Fated


Popis poviedky : Poviedka bola prvýkrát uverejnená na stránke www.buffy-angel.org. Na našu stránku ňou pre archívne účely v rámci aktualizácie prispela Caterina. Pôvodným autorom poviedky je Katy.


první kapitola od Katy

flashback

- ... a ona k nemu bude cítiť lásku. K záhadnému cudzincovi menom Angel, ktorý sa stane upírom. Ale upírom s dušou, ktorý blúdi nocami vo svojom večnom utrpení za svoje skutky.

- Stojím za to, aby si ma zachránila? Spím spánkom spravodlivých? Celý svet chce, aby som trpel v plameňoch. Nemôžem to urobiť znova, Buffy. Nemôžem sa stať vrahom.
- A čo ja? Tak strašne ťa milujem. Bože, tak veľmi si prajem priať si tvoju smrť... ja... nejde to.
- Buffy, prosím... iba jediný deň mi dovoľ byť silný.
- To si, keď bojuješ. Musíme to robiť a spoločne to dokážeme.

- Hľadal som to. Iskru. Chýbajúci... kúsok. Pretože ty si nechcela... Sníval som o tom, ako ťa zabijem. Myslím, že to bol sen... Hm... Angel ma mal varovať. Predviedol dobrú šou o zabudnutí, ale je tu tu. Vo mne. Celý čas. Iskra. Chcel som ti dať, čo si zaslúžiš. A mám to. Vložili do mňa iskru a všetko čo robí je, že páli.
- Tvoja duša. Vrátili ti dušu.
- ... a teraz je každý tu, hovorí. Všetko čo som urobil, každý koho som... Všetci mi hovoria choď, choď... do pekla.
- Prečo si to urobil?
- Buffy, hanbi sa! Prečo muž robí, čo nemusí? Pre ňu. Aby bol jej. Aby bol mužom, ktorého... Aby bol mužom. A ona na ňho bude hľadieť s odpustením... A každý odpustí a bude milovať. On bude milovaný.

- Cítim to Buffy.
- Čo?
- Moja duša. Je tu. Trochu bodá. Choď, hneď!
- Nie, nie. Urobil si toho dosť. Stále môžeš...
- Nie. Porazila si ich. Je na mne urobiť koniec. Utekaj, jahniatko. Len poviem, že je to pekný koniec krvavého leta.
- Spike!
- Zvládnem to. Urobím to.
- Milujem ťa.
- Nie, nemiluješ. Ale ďakujem, že si to povedala. Bež! Chcem vidieť ako to skončí.

- Shanshu. Život a smrť. Rozpúta sa búrka. Rovnováha bude neistá, pokým sa upír s dušou nanapije z pohára večného utrpenia. Bude niesť ťažobu celého sveta, ktorá mu bude zväzovať ruky, drviť kosti na prach, dokiaľ nezachráni alebo nezničí svet. Buď zomrie alebo bude žiť v ľudskej podobe.

- Proroctvo. Shanshu. Možno si už o ňom počul.
- Oh Bože! Znova. Uhm, je to známe. No?
- No, hovorí o šampiónovi. Upírovi s dušou, ktorý bude hrať hlavnú úlohu v apokalypse. Pre dobro alebo zlo. Nikto to nevie. Táto časť je nejasná. Kľúčové slovo tam však je šampión. Spike obetoval život, aby zachránil svet. To mu dáva bod. Ale keď zomrel a stal sa duchom, prípad sa uzavrel. Teraz je ale späť.

- Dokázali ste svoju lojalitu spoločenstvu. Nanešťastie je tu niečo ešte silnejšie ako lojalita... nádej. Toto je Shanshu proroctvo. Originál.
- Upír s dušou zohrá hlavnú úlohu v apokalypse a za odmenu sa stane človekom.
- Netúžim sa stať človekom.
- Oh, dobre. Váš podpis tu vám odoberie všetok nárok na vaše opätovné nadobudnutie ľudskosti. Podpíšete to?
- Samozrejme.


* * *

V dome neďaleko zablikalo svetielko. Smog zaplňoval ulice a dotieravo sa vkrádal aj do tých najtemnejších uličiek. Muž urobil niekoľko krokov po kamennej dlažbe. Jeho pohyb sprevádzal takmer nepočuteľný šuchot, keď sa jeho kabát stretával so vzduchom. Minul výklad zatuchnutého obchodíka. Dvere boli zapäčatené, ani stopa po majiteľovi. Iste, bolo už neskoro. Tma vo vnútri zabraňovala vidieť vnútro obchodu, no zato sklenená tabuľa jasne ukazovala obraz vonkajška. Odpadky nazhromaždené za mnohé mesiace, tiene z pouličných lámp vykresľujúce podivné tvary na murovanej stene budovy naproti. Inak nič. Žiadna postava uprene pozorujúca výklad. Jeho ruka sa natiahla a dotkla tabule. Nijaká odpoveď však neprichádzala. Muž ju rýchlo stiahol, ale jeho hnedé oči sa stále skľúčene obzerali v neexistujúcom odraze. Dlane sa zatli v päsť, tvár sa zamračila, myseľ prinúrila telo pracovať. Angel sa odvrátil a urobil krok vpred.

„To predsa nemyslíš vážne!“
„Prečo by nie? Je to super!“
„Oh! Okamžite si to dáš dole!“
„Chceš, aby som ťa prehodila oknom?“
„To sa ti nepodarí!“
Dvere sa rozleteli a do kancelárie vpadli Spike a Illyria plne zamestnaní hádkou.
„A to minule?“
„Náhoda.“
„Pch!“
„Ty asi nechápeš vážnosť celej situácie!“ Spike rozladene rozhadzoval rukami. Vyzeral, že nemá ďaleko od toho, aby sa na ňu vrhol alebo zosypal. „Angel! Áno, Angel! Vysvetlí ti to! Ha!“ Víťazoslávne sa obrátil k osobe za stolom. „Vysvetli jej, že sa nemôže premávať po uliciach takto!“ Výrazne ukazoval na biele tričko s nápisom I Love Britney Spears, z ktoreho sa usmievala blonďatá devätnástka. „Vieš akú nám to urobí reklamu! Všetci si budú myslieť, že sme nejakí zaostalí fanatici ´barbie kultu´! Hm?!“ Čakal podporu, no nič sa nestalo. „Tebe to snáď neprekáža? Toto je sprisahanie. Niekto jej to podstrčil, vymyl mozog a primel ju myslieť si, že je nejaká... nejaká... Britney fanynka! Čoskoro sa to tu bude hemžiť Timberlakemi a Simpsonkami!“ Oprel sa o stôl, aby si vynútil rochu pozornosti. Angel sa namiesto toho obrátil, odhalil skrytý trezor a venoval sa naťukaniu kombinácie.
„Dal mi ho chalan na ulici. Povedal, že som pekná ako ona.“ Mierne namrzene Illyria skúmala nové oblečenie. Akoby to bolo definitívne uzavreté odvrkla Spikeovi. „Mne sa páči.“
Ten nútene rezignoval, úplne nechápajúc ľudskú rasu, obzvlášť jednu jej časť. „Uh, ženy! A ty si sa na ňu mohol aspoň pozrieť. Vyzerá ako cukrová vata po strete s trojtonovým buldozérom.“
Polovici z tejto vety vôbec nerozumela. Keby áno, už by upírovi nepomohol ani padák. Angel zatiaľ vybral z trezoru drevenú truhličku. Jej steny zdobili červené znaky povyrývané pozdĺž hrán.
„Čo je to?“ Zavrčal blonďák už len zo zvyku. Momentálne ho to vôbec netrápilo. Pozornosť začal venovať až vtedy, keď sa otvorilo veko a predmet zostal stáť pred jeho rukami. Nezmohol sa na slovo. Bola taká ako vtedy. Vtedy pred rokom, keď ju vyhral, no bol to podvrh. Čaša so neoceniteľným obsahom.
„Myslím, že vieš čo.“ Skleslý hlas mu vyslovil odpoveď. „Je tvoja.“
Spike zdvihol pohľad. Bol skôr nedôverčivý a zmätený, ako šťastný. „Prečo to robíš? Má to byť test? Či nejaká tvoja šialená hra? Pretože v tom stebou nejdem.“ Prešiel popri Ilyrii a zamieril k dverám.
„Počkaj!“ Angel vstal z kresla, pokračujúc. „Je skutočná. Získal som ju pred mesiacom.“
Zastal s rukou na dverách, ale znova ich zavrel. „Mal si ju vypiť hneď. Ja by som to urobil. Lenže ty si s tým počkal na mňa, aby si sa potom mohol vyťahovať tým, že si človek?! Alebo si chcel vedieť, či by som ťa znova porazil?“
„Nie je to pre mňa. Je pre teba.“
Spike pokrútil hlavou a šiel bližšie k Angelovi. „Zbláznil si sa. Chápeš vôbec čo to je? Naplnenie Shanshu proroctva! Znamená to slnko, deň, ľudskosť, život! Všetko čo sme chceli.“
„Dávam to tebe.“
Cez plece pozrel na stôl a to, čo na ňom ležalo. „Nehovor mi, že preto, lebo som hrdina, čo zachránil veľa životov. Obaja vieme, že sme na tom rovnako. Tak čo je za tým?“ Podvihol hlavu, aby mu lepšie videl do očí. Chcel pravdu.
„Je to jednoduché. Ja to nemôžem urobiť.“ Angel sa zvrtol a zamieril späť.
„Ja ne...“
„Vzdal som sa toho. Podpísal som to krvou.“ Chytil sa dosky, a to tak pevne, až sa mu hánky sfarbili na mŕtvolne bielu. „Je rad na tebe.“
Illyria všetko čo sa dialo sledovala nezaujato a akosi znepokojene. Cítila, že sa blíži niečo veľké, niečo čo otrasie ich životmi. Ten pocit ju naplnil ešte viac, keď Spike naklonil hlavu, zarazený a smutný, s nadobudnutou bolesťou.
„To kvôli nim...“
Nechcel, aby to dopovedal. Nikdy nemal v úmysle im to vysvetľovať. Urobil, čo musel. A ani teraz by to nezmenil. Vybral preto čašu a navonok bezvýrazne ju vtisol do upírovej ruky.
„Pi!“
Spike nechcel. Niečo v ňom sa vzpieralo. Takto to nemalo byť. Mali sa biť a ten lepší by získal odmenu. A bolo tu ešte niečo. „Ale... ona chce teba... vždy to tak bolo.“
„Už nie.“
Ruka sa mechanicky zdvihla a priložila okraj nádoby k perám. Uplynulo niekoľko sekúnd a jej obsah bol preč.
„A ter...“ Spike chcel niečo povedať, ale podlomili sa mu kolená. Na tvári sa mu usadil vydesený výraz. Telo sa začalo triasť, no ešte stále stál. Rýchlo ho Illyria podoprela a takmer odtiahla na gauč. Uložila ho naň a čakala na nejaké vysvetlenie od Angela. Hocijaké. On však len nemo stál v strede miestnosti a nechal pohár prešmiknúť sa pomedzi prsty.

„Dawn! Dawn! Len počkaj! Aj tak mi neujdeš!“ Uvidíš, čo ti urobím, keď ťa nájdem.
Dievča stálo v izbe a nervózne si žmolilo dolnú peru. Takže už je tu. Ups. Pred zrkadlom nahodilo úsmev a zoskackalo po schodoch na prízemie. Dolu už na ňu čakala útla, nebezpečne vyzerajúca blondýnka. „Tak ako bolo? Určite ste si užili veľa zábavy.“
„No to určite!“ Zložila si ruky v bok, zdôraznujúc svoju nahnevanú náladu. „Už nikdy sa nepokúšaj dohadovať mi rande.“
„Bol Evan až taký zlý?“ Dawnie začala prešľapovať z nohy na nohu a v duchu sa modlila, aby Evan vedel aspoň správne skloňovať.
„Horšie. Neustále ma oslovoval pusa, polievku srkal hlasno ako siréna a keď som sa ho spýtala ako sa mu páči v Ríme, povedal, že buchty sú tu fasa.“
„Uh.“
„Ale... musí sa uznať, že aspoň pozná svetové strany. Steven z minulého týždňa ma totiž namiesto domov, viezol smerom na Miláno.“ Trochu vyčítavo pozrela na sestru, ale pri tej spomienke sa neubránila širokému úsmevu.
„Tak poď. Uvaríme si kakao a o všetkom ti poviem.“
O chvíľu už sedeli v obývačke a zvýjali sa od smiechu. Dawn sa zošmykla z kresla a na zemi chytala dych. Buffy z toľkého rehotu tiekli slzy po lícach doslova prúdom. „...a on ti potom hovorí ´Nejdeme si zatrsať? Hrajú Sinatru!´.“
Dawn vyprskla z úst aj poslednú dávku kakaa. „Uvidíš, Buffy. Dean bude určite lepší!“
Pri tých slovách na ňu Buffy s hrôzou pozrela ponad poloprázdny hrnček.
„Len som žartovalaaáááá!“ Kričala Dawn o minútu neskôr, zatiaľ čo utekala po dome pred naštartovanou premožiteľkou.

Illyria sa skláňala nad spiacim Spikeom. „Už to trvá tri dni. Mali by sme niekoho zavolať. Lekára alebo čarodejníka.“ Slová adresovala mužovi mĺkvo stojacemu za ňou.
„Nikoho nezavoláme. Onedlho bude v poriadku. 150 rokov nikto nevymaže len tak. Chce to čas.“
„Ale čo keď to nevydrží...?“
Angel si sadol za stôl a starostlivo maskoval znepokojenie. Nevedel, z čoho mal väčší strach. Z toho, že to neprežije, alebo z toho, že bude žiť ako človek. Hanbil sa za to, že niekedy dúfal v zlyhanie proroctva.
„Vydrží. On to zvládne.“ Prerušil ju a začal vyťahovať papiere z hornej zásuvky.
„Angel.“
„Už sa viac o tom nebudeme baviť.“
„Angel!“
„Nikoho nezavolám. Nepotrebujeme, aby sa niekto dozvedel o tom, čo sa tu deje.“
„Angel! O to nejde. Preberá sa.“
Viečka sa roztvorili a odhalili belasé oči rýchlo putujúce rôznymi smermi. Zároveň sa pootorili aj pery, vytvoriac tenučkú škáročku. Angel sa zodvihol a podišiel k pohovke. Chytil Spikea za ruku, aby sa pokúsil nahmatať tep. Prsty mu začali pulzovať v pravidelnom rytme. Bum bumbum bum bumbum. Aj svojím suchom zreteľne počul krv búriacu sa v tepnách.
S Illyriou sa na seba pozreli, no v zápätí stŕpli. Rytmus sa zoslaboval. Tlkot ustával. Bum bum... bum... Angel priložil ruky na srdce, aby zachytil to, čo im pomaly unikalo. Oboma rukami stláčal Spikeovi hrudník. Len čo zbadal jeho tvár, všetko mu bolo jasné. Za storočia rokov sa zvyky pomaly vytratia.
„Dýchaj! Dočerta dýchaj!“ Nemohol mu dať vzduch do pľúc, tak mu len naširoko roztvoril ústa a plieskal ho po lícach. Po jednej z rán sa hrudník zdvihol. Spike sa hlasno nadýchol a konečne dal srdcu to, čo si žiadalo. Upír sa odtiahol. Započúval sa a jasné dunenie mu prezradilo realitu.
„Žije.“ Odvrátil sa. Nemusel na ňho hľadieť. Dostatočne už preklínal svoj sluch. Zaraz sa postavil a čo najrýchlejšie vzdialil.

„Upíri! Upírikovia!“ Vykračovala si po chodníku pevne zvierajúc drevenú zbraň. Veľmi pochybovala, že kolíky normálnemu mužovi imponujú. Vidieť totiž vraždiacu barbie asi nikoho do extázy neprivádza. Napriek tomu kričala čo najhlasnejšie a pritom tajne dúfala, že okrem nich privolá aj nejakého Richarda, Evana či Tylera a dokonale ich odplaší. V poslednej dobe si Dawn zmyslela, že už je dlho sama, tak jej pri každej príležitosti dojednávala rande. Dokonca ju raz dotiahla k lekárovi a spolu ich zamkla v ordinácií. Dobre vedela, že Buffy nevylomí dvere, pokiaľ len nechce mladému doktorovi privodiť infarkt. A ona nechcela. Tak tam teda tvrdli takmer dve hodiny, až kým nejaká stará babka nezalarmovala vrátnika. Práve preto jej teraz jediný únik poskytovali pravidelné hliadky. Niekedy musela liezť až do upírých brlohov, aby vôbec niečo zabila. Podsvetie naozaj poslednou dobou upadalo.
„Dofrasa!“ Nabudúce donesiem so sebou aj vrecko krvi. Našpúlila pery, založila ruky a chrbtom sa oprela o vysoký buk. Napravo za ošarpanou hrobkou kútikom oka zachytila postavu. Ani nevedela prečo, ale rozrušilo ju to. Prázdne oči ihneď uprela na to miesto, ale to ju len sklamal jej zrak. Zobrazil mámivý prelud, snažiaci sa narušiť jej pokoj. Nemusela si opakovať, že to nie je skutočné. Posledným rokom ho vídala takmer každý deň. Stále tú istú vidinu. A tak ako aj po iné dni, obrátila sa jej chrbtom. Opustila ju.

Béžový kabát zavesila v chodbe na vešiak. Nehlučné chodidlá si brázdili cestu do izby. Na kratučkú chvíľku sa chcela schúliť v kresle a predstierať spánok. Niekto ju však už predbehol. Nespúšťajúc ju z očí v ňom na ňu čakal čierny anjel.
„Buffy.“
„Angel.“ To slovo sa vydralo z jej z úst ťažko a kŕčovito.
„Dawn s Andrewom ma pustili. ... Buffy, ja... niečo sa stalo.“
Podvedome sa mykla. Bolo to ako reflex nadobudnutý počúvaním rokmi obohranej platne. Aha. Jasne. Veď ty nikdy neprichádzaš len tak. Nie. Samozrejme že nie. Ešte raz sa hlboko nadýchla, aby odplašila aj posledné zvyšky naivného dúfania. „O čo ide?“
Angel vstal a zrozpačitel viac, ako by bolo bývalo bežné. Bol tu. Už sa nedalo cúvnuť. Monotónne povedal tie dve najtrpkejšie slová v jeho slovníku, kvôli ktorým meral tisíce kilometrov. „O Spikea.“
„Angel, nie.“ Sklopila hlavu zakrývajúc ranený pohľad. Pohľad kruto trpiaceho človeka. Naozaj sa tu prišiel rozprávať o Spikeovi? Nechcelo sa jej to vyťahovať. Prehrávať si stratené udalosti. Nemala chuť čokoľvek vysvetľovať, či počúvať výčitky. Ustúpila. Jediné jej gesto stačilo na to, aby odobralo aj posledné zvyšky síl z dvestoročného tela. Musel to zo seba čo najskôr dostať.
„On žije.“
Buffy k nemu zodvihla tvár a jej oči sa matne zaleskli. Mihol sa v nich malý záchvev nádeje. Presne taký, aký kedysi spájal ich dvoch.
„Už sú to dva roky.“
„Roky...?“ Neverila tomu.
„Viem, mala si sa to dozvedieť, ale bolo veľa práce, museli sme bojovať. Stratili sme Fred... no a on nám pomáhal. Najprv bol duch, ale potom už nie. Zhmotnili sme ho, no a...“
Neregistrovala, čo jej hovoril. Plne ju zamestnávali práve vyvolané dojmy, pocity, myšlienky. Žije, žije a už roky. Spike. Prečo jej to nepovedal? Prečo jej to ONI nepovedali? Spike. On žije. Je späť. Ale neprišiel. Nechce ma vidieť. Ja jeho áno? Pôjdem za ním. Mám? Pôjdem.. Nezastavia ma... Spike...
„Kde je?“ Drsne prerušila jeho monológ, ktorý už pri prvých slovách strácal na podstate.
Sklamane pozeral na ženu pred sebou. Ešte nevedela to najdôležitejšie. „Neviem. Preto som prišiel. On zmizol.“
Viac nemusel hovoriť. Možno bude niekde nablízku. A ak to bude nutné, zmláti každého démona na svete, až kým nenájde toho, ktorý vie, kde Spike je.
„Mala by si čosi vedieť...“
„Neskôr.“ Siahla po kabáte a vbehla do dverí. Zavolal za ňou dorážajúc aj posledný klinec do vlastnej truhly.
„Buffy... On je človek...!“
Otočila sa k Angelovi a snáď prvý krát za celý večer venovala pohľad naozaj iba jemu. Trápilo ho čosi väčšie ako obyčajná žiarlivosť. S týmto nemohol súperiť. Pochopila koľko síl a odhodlania ho musela stáť táto návšteva a ďakovala mu za ňu. Za všetko. Za každý jeden okamih.
„Počkaj tu. Zostaneš u nás. Vrátim sa pred svitaním. Sľubujem.“ Siahla po medenej kľučke a potichu za sebou zavrela.

Muž sa ukrýval v kríkoch. Celý sa chvel. Trhane vydychoval husté chuchvalce vzduchu. Mnohé zranenia mu sťažovali pohyb. Na čele sa jedna za druhou zhromažďovali kvapky horúceho potu, ktoré čiastočne vpíjala štica odrastených platinových vlasov. Nemotorne sa vtesnal hlbšie do húštiny. Len strach dokázal potlačiť výkrik bolesti, ktorý sa mu dral cez pery. Utekal už toľko dní. Bože, už toľko! Odkedy utiekol z LA a vybehol na slnko. Jeho svetlo ho oslepovalo. Cítil ako sa mu škvarí koža, ako ho spaľujú plamene. Krčil sa pred ich váhou. A zem. Bola všade. Mal ju v sebe. Spôsobovala nepredstaviteľnú bolesť. Vďaka nej vnímal všetko. Počul, videl, pociťoval. Hriechy iných ho mučili tak ako jeho vlastné.
Rýchlo utiekol do tieňa, ale ani ten nepriniesol úľavu. V ani jeden z tých dní. Ona mohla za to, že to ešte nevzdal. Zaumienil si, že za ňou nepôjde. Že ju nevyhľadá. Nechcel dúfať v ich dvoch a ani vo vzťah, ktorý by mohli spolu vybudovať. Za tie dva roky sa okolnosti zmenili. Určite už má manžela, rodinu... Nemohol predsa od nej žiadať, aby sa o ňho starala. Aj keď jej už môže ponúknuť normálny život. Bolo by to sebecké, prízemné, nesprávne. Možno... možno by aj s ním zostala, ale len z vďačnosti a povinnosti. Bol príliš hrdý na to, aby prijal taký milodar. Avšak v jej blízkosti... zabúdal na hrdosť aj na seba. Nehľadiac na predsavzatie, smeroval práve za ňou. Buffy. Zlatovláskou, smutným dievčatkom, ženou s mocou, malým jahniatkom... za svojou Buffy. Hnal ho strach, utrpenie a túžba.
Najvyššie kruhy démonov sa dozvedeli o jeho premene. Angel značne oslabený musel čeliť silnému náporu, v ktorom mu už on, Spike, nemohol pomôcť. Dôvodov sa našlo veľa. Zraniteľnosť spoločnosti, túžba po moci, pomsta a najmä istota, že človek z proroctva ho nesplní. Ozvalo sa šuchnutie. Suchá vetvička praskla a topánky sa šmykli po tráve. Bolo to blízko. Spike si vyčistiľ myseľ. Musel byť pripravený čeliť im. Poslali ich, aby ho sledovali. Zistil to už pred týždňami. Dobili ho, kopali, vliekli po strašných miestach. Stále im však nejako ušiel. Naposledy ich odohnala akási mladá rímska premožiteľka. Iba pred dvomi dňami. Znova mu však boli na stope. Začul ďalšiu známku pohybu. Prudko pootočil hlavou tým smerom. Uvideli ho. Oni. Tí démoni. Ruka sa vnorila do krovia a zdrapila ubolené telo.
„Teraz ti už žiadna ženská nepomôže. Tu žijú len tri také a na tvoju škodu sú už všetky doma.“
Belasé oči sa mu zakalili a naprázdno prehltol.

Nepokojne prechádzala mesto. Nemohla ho nájsť. Nikde. Povedali jej, že je tu. Že by tu mohol byť, v Ríme. Oh, Bože. Prosím, prosím. Rýchlo... Chôdza sa jej zmenila na beh. Nezostával jej čas. Svitanie sa neodvratne blížilo. Nech sa mu nič nestane. Prosím... Úplne zúfalá skrížila cestu skupine piatich démonov. Nezaútočili. Vôbec ich nezaujímala. Ponáhľali sa na koniec ulice a zabočili za roh. Krik a smiech ju prinútili zrýchliť. Ten hlas... Už šprintovala. Ľudoprázdne ulice jej zvučali ozvenou. Už len trochu... Už len trošičku... počkaj, vydrž...
Vyrútila sa na nich. Dvaja... piati... desiati. So zlomenými väzmi, prebodnutí palicou, či v bezvedomí sa kácali k zemi. Nikomu nedovolila utiecť. Nenávidela ich. Takto bola silnejšia, pohyblivejšia, smrteľnejšia. Červenú hlavu skrútila do strany a aj zvyšok bezvládnej schránky jej dopadol k nohám. Potkýnala sa, kým sa k nemu dostala. Podlomili sa jej kolená. Krehkými prstami ho otočila. Odhrnula vlasy z tváre a... Bože, bože, bože, preboha...
„To nie... Spike... Nie!“ Mala som prísť skôr, bežať rýchlejšie... nie... Beznádejne ho držala, ale žil. Jeho srdce stále bilo. Bilo...
„Dostanem ťa odtiaľto. Ešte chvíľu... Nemocnica. Áno, nemocnica. Telefón, kde je...? Oh, bože! Nemám ho... Rýchlo, rýchlo... Odnesiem ťa. Dokážeme to, uvidíš. Nenechám ťa zomrieť...“ Prihovárala sa mu a podchvíľou až chrapčala. Ústa mala celkom vyschnuté. Všetká vlhkosť sa drala von v slzách. Náhlivo mu podložila jednu ruku pod nohy a druhú pod krk. Odhodlane ho zodviha. Zaťala zuby. Musela to ustáť. Musela. Nezáleží na tom, že je oslabená. Donesie ho do nemocnice, nech to stojí, čo to stojí.

~ pokračování příště ~

zpět na index

druhá kapitola od Katy

poznámky autora:

Keby nebolo spomienok, človek by nevedel, že raz bol i šťastný.
Goethe

Trvalo aspoň pol hodinu, kým ho doniesla na pohotovosť. Čudovali sa ako to taká malá bytosť zvládla, ale nič sa nepýtali. Zložila ho na pripravený vozík. Len čo tak urobila, ochabla. Ani nevládala poriadne dýchať, no jej hrudník sa násilným príkazom mozgu dvíhal a klesal. Lomcovala ňou triaška. Nohy akoby ani nepatrili k jej telu. Bolesť sa ohlasovala tak naliehavo, až nestačila ani ignorácia. Zrútila sa k zemi. Dopadla na mrazivú nemocničnú podlahu, bezmocná, bezbranná, bez snahy pozviechať sa. Odmietala pomoc a len nemo naznačovala slová „On, on... Spike.“
Postarali sa o nich. Buffy prepustili ešte v ten deň, no neodišla. Zničene čakala, až ho prevezú na izbu. A aj potom stála pri jeho posteli. Jeho stav sa zlepšoval len pomaly. Striedavo sa preberal a upadal do absolútnej apatie. Nemohla ho tam nechať. Ničilo ju to. Hovorila s vedením, kričala na lekárov, až si nakoniec vydupala Spikeovo prepustenie. Najpodstatnejšie bolo, že žil a že bol pri nej.

Uložila ho do postele. Pozorne ho prikryla, pozarovnávala všetky vytŕčajúce okraje. Spike zakašľal a striasol sa. Znepokojene na ňho uprela zrak. Sadla si mu na kraj postele a rukou skúsila jeho čelo. Mal horúčku. Znásobilo to jej starosti. Aj keď si denne premietala jeho tvár, len sťažka na nej mohla zbadať tie známe črty. Mnoho modrín, spuchnutín a škrabancov ich zamaskovalo až príliš dokonale. Dlaňou mu pohladila líce. Vstala a z dverí ešte plachým pohľadom skontrolovala, či je všetko v poriadku. Buffy prešla po chodbe, aby pripravila studené obklady. Bez štipky záujmu obišla muža stojaceho vedľa. Meravo sa opieral o stenu,. Mĺkvo, z časti vyrovnane a z časti vystrašene. O chvíľu sa už vracala s uterákmi a nádobou plnou ľadovej vody. Naďalej tam stál. Zamyslený, vážny. Až keď ho už minula, prebudil sa z jemu vlastnej letargie.
„Ako sa má?“ Zastala. Tlmeným hlasom mu cez plece povedala pravdu.
„Nie dobre. Ale mali sme šťastie. Uzdraví sa. Uzdraví.“ Koniec zdôraznila skôr preto, aby posmelila seba, nie Angela.
„To je dobre...“ Urobila ďalší krok, no znova ju zastavili jeho slová.
„Chápem, že si nahnevaná. Máš na to právo. Už dávno sme ti to mali povedať.“ Bol zlomený. Mechanicky začal prednášať voped pripravený monológ. Viac teraz nebol schopný urobiť. Prišla k nemu, veci si položila na zem a chytila ho za ruku.
„Prestaň. Nehnevám sa. Nie som na teba nahnevaná.“
„Vieš... ja... je mi to ľúto, Buffy.“
„Ja viem.“ Jej zelené oči mu však nechtiac prezradili aj čosi viac.
Spýtavo ju sledoval. Nejaký tieň v nich mu hovoril, že si nie je taká istá. Ihneď pochopila jeho výraz a jemne sa usmiala.
„Tebe nič neujde... To len, že... bojím sa, Angel. Som smutná a sklamaná. A šialene sa desím toho, čo sa teraz stane. Možno preto, že vôbec neviem, čo to bude.“ Keď sa zachmúril, pustila mu ruku a zohla sa po veci. Cez stŕpnuté pery mu prekĺzla tichú úvahu ich oboch.
„Buffy... Chcem vedieť jedno. Keby som ja bol človekom... teraz... bol by som... boli by sme my...?“
Zodvihla sa. Čakala to. Čakala túto otázku, ale odpoveď na ňu pripravenú nemala. Vždy sa bránila porovnávaniu Angela so Spikeom. Takéto myšlienky zaháňala hneď pri prvom náznaku. No boli tu. Vždy. Zahliadla, ako sa Angel stiahol. Domyslel si jej odpoveď. Nemohla mu klamať. Jemu nie.
„Chvíľu.“ Pokúsil sa o chabý úsmev. Od radosti však bol nesmierne vzdialený. Melancholicky prerušila to dlhé dunivé ticho, čo ich delilo. „Angel, nám zostali už len spomienky. Tie nám nikto nikdy nevezme.“
V jeho čokoládovom pohľade sa odzrkadlil takmer hmatateľný žiaľ. Obišiel ju a zo schodov jej šepotom pripomenul, to na čo dávno zabudla. „Už nám ich vzali.“

Zložila sa na gauč a oprela sa. Cítila, akoby za ten posledný týždeň zostarla o večnosť. Bola vyrovnaná, ale aj... akosi čudne nesvoja. Privrela už zaklápajúce sa viečka. Vymazávala si všetky myšlienky a otázky. Odrazu začula zacvendžať tanier. Ten zvuk jej neprestával hučať v ušiach, zbavoval ju pokoja.
„...zbláznili ste sa? To predsa nejde! Idem hneď za Buffy!“
„Andrew! Dáš jej pokoj! Celú noc bola na nohách!“
„Ani náhodou...!“
„Andrew!“ Do obývačky zúrivo napochodoval svetlovlasý chalan. Hneď za ním v tesnom závese vstúpila aj Dawn. Gaštanové vlasy sa jej pri nazlostených pohyboch metali okolo tváre.
„Ako si to predsatavuješ nechať ho tu?“ Založil si Andrew ruky v bok, zazerajúc ponad zvraštené obočie.
„To nie je tvoja vec!“
Buffy unavene otvorla oči. Úplne na ňho zabudla. Po tom, ako sa mu Spike zahryzol do hrdla, držal si od neho odstup. Niekedy sa v jeho blízkosti dokonca scvrkol o niekoľko centimetrov.
„Dawn, nechaj to tak.“ Musela už zasiahnuť, lebo hrozilo, že jej malá sestra čoskoro niekomu strelí riadne zaucho. „Spike tu zostane.“
„Tak to teda nie! Nedovolím, aby sa Darth Weider zdržiaval na palube Falconu!“
„Pokiaľ viem, aj ty si tu len ako hosť! Ver mi, že ak by to bolo na mne, vyhodím radšej teba! Máme hlasovať?“ Brunetka rázne zdvihla ruku a popritom len tak mimochodom tesne minula susediacu hlavu. Andrew sa strhol a jeho odvaha pri vstávajúcej hrozbe rapídne poklesla. „Spike ostane a nemienim o tom diskutovať.“ Z jednej strany rezolútna sila a z druhej fúria pripravená zaútočiť. Veľké šance nemal.
„Ok. Ako chcete. Ale nech sa nepríblíži k Lukovi a mojim chlapcom, inak mu...!“ Vzdorovito odkráčal, pričom obišiel celú miestnosť, len aby sa vyhol rozzúrenej Dawn.
„Asi si šiel skontrolovať svoju zbierku panáčikov.“ Buffy sa znova oprela. Skúšala si aspoň trochu odpočinúť.
„Ako je Spikeovi?“ Ustarostene sa zaujímala Dawnie. Trápil ju jeho stav, trápil ju Angel, no najviac ju trápila ona.
Bez toho aby sa Buffy na sestru pozrela, odpovedala. „Bude v poriadku. Určite.“

Zobudila sa ešte nad ránom. Chcela spolu s ním vidieť svitanie. Nemohla sa zbaviť obavy, že ho lúče spália. Zdalo sa jej neuveriteľné, že Spike sa už nemusí skrývať. Mala v hlave toľko plánov. Keď mu bude lepšie, prevedie ho po meste. Zájdu spolu na zmrzlinu, nohy si budú máčať vo fontáne a potom si aj s Dawn urobia výlet k moru. Prenajmú si nejaký kabriolet a vietor im bude strapatiť vlasy. Ukáže mu svet ľudí. Slnko im viac nebude stáť v ceste. Radšej ani nechcela pomyslieť, že by to nebola pravda. V jej živote sa vždy niečo skomplikovalo.
Bosými nohami sa vkradla do izby. Ľahla si k spiacemu Spikeovi, tuho sa privinula a počúvala. To rytmické bumbum bumbum ju upokojovalo a vyvolávalo takú radosť, akú nepocítila už strašne dávno. Podvedome si ruku obkrútil okolo jej pása. Po prvý krát ju jeho dotyk naozaj hrial. Tak veľmi jej Spike chýbal. Teraz sa však vrátil. No ako veľmi sa zmenil? A prečo sa takto zmenil? Smutne privrela viečka. Netrvalo dlho a skorý derúci sa lúč sa jej oprel do tváre. Dopadol aj na Spikea a ožiaril ho svetlom.

„Buffy, čo máme na raňajky?“ Dawn sa rozospatá v pyžame skotúľala do kuchyne.
„Vajíčka, lievance a vločky!“ Nadšene okolo nej obskakoval Andrew. Kvietkovaná zástera sa mu plietla pod nohy, čo bola taká dlhá. Na taniere naložil vrchovato zo všetkého a predložil to pred dievča. „Buffy, ty budeš... hm... jesť hore?“ Zvedavo a mierne podráždene poškuľoval po plnom podnose, čo chystala.
„To je pre Spikea.“ Nezaujato odvetila, naďalej sa venujúc neposlušnej šunke.
„Ale to...“ Dawnie na ňho hodila výstražný pohľad, lebo plné ústa čokoládových vločiek jej nedovoľovali viac. Podráždene sa usadil a pritiahol si malinový džem. „Tak nech mu chutí.“ „To určite bude.“ Buffy nakoniec šunku šikovne odstránila a s podnosom v rukách si to nasmerovala na poschodie.

Buffy jemne bokom potlačila dvere. Pánty tichučko zaškrípali. Tácku zložila na stolíku, odhrnula prikrývku a posadila sa. Spike trošku zachrapčal. Vzala jeho dlaň do svojej a láskavo ho začala zobúdzať.
„Ruženka, vstávaj! Pozri slniečko už vyšlo, kohúty tu síce nie sú, ale aj oni už určite vstali. Tak, hore sa, lebo inak nájdem nejakého princa a...“ Modré oči prekvapene zahrali svetlom. Spike sa s námahou podvihol.
„Buffy, čo...?“
„Čšš, nesiem raňajky. Nevedela som, na čo máš chuť, tak som priniesla všetko. Sú tu lievance, párky, vajíčka, vločky, pečivo, káva, čaj...“ Žiarivo sa na ňho usmievala spoza pyramídy jedla. No potom ju spikeov zarazený výraz uviedol do rozpakov. „Asi som to prehnala...“ Tácku sklamane položila opäť na miesto a vydličkou šťuchala do veľkého párka. „Nie, Buffy... och, je to skvelé, naozaj.“ Nezdalo sa, že by mu uverila. Stále bola dosť neistá. „Ja len... ako vieš, že...?“ Buffyina tvár sa nanovo rozjasnila. Dotkla sa mu hrude na mieste, kde sa srdce ozývalo najhlasnejšie.
„Povedal mi to Angel.“
„Hm... je zhovorčivejší, než sa na prvý pohľad zdá.“ Chcel vstať, no tupé bodnutie v boku ho dotútilo opäť si ľahnúť.
„Teraz sa budeš liečiť dlhšie.“
„To je zlé.“ Prstami mu prešla po dlhom šráme na ramene. Vyzeral zapálený. „Au!“
„Prepáč.“ Stiahla sa a očami brázdila po niečom na vyčistenie tej rany.
„Buffy?“
„Hm...?“
„Nemal by som tu byť.“ Hlavu mu zľahka natočila k sebe. Chcela, aby pochopil každé jedno jej slovo.
„Neviem o žiadnom inom mieste, kde by si mal byť. Nepustím ťa preč.“
„Ale, veď...“
„Tentokrát žiadne ale, Spike. Zostávaš.“ Veselo mu myklo kútikom. Toto bola jeho premožiteľka. Bolo by zbytočné vzpierať sa. „No vidíš. A keby si mi náhodou chcel utiecť, vonku stojí Andrew s naostrenou sekerou.“ Buffy ho šibalsky podpichla.
„Andrew... Nenosí náhodou odkedy som tu na krku psí golier?“
„Takmer si ho kúpil, ale s Dawn sme mu to zatrhli. Už dostal sucháre.“ Spike sa rozveselene pousmial. Po chvíli však náhle stíchol.
„Ani by nemal prečo.“ Buffy ho chlácholivo pohladila po ramene.
„Nie. Asi nie.“
„Vieš, je to zvláštne... to, keď žiješ.“ Poza jej plece hľadel niekam, kam nedovidela. No niekedy, v prestávke medzi jednotlivými slovami, sa pozrel aj na ňu. Úzkostlivo, s prosbou a súčasne so sebaistotou. „Chodíš, dýchaš, robíš všetky tie úžasné veci a ani o tom nevieš. Človek môže robiť hocičo. Túlať sa po meste, ísť na futbalový zápas, či len tak celý deň presedieť v kresle pred telkou. A predsa... a predsa nie je šťastný. Hm... myslím, že ani ja som nebol, vtedy.“ Snažil sa vybaviť si niečo z minulosti. Spomienky prichádzali útržkovito, nesúvisle a rozmazane. Mihali sa, predbiehali, ale len hmlisto dávali zmysel. „Vieš, nie naozaj. A keď som sa stal upírom slová trpieť a nešťastie nadobudli úplne nový rozmer. Reálny. Znova ich prehodnotiť si ma neskôr donútila až ty. Avšak iba vtedy som bol naozaj šťastný... Pamätám sa na to...oh, nie, Buffy... nerob to.“ Neúspešne sa snažil zastaviť práve vypudené slzy. Nedočkavo sa jedna po druhej kotúľali po Buffyiných lícach. Natiahol sa a bruškom prsta zotrel tie najdotieravejšie. „Prosím ťa, neplač. Za toľko vecí ti ešte musím poďkovať, miláčik. Vôbec nezáležalo na tom, že som mohol vyjsť von len v noci! Pretože, Buffy, poznal som teba. Vždy mi to bude stačiť. Aj teraz, keď som človek, nič sa nezmenilo. Žiariš, láska.“ Buffy nevedela čo povedať. On bol... Spike bol... potrebovala ho. Tak strašne veľmi. Neustále.„Nehraj sa mi tu teraz na smutného šaša. Dáme si raňajky, dobre?“ Nemo prikývla. Všetko si preniesol na svoje kolená a poškuľoval po každom jednom kúsku. „Myslím, že si dám lievance. A čo ty?“

Uložila obrúsky, šálky a taniere. Dvihla už ľahučký podnos a lakťom zatlačila na kľučku. „Buffy?“ Obrátila sa k nemu. Sedel na posteli, pevným stiskom kŕčovito zvieral bielu obliečku. „Ďakujem.“
„Nemáš za čo, Spike.“ Zdalo sa, že jej chcel povedať ešte niečo. Pomaly sa podvihol na poduške. Jeho pohľad sa jej zarýval stále hlbšie pod kožu.
„Ty... nespýtala si sa... nespýtala si sa prečo som to urobil. Prečo sa to stalo. Nezaujíma ťa, či som sa kvôli tebe...?“
„Nie.“ Odhodlane ho zastavila, než to stihol dopovedať. „Mám strach, že zápornú odpoveď by som zatiaľ nebola schopná uniesť.“ S osprevedlňujúcim úsmevom sa zvrtla. Na odchode ju minuli jasné Spikeove slová.
„Vždy je to kvôli tebe.“

Angel sa celý deň zdržiaval v pivnici. Hodiny len tak plynuli, ani si poriadne neuvedomoval, koľko ich už prešlo. Pritisnutý k pooškiranému murivu sa zamestnával rátaním vecí naokolo. Táto miestnosť až nápadne pripomínala sklad. Škatuľa na škatuli okupovali zem po milimetroch. Keď sa pred ostatnými utiekol schovať sem, pripadalo mu to celkom útulné. Obdivoval nazhromaždené cennosti zapadnuté prachom, spráchnivené. Jeho prsty s nostalgiou obracali zažltnuté stránky fotoalbumov. Veľmi málo fotiek zachytávalo Buffyine a Dawnine detstvo. Väčšinu totiž pohltilo Sunnydale. Tieto ale ukryl Giles, či možno Dawnie. Mohol sa len domnievať, komu vďačí za práve nájdený zázrak. Copaté dievčatko Buffy sa spolu so sotva trojročnou sestrou hralo s bábikami pri veľkom rozprávkovom dome. Strecha z červených škrydlíc ukrývala celý ich svet. Oh, taká bola nádherná! Nežne prešiel po Buffyinej tvári. Bolo to tak dávno, čo sa jej naposledy dotkol.
„Ten dom nám dala mama. Na Vianoce.“ Dawn sa k nemu pripojila a zboku tiež obdivovala obrázok.
„Je pekný.“
„Áno.“ Obchytila si pokrčené kolená, odtrhla zrak od domčeka a namiesto neho začala pozorovať Angela. „Buffy pôjde večer na hliadku. Mohol by si tiež.“
„Nemyslím, že by privítala spoločnosť.“ Opatrne uložil fotku na jej pôvodné miesto. Opäť bol taký zachmúrený ako predtým.
„Bola by rada, keby si šiel s ňou. Vieš, ona a Spike... myslím, že sa teší, že je tu, ale...“ „Dawn, to nemusíš. Zvládnem to. Spike urobil veľmi veľa. Zachránil svet a pritom sám zahynul. Je len prirodzené, že...“
„Angel, Buffy ťa vždy bude milovať.“ Zmierene sa pousmial na dievča vedľa seba.
„Ale to nestačí.“
„Nie.“ Chvíľu sedeli mlčky. Zamyslení, tápajúci každý iným spôsobom.
„Budú spolu šťastní?“ Angel sa vymanil z ticha, lebo potreboval počuť odpoveď. Ubezpečiť sa, že to čo urobil, malo zmysel.
„Neviem. Snáď. Veď vieš, vždy sa do toho čosi pripletie.“ Priali si, aby im to tentokrát vyšlo. „Zaslúžili by si to.“ Upír sa znova odmlčal. Chcel si všetko čo cítil zrovnať.

Čierny kabát sa mihol na chodbe. Angel vystupoval po schodoch takmer úplne nehlučne. Odchýlil poslednú prekážku, čo mu stála v ceste. A za ňou našiel to, prečo prišiel. Spike. Oddychoval, spal a ani si Angelov príchod nevšimol. Aký slabý je ľudký sluch. Inokedy by už bol na nohách priprvený na boj. Plavé vlasy mal smiešne rozcuchané, pokožku na tvári a rukách jemne naružovelú. Hlasno vydýchol a zamrvil sa. To upírovi stačilo, aby sa definitívne uistil. „Mal si pravdu Spike. Ty nie si ako ja. Urobil som dobre.“ Ešte okamih ho pozoroval. Dosť dlho na to, aby to muž postrehol.
„Angel?“
„Ahoj.“ Jednou rukou zabuchol a prišiel bližšie k jeho posteli. „Za chvíľu budeš na nohách. Buffy sa už o teba postará.“
„Angel, nemal si ísť za ňou. Povedať jej to.“ Vyčítal mu a potom skľúčene pokračoval. „Bola by radšej, keby si bol na mojom mieste ty.“
„To nemôžeš vedieť. A nevydržalo to. Trpela.“ Spike sa pri jeho slovách zarazil.
„Hovoríš tak, ako keby sa to stalo. „Bože... ty si...?“
„Nie tak ako ty. Nepamätá si to. Nikto okrem mňa si to nepamätá.“ Oprel sa, ruky si vložil do vreciek a šepotom skonštatoval: „Prakticky sa to ani nestalo. Rozhodol som sa tak.“ Toto ho už definitívne zmiatlo. Posadil sa. Vždy mu z toho vychádzalo len jedno.
„Ty si sa vzdal... života? Buffy...?“
„Zomrela by.“
„Ale veď to sa stalo tak či tak! Ja... nechápem ťa.“
„Je to zložité.“ Spike nad tým rozmýšľal a aj keď veľmi dobre vedel čo by znamenalo, keby sa to Buffy dozvedela, nevidel iné východisko.
„Musí vedieť čo si pre ňu obetoval.“
„Nie. Teraz keď to vieš, nesmieš jej to prezradiť. Nebolo by to k ničomu. Ani ty si nemal poznať pravdu. Chcel som ti len povedať, že sa nemáš čoho obávať. S tebou bude v bezpečí.“ „Ako si môžeš byť taký istý?“
„Jednoducho mám viac síl, ako vtedy.“
„Ale...“ Spike bol práve uprostred vety, keď vstúpila Buffy. Niesla svojmu pacientovi večeru a k nej aj malé prekvapenie. Smiala sa na ňho, až jej radosť zaplnila celý priestor. Nepostrehla, čo sa tu dialo. Aké husté ovzdušie jej príchod rozplynul.
„Tak ako sa teraz máme? Tetuška Buffy niečo dobré priniesla... Ahoj Angel.“ Pohodlne sa usadila na peľasť postele.
„Buffy.“
„Ak chceš aj ty, všetko je dole.“
„Nie, vďaka. Len čo sa zotmie odchádzam. Volala Illyria. Potrebujú ma v LA.“ Iba Spike vedel, že klame. Síce sa Illyria už celkom dobre vžila do ľudského sveta, stále ju nenaučili poriadne používať telefón.
„Dobre. Ako chceš.“ Buffyina tvár trochu potemnela, ale inak nedala nič najavo. Angel prosebne pohľadom pripomenul Spikeovi svoje slová. Buffy sa nesmie nikdy nič dozvedieť. Ešte raz sa zaboril do jej dlhých zlatých vlasov a odišiel.
„Dáš si? Sušienky robil Andrew. Bol celý od cesta, keď nám začal hroziť varechou. Nechcel, aby sme ti ich odniesli.“ S chuťou si kúsok odhryzla. „Podarili sa mu.“ Spike nemohol na jedlo ani pomyslieť. Mysľou stále zabiehal k dverám a postavou, ktorá nimi vyšla.

Bol slabý. S upírimi uzdravovacími schopnosťami by už dávno behal ako pravý šprintér. Avšak v súčasnosti to bolo horšie. Aj pri tom najmenšom pohybe ho celé telo bolelo. Musel sa však prinútiť. Oklamať mozog, zablokovať nervy, dokázať sa vzchopiť. Zo stoličky vzal vyprané, vyžehlené a starostlivo poskladané šaty. Čierne tričko, košeľu, nohavice. S vypätím všetkých síl sa poobliekal.
„Takmer by som zabudol.“ Úzku obálku zalepil a preložil na ustlanú posteľ. Na jej prednej strane sa úhľadným písmom skvelo jediné slovo. Buffy. Namáhavo sa predral až ku východu. Nemal so sebou žiadnu batožinu. To jediné, čo by si chcel vziať, mať nemohol. Do cesty sa mu však postavila ona. Premožiteľka, láska. Skôr sa vrátila z práce. Rozradostená, s náručou plnou práve nakúpených potravín. Papierové vrecká zakrývali takmer polovicu jej útlej postavy.
„Oh, ahoj! Vybral si sa von? Počkaj chvíľu, zložím toto v kuchyni a pôjdeme spolu.“ Bola taká nadšená. Horko ťažko precedil cez ústa odpoveď.
„Pôjdem sám, Buffy.“ Vyprázdnila ruky. Prestrašila sa.
„Ublížiš si. Si bledý.“ Natiahla k nemu dlaň, ale odtiahol sa. „Čo sa to...? Spike, kam ideš?“ Postrehol ten vydesený odtieň v jej hlase. Ani sám nedokázal stáť na nohách a toto to celé ešte zhoršovalo. Obával sa, že ju stretne. Teraz.
„Nehovor mi, že... Nie!“ Zamračila sa. Odrazu bola tak... bezradná, bezmocná. Tak predsa jej to niečo skazilo. Skryla si hlavu do dlaní a snažila sa upokojiť rozbúšené srdce. „Nie! Nie! Nie! Čo je to zasa? Potrebuje ťa tento sprostý svet, či čo?! Spike!“ Znova sa mu to podarilo. Dostal ju na kolená. Nikto nikdy nad ňou nemal takú moc ako on. Nemohol... ale predsa musel.
„Nič také. Idem sám.“
„Sám? Takže ty si len tak sám z ničoho nič zmizneš a...? Čo si si myslel?! Čo si si, preboha, myslel?!“ Niekedy jej slová až chrapčali potlačovaným zúfalstvom. Kričala a plakala zároveň. Bolo to zničujúce.
„Buffy, pochop to. So mnou by si mala jednotvárny život.“
„A čo keď práve po takom túžim?! Áno túžim! Ja nechcem stále zabíjať démonov!“
„Zunoval by som sa ti. A pred nimi neujdeš. Zlo si ťa vždy nájde, akokoľvek sa budeš snažiť. A ja ti v tom nepomôžem. Som už len človek.“
„Len? Veď preto si bojoval! To si chcel!“ Šiel k nej. Vysveľloval, čo musel, hovoril, čo nechcela počuť.
„Chcel som to pre seba! No tebe to nestačí! Obom nám je jasné, že nemôžeš byť s niekým, kto je slabší ako ty sama. Buffy, aj ako upír som ti len tak tak stačil. Čo podľa teba nastane teraz?“
„Ja neviem, možno pokoj, šťastie?! Chcem byť s tebou.“ Uslzená šepla tichučko, tichulinko. „Bol by som iba ďalšie bremeno na tvojich pleciach. A to to najťažšie. S tým, čo obnáša byť človekom, takýmto človekom sa vyrovnáva ťažko.“
„Ja... ja ti pomôžem.“ Vzlykala mu pri nohách, avšak on musel dokončiť čo začal. Ostrým pevným tónom to naozaj dokonal.
„Ale ja tvoju pomoc nechcem.“ Meravo kráčal a kráčal. Nevládal by tam zotrvať dlhšie. „Spike... zostaň. Prosím. Ja... milujem ťa.“ Zdrvene hlesla, no jeho to nezastavilo. Na stotinu sekundy sa obrátil, ale viac jej už nedal.

Maybe I´m amazed the way you love me all the time
Maybe I´m afraid of the way I love you
Maybe I´m amazed at the way you pulled me out of time
and hung me on a line
Maybe I´m amazed at the way I really need you

Maybe I´m a girl
and maybe I´m a lonely girl who´s in the middle of something
that she doesn´t really understand
Maybe I´m a girl
and maybe you´re the only man who could ever help me
Baby, won´t you help me understand

Maybe I´m amazed at the way you´re with me all the time
Maybe I´m afraid of the way I leave you
Maybe I´m amazed at the way you help me sing my song
Right me when I´m wrong
Maybe I´m amazed the way I really need you


~ pokračování příště ~

zpět na index

třetí kapitola od Katy

poznámky autora:

Pokračovanie venujem Lene, za jej vítané pripomienky a úprimnosť, ktorá ma motivovala a usmernila. Ďakujem, Lena.

Odvaha nie je nedostatok strachu, ale viera, že niečo iné je dôležitejšie ako strach.

Sedela na podlahe. Schúlená, zlomená. Načierno zafarbené slzy sa jej hojne rinuli na kolená. Koniec. Tak takto to malo byť? Povedal zopár pekných slov a... vyparil sa. Navždy. ´Nechcem tvoju pomoc. Som už len človek. Idem...´ Zavzlykala. Pevne spojila pery, ktoré ju pred chvíľou tak pochabo prezradili. Bude silná. Tak ako vždy. Nech si len zmizne! Zmizne! Nezáleží jej na tom. Vstala a celou silou búšila päsťami do tvrdého muriva.
„Vypadni! Choď preč!! Preč! Zmizni... no tak...!“ Slabla s každým nasledujúcim vydaným výkrikom. „Zmizni...“ Nakoniec bezvládne uvoľnila zovretie a dlane stiahla po zvyšku hladkej plochy čo pretrvala. „Zmizni... prosím... prosím... Spike...“ Nezvládala to. Každý, jeden po druhom ju opúšťali. On ju opustil. Bolelo to. Tak strašne veľmi. Líce pritisla s studenej omietke a žalostne udierala. Prečo? Prečo?

„Buffy? Buffy!“ Odniekiaľ pribehla Dawn. Kľakla si k nej a zastavila doráňané ruky. Otočila si ju k sebe. Tak jemne ako to len bolo možné. Stačil jej jediný pohľad, aby rozpoznala, že sa čosi stalo. Pritiahla si utrápenú sestru a pevne ju objala.
„Buffy... oh, Buffy... čšš...“ hladila ju po vlasoch, pričom sa obe kolísali. Buffy sa jej triasla v rukách. Zaborila si hlavu hlboko do záhybov jej bledožltých šiat a neprestávala roniť slzy. Neustále ju zadúšal prerušovaný plač. Bola vysilená. Zbavená akejkoľvek nádeje, akejkoľvek vôle.
Ani hlasné kroky si nedokázali získať jej pozornosť. Približovali sa. Zvuk dupotu sa znásoboval. A potom... Ostal stáť iba pár metrov od dvojice, ale takmer ihneď sa pohol opäť. Buffy rezignovane zdvihla pohľad. Uprostred chodby sa zreteľne črtali čiesi nohy, trup navlečený v čiernom flisovom kabáte, krk, tvár... Rozzúrene zvraštila čelo a jej výraz zaraz stvrdol. Muž jeho vplyvom skamenel. Vymanila sa zo zovretia, napla svaly a rozbesnene zaútočila. Udrela ho do nosa, hrude, hlavy. Za pár sekúnd ležal na zemi ďaleko od nej. Presne na mieste, kam ho jej posledná rana poslala. Schmatla ho za košeľu a drsne prirazila k stene.
Angel nič nechápal. Zas a znova sa díval do neskonale prázdnych zelených očí poniže tých jeho. „Bu-uffy?“
„Ty! Ty!“
„Nie, Buffy, prestaň! Pusti ho!“ Dawn zadržala Buffy za rameno, no ona na to nedbala.
„Ty si sa s ním rozprával! Keď som vošla do izby rozprávali ste sa. Čo si mu povedal? Hovor!“ Udrela ním o múr až to zaprašťalo.
„Ja neviem o čom to...“
„Prečo Spike odišiel?!“ Poskočil jej hlas. Vyslovila to! Ona pripustila, že Spike... Zarazilo ju to. Tak predsa je to skutočné. Uprostred čela sa jej prehĺbila tenká vráska.
A Angel tomu celému konečne porozumel. Ako aj Dawnie. Zhrozene a zároveň smutne chápajúco pozorovala sestru. Už sa jej nesnažila zabrániť. Nie preto, že by si myslela, že s tým má Angel niečo spoločné, ale preto, že nevidela žiadny spôsob ako by bolo možné Buffy utešiť.
„Takže on odišiel.“ Upír si odkašľal a tenký pramienok krvi mu stiekol cez kútik úst na bradu. Tie údery mu spôsobili mnohé zranenia.
„Čo si mu povedal?“ Vedela, že plače na zlom hrobe, ale aj tak Angela nepúšťala. Veď konečne našla vinníka, dôvod prečo...
„Nič. Prisahám.“
„Bol si to ty. Nechcel si aby tu bol. Nenávidíš ho a preto si ho vyhnal...“
„Buffy, ja...“
„To ty... iba ty...!“ Napriek tomu, že to neustále opakovala, nedokázala samú seba presvedčiť. Vzdávala sa. Bolo jej jasné, že za nič z toho Angel nemôže. Len chcela... Ani vlastne nevedela čo. Asi len... mať tu Jeho. Čo to robím, Angel...? Odpusť mi... Upriamila pohľad mimo neho a ihneď uvoľnila stisk.
Pozvoľna sa k nej načiahla mužská ruka, no jej letmý dotyk na svojom líci Buffy odplašil. Vybehla po schodoch, čo najrýchlejšie, čo najďalej od otázok. Niečo podobné zažila už raz predtým. Dávno. Tiež zostala opustená, ale ešte nikdy nebola dokonalému šťastiu tak neskutočne blízko. Iba na pár centimetrov.

Uzavrela za sebou cestu a až neskoro, za zavretými dverami si uvedomila, kam sa to dostala. Bola vo svojej izbe. Jeho izbe. Niekoľko minút tam len tak stála. Bez pohnutia. Vpíjala do seba všetky dojmy. Naplnila ju radosť, nádej, láska. Až príliš nečakane sa však zvrtla na strach, des, beznádej a tak strašne veľkú bolesť. Začala sa hnevať na seba, že je taká slabá, na neho, že jej to spôsobil.
Zhodila z postele prikrývku. Po nej aj vankúše, deku, vytiahla matrac z drevenej základne a hodila ho cez celú izbu. Otvorila skriňu. V momentálnom popude z nej povyhadzovala všetko oblečenie. Jediným mávnutím ruky zmietla z poličiek každý predmet. Pri chôdzi nechtiac zakopávala o váľajúce sa veci. Vytiahla zásuvky, doničila koberec, prevrátila posteľ.
Všetko jej utrpenie sa premenilo na hnev. Hlúpu nezmyselnú zlosť človeka, ktorému vzali možnosť výberu. Trvalo to sotva stotinu. Ako ju ten pocit naraz ovládol, tak sa aj stratil. Musel zmiznúť, aby uvoľnil cestu tomu najťažšiemu. Zmiereniu.
Vzhliadla do hranatého zrkadla oproti. Nespoznávala chatrnú osobu stojacu v ňom, no už si nevedela predstaviť, že niekedy bola aj iná. Tupo zazerala na tú cudziu ženu, až kým nevzala z nočného stolíka lampu a roztrieštila ju ňou.

„Buffy!“ Nízka postava sa im rýchlo vytrácala z dohľadu.
„Poď. Ošetrím ti to.“ Potiahla Dawn Angela za rukáv. Nepohla s ním. Stál ako prikovaný, zízajúc na najvyšší drevený schod. „Angel. Potrebuješ ošetriť.“ Upriamila zrak rovnakým smerom ako on a zašepkala. „Najlepšie urobíme, ak jej dovolíme byť samej.“
„Ale...“
„Poď.“ Utrápene zvesil hlavu a nechal sa viesť. Vždy keď sa pohol zasykal. Bodali ho čerstvé zranenia. Ich zahojenie si zrejme vyžiada dosť času. Uložil sa na pohovku. Vyložil si na ňu nohy a tvár obrátil k operadlu. Dawn práve išla po nejaké obväzy, keď začuli dozvuky tupého úderu. Čosi sa hore na poschodí rozbilo.
„Buffy!“ S volaním sa Angel snažil rýchlo postaviť, no Dawn ho zadržala. S rovnako vydeseným pohľadom, ako mal na tvári on, ho prinútila zotrvať.
„Na dnes toho bolo už dosť. Ja sa tam pôjdem pozrieť.“

Opatrne zatlačila do pootvorených dverí. Všade bol neporiadok. Rozsypané veci, rozbité a poničené. Poprekračovala ich. Buffy kľačala uprostred. Pred zrkadlom, ktorého črepy sa rozleteli naokolo.
„Buffy?“
Oslovila ju, ale Buffy sa na ňu nepozrela. Ešte vždy skúmala tú čudesnú ženu. V kúskoch, ktoré boli stále na svojom pôvodnom mieste sa odrážala iba časť jej tela, ale bola tam. Stále. A to stačilo.
„Prišla som oňho, Dawn. Uvedomujem si to.“ Prerušila odrazu mlčanie, no neobrátila sa. Slová z nej plynuli pokojne, triezvo. „Bolo odo mňa detinské myslieť si, že sa náš život, môj život, zmení zo dňa na deň.“ Potriasla hlavou a s naivnou prostotou sa nahlas zamyslela. „...ja už viac nie som dieťa...“ V jednom kratučkom okamihu takmer na nerozoznanie pripomínala malé dievčatko, čo zablúdilo medzi kolotočmi a odrazu sa jej svet zdal príliš veľký.
„Čo budeš robiť?“
„To čo vždy. Čokoľvek. Niečo.“ Uslzene zažmurkala do zrkadla. „Budem žiť.“
Dawnino srdce už tĺklo o čosi pomalšie. „Zvládneme to, Buffy.“
„Áno.“ Buffy sa pohrúžila naspäť do svojich úvah. Chcela sa spamätať, vyčistiť si myseľ a aspoň trochu zaceliť dušu.
Dawn sa preto rozhodla viac ju nevyrušovať. Ešte raz prebehla pohľadom po izbe, až sa zastavila na snehovo bielom kúsku čohosi vytŕčajúceho spod kopy šiat. Pozorne ho odtiaľ vyslobodila a v rukách sa jej skvela... obálka. Z jej prednej strany jasne žiarilo meno adresáta. „Buffy“.
„Myslím, že toto je pre teba.“ Podávala sestre obálku, no nič sa nestalo. „Je to list, Buffy. Asi je od Spikea.“ Spätne sa jej vrátila len ďalšia vlna ticha. „Nechám ti ho tu. Možno by si si ho potom chcela... Uhm... Tak ja pôjdem. Ak by si čokoľvek potrebovala...“ Stlmila hlas. Nemalo to cenu. Jej sestra bola dušou úplne inde. Dawn potichu vycúvala a zišla dole do obývačky, aby sa postarala o Angela.

„Dawn! Čo je s ňou? Čo sa to tam stalo?“ Spytoval sa len čo ju uvidel kráčať do izby. Ako na tŕní ju už čakal sediac na pohovke.
„Bude ok. Musí sa cez to dostať.“ Kľakla si k nemu a pritiahla si bližšie stolík s potrebnými vecami.
„Chcel by som ju vidieť.“ Mierne sa naňho usmiala. Nie káravo, nie škodoradostne. Súcitne. „Snáď neskôr.“
Buffy spôsobila Angelovi množstvo zranení. Ako tak mohla Dawn ošetriť len tie vonkajšie. Napriek určitým ťažkostiam sa jej podarilo vyzliecť mu kabát a potom pretiahnuť cez hlavu tmavé tričko. Vzala si čistú vatu namočenú do liehu. „Bude to trochu štípať.“
„To nič. Na bolesť som zvyk... Au!“
„Hovorila som.“ Vyčistila mu natrhnutia na boku a začala si chystať si novú dávku.
„Je to moja vina. Rozprával som sa so Spikeom. Pravdepodobne som ho naviedol k tomu aby...“
Prerušila ho skôr než to stihol dopovedať. „Rozhodnutie bolo len a len na ňom. Neovplyvnil si ho. Asi by to bol urobil tak či tak.“ Silnejšie zatlačila na odreninu na čele. Tlmene zasipel a vzápätí sa prudko napol.
„Nemala by si tam niečo menej ostré? Hm?“ Ledva precedil pomedzi stisnuté pery.
„Už som takmer skončila. Zájdem ešte po vodu a zvyšné rany ti len vymyjem. Ako vidím, bude sa nám hodiť aj ľad.“ Narážala na vstávajúcu bozuľu na angelovej hlave. Tichú pripomienku na jeho stret s podlahou. Vzala do náruče všetky veci a vstala.
„Dawn?“ Zavolal za ňou nevýrazným tónom. „Ďakujem.“ Pravou rukou si stále pritláčal obväz na ramene. Napriek zreteľnej bolesti a trápeniu mu vo výraze dokázala rozoznať ozajstnú vďačnosť.
„Nemáš za čo.“

Vypotácal sa von a prvý kontakt so svetlom ho na moment oslepil. Nezastavil sa však. Kráčal podopierajúc sa o múr a neskôr aj o kovové zábradlie lemujúce chodník. Niekoľký okoloidúci sa za ním ustarostene obzreli, no väčšina od neho okato bočila. Zrejme pôsobil ako nebezpečný a možno aj nadrogovaný čudák. Spikeovi to však bolo celkom ukradnuté. Chcel len čo najrýchlejšie utiecť, pokým ešte jeho mozog dokáže vzdorovať vôli srdca. Bál sa, že každú chvíľu sa zvrtne a zabudne na všetky svoje rozhodnutia, odvolá, čo už raz povedal a zotrvá pri nej. Pri Buffy. Nemal by už silu odísť aj druhý krát.
Trvalo dlho, kým sa rozhodol. Celý svoj život si preberal sediac na posteli. Obklopovali ho štyri steny, časť domu, ktorý by mohol nazývať domovom. Stačilo povedať, že zostáva. Jediné slovíčko a bol by šťastný.
No na ako dlho? A za akú cenu? Každá bunka tela sa vzpierala, ale on predsa vedel, že to takto nemôže byť. Musí zaplatiť daň, splniť úlohu. Už sa poučil, že v tomto svete nikdy nič nie je zadarmo. Rozhovor s Angelom mu jeho verdikt len potvrdil.
Ako veľa musel Angel obetovať... Nechápal, že vôbec ešte stojí, že to nevzdal. Veď smrť by mohla byť taká jednoduchá. Ale on... stál. Nesklamal. A to nesmie ani on, Spike.
Unavene sa sklonil k zemi a zavzdychal. Šiel splniť poslanie. Vyhľadá Sily, požiada ich o pomoc, radu, moc, aby naňho ona, napriek všetkému, mohla byť hrdá. Jeho Buffy.
Zreteľne sa mu pred očami usídlil obraz mladej ženy. Bola učupená v izbe medzi pozostatkami zrkadla a objímala si kolená. Rozpustené pramene plavého hodvábu jej zatajovali plecia. Ublížil jej, avšak vydržala. Ustarostene a napriek tomu odhodlane sa postavila. Obrátila sa. Zronene pohladila biely papier ležiaci na komode. Krehkými prstami otvorila obálku, aby z nej vytiahla drahocenný hárok. Čierne písmená, čo čítala sa v Spikeovej mysli zlievali, ich význam však v nej mal natrvalo vyrytý.

Najdrahšia Buffy,

dokázal som to. Konečne som v sebe našiel silu a urobil to. Odišiel som. Vzdal som sa toho, po čom túžim viac ako po hocičom inom. Teba. Neobviňuj ma, prosím, že som sa nerozlúčil. Na to som príliš slabý.
A teraz len márne hľadám slová, ktoré by dokázali dostatočne presne zachytiť, ako sa cítim. Možno iba... chýbaš mi, láska. Oh bože, tak veľmi mi chýbaš a to nás zatiaľ delí len niekoľko stien. Chcel by som kričať! Privolať ťa, uzavrieť nás pred všetkým a všetkými, aby si na celú večnosť zostala pri mne. No... nejde to. Nemám už večnosť. Ani jeden z nás ju nemá. Starneme. Hm... príde mi to také neprirodzené písať toto slovo. Starneme. Ja starnem, Buffy. A práve preto ťa opúšťam. Práve teraz, keby sme mohli byť normálny pár, si nie som istý, či to chcem.
A je tu ešte jedna vec. Angel ti to zrejme nepovedal. To Shanshu proroctvo zo mňa urobilo človeka. Z upíra s dušou, zo šampióna, Shanshu vytvorilo osobu, ktorá má zachrániť svet. Niesť celú jeho ťažobu, aby ho napokon mohla spasiť.
Chcel som žiť kvôli nám. Ak by sa to podarilo, predbehol by som Angela a snáď by som sa mu v tvojich očiach vyrovnal. Mohol by som ti dať to, čo on nie, to, čo si zaslúžiš! No teraz som tu... s tebou... človek, vďaka proroctvu. Ale nie je to také, ako som si prestavoval.
Spomínaš si, ako si ma pred rokmi našla v pivnici v škole? Moja duša ma neznesiteľne pálila. Nič horšie som si dovtedy nevedel prestaviť. V každej jednej sekunde som cítil svoje krvavé činy a pomaly ma to zabíjalo. Avšak teraz... cítim všetko. Hriechy každého. Buffy, nebudem klamať. Bolí to. Možno nie som až taký hrdina. No napriek tomu to musím skúsiť. Lebo tu už nejde len o mňa, teba, či Angela. Vôbec nejde o moje víťazstvo nad ním.
Je to väčšie a ja tomu konečne rozumiem.
Prosím, netráp sa, láska. Urobila si pre mňa viac, než ktokoľvek iný. Viac ako by som si zaslúžil. Ale teraz potrebujem zistiť, čo je mojou úlohou. Musím sa dozvedieť, či to dokážem, či by si ty bola so mnou v bezpečí, či to takto malo byť. Sám.
Nečakaj na mňa. Nerátam s tým, že sa z tejto cesty niekedy vrátim.
Dávaj pozor na nášho prcka, Dawn, a na toho blázna Andrewa. A aj na Angela. Veď bez teba by bol ten chmuľo úplne bezradný.
Milujem ťa, jahniatko. Prisahám, že aj vždy budem.
Zbohom, môj anjel.
Tvoj William


V duchu sa usmial. Ona sa o seba postará. Tou jedinou vecou si bol stopercentne istý. Ešte raz jej poslal vzdušný bozk a namáhavo pokračoval vo svojej ceste.

Buffy si list čítala znova a znova. Schúlená na posteli obracala stránku a hľadala nejaký tajný odkaz, viac slov, objasnení. Cerila sa na ňu však len prázdna plocha. Za oknami sa už zvečerievalo. Bol čas ísť na hliadku, trochu zmenšiť démonickú populáciu. Hárok teda znova poskladala a svedomito ukryla do hornej zásuvky svojho nočného stolíka.
Angela našla dole oddychovať pod starostlivým dozorom Dawn. Ponad stránky učebnice bezducho hľadela na jeho nehybnú postavu. Pri jej príchode sa obaja strhli. Buffy sa usadila do voľného kresla a tvár si zaborila do dlaní.
„Buffy, ja... prisahám, že neviem prečo to urobil...“
„Ale ja viem, Angel.“ Náhle ukončila jeho valiace sa slová ľútosti. „Spike mi to vysvetlil... V liste.“ Zodvihla hlavu a uľahčene vydýchla.
„On ti to vysvetlil?“ Položila Dawn otázku, ale nie zo zvedavosti. Mala skôr starosť, ako Buffy zareagovala a predovšetkým jej prišlo neskutočné niečo takéto vysvetliť. Zlosť sa v nej miešala s trpkosťou, ale nad všetkým prevládajúci smútok ich obe vždy umlčal.
„Áno. Hoci, nechápem úplne všetko. Spomínal tam nejaké proroctvo.“
Angel prikývol. „Shanshu. Spike sa napil z čaše večného utrpenia a podľa proroctva sa z neho stal človek.“
Buffy ho spýtavým pohľadom prebodla. „Takže je to pravda?“
„Hm, áno.“ Zamrmlal a potajme dúfal, že sa ho nespýta, prečo sa to nestalo jemu. Nechcel jej povedať o zmluve, čo podpísal. Ani o tom, že to on ponúkol Spikeovi život. Po chvíli ticha sa na ňu nenápadne pozrel a zbadal, že sa usmieva. Nebola to číra radosť, ale skôr uspokojenie.
„On nás ide zase zachrániť...“ Buffy by nič menej od neho ani nečakala. Hlúpe nesebecké konanie pre všeobecné dobro. Nejako to k nim už patrilo. Iba pre tento jediný dôvod dokázala ako tak ospravedlniť jeho počínanie. Spike...

Už snáď po stý krát sa zdvihol zo zeme. Na tvári sa mu usídlil údiv, keď zbadal, že namiesto do poddajnej hliny, sa mu ruky zabárajú do piesku.
„Zmena prostredia. Z listnatých lesov prechádzame do púští. Tvojou úlohou je zneškodniť všetkých tridsať protivníkov.“ Mechanický hlas zdanlivo postrádal pôvodcu.
Naokolo boli iba vysokánske zlato-oranžové duny. Na blankytnej oblohe nebolo ani mráčika, čo by dokázal aspoň minimálne zmierniť neprestajný jas.
Akonáhle všetky nové informácie dorazili na svoje miesto, zarazil sa.
„Tridsať? Predtým ich bolo len dvadsať!“ Spike bezmocne rozhadzoval rukami, obzerajúc sa okolo seba.
„Každým kolom sa úloha sťažuje. Začni!“ Panovačne mu v ušiach znel práve vydaný rozkaz.
„Čo?“ Prižmúril oči, no postrehol len mizivé zlepšenie. Odrazu pocítil pod nohami dunenie. Jeho sila sa zvyšovala. Pomaly sa už ani nedokázal udržať na nohách.
Niekoľko metrov od ľudskej postavy sa začal piesok v pásoch nadvihovať. Spod sypkých zrniečok vyrazil na povrch mohutný démon. Vztýčil sa na chvoste, až Spikea trojnásobne prevyšoval.
„No do...“ Uprostred nadávky obor zaútočil. Zaplieskal chvostom a hodil sa po mužovi. Spike našťastie uskočil na stranu, no nešťastne si pri tom poranil plece. „Ganhak! Ganhak, ganhak, ganhak! Do čerta!“ Čo by dohodil kameňom sa pred ním zvíjal asi šesť metrový kríženec draka a hada. Nemal síce krídla, ale už len jeho gigantické ostré zuby dokázali vzbudiť patričný rešpekt. „Na tom sme sa nedohodli!“ Reval z plného hrdla, ale bolo mu to na nič. Jeho nádej klesla na bod mrazu akonáhle si uvedomil ďalšiu dôležitú skutočnosť. „Tridsať. Tridsať... Tridsať?“ Začal mierne panikáriť, no bolo už neskoro. Okolo neho začali vystupovať ďalšie vyvýšeniny. Z jednej z nich sa vystrčila hlava rovnakej príšery, akurát menších rozmerov. Nadvihol obočie a skôr pre seba si zahundral. „Ono to priviedlo aj deti...! O ou.“

„Mala by som ísť na hliadku. Zoberiem si ešte kolík a pôjdem.“ Buffy vstala z pohodlného kresla a nasmerovala si to k truhlici.
„Ale Buffy...!“
Prepočula Dawnine volanie. O niekoľko sekúnd zastala na mieste, kde pôvodne ležala skrýša jej zbraní. „Kde je truhlica?“ Začudovane križovala teraz prázdnu podlahu. Ešte viac ju prekvapil pohľad na prázdnu sedačku. „A kde je Angel?“
„Buffy, truhlicu sme dali do pivnice a väčšiny zbraní si sa zbavila. A ako to, že ti napadol Angel. Je predsa v LA. Včera ti volal. Nespomínaš si?“ Dawn vyzerala akoby sa čochvíľu chystala vrhnúť na sestru vyzbrojená teplomerom a horúcim čajom.
„Hm?“
„Je ti niečo? Chceli sme si predsa dať večeru, nie? Až tu je ju cítiť. Pravé talianske špagety. Spike takmer rozplakal kuchára, keď z neho páčil recept.“ Pri tej spomienke sa jej hnedé oči doslova rozžiarili.
„Spike? On je tu?“ Buffy si naozaj začínala myslieť, že niekomu tu dnes parádne preskočilo. No keď sa nadýchla, tú nezameniteľnú vôňu ucítila aj ona. Cestoviny, neskutočne chutná omáčka a na vrchu také prúžky syra... Presne tak ako v reštaurácií u Giovanniho. Ale veď ja žiadnu takú reštauráciu nepoznám... To bude určite nejaký...
„La la la láááá...“ Hlasno sa neďaleka ozvala jednoduchá melódia. Dojem, ktorý v nej vyvolala vôňa, z nej spev hneď vytlačil.
„Už sa chystá večerááá... špagety a mozarelááá... la la láááá!“ Muž v kuchyni strašne falošne zatiahol posledný tón a následne sa ho snažil zopakovať aj v inej oktáve. Počúvať to, by bolo už nad sily väčšiny ľudskej populácie. Buffy však úžasne pobavil.
„Poďte dámy, dobrý ujo Spikey vám uvaril dobrotu!“ Hlas sa zvonivo zasmial a obe potom počuli už len štrngot tanierov.
„Ideme?“ Dawn sa rozosmiala, chytila Buffy za ruku a viedla v ústrety božskému večeru.

~ pokračování příště ~

zpět na index

čtvrtá kapitola od Katy

poznámky autora:

Láska znamená žiť životom toho, koho milujeme. (L. .Tolstoj)
Láska je manželstvo duší. (E. Browningová)

Buffy sedela pri stole v blízkosti dvoch najdrahších ľudí na svete. Po jej ľavici sa nadšene rozrečnila Dawn a po jej pravici sa nenútene zabával Spike. Bol taký ako vždy. Vlasy mal svetlé, pohyby nestrojené, no predsa bol o čosi bohatší. Nesúviselo to s tým, že mu okolo úst a očí pribudlo zopár retiazok spradených vekom. Jeho oči sa blyšťali. Inak ako si pamätala. Oceán vystriedalo nebo... Niekedy, keď ich na ňu uprel, pocítila ako ju zalieva horúčava. Nežne jej dlaňou obopínal ruku položenú na stole a palcom láskal jej rozochvený povrch.
Od začiatku večere vykladal už najmenej štvrtú historku, ktorá miestami pôsobila dosť dvojzmyselne. Keď sa uchýlil k neslušným vtipom, Buffy by ho za normálnych okolností zahriakla a poslala Dawn do postele. Avšak teraz sa iba smiala spolu s nimi. Zdalo sa jej to alebo boli naozaj takí spokojní? Aj ona sama. Bola šťastná, naplnená.
V momente keď si pridávala už tretí krát a Spike veselo poznamenal, že „ak bude ten drobec stále taký hladoš, asi by si mali rovno kúpiť obchoďák“ uvedomila si, že je tehotná. Ako to, že to nepostrehla? Zmenu čo pociťovala odkedy ju Dawn dotiahla do kuchyne, dokázala definovať až teraz. Ešte na nej tehotenstvo nebolo vidieť, takže mohla byť v treťom mesiaci. Bolo to také zvláštne. My budeme mať maličké! Ale ako? Všetko v jej vnímaní bolo také popletené. Navzdory tomu, aj keď sa t všetko vymykalo zdravému rozumu, sa jej pomaly zmocňovalo tušenie, že je to úplne prirodzené. Veď ona a Spike sú spolu už tri roky! Áno, samozrejme... čakáme bábätko, Dawn na vysokej študuje históriu a ja som nebola hliadkovať už mesiace. Démoni boli systematicky vyhladzovaní a premožiteliek bolo tak veľa, že jej prítomnosť nebola nezbytná.
Aká som len bola hlúpa! Spike a opustiť ma? Bude navždy pri mne.
„...a potom upír, vieš ten s tým lukom, hovorí chobotnici...“
Umiala sa. Prečo aj by mal odísť? Voľnou rukou si láskyplne prešla po minimálne sa vydúvajúcej blúzke.
„Buffy? Buffy?“ Dawn na ňu znepokojene hľadela ponad stôl.

„Buffy? Si v poriadku?“ Dawn ju prepaľovala neistým pohľadom. A aj Angel vyzeral akosi nesvoj. Buffyina ruka sa zastavila hladiac vlastné bruško.
„Čo?“ Vyviedlo ju to z miery. Je tu aj Angel? Dawn predsa hovorila, že je v LA. Spikeovi sa nebude nadšený jeho príchodom. A kde vôbec je? Bol predsa tu. Sedel v kuchyni vedľa mňa a držal ma za ruku. Uvaril špagety.
„Nevečerali sme už náhodou?“ Opatrne sa Buffy spýtala. Nechcela pôsobiť ako blázon. Možno, že len na niečo zabudla.
„Nie, nie. Kým si bola hore, poslala som Andrewa do izby, takže nám asi nepomôže. Ale ak chceš, rýchlo niečo uvarím ja.“
Andrew? Aj ten je tu? Odkedy? Pohľad sa jej zasklil, čo sa tak úporne snažila poskladať si nové poznatky.
Dawn sa pozornejšie zahľadela na sestru a s takmer materinským hlasom pokračovala. „Si si istá, že s tebou nič nie je? Zdáš sa mi čudná.“
„Nie. Je mi fajn, aspoň myslím. Asi by som mala ísť na hliadku. Musím zabiť upírov... však?“ Naozaj si už nebola istá ničím. Sú tu ešte vôbec upíry?
„Dobre, tak choď!“ Pokrčilo dievča plecami. Angel však aj naďalej zostával rozrušený.
„Možno by som mal ísť s tebou. Pre istotu.“
Buffy pokrútla hlavou. „Zostaň ležať. Zvládnem to.“ Šla ku schodom a pod nimi, na starom mieste, našla vyrezávanú truhlicu. Otvorila veko. Je tu. A aj zbrane. Zrejme to predtým boli len moje predstavy. Zadriemala som. Uhm. Určite. Pevne zovrela najbližší kolík, zvesila z vešiaka kabát a otvorila dvere. Vyšla von, pričom len letmo zaregistrovala vypovedané slová „buď opatrná.“ Dvojhlasne ju nimi vyprevádzali Dawn s Angelom.

„Nie, nie, nie! Ja nie som desiata, ok?“ Spike sa snažil upokojiť jedného veľmi nedočkavého Ganhaka. Krôčik po krôčiku ustupoval od slintajúcej príšery. Ruky mal vystreté pred sebou a dúfal, že toto gesto pôsobí aspoň trochu utlmujúco.
O Ganhakoch toho nevedeľ veľa. Boli viac-menej neznámy, pretože vyhynuli ešte založením Rímskej ríše. Spikeovi sa marilo, že ich slabosťou je chlad. Nachádzali sa však na púšti, čo veci dosť podstatne menilo.
Po dlhom snažení sa mu jednako podarilo zneškodniť asi štyroch. Dalo to však poriadne zabrať. Na celom tele cítil objavujúce sa modriny a rameno ho neskutočne pálilo.
Cúvol ešte o kúsok. Obzrel sa cez plece, aby sa uistil, že všetko ide aspoň relatívne podľa plánu. Vydýchol si. Plán fungoval. No, ak sa tak zúfalý záblesk stratégie dal nazvať. Nemal pri sebe žiadne zbrane a silne pochyboval, že by mu v takomto nerovnom súboji vôbec poslúžili. Zostávalo jediné...
„Uf! Toto vyzerá na peknú trhanicu.“ Poznamenal a hneď nato sa hodil na stranu. Akurát včas, lebo maminkin maznáčik sa rozhodol pochutnať si, aj za cenu toho, že si vážne poškodí trávenie. Zúrivo sa vrhol dopredu, no minul. Namiesto toho jeho tesáky narazili na tvrdé mäso podobne zmýšľajúceho súrodenca. Ten vydal zlovestný rev a začal vracať bratovi údery. Ganhakovia asi veľa inteligencie nepobrali, lebo sa aj ďalší piati radi pripojili k zápasu.
Spike si vyslobodil telo z ľahkých pieskových zŕn. Havu spestrenú pobaveným výrazom mierne naklonil.
„Človek by povedal, že piata repríza je už nudná. No čo? Tupci!“ Pohodil rukou a len čo tak urobil, priamo do tváre ho zasiahol prúd hnusne páchnucej tmavej krvi. Znechutene zanadával a strel si ju predlaktím.
„Teraz ste ma vážne naštvali, chlapci!“ Zavrčal výhražne a svižným skokom sa hodil najbližšiemu nepriateľovi na chvost.

Poťažkávala si drevo v ruke, náhliac sa k cintorínu. Musela sa ubezpečiť, že realitou je tento svet. S démonmi, premožiteľkami a bez Spikea. Rýchlo zabije nejakého upíra a konečne bude mať vo veciach jasno.
Jediným trhnutím otvorila aspoň sto rokov starú železnú bránu. Jej pánty ostro zaškrípali. Ten zvuk bol ako ich súkromný rituál. Vždy takto vítali Buffy pri jej hliadke. Dynamickou chôdzou míňala ošumelé náhrobky. Smerovala do centra pohrebiska. Tam si ich vystriehne. Obišla prepadnutý hrob a kdesi za jej chrbtom sa ozvalo buchnutie.
„Nikto ťa nenaučil ako správne sledovať? Vieš, väčšinou sa pri tom vyžaduje zostať ticho!“ Rozladene sa obrátila k upírovi ukrývajúcemu sa za stromom. „Tak vylez! Sľubujem, už žiadne rady!“ Vyzývavo hľadela tým smerom. „No? Tak bude to?“
Spoza kmeňa sa vystrčila najprv hlava, takmer zaraz nasledovaná zvyškom tela. Buffy sa spočiatku snažila udržať, ale napokon sa predsa rozosmiala. Medzery medzi výbuchmi smiechu boli také zriedkavé, že sa čudovala, kde berie dych.
„Prepáč. Viem, že som ti sľúbila žiadne rady, ale vážne by si mal pouvažovať nad zmenou vizáže.“ Zdvihla k nemu pohľad a zasiahla ju ďalšia vlna rehotu.
Upír rozpačito skúmal svoje šaty. Cez zelený pulóver mal ležérne prehodené krikľavo ružové boa a celý ten nepodarok dotvárali pruhované vypasované legínsy.
„Bol som herec.“ Zamumlal podráždene, akoby to vysvetľovalo všetko.
„Aha.“ Prehltla a snažila sa tváriť seriózne. „Určite veľmi dobrý. Nechceš mi o tom náhodou porozprávať?“ Kútiky úst sa jej šibalsky nadvihli. Než sa stihla spamätať, vyrútil sa na ňu a zvalil ju k zemi. Náraz jej z pier zotrel úsmev.
„Za toto zomrieš.“
„Bože, kam sa podela originalita?!“ Unudene si Buffy vzdychla. Zareval na ňu a z takej tesnej blízkosti to bolo akoby dostala plný zásah zmesi pokazených vajíčok a cibule.
„Oh, fuj!“ Odvrátila sa a odrazila ho od seba. „Prosím, radšej nehovor.“
Náhlym švihnutím sa vzpriamila. Zodvihla spadnutý kolík, predvídajúc ďalší útoku Úplne bez rozmýšľania vyplnil jej predpoveď. Vymenili si zopár úderov, ale oveľa viac ich utŕžil upír. Už po tretí krát ležal na zemi. Plazil sa od premožiteľky a chrbtom sa vzpínal na náhrobnom kameni. Buffy sa nad neho rozkročmo postavila s predstieraným sklamaním.
„Vieš, fakt mi bude ľúto toho boa.“ Utrúsila a napriahnutou rukou presne prerazila srdce. Len čo sa upírovo telo rozpadlo na prach, opustil ju aj zbytok nadobudnutého elánu.
Takže toto je skutočnosť.

Vtlačil prsty pod netvorovu šupinu. Pocítil, ako sa mu zabárajú skrz maz do teplého mäsa. S obrovským sebazaprením vytrval. Hadovité telo pod ním sa metalo. Snažilo sa zbaviť tej otravnej muchy, čo mu spôsobuje bolesť. Spike sa však nedal. Nelietal vo vzduchu ako handrová bábka len tak zanič! Trup sa mu trieskal o rohovinovú kožu a každý sekunda v takejto pozícií ho nesmierne vyčerpávala a ubližovala mu. Zavrel oči. Zas mal prísť náraz.
Prsty sa mu uvoľnili a on dunivo dopadol na... sneh? Bol to sneh?
„Už nie! Dokelu!“ Nohy sa mu zaborili po kolená do jasnobielej pokrývky.
„Zmena. Nesplnil si úlohu. Porazil si iba štrnástich.“
„Hej hej hej! Vy viete, že to bolo nemožné a ani ste mi nedali dosť času!“ Reval smerom k zamračenej oblohe.
Tridsať démonov! Ako som mohol zabiť tridsať prekliatych Ganhakov! Som predsa človek!
„To sú výhovorky! Zlyhal si! Nám nezáleží na ľudskosti. Žiadal si nás o radu a moc. Dávame ti oboje!“ Inak bezvýrazný hlas začínal byť nevrlý.
„Nie! Len tu zabíjam potvory, čo možno ani nie sú skutočné! Chcem vedieť, ako mám naplniť proroctvo! Stále ste mi nedali odpoveď.“ Spike sa nespokojne zamračil. Spadol do príjeme chladného snehu a rýchlym pohybom rozvial najvrchnejšiu vrstvu.
„Nebol si jej hoden. Všetko sa dozvieš, keď nadíde čas. Tretie kolo!“
„Ale nie... počkajte!“ Volal do prázdna, no hlas už neodpovedal. Tretie kolo... čo príde teraz?
Z diaľky zaznel škreklivý vreskot. Na depresívnej šedej sa ako pod lupov zväčšovali čierne bodky. Boli stále bližšie a bližšie. Hnedasté zobáky cvakali, cyklaménové dúhovky lačne sliedili po úlovku. Vzduch sa zavlnil a Spike si s hrôzou prikryl hlavu.

„Čo to stváraš, Spike? Zase sa s Fay hrajete na skrývačku?“ dôverne známy ženský hlas sa zasmial. Spike zodvihol hlavu a neveriacky hľadel na štíhlu osôbku, do jej iskrivých sýtozelených sklíčok.
„Buffy?“ Je to ona? Buffy? A kde to sme? Musím už blázniť. ...Buffy?
„Áno, zlato?“ Výaz sa jej ešte viac rozjasnil. Zvrtol sa k nej úplne a odhalil tak aj druhú polku tváre. Zvážnela. „Oh, čo to tam máš? Bude z toho modrina.“ Mierne ho pokarhala a kľačiac pri ňom bolesť poraneného miesta tíšila dlaňou. Nevedel sa z toho spamätať. V tom jednoduchom geste bolo toľko lásky.
„To máš z toho večného bláznenia! Nemôžeš jej toho dovoľovať až toľko. Rozmaznáš ju.“ Mĺkvosť prerušil až otázkou, ktorá sa mu celkom logicky vydrala na jazyk.
„Koho? Koho nemám rozmaznávať?“
„Fay predsa. Ou, čšš! Už ide!“ Buffy si svižne zastala ďalej od kresla. Čoskoro už aj on zachytil blížiacu sa šuchotavú chôdzu. Cez otvorené dvere zbadal drobné kučeravé dievčatko, ako ešte v nočnej košieľke prichádza k nim. S trochu nekoordinovanými pohybmi rozkošne nazerala do všetkých skrýš. Vliezla pod stôl, nadvihla deku, nakukla za roh. Buffy jej tak aby to Spike nevidel, naznačila prstom správny smer. Malá sa naradovala a rozbehla mužovi v ústrety. Tesne pri Spikeovi si zložila ruky v bok, štrbavým úsmevom ohlásiac víťazstvo.
„Znova som ťa našla, ocko!“ Zašušľala. Nešikovne žmurkla na sprisahanca a pohľadom ihravo vyzvala ocinka aby vstal. Detské ručičky natiahla k Buffy. Tá si ju s ľahkosťou vyzdvihla do náručia, za čo bola odmenená sladkým boštekom. „Nás s mamou neporazíš!“ Zašveholila a ružovú tváričku si oprela o mamino plece. Spikeovi sa to zdalo neskutočné. Ocko? Tá malá mi povedala ocko?A Buffy mama?
„Fay?“ dojato ju oslovil. Dievčatko iba tichúčko zamľaskalo.
„Odnesiem ju do postieľky. Je unavená.“ Buffy pohladila dcérku po vláskoch a vybrala sa smerom, odkiaľ to drobča pribehlo.
Ja mám dcérku. Buffy a ja máme dcérku! Bože! Do očí mu vhŕkli slzy. Tá malá nevinná princezná je jeho.
Stál uprostred spálne a zľahka sa podopieral o dubové posteľné čelo. Ako sa to stalo? Skutočne sú s Buffy a Fay rodina, ako sa mu to vsúva o mysle? Tak veľmi si to želal. No čo ak je celé toto podvrh a Sily sa s ním opäť pohrávajú? Spomínal si ako odišiel z Ríma, vyhľadal ich a oni mu prisľúbili pomoc. Umiestnili ho do premenlivej krajiny, kde striedavo plnil nimi zadané úlohy. Bolo to tak nezmyselné!
Zaťal zuby a vpečatil svoj stisk do dreva. Rátal s radami a dlhou cestou, no namiesto toho z neho urobili panáčika. Trénovali ho, pch! Trénovali... A priamo z bojiska ho preniesli tu. Tí malí zmätkovia! Nedovolí im, aby sa s ním zahrávali! Ukazovať mu niečo, čo nikdy, nikdy nebude môcť mať. Nech ho odtiaľ vezmú! Chce sa prebrať, hneď! Hneď!
Päsťou buchol do tvrdej konštrukcie a zacítil puknutie. Odrené hánky sa zakrvavili. Menšia teplejšia ruka ho chytila za zápästie.
„Čo sa stalo, Spike? A neklam mi, vieš, že na to aj tak prídem.“ Nepočul ju prísť. Jednako sa k Buffy sklonil a na prvý pohľad spoznal, že je ustarostená. Výraz jej zovšednel, líca pobledli. Nezáležalo na tom, v akej realite sa nachádzajú, nikdy nechcel aby sa kvôli nemu trápila.
„O nič.“
„Spike!“ Buffy ho rozhodným hlasom vyzvala. Jej zovretie sa nebadane utužilo. Zahľadel sa na ňu a nevýrazne precedil.
„Neverím, že je tento svet skutočný.“ Buffy zosunula ruku k spikeovej dlani a prívetivo mu ju stisla.
„Všetko je skutočné.“ Stojac na špičkách ho pobozkala. Utišujúco, milujúco, ozajstne. Oprela sa o ňno a v hrejivom objatí opakovane zašepkala. „Všetko je skutočné.“

Miestnosť bola pustá. Takmer bez svetla. Len naozaj bystré oko by v nej dokázalo rozoznať črtajúce sa siluety troch osôb. Ľudská podoba nebola ich prirodzenosťou, no napriek tomu sa v nej teraz zdržiavali.
„Niečo sa pokazilo. Zamrzol.“ Chlapec na hranici dospelosti oznámil ostatným to, čo už postrehli aj oni. „Urobil to on sám?“
„Nie, ako by mohol? Nemá takú moc. Nezabudni, že je človek.“ Druhý, ženský hlas zapojil do debaty aj ďalšieho.
„Proroctvá však majú svoju vlastnú cestu.“ Starší muž sa zhrbil v rohu a zamyslene si žmolil peru. Zase jeden z hlúpych zvykov, ktoré od ľudí pochytil.
„Ty myslíš, že Shanshu...“ Žena nedočkavo pozorovala skúsenejšieho spoločníka. V hlase jej zaznelo očakávanie zmiešané z nedôverou.
„Možno. Stále o ňom nemáme veľa informácií. Určite keď sa preberie, bude sa mu zdať, že neubehla ani sekunda.“
„Ale ako to môžeš vedieť? Nikdy sme sa s niečím takým nestretli. No... ak nerátame Alexandra Veľkého a to ako mu vtedy tuto mladý pomáhal...“ Pokynula na teenagera. Ten jej slová nevnímal, lebo sa nedočkala inak vždy tak horlivého protestu. Alexander bol jeho citlivou záležitosťou.
„Toto je iné. Shanshu je iné. V hre je svet.“
„Hovoril si to už stokrát. Najprv ten trapas s rajom, potom doba ľadová, ďalej celá egyptská história, nehovoriac o erupciách, či vojnách. Vieš, niekedy sa mi vážne zdá...“
„Aj ona.“ Drsne ju prerušil mladík. Pokým sa tí dvaja rozprávali, on sa koncentroval. Prehral si jej minulosť. Minulosť najstaršej premožiteľky Buffy Summersovej. Aj medzi Silami bol dávno známy vzťah medzi ňou a ich hosťom a silné puto, ktoré ich dvoch viazalo. Chceli nájsť odpoveď, museli ísť cez premožiteľku. Zopakoval si jej nedávne dni a našiel v nich rovnaký výpadok. Sedela na pohovke, v spoločnosti exkľúča a upíra a... zamrzla.
„Oh, pán mladý a vševedúci zase na niečo prišiel! Tak do toho!“ Žena bola podráždená. Strašne neznášala skákanie do reči.
„Aj ona sa stratila. A zrejme viem, kde bola.“ Ticho iba zdôraznilo dôležitosť informácie, ktorú im chcel oznámiť. „Bola v Shanshu. Stala sa jeho súčasťou.“

Ležala v posteli. Prehadzovala sa z boka na bok v snahe zaspať. Nefungovalo to. Zavrela oči a bol pri nej. Spikova vlnitá štica zdobila jej vankúš. Stačilo aby sa posunula o desať centimetrov a mohla by sa svojím čelom oprieť o to jeho. Zaklipkala. Nič, iba biele obliečky tesne obopínajúc periny. Zachmúrila sa. Musíš s tým už prestať, Buffy. Nie je tu. To všetko, čo si videla bol len výplod tvojej fantázie. Nič viac! Nestalo sa to. Zachvela sa. Prikrívku si pritahla bližšie k telu, aj keď jej bolo jasné, že sa netrasie zimou. Nestalo sa to. Nie... Nanešťastie. Takmer si myslela, že sa pomiatla. Bolo to také pravdivé, reálne. Všetko čo cítila, videla, počula. Odprisahala by, že tam naozaj bola. Nie, Buffy stačilo!
„Dosť!“ Nahlas rozhodla a pretočila sa na druhý bok.
„Niekedy rozprávaš tak záhadne, láska, až si myslím, že...“ Prudko sa posadila a neveriacky zízala na muža vo dverách.
„Spike?“ Uvoľnila si aj zvyšok tela spod mekej látky a patrnými krokmi prišla k nemu. Dotkla sa jeho ruky, hrude, tváre. Nezdá sa mi to? Však sa mi to nezdá! Obdarila ho tým najžiarivejším úsmevom. Spikea to pobavilo. Pristupovala k nemu ako k prízraku, porcelánovej bábike. Privinul si ju k sebe a pobozkal na zlaté vlasy.
„Chýbal som ti, zlatko?“
Buffy spokojne vydýchla a naplno si vychutnávala každý okamih. „Ani nevieš ako.“
Pohladil ju a ako kráľovnú v náručí nežne odniesol do postele.

„Ako to myslíš, že sa stala jeho súčasťou? To je nemožné! Shanshu je predsa proroctvo!“
„Proroctvo, ktoré vedie k zmene sveta, teda aj reality. Ty mi rozumieš?“ Chlapec sa obrátil na staršieho muža, ktorý len nemo prikývol. Javilo sa to tak neskutočne utopické. Absurudné. Predsa však nádherne čarovné. Ak by bol človekom, romantická časť v ňom by bola nadšená.
„Vyplnením proroctva nie je zabiť všetkých nepriateľov! Celý čas sme to mali pred nosom a nedošlo nám to! Postupovali sme nesprávne!“ Zanietene rečnil. So vzrastajúcimi pochybnosťami mu žena oponovala.
„Všetko čo sme urobili bolo nanajvýš správne! Cvičili sme ho a testami sme sa snažili prísť na jeho úlohu. Boli sme až srdeční!“
„To predsa nikto nevyvracia. A upokoj sa. Hrdosť tu nie je na mieste.“ Po mužových slovách sa utiahla, stále skepticky preverujúc teenagerovu teóriu.
„Ako som povedal, náš postup bol úplne mylný. A proroctvo sa teraz pripomína. Rozuzlenie je také jednoduché! Musia byť spolu! Tým, že odišiel sa vychýlil z predpísanej dráhy a preto teraz obaja zamŕzajú. Premiestňajú sa do Shanshu reality, ktorá zobrazuje ich život taký, aký by bol, keby neodišiel. Taký, aký by mal byť. Je možné, že to všetko je ich budúcnosť.“ Mladý muž sa tváril akoby objavil najúžasnejšiu vec na svete. A to ostatne aj urobil.
„Otázkou je, čo teraz urobíme. Máme byť nestranní.“ Starší spoločník sa zahĺbil do myšlienok.
„Nebudeme musieť robiť vôbec nič. Strácajú sa už na príliš dlhú dobu a preto usudzujem, že sa Shanshu napĺňa. Samo si hľadá svoju cestu.“

Spike bol sšte stále slabý. S upírimi uzdravovacími schopnosťami by už dávno behal ako pravý šprintér. Avšak v súčasnosti to bolo horšie. Aj pri tom najmenšom pohybe ho celé telo bolelo. Musel sa však prinútiť. Oklamať mozog, zablokovať nervy, dokázať sa vzchopiť. Tak strašne chcel vyjsť von! Chýbali mu jeho potulky. Zo stoličky vzal vyprané, vyžehlené a starostlivo poskladané šaty. Čierne tričko, košeľu, nohavice. S vypätím všetkých síl sa poobliekal.
Namáhavo sa predral až ku východu. Kŕčovito zvieral zábradlie. Len čo zdolal aj posledný schod, dvere sa otvorili. Veselo vstúpila Buffy s náručou plnou práve nakúpených potravín. Papierové vrecká zakrývali takmer polovicu jej útlej postavy.
„Oh, ahoj! Vybral si sa von? Počkaj chvíľu, zložím toto v kuchyni a pôjdeme spolu.“ Bola taká nadšená. Z každého jej pohybu sálala nevyprchajúce nadšenie. Pri pohľade na ňu sa jeho duša naplnila rovnakým pocitom.
„Dobre. Počkám.“



KONIEC