy som s ním veľmi nevychádzal, ale bol moja rodina.“
„A... ako?“ spýtala sa Buffy
„Akoby na tom záležalo. Všetci moji blízki ma postupne opúšťajú a ja mám pocit, že som tu ostal sám. A nemám nikoho, o koho by som sa oprel. Nie je tu ani rodina, ani priatelia...“
„Ale tak to predsa nie je.“ Snažila sa protestovať Buffy.
„Nie? Willow odišla do Brazílie, ty do Ríma, Giles ostal v Anglicku a ja som sa podujal zaúčať potenciálne premožiteľky v Afrike. Iste, moja práca ma baví, ale neuspokojuje ma. Ale nebyť nej, asi by som nemal už zmysel vôbec existovať v tomto skazenom svete.“
„Nehovor tak,“ riekla potichu Buffy a na jej tvári sa zjavili prvé slzy.
„A Giles? Myslíš, že je šťastný? Ty vôbec nevieš, prečo ťa sem zavolal, že?“
Odpoveďou mu bolo Buffyino mlčanie.
„Chce, aby si riadila Radu s ním. Ešte ti to nepovedal, keďže na teba nechcel príliš naliehať.
Kto vie, ako by si reagovala, keby to na teba vysypal.“
„Ja? S ním?“ spýtala sa dojato Buffy.
Alex pokrútil hlavou. „Nevrav, že nevieš, ako ťa má rád. Si pre neho ako dcéra a on je ako tvoj otec. Vlastne, pardón... on ako tvoj otec nie, pretože ten sa ani neunúval na pohreb tvojej mamy a radšej si užíval s nejakou sekretárkou niekde v Španielsku. On je pre teba viac. Som si istý, že ak odmietneš, zlomíš mu srdce.“
„Prepáč. Musím ísť,“ zastavila ho Buffy a utrela si slzy. Teraz už naozaj potrebovala preč.
„A kam? Vraciaš sa do Ríma, preč od všetkých problémov? Iste, všetky cesty vedú do Ríma...“
SKLAPNI!“ zakričala na neho Buffy zo všetkých síl, čo jej ešte zostali. Alex sa mierne mykol, akoby nevedel pochopiť, čo mu práve povedala. Ľudia, prechádzajúci okolo razom zbystrili pozornosť.
„Myslíš si, že som úplne slepá? Už keď som sem prišla, cítila som, že niečo nie je v poriadku, ale nevedela som, že je to až také zlé. Ani ja sa nemám až tak výborne, ako si myslíš. V Ríme, sa cítim sa často prázdno a len prítomnosť mojej sestry mi na to pomáha zabudnúť. A v mnohých veciach sa mi naozaj nedarí. To, že sme sa všetci rozišli, nebola len moja chyba. Prestaň mi teda, prosím ťa, vyhadzovať na oči všetky tieto veci. Teraz potrebujem byť sama!“ s týmito slovami sa prudko otočila a prebehla na druhú stranu cesty. Alex ostal stáť s otvorenými ústami pri vchode, zatiaľ čo pár ľudí sa ešte stále snažilo pochopiť výjav, ktorého sa práve stali svedkami.
Buffy sedela v bare a uprene sa pozerala pohár stojaci pred ňou. Neverila tomu, čo všetko dnes vyplávalo na povrch. Za relatívne krátky čas sa všetci stihli mierne odcudziť a to ju naozaj prekvapilo. Dokázali spolu síce komunikovať a tváriť sa pritom prirodzene, ale sama vedela, že v minulosti to bývalo trochu iné. A i keď to nebola len jej vina, prekvapovalo ju, ako veľmi zodpovedná sa za to cítila.
Pomaly vykráčala na ulicu. Bol už neskorý večer, ale aj tak bola až prekvapivo prázdna. Prešla pár blokov, no pri jednej z tmavých uličiek sa náhle zastavila. Nie, nezdalo sa jej to, niekto ju vážne sledoval.
„Vylez von. Hra na schovávačku sa skončila.“ Vykríkla do tmy a vytiahla z bundy kolík.
Po chvíľke sa v tme objavili obrysy a napokon sa v svetle pouličnej lampy zjavila postava. Buffy mala pocit, akoby ju už niekedy videla.
„Len som čakal, kedy si ma všimneš.“ Prehlásila postava a na tvári sa jej zjavil široký úsmev.
„Budeš tu len trepať somariny, alebo sa budeme aj biť? Teraz nemám veľmi náladu na rozhovor.“ Prehlásila sarkasticky. Bola rada, že sa zjavil niekto na kom sa mohla vyriadiť. Podišla k neznámemu no ten mierne ustúpil a gestami rúk dal najavo, že o násilie nemá záujem.
„Wow, ty si nejaká nadržaná. Ale ja nie som upír. Už sme sa raz stretli.“
Buffy prižmúrila oči a snažila sa rozpamätať.
„Ja som Whistler.“ Povedal po chvíľke. Buffy v momente ťuklo.
„Spomínam si... Ten dobrý démon, čo sa mi snažil pomôcť, keď chcel Angel s pomocou Acathlu zničiť svet. No, veľmi si mi aj tak nepomohol.“
Whistler sa znova usmial.
„Vedel som, že si spomenieš. A inač sa ti nečudujem, že nemáš chuť si pokecať. Momentálne musíš mať plnú hlavu starostí.“
„Odkiaľ o tom môžeš vedieť?“ prerušila ho Buffy.
Whistler nasadil vážny výraz. „To, že som tu, nie je žiadna náhoda.“
Takže to, čo sa okolo mňa deje zrejme tiež náhoda nebude, že?“ spýtala sa ho po chvíľke.
„Áno aj nie,“ pripustil Whistler „Pamätaj, že skutočné náhody neexistujú, vždy im nejako vypomôžeš sama.“
„Môžeš prejsť k veci?“ opýtala sa netrpezlivo, keďže nemala chuť na dlhé prednášky.
„Ako si želáš. To všetko, čo sa okolo teba deje je len zákonitým vyústením toho, čo sa dialo predtým. Čakala si, že v zvíťazíš v najťažšom boji svojho života a všetko bude v poriadku, ale to si ešte nevedela, že najťažší boj ti prinesie sám život, že nie? Asi ti už došlo, že nebude ľahké to čo sa stalo napraviť. Svojich priateľov pomaly ale iste strácaš. Aké smutné...“
„A ty si si s radosťou prišiel podpichnúť?“ v Buffyinich očiach sa zableskli malé ohníčky.
„Nie, nechápeš to.“ Whistler zmĺkol a zamyslel sa nad čo najvhodnejšou voľbou slov.
„Nechaj ma, prosím ťa, dohovoriť. Povedzme, že Vyššie Mocnosti si želali, aby to dopadlo takto. Aby si videla a pochopila.“
„Očividne nechápeš, čo znamená vyraz začínať si s premožiteľkou...“ zrúkla na neho a pristúpila k nemu bližšie.
„Je ťažké to prijať, však? Ale ja tu nie som, aby som sa ti vysmieval, chcem ti dať ponuku, ktorá sa neodmieta.“ Vysvetlil pokojne. „To bol citát z Krstného otca, je to inač môj obľúbený film,“ dodal po chvíľke, ale z výrazu na Buffyinej tvári pochopil, že ju to príliš nezaujíma. Znechutene sa na neho pozrela.
„Tak to urýchlime. Keď si porazila Prvého, dokázala si nastoliť vo svete rovnováhu. Vyššie Mocnosti sa preto rozhodli, že ti za to patrí odmena a nastal čas, keď si ju môžeš, ale aj nemusíš vyzdvihnúť. Ty ale aj tvoji priatelia ste urobili pár rozhodnutí, ktoré len podčiarkli súčasnú situáciu. A ty to môžeš zmeniť.“
„Takže ty si teraz sprostredkovateľ.“ Poznamenala sarkasticky.
„Som prispôsobivý a ujmem sa každej funkcie, ktorou ma poveria.“ Mykol plecami Whistler.
„Tá odmena... je to želanie. Môžeš si zaželať čokoľvek a ono sa to splní.“
„Čokoľvek?“ Nechcela uveriť Buffy, no Whistler jej dal prikývnutím najavo, že si nerobí žarty. Buffy zmĺkla a po chvíli sa začala ticho smiať. Whistler sa zamračil.
„Ty si vážne myslíš, že tieto problémy vyriešim nejakým kúzlom? Prečo si takí ako ty myslia, že všetko sa dá riešiť jedine týmto spôsobom? Vy vôbec neviete o čom je život, inač by ste pochopili, že o toto sa musím postarať sama. Žiadna mágia, žiadna pomoc od nadprirodzených síl bez ohľadu na to aké to bude ťažké. Ak budem naozaj potrebovať pomoc, potom ti dám vedieť, ale vtedy sa určite neobjavíš. Tak ako to už býva...“
„Takže dar odmietaš?“ spýtal sa sklamane Whistler „Stačilo by naozaj jedno želanie a všetko by mohlo byť úplne inak.“
Buffy sa zamyslela. O takýto druh pomoci vôbec nemala záujem a nemala ani pocit, že si to nejako zvlášť zaslúži. Ale napriek tomu nepovedala nie.
Willow si práve ustieľala posteľ, keď sa vo dverách zjavila Buffy.
„Ahoj. Kde si bola celú noc?“ zaznelo priama otázka od Will. Buffy pocítila v jej hlase istý chlad a vedela, že to bolo kvôli tomu, že ju nechala na noc samú.
„Bolo to ťažké. Musela som... dosť premýšľať.“
„Celú noc? A vládzeš ešte stať na nohách?“ spýtala sa Willow.
„Úprimne? Ani nie.“ Pousmiala sa Buffy a pretrela si oči. „Ale neľutujem to.“
„Prepáč, že som ťa včera zaťažovala svojimi problémami.“ Ozvala sa previnilo Willow.
„Sľubujem, že už nebudem robiť.“
„To je v poriadku, Willow. Nevadilo mi to.“ Prehlásila čo najúprimnejšie Buffy.
„Ale chcela som ti len povedať, že by si sa mala radšej upierať k skutočným veciam.“
Willowina tvár sa jemne zachmúrila. „Ako to myslíš?“
„Takto.“ Povedala Buffy a mierne ustúpila. Vo dverách sa zjavila ďalšia postava. Postava ktorú Willow príliš dobre poznala, osoba, pre ktorú bola ochotná urobiť všetko, aj zničiť svet.
„Ahoj zlatko.“ Usmiala sa Tara na Willow a po líci sa jej skotúľala slza. Willow k nej priskočila a chytila ju za ruky.
„Ja... stratila som ťa.“ Hlesla Willow a na jej tvári sa objavili slzy radosti.
„A ja som ťa zase našla. Vždy ťa nájdem.“ Prehlásila dojato Tara.
„Nie je to sen, že? Lebo ak je, tak ma v ňom ešte chvíľu nechaj.“ Obrátila Willow na moment svoju pozornosť smerom k Buffy. Tá jej venovala letmý úsmev. Nemala jej chuť vysvetľovať detaily, keďže vedela, že to za ňu spraví Tara. Ale vedela že urobila správnu vec. Keď rozmýšľala nad Whistlerovou ponukou, pochopila že dar bol ponúkaný nesprávnej osobe. Bolo to rozhodnutie v zlomku sekundy, ale od začiatku do konca nepochybovala, že Willow si to zaslúži viac ako ona.
„Ale ak nebudeš s mojim darčekom spokojná, reklamáciu ti asi nevybavím,“ prehlásila veselým tónom.
Willow ju však už nepočúvala. Len láskyplne hľadela na Taru a Buffy vedela, že je tu trochu nadbytočná. S pocitom, ktorý ju hrial pri srdci, sa nenápadne vytratila z izby.
„Buffy!“ ozvalo sa z diaľky. Buffy sediac na lavičke sa otočila a zbadala Alexa. Po chvíli k nej zadychčane pribehol a oprel si ruky o kolená.
„Neviem, čo mám povedať.“ Dostal zo seba nakoniec.
„Nemusíš vravieť nič.“ Uprela na neho zrak.
„To, čo si spravila pre Willow...“
„To je v poriadku,“ usmiala sa na neho.
„Buffy, čo sa tu deje? Aj Giles bol priam šokovaný — v pozitívnom slova zmysle.“ Po chvíli sa odmlčal. „Asi by sme sa mali stretávať častejšie.“
Na tvári sa mu vylúdil mierny úsmev.
„Dobrý nápad.“ Preriekla zamyslene a zahľadela sa do zeme.
„Prepáč mi, že som na teba včera tak vyletel. Ale veľmi ma trápilo, čo sa medzi nami dialo a to že si to nikto nechcel otvorene pripustiť.“
„Starý dobrý Alex a jeho schopnosť empatie.“ Zdvihla svoj zrak a opäť ho namierila na neho.
„Čo urobíme teraz?“ spýtal sa s pochybnosťami v hlase.
„Neviem.“ Povzdychla si. „Som premožiteľka a mojou silnou stránkou je zabíjanie upírov. Ale viem, že najsilnejší sme, keď sme spolu, osamote neznamenáme nič.“
„Nikdy sme sa nemali rozdeliť. Nie potom, čo sme spolu prežili.“ Podotkol Alex a prisadol si k Buffy.
„Až teraz mi to začína dochádzať, že sme na to asi neboli pripravení.“ Prehlásila zreteľne.
„Tak čo s tým urobíme?“ zopakoval Alex ešte raz svoju otázku.
„Londýn nie je zlé miesto. Keď Dawn dokončí ročník, mohli by sme sa s ňou presťahovať sem.“
„Znamená to, že prijmeš Gilesovu ponuku?“
Buffy prikývla, na čo si Alex zhlboka vydýchol.
„Chvalabohu. Ak by sa dozvedel, že som ti to povedal skôr a nejako ťa tým odradil, asi by to nebolo veľmi príjemné. Zachránila si mi život — zase.“ Pokúsil sa o vtip.
Buffy sa len viac zahĺbila do svojich myšlienok.
„Za ten čas, čo sme sa nevideli, sa veľa zmenilo. Sme stále tí istí ľudia, ale napriek tomu sme iní. Ak tu chceme začať odznova, tak začnime, ale asi to nebude práve najjednoduchšie.“
Alex prikývol. „Ale ja a som si istý že aj Willow to riziko radi postúpime. Potrebujeme len byť k sebe znova úprimní a budeme to zase my. Ako za starých čias..“
Po chvíli dodal: „Ty si však na druhú stranu oživením Tary si získala nezanedbateľnú výhodu. Bolo to pekné gesto.“
„Ale zase by bolo hlúpe domnievať sa, že týmto sa všetko vyrieši, však?“
„Asi tak.“ Pripustil Alex. „Ale ty to vieš aj sama. Uvidíme, čo prinesie čas.“
„Uvidíme.“ Súhlasila Buffy a zahľadela sa na oblohu. Slnečné lúče prenikajúce až k nej jej dávali nádej, že všetko raz zase bude tak ako má.