Sedela na pohodlnom gauči a pozerala sa na svojich tancujúcich priateľov. Blúdila očami po baviacich sa ľuďoch a v mysli skritizovala tú rúžovú Barbie pár metrov od nej. Pozrela sa aj k baru a tam stál on. Opretý o pult hľadel priamo na ňu a keď sa ich oči stretli ani sa nesnažil uhnúť. To urobila zaňho. Schytila pohár pred sebou a hodila do seba Martini. Rýchlo vstala a aj keď sa tam chcela znovu pozrieť, snažila sa ovládnuť. Pribehla k priateľom a začala tancovať, pričom sa k baru otočila chrbátom. Willow to neušlo a spýtala sa:

„Buffy, je všetko OK?“

„Jasné! Chcem sa dnes poriadne zabaviť!“ – odvetila s úsmevom.

Po hodine tanca úplne zabudla na niekoho pri bare. Na parkete už bola len s Tinou, jednou z tunajších premožiteliek. Nakoniec ju Tina prehovorila, aby si už aj ony išli sadnúť, lebo nestíhala jej tempo.

„Oh, už máte objednané...“ -  skonštatovala Buffy pri pohľade na stôl.

„Áno. Prepáč, nevedeli sme, že chceš tiež....“ – začal ospravedlňujúco Xander.

„Nie, to nič. Pôjdem si objednať k baru.“ – usmiala sa a pozrela sa pritom na Willow a Kennedy, ako si niečo šepkajú a chichocú sa. Mala z nich radosť, keď ich videla také šťastné.

Predrala sa davom, sadla si na barovú stoličku a čakala na čašníka. V tom si uvedomila, že sedí na tom istom mieste, odkiaľ sa na ňu pozeral. Úplne zamrzla a až po hodnej chvíli sa rozpačito poobzerala. Sedel napravo, asi o tri metre ďalej. Znovu sa rýchlo odvrátila a sledovala svoj odraz v zrkadle oproti. Cítila ako ju prepaľuje pohľadom a začínala pookrievať.

Nie, mysli na svojich priateľov. Sú tu. Všetci sú tu. Ale... tak už dosť. Mysli na Angela. On ťa miluje. Nie Spike. Je zlý, bez duše, je to hnusný, odporný, krvilačný upír.

Pomaly a trochu vystrašene sa znovu pozrela napravo a prekvapilo ju, že už tam nie je. Potom si ale všimla, že ide priamo k nej. Pozerala sa na zem, až kým sa pri nej nezastavil. Chytil ju za ruku a ona s ním poslušne odišla. V tej chvíli ju ani nenapadlo, že by to niekto mohol sledovať.

Kráčal pred ňou a ona pozorne sledovala kam ju to vedie. Prešli na kraj diskotéky a vošli do chodbičky, ktorá viedla k toaletám. Nemieril ale sem, pokračoval ďalej a zabočil doľava. Ocitla sa pred dverami s nápisom „Sklad. Nezamestnaným vstup zakázaný.“ Otvoril dvere a ona vošla. Rozhliadla sa a všimla si kopu stolov, kresiel, krabíc a prázdnych fliaš.

Pristúpil k nej, posadil si ju na jeden z úzkych stolov a jej nohy si obtočil okolo pásu. Chytila sa jeho ramien a on si ju k sebe pritiahol čo najtesnejšie. Pravou rukou jej nadvihol bradu a ľavou začal prechádzať po jej stehne. Pozerala sa mu do očí úplne neschopná akéhokoľvek pohybu. Srdce jej bilo stále prudšie a prudšie. Otočil jej hlavu a presunul sa ku krku. Začal ho jemne hrýzť a bozkávať, zatiaľ čo rukou prechádzal postupne až k rozkroku. Ani si neuvedomila ako, a mala rozopatú blúzku. Vzdychala čoraz hlasnejšie a náruživejšie. V tom však prestal, odtiahol sa a rukami sa oprel o stôl, na ktorom sedela. Prekvapene sa k nemu otočila no neodvážila sa nič opýtať.

Pozeral sa na ňu trochu pohŕdavým pohľadom, mal ju pred sebou a ona sa mu nedokázala ubrániť. Bavilo ho to. Páčilo sa mu vidieť ju takú poddajnú. Sklopila oči a chcela odísť, on jej to ale nedolvolil a úplne ju pritlačil na stenu. Nechala sa ním ovládať a znova si len vychutnávala tie dotyky na svojom tele. Ani nevnímala čas... minúty plynuli... len chvílami si uvedomovala, že sa menila hudba.

Bol pri nej a láskal ju, ale nikdy sa rukou nedostal tam, kam chcela a vyhýbal sa aj jej perám. Chcela ho pobozkať, on sa jej ale uhol. Začala byť čoraz nedočkavejšia a naliehala stále viac. Už to nevydržala, odstrčila ho od seba a nahnevane sa naň pozrela. Vie, že ho chce. Tak prečo ju trápi? Usmial sa a priblížil sa k jej perám a ona sa k nemu načiahla. Pohladil ju po líci a zašepkal:

„Tentokrát... to bude trochu inak.“

Za iných okolností by sa vyľakala, ale to by nesmela byť taká vzrušená. Očami ho prosila aby si ju už vzal. Vedel to. Čo chcela , ako veľmi po tom túžila. Len raz ju krátko pobozkal a potom po krku prešiel k dekoltu. Vyzliekol jej blúzku úplne vyhrnul sukňu. Putoval rukou pod ňou a dal jej dolu aj nohavičky. Ona prešla rukou k jeho nohaviciam a chvejúca sa mu ich rozopínala.

Chytil jej ruky a v zovretí jej ich držal za chrbtom. Občas býval trochu sadistický, ale na to si už dávno zvykla. Vášnivo ju začal bozkávať a ona mu všetko opätovala. Voľnou rukou ju k sebe pritlačil a Buffy prudko vydýchla. Potom znovu prešiel na krk a začal sa venovať aj jej bradavkám. Chvílami až kričala, no nikto vonku ju nemohol počuť. Síce sedela a Spike si ju ešte aj pridržiaval, no aj tak mala pocit akoby sa celý svet okolo točil a mala každú chvíľu odpadnúť. Konečne povolil zovretie a ona ho mohla objať a privinúť sa k nemu čo najbližšie. Miestnosťou sa rozliehali vzdychy tohto... páru a tiché nárazy. To spôsoboval ten nízky stolík, na ktorom sa práve milovali.

***

Kým sa obliekali, boli k sebe otočení chrbátmi. Buffy vykročila k dverám a Spike ju následoval. Už – už sa dotkla kľučky, no on ju chytil za ruku, otočil ju k sebe a oprel o dvere. Opäť ju začal bozkávať a ona mu dovolila čokoľvek. Ich bozky boli čoraz vášnivejšie a Buffy sa spamätávala až pri bolesti, ktorú jej spôsoboval tým, že ju držal tesne pri dverách a nedovolil jej sa ani pohnúť. Spomenula si na priateľov, ktorých má o pár metrov ďalej a ktorí ju už iste hľadajú. A hľadajú ju vôbec? Ako dlho tu už vlastne je?

Konečne ju nechal odísť a ona sa snažila čo najskôr vytratiť z jeho dohľadu. Znovu sa začínala plne uvedomovať realitu a to, čo práve urobila. Dúfala, že si ich nikto nevšimol.

„Buffy, kde si bola?“ – začula za sebou. Bola to Willow.

„Ja... nikde, na WC.“

„Dve hodiny?“

Dve hodiny? Bože...

„Áno, necítila som sa dobre... asi už pôjdem domov.“

„Počkaj, pôjdeme s tebou...“

„Nie! zabavte sa.. už je mi lepšie... asi sa ešte zastavím na cintoríne.“

„Ako chceš. Poviem to ostatným... Si naozaj v poriadku?“

„Áno.“ – zaklamala. Stále myslela na Spika.

Síce Willow povedala, že ide na hliadku, vybrala sa však najkratšou cestou domov. Túžila po teplej sprche a svojej posteli. Bola sobota večer, takže nočný život mesta bol v plnom prúde aj v neskorších hodinách. V malých kaviarňach sa prekrikovali talianské pesničky a podnapití ľudia. Často to sledovala a zabávala sa, dnes sa ale ponáhľala. Takmer bežala.

Konečne doma.Vydýchla si opretá o dvere a prešla do svojej izby. Dawn bola u kamarátky, takže mala celý byt pre seba. Pustila si svoju obľúbenú hudbu a zaliezla pod sprchu. Neunikol jej malý červený fliačik na krku. Spomienka na neho. Neustále myslela na to, čo sa pred necelou hodinou stalo. Zase. A bála sa ďalšieho stretnutia s ním, lebo odvtedy, čo opäť prišiel o dušu, ani jediný raz s ním nebola schopná bojovať. Pravda, nedal jej dôvod, ale to, že ho zabíjať nevidí, neznamená, že nezabíja. Opakovala si to stále dookola, no zbytočne.

***

Napriek tomu, že večer išla spať prvá, vstala posledná. Keď prišla do kuchyne uvidela Willow ako chystá raňajky... vlastne už obed.

„Dobré ráno!“ – usmiala sa na ňu.

„Oh, ahoj Will. Kedy ste prišli? Nepočula som vás.“

„Okolo piatej. To už si spala. Dáš si?“ – podávala jej palacinky.

„Áno. Ďakujem.“

„Čo dnes?“

Buffy sa nechápavo pozrela.

„Ideme nakupovať?“

„Môžeme.“

„Ak nechceš, tak nie...“

„Chcem... prečo nie?“

„Vyzeráš unavená..“

„To je v poriadku, len som zle spala.“

„Dobre teda. Môžeme tak... okolo tretej?“

„Jasné. Budem tu. A v pozore.“ – usmiali sa na seba.

V spoločnosti starých priateľov jej deň ubehol veľmi rýchlo. Prešli niekoľko obchodných domov a pokupovali aj veľa zbytočností, len tak, pre zábavu. Rozlúčili sa ešte pred zotmením, aby Buffy mohla ísť na hliadku. Willow a Kennedy jej vzali veci, lebo u nej teraz bývali.

Buffy sa prechádzala cintorínom a zabila pár upírov. Pred jedenástou sa rozhodla, že už bolo lovenia dosť, naposledy ho dookola obíde a pôjde domov. Podvedome však čakala, že sa pred ňou zrazu objaví Spike. Vedela, že to, na čo myslí, nie je správne, no napriek tomu kráčala najpomalšie ako mohla.

Keď sa ocitla v uličke, kde býva, trochu zosmutnela. Takže neprišiel. Bolo to zvláštne, ale posledné dva mesiace si ju každý večer našiel a... Zahnala hriešne myšlienky a vyhrabala z bundy kľúče. Vybehla sedem poschodí a vošla do svojho bytu. Prekvapil ju zapnutý televízor, Kennedy v kuchyni a Willow na gauči.

„Nechce sa nám spať... Asi budeme ešte dlho hore. Nebude ťa to rušiť?“ – vysvetľovala Kennedy.

Buffy len mávla rukou a odišla do kúpeľne.

Keď neskôr ležala v posteli namohla za nič na svete zaspať. Bože, chýbal jej. Dokonca sa už o neho začala aj báť. Z myšlienok ju vytrhol pohyb na balkóne. Vstala, automaticky siahla po kolíku, ktorý ležal na nočnom stolíku a podišla k skleneným dverám. Otvorila ich a zacítila ten príjemný a teplý nočný vzduch. Na balkón však nevstúpila, zarazila sa pri pohľade do modrých očí, ktoré ju hltali.

„Ahoj zlatko.“

Neodpovedala. Zoskočil z múrika a podišiel k nej.

„Nepôjdeš za mnou?“

Mlčala a bez pohnutia naň hladela. On za ňou ísť nemohol, nikdy ho nepozvala.

„Mám odísť?“

Stále nič.

„Mám zostať?“

Nech by povedala čokoľvek, zostal by. Ale toto bolo aspoň viac ako jej povedal včera.

„Tak čo chceš?“

Čo asi?

„Musíš ma pozvať.“

Ustúpila o krok a on o krok pristúpil. Bol tesne pri dverách.

„Máš to tu pekné.“ – povedal pokojne a natiahol k nej ruku.

Pozrela sa na ňu a bojovala sama so sebou.

„Neboj sa, nehryziem. No... iba ak budeš chcieť.“ – zasmial sa.

Stála tam ako socha. V čiernej zamatovej košielke a rospustenými vlasmi.

„Buffy? Prečo ku mne nejdeš?“

Na to sa pohla a priblížila sa ku dverám. Stáli od seba len pár centimetrov, ale delila ich neviditeľná bariéra, ktorú mohla prekročiť len ona. Ruku mal stále zdvihnutú. Pomaly zdvihla svoju a vložila ju do tej jeho. Nežne ju stisol, až ju to prekvapilo. Rovnako opatrne ju k sebe pritiahol, akoby bola porcelánovou bábikou a on sa bál, aby jej nejakým prudším pohybom neublížil. Druhou rukou ju objal okolo pásu a pobozkal ju. Zhlboka sa nadýchla a zašepkala:

„Poď ďalej.“

Zohol sa a vzal ju na ruky. Ona sa ho chytila okolo krku a pomaly si ju odniesol dnu. Pritom sa stále pozerali jeden druhému do očí. Položil ju na posteľ a ľahol si vedľa nej. Ona tam zostala ležať a opäť mu dovolila, aby si s ňou robil, čo chce.

Najprv bozky, potom dotyky. Sadol si a ju si posadil na seba. Bozkávali sa vášnivo i jemne, bol naozaj veľmi pozorný, zmena oproti včerajšku, hoci jej nikdy príliš neubližoval. Nie tak, aby potom zostali stopy. Presunul sa na rameno, chytil jej ruku za zápästie a vyzdvihol ju. Perami sa posúval dole až k žilám tesne nad rukou. Tam sa zastavil a ona cítila ako po tom túži. Po jej krvi. Mohol ju prinútiť, ale nikdy to neskúsil. Zdvihol hlavu a venoval sa jej perám, aby si tú túžbu vyhnal z hlavy.

Znovu ju položil na mäkké vankúše a navzájom si pomohli s oblečením. Buffy ani netrápilo, že jej najlepšia priateľka je takmer vo vedľajšej miestnosti... veď zamkla. Cez dvere bolo počuť hudbu, ktorú si púšťali a do toho hralo tiché vzdychanie z postele. Ešte predtým, ako Buffy vyvrcholila, zadívala sa Spikovi do očí a ľavú ruku si položila vedľa tváre. Pozvanie, ktoré sa neodmieta. Sklonil hlavu a pritom sa neprestával rytmicky pohybovať. Buffy otočila hlavu, aby mu uľahčila prístup k zápästiu a on zmenil tvár na upíriu. Vykríkla, keď jeho tesáky prešli jej jemnou pokožkou a tesne potom vyvrcholila. Čo upíra privedie viac do vytrženia ako čerstvá krv premožiteľky?

Buffy zostala nehybne ležať a hlasno oddychovala. Spike si ľahol na bok a pritiahol ju k sebe. Automaticky sa k nemu pritúlila a zavrela oči. Nechcelo sa jej spať, rozmýšľala nad ich “vzťahom“. Bolo to iné ako v Sunnydale. Nemala pocit, že by ju nejako obmedzoval... dokonca jej vychádzal v ústrety. Keď stratil dušu, prišiel sem, a prvé, čo urobil bolo, že si našiel Nesmrteľného. Už spolu neboli, takže ju moc nezaujímali jeho nepriatelia či spory. Rýchlo sa z toho pobláznenia spamätala a trochu ju mrzelo, že sa o tom s Angelom dozvedeli, že ich spolu videli. Chápala tú žiarlivosť, no napriek tomu ju to prekvapilo. Vyhľadal ho, zmlátil ho a zlámal mu takmer všetky kosti v tele. Potom ho zavrel na dva týždne do miestnoti o priemere 1x1 meter. Do temnej miestnosti bez okien, bez jedla, bez čohokoľvek živého či mŕtveho v jej blízkosti. Nakoniec ho dal pribiť na kríž a ten kríž dal zasadiť do prostriedku dvora, na ktorom kedysi sám rozkazoval. S východom slnka sa ten obávaný Nesmrteľný premenil na prach. Od tej doby začal mesto ovládať Spike.

Nezačal ju ale napádať, len prebral kontrolu nad obchodmi Nesmrteľného. Doslova sa jej vyhýbal. Prvý mesiac, potom si našiel aj ju. Bola pripravená bojovať, o jeho prítomnosti vedela. Ale nevedela, čo od neho môže čakať. Keď sa stretli, vôbec sa nechoval agresívne. S úsmevom ju pozdravil a spýtal či nechce pomôcť s upírom, ktorý na ňu práve zaútočil. Ani nestihla odpovedať a už letela na zem. Kolík sa jej odkotúľal a ten upír sa na ňu zahnal. Spike ale zdvihol Buffyin kolík a zabil ho. Podal jej ho a opýtal sa, ako sa má. Dokonale ju tým vyviedol z miery. Zmohla sa len na „dobre“. Skôr než stihla niečo dodať pritiahol ju k sebe a pobozkal ju. Odvtedy sa často pýtala sama seba, či by sa niečo zmenilo, keby mu to vtedy nedovolila. Asi nie. Ale rada si to namýšľala.

A tak ubehli dva mesiace, každá noc s ním. Vždy ten istý scénár – chvíľu s tým bojuje ale nakoniec vždy podľahne. Tentokrát to bolo iné, prvá noc v jej byte. Ležala v jeho objatí a rozmýšľala nad všetkým. Myslela si, že spí, a tak zašepkala:

„Takto to ďalej nejde...“

Otvoril oči a ľahol si nižšie, aby sa jej pozeral do očí.

„Ja viem.“

„Vie to niekto...“

„Z mojich nie.“

„Ani z mojich. Myslím.“

„Keby áno, dajú ti to najavo...“ – zasmial sa.

„Čo ďalej?“

„Nič.“

„Nemôžeme...“

„Prečo nie?“

„Nie je to...“

„Správne?“

„Áno. Ani pre mňa, ani pre teba.“

Hovorila tie slová, vedela, že sú pravdivé, ale chcela aby s ňou zostal.

„Je mi to jedno.“ – zašepkal.

„Aj... mne.“ – dodala po chvíli.

Tak už to povedz. Nespravil to celé dva mesiace. Nikdy by neverila ako veľmi to túži od neho počuť. Práve od neho. Lebo vedela, že je to pravda? Alebo aby mu to mohla povedať... tiež? Tejto myšlienky sa obávala asi najviac... Bola s ním, lebo našla muža zo svojho sveta. Bola s ním, lebo, keby bolo treba, dokázal by ju ochrániť pred silnejším nepriateľom. Ale žeby s ním bola preto, lebo ho milovala? Lebo s ním bola šťastná? Aj keď potajomky... A tak tam len ležali bez pohnutia, hľadiac jeden druhému do očí.

„Deje sa niečo?“ – prerušil to ticho.

„Nie.“ – odvetila jemne.

Bože, je tak nádherná. Cez otvorený balkón sa k nim prikrádalo svetlo mesiaca a odrážalo sa v jej čistých, žiarivo zelených očiach. Žiarili... spokojnosťou. Už dva mesiace jej to chce každú noc povedať, ale nikdy to neurobil. Aby zostal pánom situácie...

„Je ti zima?“ – nežne ju prikryl dekou, keď zbadal ako sa zachvela.

„Nie...“ – usmiala sa a stále sa pozerala do tých modrých očí pred sebou.

„Ja....“ – zasekla sa. Vyzerala vystrašene.

„Áno?“

Nádych : „Asi...“

„Pšššt...“ – prešiel jej prstom po perách. Vedel presne čo mu chcela povedať.

„Ľúbim ťa.“ – priznal konečne a nasledoval jemný bozk.

„Aj... aj ja... teba.“ – uľavilo sa jej, že to vyslovila.

Spokojne sa na seba usmiali a Spike sa ju k sebe pritiahol, aby sa k nemu mohla opäť pritúliť. Aby sa mohol ráno zobudiť vedľa nej a aby ona mohla zaspať v jeho náručí.

Keď sa Buffy prebrala bolo už takmer desať hodín. Cez okná k nej prenikalo slnečné svetlo a miesto Spika jej v posteli zaželala dobré ráno červená ruža. Usmiala sa, privoňala si k nej a znovu sa ponorila do mäkkých vankúšikov. Tentokrát to bolo naozaj iné...