Boli tam desiatky démonov... a mŕtvych tiel. Príliš mnoho mŕtvych premožiteliek. „Sheila!“ – skríkol Spike. Sheila sa rýchlo pozrela smerom, kam jej ukázal a s mečom sa rozbehla k oltáru, kde sa Veľkňaz práve pripravoval vykonať rituálnu obeť. Tou obeťou síce boli démoni, ale keby sa mu to podarilo, uvoľnil by obrovskú silu a zlo. A preto tu boli. Štrnásť premožiteliek a Spike. Sheila ho rýchlo zlikvidovala a zmocnila sa amuletu, ktorý mal na krku. Spike a Anette sa k nej snažili dostať, ostatné premožiteľky boli už mŕtve. „Aahhhh..“ – Spike sa otočil a na tvár mu vystrekla Anettina krv. Zhrozene sledoval tú spúšť okolo seba, to krviprelievanie. Spamätal sa až pri otrasoch a padajúcich skalách naokolo. Vypukol i požiar a všetci démoni, čo ešte žili brali nohy na plecia. „Spike!“ – vykríkla pridusene Sheila a celá ruka sa jej rozžiarila. Postupne to zachvátilo celé jej telo a nejaká sila ju vyzdvihovala do výšky. Spike začal pred svetlom podvedome ustupovať ale nespúšťal z nej zrak. Celá žiarila bielym svetlom a kričala. Nevedel, ako jej pomôcť a nemohol sa k nej ani dostať, lebo padajúce balvany mu zasypali cestu. Zúfalo sa obzeral a hľadal nejaký východ, no márne. To svetlo bolo čoraz silnejšie, oslepovalo ho a tak si skryl oči do dlaní. Naraz ucítil pálivú bolesť v hrudi, to ako ním prešiel prúd energie, ako Sheilou. Prinútilo ho to kľaknúť si. Zavrel oči a skríkol.

„Aaahhh..nie....!“ – otvoril oči a uvedomil si, že je pripútaný o posteľ v akejsi miestnosti. Zúrivo so sebou hádzal a snažil sa povoliť to zovretie. Celá posteľ sa otriasala, ako zúfalo lomcoval s pásmi na rukách a na nohách. V tom sa otvorili dvere a dnu vošla akási žena. Pribehla k nemu a skríkla: „Poďte rýchlo sem!“ „Pusťte ma! Musím ísť! Sheila tam zostala!“ „Držte ho!“ – prikázala dvom mužom a prichystala si injekčnú striekačku. Keď to uvidel, začal sa ešte viac brániť. „Nie! Pusťte ma! Nie!“ – nemohol sa však ani pohnúť, tí muži ho pevne držali. Zrazu ucítil v ruke ihlu. „Nie! Prestaňte! Musím.....ísť.....nie...nie....“ – prestával sa prehadzovať a hovoril čoraz tichšie. „Nie...“ – zavrel oči. „To bude dobré.“ – počul ženský hlas a ucítil na ruke nežné zovretie. Pozrel sa smerom, odkiaľ k nemu ten hlas prichádzal, ale všetko bolo rozmazané. „Nie..“ „Pššššt. Všetko bude v poriadku. Oddýchni si, William.“ – dodala. „Zavolajte, prosím, doktora Burstyna.“ – otočila sa na jedného z mužov a ten hneď odišiel.

„William? Počuješ ma?“ Pomaly otvoril oči a uvidel pred sebou staršieho muža s okuliarami v bielom plášti. Napol ruku a ešte raz sa pokúsil uvoľniť. „Tlačí ťa to?“ – spýtal sa ho priateľsky. „Som Dr. Burstyn. Spomínaš si na mňa?“ Nedôverčivo si ho prezeral a všimol si, že pri ňom stojí aj tá žena s injekčnou striekačkou. Doktorovi to neušlo a povedal: „ To je Hannah Presnellová. Stará sa o teba.“ „Kto ste? Čo odo mňa chcete?“ – pýtal sa nervózne. „Som Dr. Burstyn.“ „Kde to som?“ „V psychiatrickom ústave Sv. Jozefa v Londýne. Si tu už štrnásty rok.“ Nahnevane sa na neho pozeral a znova začal zápasiť s pásmi. „To nie je pravda! Nechajte ma!“ „William, upokoj sa.“ – povedal prívetivo doktor a skontroloval, či nehrozí, aby sa uvoľnil. Hannah robila to isté z druhej strany. „Prestaňte ma tak volať!“ – skríkol. „A ako ti mám hovoriť?“ – opýtal sa milým tónom doktor. „Spike.“ – precedil pomedzi zuby. Neustále sa zúrivo prehadzoval a Hannah sa s obavami pozrela na doktora. Ten prikývol a Hannah odišla. „Čo chcete robiť?“ – spýtal sa ho vystrašene. Hannah sa vrátila s tými istými ošetrovateľmi ako predtým a v rukách držala opäť injekčnú striekačku. „Nie!“ „William, nemusí to byť. Ale nesmieš takto vystrájať.“ – chlácholil ho doktor. Bezmocne sledoval ruky Hannah a snažil sa vyjasniť si hlavu. Nič nedávalo zmysel... O niečo pokojnejší sa pozrel opäť na doktora. „Výborne.“ – potešil sa. „Povedz mi, bolí ťa niečo?“ „Nie.“ – zašepkal. „Dobre, to som rád. V noci si tu narobil poriadny rozruch. Vieš, prečo si tu?“ „Nie.“ – povedal ešte tichšie. „Už čoskoro si na všetko spomenieš. Len pokoj.“ „Vy to ale nechápete! Musím ísť... tí démoni...“ – začal ale zarazil sa pri pohľadoch akými sa na neho pozerali. „Žiadni démoni nie sú, William.“ „Ale áno, sú! A ja som jeden z nich!“ – skríkol a snažil sa zmeniť a dokázať im svoje slová, no nešlo to. „Nie, nie si upír.“ – povedal vážne doktor. „Nepovedal som, že upír..“ „Áno, povedal. Už veľakrát. Ale keby si bol upírom, nebilo by ti predsa srdce.“ – vysvetlil pokojne. V tej chvíli si uvedomil, že...bije. Jeho srdce bije. A on dýcha. Prekvapene sa pozeral naokolo a nevedel, čo má povedať. „Vidíš?“ Porozmýšľaj o tom. Ja musím ešte skontrolovať ostatných pacientov. Zajtra sa uvidíme, a porozprávame sa o tom. Súhlasíš?“ Vystrašene ho sledoval a ani nepípol. „Pospi si. Dobrú noc.“ – so sestričkou a ošetrovateľmi vyšiel dverami, kde sa ho Hannah spýtala: „Myslíte si, že je to na dobrej ceste?“ „Je to prvýkrát, čo je tak dlho pri vedomí. Ale nechcem to zakríknuť.. Dávajte na neho dnes pozor a všetko mi hláste.“ William to nevnímal, bol ešte v šoku z toho, čo o sebe práve zistil. Veď bol... v tej jaskyni....a Sheila kričala... to svetlo....je nemŕtvym vyše sto rokov. Nechápal, čo sa to deje. Prečo tu je? Prečo mu tvrdia, že je tu už 14 rokov?... a hlavne ako je možné, že žije? Prečo nemá silu pretrhnúť tie pásy, čo ho tu držali? „Injekcia... tá injekcia...niečo v nej bolo.... toto nie je pravda...“ - opakoval si to nahlas stále dookola až kým ho nezmohla únava, z toho psychického vypätia.

Hannah pri ňom strávila celú noc a utešovala ho zakaždým, keď sa s krikom strhol zo spánku. Stále sa to zhoršovalo a pár hodín po doktorovej návšteve dostal ďalší záchvat. Kričal a prosil ich, aby ho pustili. Rozprával o démonoch a o premožiteľkách, o tom, že musí povedať ostatným, čo sa stalo. Nakoniec mu museli znovu pichnúť injekciu aby nezobudil aj ostatných pacientov.

„William?“ To naň hovorila Hannah. Unavene sa na ňu pozrel ale nič nepovedal. „Dr. Burstyn by ťa chcel vidieť.“ Ošetrovatelia ho konečne vyslobodili z pút ale Hannah držala zvieraciu kazajku. William nešťastne vzdychol, no nemal už dosť síl na to, aby sa bránil. Vo všetkom ich teda poslúchol. Nevedel si spomenúť na toľko vecí... Vyviedli ho z izby a on kráčal len veľmi pomaly a ustrašene. Išli zelenou chodbou k skleneným dverám, pri ktorých stál strážnik. Nepriateľsky si ho premeral, William len uhol pohľadom a sledoval mnoho iných pacientov, ktorí sa prechádzali so svojimi ošetrovateľmi. Dvere sa otvorili a pokračovali v chôdzi. Hannah sa prispôsobovala tej jeho, nechcela ho súriť. Zmätený sa rozhliadal až zastavili pri mohutných dubových dverách. Hannah zaklopala. „Ďalej.“ – ozvalo sa zvnútra. Hannah vošla a on ju opatrne nasledoval. „Vitaj, William. Sadni si.“ – priateľsky mu ukázal na kreslo po svojej pravici doktor Burstyn. Hannah ho k nemu jemne postrčila a on sa doň skrčil tak, že nohy mal tiež na sedadle. Hannah si sadla vedľa neho a dvaja robustní ošetrovatelia stáli pre istotu za ním. Burstynova kancelária bol veľmi útulná, mala drevom obložené steny, krb a veľkú knižnicu. Dominoval jej veľký drevený stôl, za ktorým doktor sedel. Oproti boli ešte dve kreslá a úplne napravo pri stene aj gauč. Williamovi padli oči na zlatú tabuľku na stole s nápisom: Dr. Anthony Burstyn. „Nemusíš sa ničoho báť.“ – povedal mu doktor dôrazne. „Len sa porozprávame.“ Za Burstynovým stolom boli veľké okná, ale boli zatiahnuté a svetlá rozsvietené, hoci bol deň. Doktor vstal a chcel odtiahnuť závesy, na čo sa William okamžite pokúsil vstať a ujsť k dverám. Jeden z mužov za ním ho však chytil a zabránil mu v tom. Doktor sa otočil. „Neboj sa. Slnko ti neublíži.“ William sa vystrašene pozeral na tmavú látku, ktorá bránila slnečným lúčom aby prenikli do miestnosti a opakoval: „Nie...nerobte to...nie..“ „Naozaj sa nemáš čoho báť. Mark, dajte mu dole tú kazajku.“ Mark bol ten ošetrovateľ, čo ho držal. Bez slov poslúchol, čomu sa William len potešil, lebo bolo nepríjemné, byť stále zviazaný. Mark potom ustúpil dozadu a kazajku odložil na gauč. „Pozri, trochu tú záclonu odsuniem a ty môžeš niečo skúsiť.“ Na to chytil tmavý záves, potiahol ho o pár centimetrov k sebe a slnečné svetlo osvietilo časť stola. K Williamovi sa nedostalo, ale on sa aj tak zľakol, objal si rukami nohy a schúlil sa na druhú stranu kresla. So strachom hľadel na ten kúsok svetla a nespúšťal z neho oči. Akoby mu len ten pohľad spôsoboval bolesť.. „William, kto je Sheila?“ – sadol si doktor Burstyn späť do svojho kresla a uprel na Williama zrak. „Premožiteľka.“ – odpovedal po chvíli. „Ale veď vieš, že premožiteľky neexistujú. Vieš to, však?“ William sa znovu pozrel na osvietenú časť stola a neodpovedal. „Neexistujú premožiteľky, ani démoni. A ty nie si upír. Chcem teraz od teba, aby si priložil svoju ruku na miesto, kde máš srdce.“ – pokračoval vľúdne. William to pomaly urobil. „Povedz mi, čo cítiš?“ „Bije...“ – zašepkal. „Áno, bije. Takže ty nemôžeš byť upírom. Tým pádom ti svetlo neublíži, však?“ – čakal na odpoveď. „Asi....nie...“ – odvetil rovnako ticho a vystrašene. „A nechceš to skúsiť?“ – spýtal sa a ukázal napravo, kam dopadali slnečné lúče. William sa ani nepohol, ale ešte viac sa tlačil do kúta v kresle. „Naozaj nie?“ – spýtal sa ešte raz. Rýchlo pokrútil hlavou a nespúšťal zrak zo svetla. Čím dlhšie tu bol, tým menej všetkému rozumel. Ešte pred pár hodinami, ako pár hodín mu to pripadalo, si bol istý tým, že je už 120 rokov upírom. Ale teraz... žije. To nie je možné...A tvrdia mu, že démoni neexistujú, že je tu už roky...Bol príliš zmätený a nevedel, čomu má veriť. „Mark, David, môžete ísť. Myslím, že už to bude v poriadku.“ – vytrhol ho z myšlienok Burstynov hlas. „Spomínaš si, prečo si tu? Ako si sa sem dostal?“ William sedel v tureckom sede a ruky mal voľne položené vedľa seba, prázdnym pohľadom sa pozrel na doktora a pokrútil hlavou. „Môžem ti to povedať, ak chceš.“ – navrhol mu stále tým istým milým tónom. „Mám?“ William veľmi nenápadne pokýval hlavou a nervózne oddychoval. „Keď si mal jedenásť rokov, mal si s rodičmi autonehodu. Bol si vážne zranený a ležal si tri mesiace v kóme. Keď si sa prebral, lekári ti diagnostikovali začínajúcu schizofréniu. Tvoj stav sa zhoršoval a nakoniec ťa museli previesť k nám. Bolo to na tvoje dvanáste narodeniny.“ William sa zahľadel na zem a v mysli sa mu vynoril obraz veľkej čokoládovej torty s dvanástimi sviečkami a jeho menom. „Pamätáš sa na to?“ „Trochu..“ – zašepkal neisto. „Na čo presne si spomínaš?“ „Ja...ja...“ – skryl si tvár do dlaní. „Len pokojne, máš čas.“ – upokojovala ho Hannah. William dal ruky dole, rozhliadol sa a zrakom opäť spočinul na slnečným svetlom zaliatom stole. „Torta.“ „Ešte niečo?“ – spýtal sa ho doktor po nejakom čase, ktorý mu dal na to, aby si ujasnil, čo chce povedať. „Čokoládová. So sviečkami.“ – hovoril veľmi ticho, takže ho museli pozorne počúvať, aby mu rozumeli. „A... potlesk.“ „Kto tlieskal?“ „Neviem.“ „Tlieskali tebe?“ „Áno.. sfúkol som sviečky.“ „A tá autonehoda? Na ňu si pamätáš?“ – pokračoval doktor. William rýchlo pokrútil hlavou a začal sa pohupovať v kresle. „Nemusíš to nijak siliť. Máš času koľko len potrebuješ.“ Dr. Burstyn sa pozrel na Hannah a dodal: „To by na dnes stačilo. Ale pre istotu si ho ešte dnes necháme pod zvýšeným dohľadom.“ Hannah prikývla, vyšla von a zavolala ošetrovateľov. Vyviedli ho z doktorovej pracovne, a kráčali opäť tou zelenou chodbou. Nemal ale kazajku, dokonca ho nechali ísť samého, len pri ňom išli z oboch strán, aby neublížil sebe, či iným pacientom. Úzkostlivo sledoval ženu, čo tancovala uprostred bočnej chodby a nepríčetne sa pri tom smiala. O dva metre ďalej nejaký muž, celý červený od hnevu, kričal, aby už prestala. Práve k nim pribiehali štyria ďalší muži v bielom.... Potom prešli za roh a odviedli ho späť do izby, kde ho opäť zviazali. „Prídem sa na teba pozrieť každú hodinku, dobre?“ – usmiala sa na neho Hannah. Venoval jej smutný pohľad plný obáv a pomaly skĺzol očami pred seba. Hľadel do stropu a nijako sa nezaujímal o to, čo sa okolo neho deje a čo mu hovoria. Ani si neuvedomil, kedy odišla... „Sheila..“ – zašepkal. No nedokázal si vybaviť jej tvár. Mal pred očami veľkú jaskyňu, vedel, že je v nej. Ale nevedel prečo... Pomaly už ani nevedel, ako sa volá.. a ako vlastne? Spike... William... bol taký unavený. V posledných dňoch si realitu uvedomoval minimálne. Mal výpadky, aj keď bol pri vedomí, nespomínal si, kde bol a čo robil. Chcel o tom rozmýšľať... rozpamätať sa na toľko vecí, no tá únava ho zmohla. Zavrel oči a videl pred sebou tú prázdnotu, ktorá ho obklopovala. Z diaľky k nemu doliehal detský hlas a snažil sa vysloviť jeho meno. Vychádzala z toho však len skomolenina..

„Hannah? Niečo nového?“ – spýtal sa nad ránom a pošepky Dr. Burstyn pred Williamovou izbou. „Je pokojný. Spí.“ „Myslím, že ho môžeme previezť do jeho pôvodnej izby.“ „Vybavím to.“ – Hannah sa otočila a chcela odísť. „Moment, to ešte počká.“ – zastavil ju doktor. „Hannah, ako dlho tu už pracujete?“ „V septembri to budú tri roky.“ „Musím Vás pochváliť, ak som to ešte neurobil.“ „Nie..to nie. Ďakujem. Snažím sa.“ – sklopila zrak. „To je vidieť.“ „Môžem sa spýtať... kde doteraz William bol?“ „Na inom oddelení.“ „Je tu už štrnásť rokov...je mi ho ľúto.“ „Ale Hannah, Vám je ľúto všetkých.“ – zasmial sa doktor. „To je pravda..“ – potvrdila jeho slová. „Ste spokojná so zaradením?“ „Áno. Až na tie záchvaty je William fajn.“ – zažartovala a obaja sa usmiali. „Keď pôjdem do Paríža, budete ho mať dva týždne na starosti len Vy. Verím, že to zvládnete. Plne Vám dôverujem.“ – vyhlásil pyšne, ale s úsmevom a odišiel.

Ešte v ten deň, keď William otvoril oči, uvedomil si, že nie je pripútaný. Aj izba, v ktorej bol, bola príjemnejšia a útulnejšia. Mal tu stolík, soličku...ale žiadne zrkadlá či ostré predmety, ktorými by si mohol ublížiť. Spoza dverí počul hlasy, takže si domyslel, že je už deň. Napravo bolo zamrežované okno, a zatiahnuté bolo hrubými závesmi. Vstal a rozhliadol sa po miestnosti... nebolo tu moc vecí, len to najnutnejšie. Chcel sa ísť pozrieť na chodbu, ale potom si to rozmyslel a znovu si sadol na posteľ. V mysli sa mu vynárali rôzne obrazy, pocity.. zmätené myšlienky.. Vyrušilo ho až pohnutie kľučky a následné otvorenie dverí. Vošla Hannah a nejaký robustný muž, ktorého ešte nevidel. „Dobré ráno.“ – pozdravila ho veselo. William neodpovedal, zostal sedieť a nervózne stláčal matrac. „Máš tu svoje lieky.“ – pristúpila k nemu s táckou a prívetivo sa usmievala. Zdvihol hlavu a pozrel sa na ňu, zatiaľ čo Joseph, ošetrovateľ, ktorý prišiel s Hannah, stál v dostatočnej blízkosti, aby mohol zasiahnuť, keby bol príliš agresívny. Hannah zobrala umelohmotnú mištičku, v ktorej bolo päť tabliet a podala ju s vodou Williamovi. Ten chvíľu váhal, potom si ju ale vzal a bez odporu všetko zjedol. Hannah sa potešila, tácku podala Josephovi a podišla k závesom. „Nechceš to trochu svetla?“ Na to William okamžite vyskočil a schoval sa za posteľ. „Dobre..dobre..neboj sa. Nechám to zatiahnuté..“ – obišla posteľ a pozrela sa na neho. „Poď teraz so mnou. Vezmem ťa do spoločenskej miestnosti, tam sa trochu rozptýliš.“ Opäť bez slov a bez odporu vstal a nasledoval Hannah. Za ním išiel Joseph. Previedla ho podobnou zelenou chodbou ako minule, táto bola ale dlhšia a bolo na nej oveľa viac dverí. Po pár minútach chôdze Hannah zastavila na konci chodby a rukou naznačila Williamovi, aby zabočil za roh. Neisto poslúchol a ocitol sa v rozľahlej miestnosti so stoličkami, kreslami, stolmi, knihami a – pacientmi a ošetrovateľmi. Každý sa zabával po svojom, niektorí vcelku normálne, no našli sa i takí, čo sa snažili pretlačiť si hlavu cez mreže na oknách. To už ale riešili muži v bielom... „Posaď sa. Môžeš robiť čo len chceš. Joseph bude na teba dávať pozor. Na poludnie, po obede prídem, a pôjdeme za doktorom Burstynom. A nevystrájaj tu.“ – pohrozila mu so vztýčeným ukazovákom a s milým úsmevom. Potom ešte niečo pošepkala Josephovi a odišla. William pomaly prešiel k najbližšej stoličke a sadol si na ňu. Oproti boli veľké zamrežované okná, ale svetlo nedosahovalo až pri miestečko, ktoré si vyhliadol. Ani sa odtiaľ nepohol, len tam ticho sledoval ostatných. Joseph odišiel ku kolegom a postavil sa tak, aby mal dohľad nad svojím zverencom. „Hej! Hej! Prečo si tu ty?“ – prihováral sa mu šepky starší pán so šialeným úsmevom. William sa naň pozrel ale nereagoval. „Dobre... nemusíš mi to hovoriť. Ale dávaj si na nich pozor! Sú tu, prídu si po teba.“ – roztiahol ruky a začal krúžiť po miestnosti. Vydával pritom škrekľavý zvuk a pozeral sa do stopu. William bol z neho nesvoj – ako zo všetkého čo tu bolo. Celé dve hodiny tu sedel takmer bez pohnutia a pozoroval okolie. Potom ho Joseph odviedol späť do izby, kde dostal obed.

„Tak? Pripravený?“ – vošla do jeho izby Hannah s tradičným prívetivým úsmevom. William vstal a nechal sa odviesť do doktorovej pracovne. Na chodbách bolo podozrivo ticho, čo mu Hannah zdôvodnila tým, že je čas na poobedňajší odpočinok. Doktor Burstyn ho nechal chvíľu čakať vonku s Josephom, lebo sa chcel porozprávať s Hannah. „Pán doktor, vôbec nekomunikuje. Poslúcha, to áno, ale inak žiadne reakcie. Ani pri ostatných pacientoch.“ – hovorila so starostlivým tónom. „Potrebuje si len zvyknúť. Dáme mu čas. A čo lieky?“ „Berie ich bez problémov.“ „Tak mi ho sem teda pošlite.“ – ukončil rozhovor s úsmevom.

„Ahoj William. Sadni si.“ – privítal ho doktor. William neodpovedal ani jemu a so sklonenou hlavou si sadol tam, kde včera. „Ako sa cítiš? Je všetko v poriadku, nemáš problémy? Akékoľvek.“ – vyzvedal doktor vo svojom kresle a sledoval jeho chovanie. William pokrútil hlavou ale nepozrel sa naň. Stále vidí rôzne útržky, chvíľu je v noci na cintoríne, vidí čerstvé hroby a upírov, potom sa hrá na záhrade zaliatej slnkom a počúva rádio. „Niečo tu pre teba mám. William, pozri sa na mňa.“ – prikázal mu kľudným hlasom doktor. „Spoznávaš toto?“ William zdvihol zrak a uvidel veľkú knihu v koženom obale. Doktor mu ju posunul po stole a oprel sa o operadlo. „Vezmi si ju.“ – vyzval ho. William sa natiahol k stolu, otočil knihu k sebe, vzal si ju na kolená a prečítal si jej názov – ´Buffy, premožiteľka upírov.´ Neveriacky na ňu hľadel a začal v nej listovať. Nečítal ju celú, len sledoval ilustrácie a párkrát zablúdil aj do textu. Pripadalo mu to, akoby čítal vlastné spomienky. Bežal cez tmavý cintorín a Gilesa nechal za sebou. Ten upír, napriek svojej váhe, vedel vyvinúť vskutku vysokú rýchlosť... Teraz bol snáď zmätenejší ako predtým... „Vieš odkiaľ je tá kniha? Je z knižnice na našom oddelení.“ – nečakal Burstyn na Williamovu odpoveď. „Čítal si ju len raz. Ale odvtedy... žiješ v jej realite.“ William prelistoval pár stránok, potom knihu zavrel a položil späť na stôl. Pozrel sa aj na meno autora a prečítal si ´Joss Whedon.´ „Mám tu pre teba ešte jednu vec.“ – povedal Burstyn a zo zásuvky vytiahol veľký modrý album, na ktorom bolo zlatým písmom napísané : Moja rodina. Týmto si zabezpečil všetku Williamovu pozornosť. Bez okolkov mu ho podal a čakal, čo sa bude diať. William otvoril prvú stránku a rukou prešiel po prvej fotke. Bol na nej malý, asi desať ročný chlapec a vedľa neho z oboch strán sa usmievali nejaký muž a žena. „To sú tvoji rodičia.“ – povedal mu doktor Burstyn. Williamovi sa začali do očí hrnúť slzy, ale listoval ďalej. Videl stále tých istých ľudí – v záhrade, na lodi, pri torte, v obývačke, v tieni stromov... „Chceli by za tebou prísť. Čo im mám povedať?“ – spýtal sa ho teraz už vážnym tónom. „William, chceš ich vidieť?“ – pokračoval opatrne. Zdvihol hlavu od obrázkov a rozrušene sa pozeral na Burstyna. Oči mal zaliate slzami a celý sa chvel. Samozrejme, že ich chcel vidieť, ale ... nepoznal ich. Aspoň si na nich nespomínal a niečo v ňom stále chcelo veriť Jossovi Whedonovi a jeho svetu. „A čo ten tvoj svetelný problém? Vyriešime ho?“ – spýtal sa veselo Burstyn. William vstal a podišiel k tmavým závesom. Na kraji okna boli trochu odhrnuté a lúče svetla prenikali dnu. Neisto zdvihol ruku a priblížil sa k nim. Stál pri okne, doktor ho pozoroval, no nehýbal sa. Ani sa nebál bolesti, ktorú mu to mohlo spôsobiť, skôr sa len obával toho, čo zistí. Keď sa mu potvrdí, že je človekom. Obyčajným človekom. Pomaly spustil ruku dole, otočil sa a sadol si späť do kresla. Doktor vytušil, prečo sa bojí slnečného svetla a tak nenaliehal. „Dohodneme sa na stretnutí budúci týždeň. Zatiaľ sa tu ešte trochu poprechádzaj... myslím, že v záhrade si nebol, však? Poviem Hannah, aby ťa tam vzala v noci.“ – povedal súcitne a dal si zavolať Josepha. Hannah už mala po službe, ale ako väčšina zamestnancov mala byt v budove kliniky, takže bola po ruke 24 hodín denne. Svoju prácu milovala, preto jej nerobilo problém vstať o druhej v noci a pomôcť tam, kde je to treba. Joseph odviedol Williama do izby a spýtal sa ho, či nechce ísť opäť do spoločenskej miestnosti. Odpoveďou mu bolo pokrútenie hlavy, a tak odišiel a nechal ho tu samého. Williamovi v hlave vírili stále tie isté myšlienky... a pridali sa aj nové. Má rodinu. Rodičov, ktorí sa naň prídu pozrieť. Rodičov, ktorých si skoro nepamätá. Vlastne vôbec, pozná ich len z fotoalbumu. Presedel tam hodiny, dumajúc nad svojim životom. Po večeri prišla Hannah. „Dostala som povolenie vziať ťa von v noci. Chceš ísť?“ – spýtala sa hneď po pozdrave. William nezúčastnene pokrútil hlavou a zahrabal sa do perín, smerom k stene. Už nemal chuť ich počúvať alebo vidieť. Nikoho z nich. Bolo toho priveľa za tých pár...dní.

Nasledujúci čas svojho pobytu na klinike najradšej trávil sám vo svojej izbe. Do spoločenskej miestnosti chodil zriedka, len keď musel. Flegmaticky poslúchal príkazy, nikdy nevzdoroval. Aj tak by to bolo zbytočné... Hannah sa nepáčilo, že sa tak izoluje od ostatných, nielen pacientov, a tak mu básnila o krásach záhrady toľko, až privolil. Podľa nej to bol aspoň malý pokrok a tešila sa z neho. V jeden letný večer ho previedla bludiskom chodieb a zaviedla ho do stredu komplexu budov nemocnice. Tentokrát už sama, bol totiž celý čas pokojný ale pre istotu bral aj slabšie lieky na ukľudnenie. Williama myšlienka na kvety či stromy príliš nevzrušovala, bolo mu to jedno, ako všetko. Nezáležalo mu na tom, kde je, čo mu dávajú, čo s ním robia. Bol zamestnaný zmätenými myšlienkami, spomienkami na veci, čo sa možno nestali, pocitmi, ktoré možno nezažil. Podvedome očakával vyschnutú trávu, pár stromov a lavičiek. Preto ho pohľad na prekrásnu nemocničnú záhradu prekvapil. Bola obrovská. Stromov tu bolo málo, ale za to veľkých a silných. Tráva krásne zelená, posiata desiatkami kríkov a stovkami kvetov v záhonoch. Žiadne chodníky, len lavičky pripevnené o zem. Nad hlavou bola otváracia strecha, ktorá sa dala zatiahnuť, keby pršalo. Túto noc ale hviezdy jasne žiarili a bol spln. Okamžite z neho opadli všetky starosti a ako vo sne kráčal zeleňou, zhora osvietenou lampami. Hannah sa držala pri ňom a aj keď sa jej na nič nespýtal, vysvetľovala mu prečo sú veci tak, ako sú. „Pestujú ich niektorí pacienti.“ – ukázala na kvety. „Ukľudňuje ich to. Nemôžu sem všetci, len tí, ktorí nie sú agresívni.“ Bez toho, aby si to uvedomil začal uvažovať o tom, ako to tu asi vyzerá cez deň. Prechádzal sa a obdivoval ten pokoj, až došiel k malému jazierku s leknami. Zahľadel sa na lesklú vodnú hladinu a uvidel v nej svoj odraz. Sklopil zrak ale potom sa tam znovu pozrel. Dlho ho nevidel... aspoň si myslel, že to bolo dlho. „Je plytké, má len desať centimetrov. Z bezpečnostných dôvodov.“ – pokračovala v prednáške Hannah. Potom si ľahol na jednu z lavičiek a sledoval oblohu. Našiel pár súhvezdí a zašepkal si ich mená. V mysli sa mu vynoril pohľad na nočnú oblohu, ale inú. Vedľa seba počul mužský hlas, ako mu hovoril, kde je Malý voz s rukou mu pri tom ukazoval hviezdy. „Už by sme mali ísť.“ – vyrušil ho hlas mladej ošetrovateľky. Ešte raz sa pozrel nad seba, vstal o podišiel k Hannah. Bol uvoľnený a ona to na ňom hneď zbadala. Potešila sa, že predsa len našla niečo, čo sa mu páči. „Môžeme sem ísť kedykoľvek budeš chcieť.“ – milo sa naň usmiala a naznačila mu, aby šiel pred ňou. Vrátili sa tými istými dverami a Hannah ich starostlivo zamkla. Odviedla ho do izby a vzala si poznámkový blok. Vždy si doň robila poznámky, aby pri rozhovore s doktorom Burstynom na niečo nezabudla. William si unavený ľahol do postele a hneď zaspal. Bolo to prvýkrát, od tej doby čo je tu a – pri zmysloch, čo tak pokojne zaspal. O pár dní ho čaká stretnutie s rodičmi. Ale zajtra určite uvidí aj doktora Burstyna...

Presne to sa aj stalo. Hneď ráno si ho zavolal a pýtal sa na jeho dojmy z večerného výletu. Dokonca sa dočkal aj odpovede. „Je krásna.“ – zašepkal William. „Môžeš tam ísť opäť. Aj cez deň. Vtedy je ešte krajšia.“ – vždy nenápadne stočil rozhovor na denné svetlo. William sa mu pozrel do očí a potom na závesy. Vždy, keď tu bol, boli zatiahnuté, tak ako v jeho izbe. Doktor vstal a odhrnul ich. Tentokrát sa William nezľakol. Prisunul sa k stolu a ruku položil na svetlo. Triasla sa, bolo to vidieť, ale držal ju tam. Úplne bez ujmy. Asi popol minúte sa stiahol a pohodlne sa usadil v kresle. Doktorovi Burstynovi tým urobil veľkú radosť. „Výborne! Vidíš, že to ide.“ – usmieval sa. „Teraz môžeš ísť kam len chceš. Teda len v rámci kliniky.“ – zažartoval doktor a prikázal sekretárke, aby poslala po Hannah. William sa pripravil na odchod a keď prišla len vstal a podišiel k dverám. Tam sa ale otočil a spýtal sa: „Kedy prídu?“ „V októbri.“ – usmial sa Burstyn potešený náhlou zmenou správania sa. „Ďakujem.“ „Nechceš ísť von alebo do spoločenskej miestnosti?“ – vyzvedala Hannah. „Nie... môžem zostať v izbe?“ – zaprosil. „Samozrejme.“ – odvetila s úsmevom. „Keby si niečo potreboval, stačí zavolať.“ – rozlúčila sa s ním vo dverách a počkala kým vojde. William podišiel k oknám a odhrnul hrubé záclony. Celú izbu zaliali slnečné lúče a o poznanie ju rozveselili. V tej chvíli sa rozhodol, že požiada Hannah, aby ho zajtra vzala opäť do záhrady. Na dnes mu stačila táto izba.

Hannah taktiež potešilo jeho nečakané ožitie a splnila mu všetky želania. Nechcel toho síce veľa, ale bola to príjemná zmena po jeho depresívnych náladách. Vzala ho do záhrady, kde sa s ňou začal rozprávať najprv o ostatných pacientoch a potom aj o tom, ako sa dostala k svojej práci. Ona zase vytrvalo vyzvedala na čo všetko zo svojej minulosti si spomína. Nejaký čas pobudol aj v spoločenskej miestnosti, kde si poprezeral knižnicu. Pritom sa však kontaktu s inými ľuďmi vyhýbal. Rozprával sa len s Hannah, doktorom Burstynom a niekedy aj s Josephom.

„Tak, nastal deň D, hodina H.“ – žartovala Hannah vo Williamovej izbe. „Si nervózny?“ – spýtala sa ustarane pri pohľade na neho. „Trochu.“ – odpovedal. „Nemusíš byť. Všetko bude v poriadku.“ – dodala mu odvahu a spolu vyšli na zelenú chodbu. William išiel pomaly a Hannah sa držala jeho tempa, nebude ho predsa naháňať, keď sa má konečne stretnúť so svojimi rodičmi. Prešli k skleneným dverám so strážnikom a William viditeľne znervóznel. Pred dverami doktorovej pracovne sa ešte raz zastavili a Hannah mu dala čas na hlboký nádych. „Môžeme?“ – spýtala sa jemne. William prikývol a Hannah zaklopala. „Ďalej.“ – ozvalo sa spoza dverí. William vošiel a nervózne skŕčal rukávy trička, čo mal na sebe. V pracovni ho privítal doktor, ktorý ale nesedel vo svojom kresle ako tradične ale stál pri dvoch ľuďoch vedľa gauča. Všetci traja naň hľadeli a on si prezeral muža a ženu, čo pred ním stáli – pána a pani Sheltonovcov. Doktor Burstyn sa chopil iniciatívy a prešiel k Williamovi, ktorý sa zastavil pri dverách. „William, toto je Diana Sheltonová...“ – ukázal na ženu – „... a Paul Shelton. Tvoji rodičia.“ Vyzerali vcelku príjemne. Diana mala na sebe pekný telový kostým, ktorý sa hodil k jej pleti aj k jej štíhlej postave. Mala bledohnedé vlasy po plecia a vyzerala pomerne mlado. Paul mal tmavý kostým a takmer čierne krátke vlasy. Obaja dostali inštrukcie, aby na Williama nevyvíjali tlak, aby mu dali čas sa zorientovať, takže zostali stáť na svojich miestach a pozdravili ho. „Ahoj, zlatko. Ako sa máš?“ – začala milo pani Sheltonová. „Dobre, ďakujem.“ – odpovedal rýchlo. „A vy?“ – dodal. „My tiež. Ale, chýbaš nám.“ – usmiala sa a oči sa jej zaleskli slzami. „Prečo si nesadneme?“ – ponúkol im doktor kreslá a gauč, ktoré boli teraz oproti sebe. Sheltonovci si sadli na gauč a držali sa za ruky. William sedel v kresle pri stole, doktor vedľa neho. „Doktor Burstyn nám povedal, že je ti už lepšie. A že ak to takto pôjde ďalej, možno... ťa už čoskoro pustia domov.“ – ujal sa slova pán Shelton. Domov? „Čo ty na to?“ – spýtal sa. William sa neisto usmial a pohmýril sa v kresle. Vyhýbal sa pohľadom do ich očí. Pokračovala pani Sheltonová: „Hovoril nám, že si si pozrel aj ten album, čo sme tu nechali. Ale na tých fotkách ešte nie je Michael a Alice.“ „Kto?“ – zdvihol hlavu William. „Michael a Alice.“ – zopakovala pani Sheltonová. „Tvoji súrodenci.“ – doplnil ju jej manžel. Mám súrodencov? Snažil sa rozpamätať na ich tváre... na čokoľvek. Zamyslene sledoval podlahu a nevnímal okolie. „William?“ Pozrel sa na doktora. „Je všetko v poriadku?“ Neodpovedal. Pozeral sa so zeme a začal sa pomaly pohupovať. „Ak chceš...“ – začal pán Shelton ale William ho nevnímal. Videl pred sebou rôzne tváre, ako kričia, videl krv, rozbité sklo, oslepujúce svetlo, hviezdy, obhorené bábiky, knihu, s nápisom ´Buffy, premožiteľka upírov´, reťaze na zemi, nôž, kolíky, horúcu čokoládu v kelímku... dokonca aj Sochu slobody. Počul ako niekto kričí : „Všetci preč, hneď!“ , ucítil bolesť, ktorá ho trhala na kúsky, videl oheň všade okolo seba. Spomenul si, ako bežal po tráve, potkol sa a spadol na betónový roh altánku. Z obočia mu začala tiecť krv a jeho otec k nemu rýchlo pribehol. William sa prestal pohupovať a zápästiami si búchal do spánkov. Pani Sheltonová sa starostlivo ozvala: „Pán doktor?“ „Pokračujte.“ – odpovedal jej a pozorne sledoval Williama. Nechcel zasiahnuť, kým to nebude naozaj nutné. William zdvihol zrak na pána Sheltona, ktorý mu hovoril: „Pýtal som sa, či by si nechcel vidieť svojich súrodencov.“ „Ja... nemám... súrodencov.“ – skríkol nahnevane a vyskočil z kresla. Pani Sheltonová sa preľakla a spolu s manželom a doktorom Burstynom rýchlo vstali. William ustupoval k stene a opakoval: „Prečo to robíte?“ Doktor dal okamžite zavolať pomoc a postavil sa medzi Williama a jeho rodičov. „Upokoj sa William, to bude v poriadku.“ – snažil sa dostať ho pod kontrolu. „Nie! Čo odo mňa chcete?“ – kričal zúfalo. Diana sa so slzami otočila k manželovi a ten ju pohotovo objal. Do miestnosti vbehli traja ošetrovatelia na čele s Hannah, ktorá držala injekciu. Podala ju doktorovi Burstynovi zatiaľ čo sa ošetrovatelia snažili znehybniť Williama. Hannah odviedla jeho rodičov preč, vedela si predstaviť, aké to musí byť, vidieť v takomto stave vlastného syna. Diane sa už z očí rinuli slzy a Paul ju objatiami upokojoval. Z vedľajšej miestnosti ale stále počuli ako William kričí a tak ich Hannah vzala do zasadačky. „Nie! Nechajte ma! Nie!“ Výkriky pomaly tíchli až bolo počuť len hlas doktora Burstyna. „To je v poriadku, oddýchni si... Dajte ho do šestky.“ Po chvíli ho preniesli pod vplyvom sedatív na samotku, kde ho znovu spútali. Doktor nechal Williama strážiť a ponáhľal sa za jeho rodičmi. „Je mi to veľmi ľúto.“ – pristúpil k nim. „Čo sa stalo?“ – domáhal sa odpovedí pán Shelton. „Ťažko povedať. Niečo ho muselo rozrušiť. Jeho stav sa rýchlo zlepšoval...“ „Môžeme za to my?“ – zavzlykala pani Sheltonová. „Nie, to si nemyslím. Vašu prítomnosť znášal celkom dobre. Dokonca sa aj tešil, že vás uvidí. Zrejme si na niečo spomenul, na nejaký traumatický zážitok.“ – vysvetľoval doktor. „Myslíte tú autonehodu?“ – spýtal sa Paul. „Možno áno, možno nie.“ – odpovedal doktor. „Pán doktor, čo teraz?“ – pýtala sa ho uplakaná Diana, ktorú držal v náručí manžel. „Musíme mu dať opäť nejaký čas. A potom sa uvidíte.“ „A nebolo by lepšie, keby..“ – začal pán Shelton. „V žiadnom prípade. Potrebuje vás vídať, čo najčastejšie. Ak by to išlo, mal by sa stretnúť aj so súrodencami.“

William sa pomaly preberal a obzeral sa po izbe. Chcel vstať, ale bol opäť pripútaný o posteľ. „William?“ – ozval sa hlas Hannah. „Kde to som?“ – spýtal sa so zavretými očami. Neznesiteľne ho bolela hlava... „Mal si ďalší záchvat. Museli sme ti dať injekciu.“ „A kde sú...kde sú..“ „Odišli. Už je to pár hodín. Ale nerozprávaj, len oddychuj. Kľudne si pospi. Budem tu s tebou.“ – chytila ho za ruku a sadla si pri posteľ. Bol stále unavený a malátny, takže zaspal rýchlo. Hannah pri ňom sedela ešte tri hodiny, potom ju prišiel vystriedať Joseph. Na chodbe pred Williamovou izbou na ňu čakal doktor Burstyn. Hannah bez váhania povedala: „ Je pokojný. Zaspal.“ Doktor pokýval hlavou, dal si ruky za chrbát a počas rozhovoru sa s Hannah prechádzal po chodbe. „Budeme pokračovať v doterajšom postupe... Necháme si ho v samostatnej izbe pár dní a uvidíme, ako sa to bude vyvíjať. Ale Hannah! Nebuďte smutná!“ – dodal pri pohľade na ňu. „Vyzeralo to tak nádejne. Robil úžasné pokroky... Čo teraz pán doktor? Myslím, s jeho rodinou.“ „Poviem Vám to, čo som povedal aj im. Hneď, ako mu bude lepšie, uvidia sa. Potrebuje kontakt so svojimi najbližšími, aby mal dôvod zostať v tomto svete. Sheltonovcom som navrhol, aby sem čo najskôr vzali aj Williamových súrodencov. Vlastne sa ani nepoznajú.“ „Tiež ma to napadlo... Mal by vedieť, že nie je sám, že sú tu ľudia, ktorí ho ľúbia.“ Doktor sa usmial a povedal: „ Výborne Hannah, svojej práci naozaj rozumiete. Len tak ďalej.“

O 7 mesiacov neskôr: „Dobré ráno!“ – zašvitorila Hannah ako každé ráno vo Williamovej izbe. „Dobré ráno.“ – odpovedal jej nezúčastnene sediac na posteli. Slnečné svetlo mu už nerobilo problém, a tak tmavé závesy zmizli z okien a väčšinu voľného času trávil v nemocničnej záhrade. Vždy bol sám, spoločnosť mu robila len Hannah alebo iný ošetrovateľ, ktorý ho mal práve na starosti. Začalo sa mu vybavovať množstvo spomienok na rodičov, dokonca aj na tú osudnú autonehodu. Išli práve z návštevy a jeho mladších súrodencov strážila teta Maggie. Pršalo a zrazu sa zo zákruty vyrútilo auto. Dalo by sa mu vyhnúť, ale vodič mal zapnuté diaľkové svetlá a tým oslepil Williamovho otca. Potom počul už len krik svojej matky, ucítil náraz a na tvári a na rukách mal krv... Spomienky na „druhý“ život ustupovali do zabudnutia. „Chceš ísť von, ako vždy?“ – spýtala sa ho veselo. „Áno.“ – vstal z postele pripravený na odchod. Obklopenému zeleňou sa mu dobre premýšľalo, nemal tu taký stiesnený pocit ako v spoločenskej miestnosti alebo kdekoľvek inde a mal pre seba aj viac priestoru. Najprv s Hannah rozoberali pripravujúcu sa dostavbu kliniky a ako vždy skončili pri tom, čo sa mu vybavilo z minulosti. A čím viac toho bolo, tým viac túžil vidieť svojich rodičov a hlavne súrodencov. O nich totiž nevedel nič, ani len to, ako vyzerajú. „Vyzerá to na koniec júla.“– povedala mu milo. „Ešte tak dlho?“ – spýtal sa sklamaný. „Bohužiaľ. Ale netráp sa, ubehne ti to rýchlo. Ani sa nenazdáš, a budeš sedieť u doktora Burstyna so svojimi rodičmi.“ – povzbudzovala ho Hannah. „Kde to teraz je?“ - vypytoval sa William. „V Paríži, na konferencii. Vráti sa pozajtra.“ – odpovedala trpezlivo. „Môžem sa niečo spýtať?“ – začal opatrne. „Samozrejme.“ „Kde je tá kniha... čo mi raz ukázal doktor Burstyn? O upíroch a démonoch... Prezeral som knižnicu... a nebola tam.“ „Nie, to nebola. Po tvojom prípade ju odtiaľ radšej vzali.“ „Aha... a ako sa vlastne ujala? Myslím, vonku, medzi ľuďmi...“ „Ja som o nej napríklad ani nevedela. Ale pýtala som sa a vraj vyšla len v malom náklade a v Spojených štátoch. Nemalo to úspech. Teraz ju už asi ani nenájdeš...“

V jednej veci sa Hannah mýlila, týždne sa neuveriteľne vliekli. William sa naozaj tešil, ale čím bližšie ich stretnutie bolo, tým horšie sa cítil. Ťažili ho spomienky a preto niekedy ani nevnímal čo sa okolo neho deje. Hannah si robila starosti, obávala sa, že sa to skončí ďalším záchvatom. Doktor Burstyn bol ale optimistickejší a veril, že tentokrát bude návšteva Williamových rodičov prebiehať lepšie. Jeho očakávania sa aj naplnili. Hoci to s ním ráno nevyzeralo najlepšie, poobede sa jeho stav zlepšil a tak sa mohlo stretnutie uskutočniť. Pokojne sa s nimi rozprával – vlastne väčšinou hovorili oni. Doniesli mu kopu fotiek, kde boli aj Alice a Michael, pripomínali mu rodinné výlety, vtipné príhody... Na niečo si spomínal, na niečo nie, ale bol uvoľnený a veselý. Len na konci sa cítil trochu nesvoj, keď ho objímali a Diana ho pobozkala na tvár. Radšej len držal a pozeral sa do zeme. Rozlúčili sa okolo šiestej a s prísľubom častých návštev. „Takže, William, ako sa cítiš?“ – nenechal ho doktor odísť do izby, chcel počuť jeho dojmy, kým boli ešte čerstvé. „Fajn...fajn.“ „Nejaké ďalšie spomienky?“ „Trochu. Začína sa to... vyjasňovať.“ „Nejaký čas za tebou ešte budú chodiť len rodičia, raz do týždňa, potom sa pridajú aj tvoji súrodenci. To by mohlo byť, ak pôjde všetko ako doteraz, o také 2-3 mesiace.“ Williamovi sa to zdalo pridlho, ale matne si spomínal na prvú návštevu svojich rodičov, a tak neprotestoval. Potom ešte doktorovi rozprával o nových spomienkach a nakoniec skončili pri Shakespearovi. Williamov stav sa totiž opäť nezvyčajnou rýchlosťou zlepšoval a len málokedy sa u neho prejavovali psychické poruchy. Viedol takmer normálny život, až na to, že bol zavretý v blázinci a občas nereagoval na okolie.

Dni sa vliekli jeden za druhým a návštevy Williamových rodičov boli čoraz častejšie a – príjemnejšie. William s nimi bez problémov komunikoval, mohli spolu rozoberať čokoľvek od futbalových zápasov po plastové okná na dome. Paul, jeho otec, mu rozprával o Michaelovom štúdiu bojových umení rovnako nadšene ako Diana o Alicinom nadaní na balet. William z toho mal lepší pocit, už mu nepripadali celkom neznámi, ale nemohol si zvyknúť na dve slová – mami a oci a preto ich tak nikdy neoslovil. „A... čo oni vlastne o mne vedia?“ – vyzvedal. „No... všetko.“ – odpovedala mu Diana – „Nič pred nimi netajíme.“ „Už sa na teba tešia.“ – dodal Paul. Ubehli už štyri mesiace, nie dva či tri, a stále sa so sestrou a bratom nestretol. Často rozmýšľal o tom, čo si o ňom asi myslia. Že je cvok? Psychopat? Že je úplne mimo? Hannah mu to vždy vyhovárala, postupne sa totiž stala jeho dôverníčkou. Na jednej strane to tak muselo byť, Burstyna vídal zriedkakedy, takže Hannah ho mala na starosti úplne a musela vedieť o všetkom, čo mu len preblesklo hlavou, na druhej však bola veľmi milá a William si ju obľúbil nemenej ako ona jeho. „Vieš čo? Na budúce prídu tiež. Súhlasíš?“ – navrhla s úsmevom Diana. „Áno... to by bolo... fajn.“ „Dohodneme to s doktorom Burstynom.“ – vstal Paul zo stoličky, lebo už aj tak bolo na čase ísť. Rozlúčili sa a Hannah odviedla Williama do izby. O pár minút sa k nemu ale vrátila a s úsmevom mu oznámila, že o tri dni bude mať o niečo početnejšiu návštevu. Potešilo ho to no zároveň aj vystrašilo. Čo keď ho neznášajú? A čo im má vôbec povedať? Možno nebudú mať o čom hovoriť a budú tam len ticho sedieť... Na návštevy sa teraz chodilo do špeciálnej miestnosti s veľkým stolom a množstvom stoličiek. Bolo v nej aj pár obrazov, ale to len preto, aby spríjemnili pohľad na skoro prázdnu bledomodrú miestnosť. Nasledujúce tri dni ubehli naozaj rýchlo a vždy podľa zabehnutého scenára: raňajky, záhrada, obed, záhrada, večera, spánok. Niečo asi bude na tom, že zeleň upokojuje... aj keď už zapadnutá snehom. Veľa pacientov dávalo prednosť viac menej otvorenému priestranstvu ako uzavretej miestnosti. Časť záhrady bola totiž zasklenená zo všetkých strán, podlaha vybetónovaná a miestnosť vyhrievaná. Bolo to takmer uprostred, takže to človeku pripadalo, akoby prešiel po vonku do druhej budovy až na to, že aj tu boli črepníky s kvetmi, lavičky a stromy vyrastajúce zo zeme – ako za sklom.

Presne podľa plánu, o tri dni neskôr, prišla po obede Hannah za Williamom s tým, že má návštevu. Previedla ho cez všetkých strážnikov a pred návštevnou miestnosťou mu dala posledné inštrukcie. Vnútri ho čakali rodičia, súrodenci a doktor Burstyn. Jeho sestra Alice, bola štíhla blondínka s jesne modrými očami. Brat Michael mal hnedé, na krátko ostrihané vlasy a rovnako žiarivé modré oči. Na oboch bolo vidno, že sa aktívne venujú športu. William bol o niečo nervóznejší ako zvyčajne ale rodičia ho zasypávali otázkami, takže na ten pocit čoskoro zabudol. Michael a Alice sa rozhovoru nezúčastňovali, len pozorovali svojho brata. „Chcel by som s Vami ešte hovoriť o samote. Poďte prosím so mnou, Williama tu necháme v dobrej spoločnosti.“ – usmial sa doktor na Dianu a Paula, postavil sa k dverám a dal tak súrodencom možnosť porozprávať sa. Všetci traja oproti sebe ticho sedeli a rozmýšľali, čo povedať. William si už bol takmer istý tým, že ho pravdepodobne vôbec neberú a že sú tu len z donútenia. „Ako tu varia?“ – pretrhol mlčanie Michael. William sa naň prekvapene pozrel a Alice mu venovala podobný pohľad. „Celkom dobre.“ – odpovedal neisto. „V... nemocniciach vraj varia hrozne.“ – pokračoval. „Asi áno... ale táto je súkromná.“ „Hovorím to, lebo som nikdy v žiadnej nebol.“ – dodal na vysvetlenie. „Aha... tak to máš fajn.“ – usmial sa William a sklopil zrak. Alice už nebavilo hrať túto zvláštnu hru a tak prešla rovno k veci a dúfala, že sa dočká porozumenia. „Je to... divné.“ – povedala. William zdvihol hlavu a zranene sa na ňu pozrel. „Teda... nie ty. Len... toto všetko. No dobre, tak si na psychiatrii... veľa ľudí je. Chcem len povedať, že si o tebe nemyslíme nič zlé, že si blázon alebo tak.“ William sa pousmial a jemným hlasom sa spýtal: „Nie?“ „Nie.“ – potvrdil slová svojej sestry Michael. „No... som tu o niečo dlhšie ako vonku. To je trochu divné.“ „Ale možno sa odtiaľto čoskoro dostaneš.“ – povzbudzovala ho Alice. „Možno...“ „Si optimista, to je dobrý začiatok.“ – rýpol Michael do svojho brata a všetci sa zasmiali. Nervozita zo všetkých akoby zázrakom opadla. „Ako ti je?“ – spýtala sa starostlivo Alice. „Teraz? Fajn... ale niekedy je to horšie.“ „Nevadí, že sa na to pýtam?“ „Nie. Pýtajte sa na čo chcete.“ – hodil s úsmevom. rukou. „Takže... démoni? Upíry?“ – pridal sa Michael. Toto ich oboch zaujímalo. „Áno. Démoni, upíry, premožiteľky a konce sveta.“ „Rodičia nám povedali všetko... čo si hovoril ty. Čomu si veril.“ „Tak je to asi aj lepšie...“ „A teraz?“ – vyzvedala jeho sestra. William sa zhlboka nadýchol a po chvíli povedal: „Teraz si už na to takmer nepamätám. Ako som si predtým nevedel spomenúť na... skutočný život, teraz si spomínam len na útržky z toho druhého.“ „Vraj sa rýchlo zotavuješ.“ – povedala Alice s neskrývanou radosťou. „Aj mne to tvrdia. Asi to tak je – dávajú mi menej liekov ako pred pár mesiacmi.“ – usmial sa. „Už budeme musieť ísť.“ – vzdychol Michael. – „Je po návštevných hodinách.“ „Hmm... viem.“ „Ale môžeme prísť aj nabudúce...“ – navrhla Alice. „To by bolo fajn.“ – potešil sa William. „Tak mládež, pre dnešok končíme.“ – otvorili sa dvere a vošiel doktor Burstyn. Michael a Alice už stáli na nohách, len William zostal sedieť, čakal ho ešte rozhovor medzi štyrmi očami. Rozlúčili sa s úsmevmi a so slovami: „Ahoj.“ „Všetko v poriadku?“ – posadil sa Burstyn na jednu zo stoličiek. „Áno.“ „Ďalšie spomienky?“ „Nie.“ „Asi sa ti moc nechce rozprávať, že?“ – usmial sa na neho priateľsky. „Nie.“ – zasmial sa aj William. „Tak teda bež. Zajtra to dokončíme. Hannah ťa čaká vonku.“ „Dovi.“ „Maj sa.“ William vyšiel na chodbu a skôr, ako ho doktor nasledoval, zapísal si ešte niečo do poznámkového bloku. Vonku Williama čakal podobný výsluch od Hannah. Jej povedal viac, kým prišli k jeho izbe stihol takmer všetko. Tam si navzájom popriali dobrú noc a William vošiel dnu.

Behom ďalších mesiacov sa s Michaelom a Alice veľmi zblížili. Navštevovali ho každé dva týždne, na jar už týždenne. Rodičia k nemu chodili menej, doktor Burstyn im odporučil, aby im dali možnosť spoznať sa ešte kým je na klinike. Bol marec, a tak sa návštevy uskutočňovali v záhrade. Prítomnosť ostatných pacientov ich priveľmi nerušila, už si na to zvykli. Rozoberali spolu úplne bežné veci, čo je nového v škole, ako im rodičia niekedy riadne znepríjemňujú život... Michael i Alice boli radi, že majú konečne späť svojho brata. Doteraz za ním nikdy nechodili, lebo nebol pri vedomí a ich rodičia usúdili, že bude lepšie, keď ho v takomto stave neuvidia. Teraz si vynahrádzali celý život. William vedel už aj to, akú farbu majú radi či aké jedlo neznášajú. Vždy sa na ich návštevu tešil, jeho rodina totiž bola jediným kúskom normálnosti v tomto svete. Pripomínali mu, že jedného dňa odtiaľto odíde... Bol takmer v poriadku a tak ho premiestnili do oddelenia s voľnejším režimom, doktori dokonca hovorili, že ho u Sv. Jozefa čakajú už len mesiace... Na jednom bežnom sedení mu to doktor Burstyn upresnil: „Ak pôjde všetko ako doteraz, koncom mája by si už mohol byť doma.“ William sa na neho rozžiarene usmial a s oveľa lepšou náladou odpovedal na jeho bežné otázky. Poobede dobrú správu zdelil aj Hannah. „To je úžasné!“ – potešila sa. „Ale počul som aj niečo o Vás...“ – pousmial sa. „Áno, čo takého?“ „Noo... vraj je tu doktor Burstyn posledný rok... a niečo o možnom povýšení...“ „Nemal by si sa pliesť do takýchto vecí.“ – zahriakla ho. „A prečo nie?“ – ohradil sa. „Ešte to zakríkneš.“ Obaja sa zasmiali a Hannah sa snažila pokračovať v rozčítanej knihe. „Takže mám stíchnuť?“ – spýtal sa. Hannah sa len usmiala ale neodtrhla oči od knihy. „Tak dovidenia.“ – usmial sa, vstal a odišiel do svojej izby. Hannah zostala, jedným okom musela strážiť Trevora, svojho nového pacienta. Ten si ju moc nevšímal, bol príliš zamestnaný svojimi hračkami – malými nákladnými autíčkami.

„Tak, William. Si tu posledný deň. Keby nie sme na psychiatrickej klinike, povedal by som ti, aby si si ho poriadne užil.“ – zažartoval doktor Burstyn. „Už som si to tu užil, vďaka.“ „Kedy nám to vlastne odchádzaš?“ – začal sa prehrabávať papiermi na stole. „Poobede o tretej.“ – odpovedal mu pohotovo William. „Áno, áno... kto pre teba príde?“ „Len otec. Zvyšok ma počká doma.“ – zasmial sa. „No, už sa asi neuvidíme. Tak ti prajem veľa šťastia do budúcnosti.“ „Ďakujem. Aj ja Vám.“ Doktor vstal zo svojho kresla a potriasli si rukami. William potom vyhľadal aj Hannah, chcel sa s ňou rozlúčiť a za všetko jej poďakovať. Veci mal už dávno zbalené, nevedel sa dočkať odchodu, a tak nemal poobede čo robiť. Nechcelo sa mu túlať sa po chodbách či sledovať pacientov, ktorí sú na tom asi tak zle, ako on pred dvoma rokmi... O tretej konečne prišlo jeho vyslobodenie v podobe BMW.

Šoféroval Paul, William sedel na mieste spolujazdca. Auto zastavilo v luxusnej pred vilou s veľkou záhradou. William vystúpil, rozhliadol sa a všimol si, že sa k nim z ulice blíži nejaká žena. Paul mu rýchlo pošepol: „Nemusíš sa ničoho báť, všetci susedia si myslia, že si doteraz študoval a pracoval v Londýne.“ Williama to potešilo, niežeby sa za svoj pobyt u Sv. Jozefa vyslovene hanbil, ale takto si aspoň mohol, byť istý tým, že sa naň nikto nebude pozerať skrz prsty. „Á, zdravím!“ – kričala na nich ešte z diaľky. Obaja odzdravili a podišli ku kufru auta. „Ty budeš istotne William.“ – podávala mu ruku. „Presne tak.,“ – usmial sa na ňu a podal jej tú svoju – „Teší ma.“ „Aj mňa teší, som Sophia Becková, bývam hneď vedľa. – ukázala k nemenej honosnejšej vile. „Sophia, nechcem byť nezdvorilý, ale Diana nás už čaká – a pravdepodobne s večerou.“ – vmiesil sa do rozhovoru Paul a zachránil tak Williama pred susedkiným vypytovaním. „Tak teda dobrú chuť.“ – popriala im a dodala k Williamovi: „Ešte budeme mať príležitosť porozprávať sa.“ Batožinu mali na chodníku a tak sa už nezdržovali na príjazdovej ceste a pobrali sa k vchodovým dverám. Boli odomknuté a vo vstupnej hale už Williama netrpezlivo očakávali súrodenci. Zvítal sa s nimi objatím rovnako ako s mamou keď vyšla z kuchyne. „Večera je na stole. Jedáleň je...“ – začala ale William ju prerušil slovami: „Ja viem.“ Diana sa potešila a všetci sa pobrali k prestretému stolu. Po večeri mu súrodenci, pre istotu, poukazovali celý dom od podkrovia po suterén. Niektoré miesta spoznával, no väčšina prešla rekonštrukciou, takže mal chvíľami problém zorientovať sa. Jeho izba sa tiež zmenila. Bola čerstvo vymaľovaná a zmenil sa celý nábytok. Ladená bola do hnedých a telových farieb. Všetky jeho veci, okrem oblečenia, tu však zostali. Mal tu svoje knihy, fotky...

Ráno ho čakala exkurzia po meste a nákupy, na ktoré sa najviac tešila Alice. Preto všetkých súrila, aj keď bolo ešte len deväť hodín. Plán vytvorila sama – najprv nákupy, potom obed a mesto až navečer. Tá prvá časť Williama príliš nebavila, zatiahli ho takmer do každého obchodu čo im prišiel do cesty. Pripadalo mu to, akoby mu chceli 16 zameškaných rokov vynahradiť za jediný deň. preto tú naháňačku aj predčasne ukončil a vošiel do prvej reštaurácie čo zbadal. V poobedňajších hodinách si poprezeral všetko, čo v Brightone stálo za videnie – vrátane školy, ktorú kedysi navštevoval. V správaní celej rodiny nebolo badať, že bol doteraz na psychiatrii a pre susedov vymysleli príbeh o štúdiu managementu v Londýne. Jedinou spomienkou boli lieky – tie ale musel užívať kvôli srdcovej poruche dvakrát denne. Keby vynechal čo len jedinú dávku, hrozila mu smrť.

Williamovi rodičia museli chodiť do práce, no súrodenci sa mu neustále venovali a všetko ostatné odsúvali nabok. Veľmi mu „nový“ život uľahčovali... Nebol to ani až taký problém, keďže takmer mali letné prázdniny, ba čo viac, bola to zábava – od rodičov mali kreditky s neobmedzeným limitom. William býval doma práve mesiac, keď Diana vymyslela výlet na neďaleký hrad. Paul bol na služobnej ceste, takže sa nemohol zúčastniť. A tak sa hneď na druhý deň zbalili a vybrali sa na dvojdňovú dovolenku do prírody. Bohužiaľ, až večer v ubytovni William zistil, že nemá pri sebe svoje lieky. Nechcel vystrašiť mamu a súrodencov, a keďže boli odrezaný od sveta a vonku zúrila búrka, nič nepovedal. Po celú dobu pobytu na sebe nespozoroval žiadne zmeny, cítil sa veľmi dobre a preto mame navrhol, že späť bude šoférovať on. Bola veľmi unavená, lebo v noci zle spala. Hneď ako Williama prepustili z nemocnice, dostal svoje doklady a vodičský rýchlokurz si spravil okamžite po príchode do Brightonu. Šoférovať vlastne už vedel – otec ho to naučil, keď bol malý. Cestu späť si pamätal takmer celú, ale keď si nebol istý, jeho mama mu poradila. „Ach, ten hrozný dážď...“ – vzdychla Diana. „Kľud mami, veď už sme skoro pri meste.“ – naklonila sa Alice dopredu a objala ju. William išiel dosť pomaly a opatrne, neubránil sa totiž spomienkam na osudnú autonehodu. V jednej z okrajových štvrtí, neďaleko cintorína, však musel zastaviť. Na zemi uprostred ulice ležalo telo mladej ženy. William si rýchlo odopol bezpečnostný pás a Diana prikázala Alice a Michaelovi, aby zostali v aute a aby zavolali záchranku. William vyšiel s mamou do dažďa a pribehol k nehybnému telu. Okolie zívalo prázdnotou aj keď bolo pomerne skoro. Zohol sa k mladému dievčaťu a presvedčil sa, že nedýcha. Vedľa nej ležal na zemi pohodený nôž a ...kolík. „Je mŕtva.“ – pozrel sa na mamu. Tá si pri pohľade do jej ešte otvorených očí priložila ruku k ústam a vzdychla. William pomaly vstal a s telom dievčaťa nehýbal, chcel ísť utešiť mamu, ale predbehol ho jej výkrik. Keď sa k nej otočil, uvidel niekoho, ako ju drží za krk a ďalšie postavy sa vynárali z tieňa. Keď sa im bližšie prizrel do tvárí, uvedomil si, že sú to ... upíry. Zarazene stál v daždi a razom si na všetko spomenul. Na LA, Sunnydale, na svoju skutočnú matku, na 120 rokov upírskeho života. Na 120 rokov zabíjania... Ani nemal čas o tom všetkom ďalej rozmýšľať, pred ním stála žena v ohrození života. „Pusť ju.“ – povedal kľudne. „Lebo čo?“ – dostalo sa mu odpovede. Opatrne sa zohol a vzal kolík ležiaci na zemi, pričom nespúšťal zrak zo svojho protivníka a z na smrť vystrašenej Diany. Upír sa zasmial a odhodil ju na kapotu auta. Alice a Michael sedeli ešte v ňom a s hrôzou všetko pozorovali. Po náraze vybehli von, ale tam ich napadli dvaja upíry a mali čo robiť, aby sa im ubránili. Michael obratne využíval svoje bojové znalosti a snažil sa ochrániť aj sestru. William sa s obavami pozrel k autu, no v tej chvíli sa k nemu nemŕtvy rozbehol a zaútočil. William bez problémov jednou rukou odrazil útok a druhou mu vrazil kolík priamo do srdca. Rýchlo bežal k Michaelovi a zozadu prebodol ďalšieho upíra. Posledný sa chystal uhryznúť Alice, William ho ale chytil a odtrhol ho od nej. To ale urobil takým štýlom, že upír preletel vzduchom cez celú ulicu a dopadol na smetné koše asi o desať metrov ďalej. Bleskovo vstal, zavrčal a rozbehol sa do noci. William naň hľadel rovnako prekvapene ako jeho súrodenci. Kde zobral takú silu? Veď je len... človek. S takmer ospravedlňujúcim pohľadom sa pozrel na Michaela, potom na Alice, ktorá vstávala zo zeme a nakoniec na kapotu auta. Vtedy mu došlo, že jeho ma... Diana sa vôbec nepohla. Priskočil k nej a snažil sa nahmatať pulz. Márne... ihneď rozpoznal, že má zlomené väzy. Smutne sa pozrel na Michaela, ktorý sa nezmohol na slovo ako Alice stojaca vedľa neho. Keď si uvedomila, čo sa asi stalo, zosypala sa na zem. Stáli oproti sebe, takže ju William stihol zachytiť. Rýchlo ju prezrel a zistil, že na pár modrín a škrabancov nie je vážnejšie zranená. Potom zdvihol hlavu na Michaela, ktorý neschopný pochopiť situáciu stál nad ním. „Si zranený?“ – spýtal sa ho naliehavým tónom. To už sa k nim blížili húkajúce sirény. „Michael! Si zranený?“ – spýtal sa ho dôraznejšie. Michael pod upršanými oblakmi hľadel na Williama držiaceho v náručí Alice a pokrútil hlavou. Sanitka s policajným autom zastala pri nich a William im pohotovo oznámil, že sú tu dve mŕtve ženy a Alice je omdlela. On jediný si zachoval chladnú hlavu... smrť už videl. Zdravotníci si overili jeho slová, naložili Alice do sanitky a Michaela zabalili do deky. Policajti zatiaľ privolali koronera a William im v krátkosti vysvetlil, že s rodinou boli na výlete a keď sa vracali, uvideli dievča uprostred cesty a keď jej chceli pomôcť, napadli ich traja muži. Jeho matku hodili na kapotu auta a napadli ich. Keď však začuli sirény, utiekli.

Michael ešte v šoku blúdil očami naokolo, na mŕtvu mamu, brata, sestru... snažil sa dať si to všetko dohromady tak, aby to dávalo zmysel. Sanitári ho vyzvali, aby si sadol ďalej, že ich vezmú do nemocnice a brat za nimi príde hneď ako skončí s políciou. Bol riadne zmätený zo všetkého, čo sa stalo a tak bez otázok poslúchol. V nemocnici mu ošetrili rany a on psychicky a fyzicky vyčerpaný zaspal. William si zatiaľ čo to utriedil v hlave, identifikoval telo Diany a – dal spraviť testy DNA. Podplatil jednu sestričku, aby mal výsledky čo najskôr. Vzali mu krv, ostatných už mali tiež, lebo Paul tu bol minulý týždeň na rutinnej prehliadke. To bolo asi prvé, čo ho napadlo – oni nemôžu byť jeho rodina, aj keď na papieri to tak bolo. Zišlo mu na um aj to, že by mal zavolať otcovi, ale túto možnosť rýchlo zavrhol. Nejaké premožiteľky či pozorovateľov ani nebral na vedomie... Za iných okolností by bol jeho prvým krokom telefonát Buffy či niekomu inému, aby im vysvetlil, čo sa stalo. Ale už to boli roky, dva roky čo žil v presvedčení, že je William Shelton z Brightonu, a aj keby nie, Michael a Alice si to myslia, a on je to jediné, čo teraz majú. Možno neboli v skutočnosti súrodenci ale mal ich rád a nemohol ich tu len tak nechať a utekať k starým známym o ktorých ani nevedel, kde ich sú.

Nebol zranený a tak čakal na správy o Alice a Michaelovi v čakárni. Čoskoro za ním prišiel doktor a oznámil mu, že sú v poriadku, ale unavení a preberú sa zrejme až o pár hodín. Znovu za ním prišli policajti a na všetko sa podrobne vypytovali, aj či niečo nezabudol, či by útočníkov nevedel opísať... Trpezlivo odpovedal na ich otázky a celý príbeh upravil tak, aby bol prijateľný pre obyčajných ľudí. Povedal im vlastne pravdu, vynechal len tú časť, kde sa upíry rozpadali na prach.

O štyri hodiny dostal testy DNA a správu, že môže ísť navštíviť súrodencov a vziať ich domov. K Michaelovi to mal bližšie. „Ahoj.“ – vošiel do jeho izby. „Ahoj.“ – odpovedal slabo z postele, no nie kvôli fyzickej vyčerpanosti. William nevedel, čo má povedať, ale Michael sa ozval sám: „Mama je...“ – zlomil sa mu hlas. „Áno.“ – povedal jemne a podišiel k nemu. Michael si opatrne sadol a pozrel sa na Williama. „A Alice?“ „Je pri vedomí, ale ešte som u nej nebol. Pustili vás už... domov, takže môžeme za ňou ísť spolu.“ Michael prikývol a zoskočil z postele. Vyšli na chodbu, zahli doľava a vošli do tretích dverí. Vnútri sedela Alice v kresle a so slzami sa na nich pozrela. Nemuseli už nič hovoriť. Vedela to od doktorov.

Bola jedna hodina ráno a ulice mesta boli nezvyčajne tiché. Polícia ich odviezla domov a popriala im úprimnú sústrasť. William poradil súrodencom, aby si išli pospať. Ráno sa porozprávajú... Aj on išiel do svojej izby, no na spánok ani nepomyslel. Mal v hlave príliš veľa otáznikov. Sedel na posteli a zrak mu padol na fľaštičku s liekmi, ktoré si zabudol zobrať. Vzal ju do rúk a zamyslene sa na ňu pozeral. Potom sa rýchlo prezliekol a dal si ju do vrecka. Keď sa presvedčil, že Michael a Alice už spia, vzal si druhé auto a odišiel. Na cintoríne vyhľadal nejakých upírov, ktorí mu po miernom nátlaku ochotne poradili, kde má hľadať miestneho démonského detektíva. Našiel ho v jednej zo zapadnutých a nebezpečných Brightonských uličiek. Bol to démon, ktorý experimentoval aj s čiernou mágiou. William si dal od neho zistiť všetko a rodine Sheltonovcov a démon mu priamo povedal: „Zistím Vám aj to, čo v mestských záznamoch nenájdete.“ „Hlavne to urobte do rána.“ – prikázal mu a hodil na stôl zväzok bankoviek. Démon sa potešil a so širokým úsmevom dodal: „Ó, ako len chcete. Vždy k službám.“ „A, ešte niečo.“ – vrátil sa odo dverí. „Prosím pane?“ „Zistite mi, čo v tom je.“ – položil mu vedľa peňazí fľaštičku liekov. Do svitania zostávalo ešte pár hodín, ale späť sa mu ísť nechcelo. Ulice mesta boli ľudoprázdne a tak si sadol na najbližšiu lavičku a rozmýšľal. Niektoré veci boli jasné... zrejme ho nadopovali tabletkami, aby bolo jeho zabúdanie rýchlejšie... spomienky mu asi, ako aj okoliu, upravili podobne ako pri Dawn... Ale kto? To potreboval zistiť.

V hlave sa mu prelínali dva životy – jeden, v ktorom mal rodinu, domov, život, v ktorom bol milovaný, a druhý, v ktorom bol nenávideným vrahom, monštrom a beštiou skrývajúcou sa pred svetlom. Chvíľami ešte váhal a vážne uvažoval nad tým, že je zase „mimo“... Bolo by ľahšie uveriť tomu... Vrátiť sa do krásnej vily kde by jeho najväčším problémom bolo čo si dá na večeru. Tam bol chránený rodinou. Rodinou, ktorá už nie je. Diana je mŕtva, zajtra bude musieť súrodencom vysvetliť, čo sa deje a Paul? Ten bude musieť dať vysvetlenie jemu keď sa vráti. A potom ho čaká pár nevyhnutných rozhodnutí. Ubehli dve hodiny a on sa z tej lavičky ani nepohol. Spomínal na svoj život, oba svoje životy. Na ľudí, ktorých poznal a ktorých pozná teraz. Na veci, čo sa stali a čo sa stanú... „Máte už niečo?“ – nevydržal nečinne sedieť a vrátil sa k démonovi. „Prosím... toto je o rodine.“ – podával mu pár papierov. „A tie tabletky?“ „Mám ich vedľa, hneď Vám to prinesiem.“ – uklonil sa a odišiel do zadnej miestnosti. William si ich zatiaľ zbežne prelistoval, ale nenarazil na nič neobvyklého. Potvrdilo sa mu, čo vedel už dávno – bohatá rodina, tri deti, rodičia jedináčikovia, mama Diana nezamestnaná, otec Paul podnikateľ... Sklamane vzdychol a spustil ruku s dokumentmi. Prešiel však len polovicu, na tú druhú mu chýbala chuť. „Pán nie je spokojný?“ – spýtal sa démon prechádzajúc cez záves do vedľajšej miestnosti. „Musím si to pozornejšie preštudovať. Čo ešte pre mňa máte?“ – odpovedal nezaujato. „Tie lieky, čo ste mi dali, na prvý pohľad a podľa názvu by človek usúdil, že sú na podporu srdečnej činnosti, používajú ich ľudia so srdcovými poruchami, aby nedošlo k zástave...“ „Ale?“ „Ale nie je to tak... sú to len vitamíny, ale je v nich ešte toto.“ – naklonil sa s papierom k Williamovi a ukázal na jednu z položiek. „Viete kto, a hlavne načo, takúto prísadu používa?“ – zdvihol obočie. „Áno, to viem.“ – zašepkal William. „Nie je to síce moja starosť, ale...“ „Tak sa do toho nestarajte.“ – otočil sa William bez záujmu k dverám. „Iste pane... vždy k službám.“ – zaškeril sa. William ani nemal chuť mu ďakovať, bol to typický, ľahko úplatný tlčhuba a chcel sa ho rýchlo zbaviť, tak len hodil rukou a odišiel. Prišiel k svojmu autu a pred tým, ako otvoril dvere, sa zhlboka nadýchol a rozhliadol. To ticho začínalo byť neznesiteľné a v jeho vnútri sa striedal hnev s beznádejou. Sadol si dnu, naštartoval a papiere od „detektíva“ položil vedľa seba. Začínalo pomaly svitať a lampy jedna za druhou zhasínali. Musel sa už vrátiť, asi by nebolo príliš dobré, keby sa Michael a Alice zobudili s tým, že nie je doma. Zastavil sa ešte v obchode, kúpil čerstvé pečivo a pár ďalších potravín... Prišlo mu to zvláštne, bolo to prvý krát čo ráno nakupuje jedlo na raňajky. Doteraz vždy keď vstal, boli už na stole.

Zaparkoval pred domom a potichu vošiel dnu. Nechcel ich predčasne zobudiť a vôbec, bolo príliš skoro na to, aby vstávali. Na nohách bol už takmer 24 hodín no únavu necítil. Uvaril si čaj, sadol si do obývačky a začal sa prehrabávať papiermi čo si priniesol so sebou. Pár vecí v nich bolo naozaj trochu zvláštnych a veľa začalo dávať zmysel, odpovede na niektoré otázky. Celú mu to trvalo asi hodinku, potom všetko uložil na stolík a odišiel do svojej izby. Trochu relaxu pod sprchou na vyčistenie hlavy a čierne šaty pre vyjadrenie smutných udalostí. Nakoniec sa vrátil do kuchyne a pripravil raňajky. Snažil sa urobiť ich také, aké mali jeho súrodenci radi, takže bolo na stole jedla viac ako by dokázali zjesť za celý deň. Rozložil tri taniere, pričom svoj dal za vrch stola a ďalšie dva po oboch stranách. Neboli však príliš pri sebe, jedálenský stôl bol veľký obdĺžnik a po bokoch boli len dve a dve stoličky. Sadol si a čakal na mladších súrodencov. Boli už hore, počul ich kroky, aj keď sa snažili byť ako myšky a boli na poschodí. Niet divu, že nemohli kľudne spať... Kto by mohol po takej noci? William sa snažil pripraviť si dopredu nejaké frázy, rozmýšľal, ako zvoliť primerané slová. Očakával, že ho zasypú otázkami, možno aj výčitkami... Pohľadom skĺzol na svadobnú fotku svojich rodičov a spomenul si, že Paul stále nič nevie. Chcel Michaela a Alice ušetriť takého rozhovoru a tak sa zdvihol a vytočil jeho číslo na mobil. Zvonil dosť dlho, nakoniec sa ale ozvalo: „Prosím?“ „Tu William. Mama je mŕtva, mal by si sa vrátiť.“ – vybalil na neho bez okolkov. „Čože?... Prosím?... To je žart?“ – koktal Paul. „Nie. Včera zomrela, mal by si čo najskôr prísť.“ „William... ste...ste v poriadku?“ „Áno sme. Musím už ísť. Proste príď.“ – odpovedal mu už podráždene. „Iste.. hneď to idem vybaviť. Budem tam čo najskôr.“ „Fajn. Maj sa.“ „Ahoj.“ William rýchlo položil slúchadlo a vrátil sa späť k stolu. Tam už sedel Michael a hľadel na misu s ovocím. Ani nezdvihol hlavu, len sa spýtal: „Hovoril si s otcom?“ „Áno. Príde ako len bude môcť.“ – povedal jemne a sadol si. Zostali ticho sedieť a nezačali ani jesť. „Alice je už tiež hore?“ „Áno. Len...jej to ešte chvíľku potrvá.“ „Je v poriadku? Nemám...“ „Nie, to netreba. Zvládne to.“ „A ty?“ „Tiež.“ – začali sa mu do očí hrnúť slzy. William začal vážne uvažovať o tom, že im radšej nič nepovie, o tom, čo všetko zistil. Možno ani nebudú chcieť vedieť, čo sa včera vlastne stalo, možno budú len trúchliť... Aj on bol smutný, ale na takéto udalosti si už dávno zvykol a bral ich s nadhľadom. Michael a Alice nie, toto bolo zrejme prvý krát čo sa ich smrť dotkla tak blízko... Asi doteraz nikoho nestratili. O pár minút prišla aj Alice, celá v čiernom, zahľadená do zeme zišla po schodoch a sadla si za stôl. „Dobré ráno.“ – pozrela sa na nich smutne. „Dobré ráno.“ – zašepkal Michael. „Dobré ráno.“ – odzdravil aj William. Vedel, že musia byť vyčerpaní aj keď možno smutní či zvedaví, a tak začal jesť prvý. Obaja sa k nemu pridali a každý pozerajúc do svojho taniera ticho raňajkoval. Jedli pomaly, pokojne a bez slov. Keď William dojedol, vstal a začal upratovať niektoré nepotrebné veci zo stola. Po chvíli sa k nemu pridala Alice a potom aj Michael. Všetko zaniesli do kuchyne a vrátili sa k stolu. „Otec príde čoskoro.“ – povedal William k Alice. Mal už pripravených pár vhodných slov, ale Michael začal skôr: „Bola to pravda, však?“ William aj Alice sa na neho pozreli a on pokračoval hľadiac na svojho brata: „Všetko, čo si hovoril, čomu si veril...“ „Michael...ja...“ „O démonoch a upíroch. Sme vôbec súrodenci?“ – zlomil sa mu hlas. William stíchol, vedel, že teraz je dôležité ako všetko podá. „Sme?“ – pridala sa Alice šepotom. „Áno. Sme.“ „Ako je to možné, keď si...“ – nechápala Alice. „Chcete všetko?“ – oprel sa o operadlo a pozrel sa na nich. Po chvíli obaja neisto prikývli. „V noci som si zistil pár vecí. Vrátane testov DNA ešte v nemocnici. Mám vyše 100 rokov a narodil som sa v 18. storočí. Napriek tomu sme súrodenci, máme rovnakú krv. Je pár spôsobov, ako niečo také zariadiť, a nie práve medicínskou cestou. Istých je pár vecí. Diana a Paul Sheltonovci biologicky nie sú naši rodičia, len adoptívni. Pred dvomi rokmi sa zo mňa, neviem akým zázrakom, stal človek. Vy ste zrejme žili ako si to pamätáte, tu, s rodičmi... Naše spomienky upravili a veci, ktoré si o mne pamätáte a sú staršie ako tieto dva roky sa nikdy nestali. To čo sa stalo včera... to boli upíry. Existujú ako všetko o čom mi tvrdili že je len fantáziou z knihy. To mŕtve dievča uprostred cesty, bola s najväčšou pravdepodobnosťou premožiteľka. Stal som sa človekom, ale nechápem prečo mám takú silu. To by sa stať nemalo... Ale je to tak a som vlastne rád. Mohlo to dopadnúť horšie... Doteraz sa to neprejavovalo, vďaka liekom čo mi dávali údajne kvôli srdcovej poruche.“ „Spomínaš si na to pred tým?“ – ozvala sa uplakaná Alice – „Hovoril si, že na to zabúdaš.“ „Včera sa mi všetko vybavilo. Keď som ich uvidel.“ „Vedeli to?“ – spýtal sa Michael. „Čože?“ „Naši rodičia. Vedeli to?“ William neodpovedal a s Alice sa na neho zarazene pozerali. „Takže áno? Celý čas nám klamali?“ – pýtal sa cez slzy staršieho brata. „Áno.“ „A čo ešte?“ – pokračovala Alice bojovným tónom v hlase. „Spomínate si na starého otca Simona? Po ktorom náš... otec zdedil kopu peňazí? Tak žiaden neexistuje ani neexistoval.“ „Oni za to dostali ešte aj peniaze?“ – neverila vlastným ušiam Alice - „Za to, že nás roky klamali?“ „Vyzerá to tak.“ „Od koho?“ – spýtal sa rezignovane Michael. „To zatiaľ neviem. Ale zistím to.“ – prisľúbil William. „A čo rodinný podnik? Existuje?“ „Nie.“ „Fajn, platia im stále.“ „Už mi to tak ani nepríde...“ – pousmiala sa bezmocne Alice. „Ani mne.“ – pridal sa Michael. William dobre vedel, o čom hovoria. Smrť človeka, čo dostal zaplatené za lži už bola pre nich znesiteľnejšia. „Čo spravíme, keď príde?“ – spýtal sa Michael. Nevedel, čo prinesie zajtrajšok, ale ako Alice chcel veriť tomu, že nie je sám. To William ani nemal v pláne, opustiť ich. Zanechať ich v opatere človeka, čo ich podvádzal a čo je ešte bohviečoho schopný? Nebol si tým istý, predsa len, je to ich otec. Napriek tomu bol veľmi zvedavý, ako im to všetko vysvetlí. „Bude mať čo vysvetľovať.“ – povedal rozhodne. „A povie nám pravdu?“ – obávala sa Alice. „To nechajte na mne.“ – usmial sa William. „Čo teraz?“ – spýtal sa nakoniec Michael. „Dnes vybavím všetko na pohreb. Vy sa tým nemusíte trápiť. Ale chcem vám povedať ešte niečo. Ja... neviem, či si úplne uvedomujete jednu vec. Som vrah.“ – priznal William. Ticho sa naň pozerali a čakali čo ešte povie. Napadlo ich to, ale nechceli nad tým uvažovať... „Mám na svedomí tisíce životov. Za všetky tie roky... Aj keď mi bije srdce nezmením to a nezmažem svoju vinu. Pre toto jediné bol fajn veriť všetkým tým doktorom.“ „Ale... teraz je to iné, nie?“ – spýtala sa Alice. „Na mojich rukách je ich krv. Moju tvár videli, keď umierali. Ja viem, že je toho teraz na vás moc a naozaj nečakám slová útechy... nemôžem to pred vami ospravedlniť tým, že ma ovládal démon a nečakám, že to pochopíte, lebo to ani nejde. Len chcem, aby ste vedeli, že ste moji súrodenci, aj keď to tak nebolo vždy a som tu pre vás. Ak ale mám...“ „Nie.“ – zahriakla ho Alice – „Neodchádzaj.“ William sa usmial a v duchu bol nesmierne šťastný. Rodinou boli nie len pre krv... „Tak ja idem do mesta. Je toho ešte veľa.“ – vstal zo stoličky. „A čo my?“ – spýtal sa Michael. „Príde polícia. Povedal som im všetko, len som nespomínal upírov a povedal som im, že nás tam napadli nejakí muži a potom ušli. Povedzte to isté, dobre?“ Obaja prikývli a tiež vstali. Alice navrhla, že obvolá známych a oznámi im matkinu smrť. Cítila sa lepšie, aj Michael. Zrazu mali pocit, akoby nič v ich živote nebolo skutočné a nič ich neťažilo. Ktovie, prečo si ich vôbec adoptovali... Možno im na nich nikdy ani nezáležalo. Dostali peniaze za to, že ich vychovávali, od začiatku im platili... Vedeli len to, že všetkých troch oklamali a tak majú len jeden druhého.

William vybavil pohreb, kar, všetky papiere a domov sa vrátil okolo druhej. Alice ani Michael takmer nevedeli variť, takže obed priniesol so sebou z mesta. To už od nich odišli aj policajti a tak mohli v kľude pozamykať všetky dvere a povypínať všetky telefóny. Našťastie k nim ešte neprišiel nikto zo susedov a nemuseli odpovedať na zvedavé otázky a počúvať sústrastné slová. Včera síce stratili mamu, no veľmi rýchlo sa s tým vyrovnali, po tom všetkom čo sa ešte dozvedeli... „Volal otec. Príde o deviatej.“ – povedala medzi rečou Alice. „To bude zaujímavé...“ – dodal Michael a William prikývol. „Treba ešte niečo?“ – obrátila sa Alice na staršieho z bratov. „Nie, všetko je už hotové. Zajtra nás čaká dlhý deň.“ – vzdychol. Napäto očakávali Paulov príchod aj keď sa to snažili nedávať najavo. Rozptyľovali sa zatiaľ pozeraním TV a pukancami. Pred deviatou zaštrkotal v zámku kľúč. William hneď vstal a išiel k dverám. Michael sa najprv pozrel na sestru a ruka v ruke ho nasledovali. Paul vošiel dnu a súcitne sa na nich pozrel, odložil si kabát a chcel objať Williama, ktorý bol najbližšie. Ten však ustúpil o krok dozadu, pozrel sa na zem a preložil si ruky. Paul nechápal čo sa deje a všimol si, že Alice a Michael stoja pri stene a nehrnú sa k nemu, aby ich utešoval ako to očakával. „Och, deti...ja viem ako...“ – nestihol dokončiť lebo ho prerušil William. „Ako zomrela?“ – pozrel sa na neho najstarší syn s výčitkami. „No... to nie...“ – koktal. „Ale mohlo by ťa to zaujímať. Predstav si, upíry! V Brightone, pri cintoríne, v noci. Zlomili jej väzy, ale neboj sa, dvoch som dostal. Tretí ušiel, ale toho si zrejme nájde nejaká premožiteľka.“ „William, čo to má znamenať?“ – začal sa rozčuľovať Paul. „Čo myslíš, že to znamená? Koniec hry.“ – povedal s kamenným výrazom. „Ja... nechápem čo...ale nie je to vôbec vtipné. Ihneď s tým prestaň!“ – prikázal mu a pozrel sa na Michaela a Alice. „Nie, ty prestaň.“ – povedal kľudne Michael. „Ako ide rodinná firma? A čo starý otec Simon?“ – pridala sa Alice. To, že zatĺkal, ich hnevalo ešte viac. „Čo sa to...“ „Prestaň už! Vieme všetko. Nechali ste si platiť za to, že nás klamali!“ – skríkla Alice. „Práve vám zomrela matka!“ – pokrútil hlavou Paul. „Nebola ňou, nie v skutočnosti... Prečo?“ – zašepkal Michael. Paul pochopil, že už je zbytočné tváriť sa nechápavo a prešiel k veci: „Pre peniaze. Zo začiatku, ale potom sa všetko zmenilo. Ľúbili sme vás, vždy!“ „Naozaj?“ – spýtal sa William. „Prečo som tu ja?“ „Ty... si tiež náš syn. Bez ohľadu na minulosť.“ „Bez ohľadu na minulosť? Zavreli ste ma na dva roky do cvokárne! Vymývali mi mozog a nadopovali ma tabletkami!“ „Pozri...“ „Nie! Vypadni.“ – snažil sa ukľudniť William. „Prosím? Nezabúdaj, kde si! Toto je môj dom.“ – bránil sa Paul. „Na to ti kašlem!“ „Jediný, kto pôjde budeš ty!“ – začal útočiť. „V tom prípade ideme tiež.“ – ozval sa Michael. „Na to zabudni! Nie ste plnoletí, a ja som zákonný zástupca... všetko je teraz len v mojich rukách.“ „Vrátane maminej životnej poistky.“ – usmial sa William. „Nezačínaj s absurdnými obvineniami!“ „Nie sú také absurdné, vzhľadom na tvoje gamblerské chúťky.“ „Tak dosť!“ – rozkričal sa Paul. „Zmizni lebo...“ „Lebo čo?“ „Teraz ma dobre počúvajte a všetci traja! Nemáte nič, všetko je moje. Ty si choď kam chceš, ihneď ťa vydedím! A vy dvaja tu zostanete, či sa vám to páči alebo nie!“ „Prečo tu máme byť, keď je všetko tvoje?“ – spýtal sa Michael. „Lebo tá poistka sa má rozdeliť medzi nás, po dosiahnutí plnoletosti.“ – odpovedal mu William. „Je mi ukradnuté, čo si myslíš. Zbaľ sa a zmizni mi z očí! Kto bude veriť bláznovi?“ – zasmial sa. „Teraz dobre počúvaj ty mňa. Zajtra bude pohreb a kar. Všetci tam budeme trúchliť, venovať sa návštevám a hrať ďalej túto hru. Potom vypadneš z našich životov a nikdy viac sa nevrátiš.“ „Teraz si ma vážne pobavil!“ – vysmieval sa mu Paul. „Radím ti, poslúchni.“ „A čo ak nie? Myslíš si, že ma budeš zastrašovať?“ „Ak nie, zabijem ťa.“ Paul sa prestal smiať a víťazoslávne sa mu pozeral do očí. „Výborne. Za toto, ťa zažalujem. A nebude to len tvrdenie proti tvrdeniu.“ „Ja som nič nepočul.“ – povedal bez náznaku citu Michael. To, čo práve William povedal ho vystrašilo, ale bol na jeho strane. „Ani ja.“ – pridala sa Alice. „Ver mi že poznám desiatky spôsobov, ako to urobiť bez stôp. Môžu sa ti pokaziť brzdy alebo môžeš zomrieť za záhadných okolností v tmavej uličke. S týmto si démoni nerobia starosti. Stačí im dobre zaplatiť. A jedna mŕtvola navyše mi skóre príliš nezmení.“ Paul stál od začiatku vo vstupnej hale a po týchto posledných slovách bol v rozpakoch. Nebol si istý tým, či to myslí vážne. Keď si však spomenul, že by to nebolo prvýkrát čo niekoho znesie zo sveta, radšej sa stiahol. Nechcel sa vzdať majetku, ale v tejto chvíli nemal na výber. Bez slov sa otočil a chystal sa odísť. „Nič neskúšaj.“ – dodal William pokojne – „Zajtra o desiatej.“ Paul sa na nich pozrel a odišiel. William zavrel dvere a obrátil sa k súrodencom. Takto ich stretnutie neplánoval... nejak sa mu to vymklo z rúk. Na druhú stranu, zajtra môže byť všetko inak, ale teraz už vie, že mu nesmie dať kontrolu nad Michaelom a Alice. „Mrzí ma to.“ „Prečo? Nebola to tvoja vina. Aspoň vieme, na čom sme.“ – povedala Alice a vrátila sa do obývačky. Chvíľu ešte sledovali televízor, potom všetko poupratovali a šli spať. William išiel posledný, do polnoci sedel na gauči a prezeral si „rodinné“ fotky. Rozmýšľal nad budúcnosťou, ktorá nemohla byť v Brightone.

Ráno vstal prvý, už o siedmej. Opäť pripravil raňajky a telefonicky si overil či je všetko pripravené na pohreb a na kar. O pol desiatej odišli na cintorín. Prišlo veľa ľudí, desiatky. Veľa ani nepoznal. Všetci traja stáli vedľa seba tesne pri rakve, Paul pri Williamovi. Ani jeden z nich neplakal a Paul dokonale zahral svoju úlohu starostlivého otca. Susedia a známi si mohli myslieť, že si to nepripúšťajú, no William premýšľal o tom, čo má spraviť s podareným oteckom, Michael sa sám seba pýtal, ako budú teraz žiť a Alice sledovala tváre ostatných ľudí. Koľko z nich asi vie pravdu?

Kar sa uskutočnil u nich doma. Všetci chodili zronení, so sklonenými hlavami, spomínali na šťastné časy a dodávali odvahu trom polosirotám. Tí sa najčastejšie ako mohli vytratili do kuchyne, preč od všetkých návštev a od ich vzlykania. Paul prebral na seba povinnosti hostiteľa a tak všetko budilo vcelku normálny dojem. „Už aby bol koniec.“ – vzdychla Alice a pohrávala sa so slamkou v pohári džúsu. Michael prikývol a dojedal chlebíček. William ich sledoval a v duchu obdivoval za to, ako rýchlo sa vyrovnali so situáciou. Jemu by to v ich veku asi robilo väčší problém... „Čo s nami bude?“ – spýtal sa na rovinu Michael a nespúšťal oči zo stola. Alice vedela, že to nebola otázka do vetra a ako brat čakala čo odpovie William. „Dobre... ja trochu som o tom rozmýšľal.“ – začal pomaly William - „Tu to nepôjde.“ Alice a Michael sa na seba vyplašene pozreli ale ani jeden nič nepovedal. Takže ich opustí? A nechá napospas otcovi? William ti pohľady nevidel, krúžil vidličkou po stole, ale domyslel si ich. „Pôjdem do Londýna. Vlastne to bol vždy môj domov. Asi tam aj zostanem, nájdem si prácu a budem tam ... žiť.“ Jeho súrodenci bezmocne sedeli a mysleli na svoju budúcnosť. Tu, v Brightone. S otcom, ktorému na nich asi ani nezáleží. Oni nemohli len tak odísť. „Ak chcete, môžete ísť so mnou.“ – dodal akoby nič. Prekvapene sa na neho pozreli, oči im takmer žiarili a na tvárach sa pomaly rozlieval úsmev. „Áno...jasné...“ – koktali jeden cez druhého. William sa usmial a znovu sa venoval vidličke. Nálada sa im zlepšila na nepoznanie a šťastne sa na seba usmievali. „Pôjde to vôbec?“ – spýtal sa Michael. „A čo s ním?“ – vyzvedala Alice. „Nebude to až také zložité, stačí, keď si vybavím opatrovníctvo. A otecka podplatím.“ „Fakt?“ „Jasné, vy asi neviete na koľko sa odhaduje celý majetok, že?“ – obaja pokrútili hlavou. Nikdy ich to vlastne nezaujímalo, stačilo, že si vždy mohli kúpiť čo chceli. Vedeli len, že je to „dosť“. „Dva milióny libier.“ Alice prestala sŕkať džús a zarazene sa na neho pozerala. Michael sa tváril podobne. „A to... je akože... naše?“ – spýtala sa. „Viac-menej. O tých vlastných kontách viete, nie? Tak tam má každý dvesto tisíc. A keď sa to všetko zráta s domami a chatami a so všetkým... Napríklad tú maminu poistku ani nepotrebujeme. Len, ono je to o tom, že keď máš prachy chceš ešte viac. Lakomosť.“ „Wau!“ – skonštatoval Michael a William sa zasmial. Zdá sa, že to ani len netušili. „Kedy pôjdeme?“ – spýtala sa Alice veselo. „Môžeme aj hneď.“ „Zajtra?“ „Prečo nie?“ „Super! Idem si zbaliť veci!“ – natešená sa rozbehla do svojej izby. Michael zostal. „Povieš mu to ty?“ „No. Chceš snáď ty?“ – zasmial sa. „Nie, ani za svet.“ „Tak vidíš.“ „Nebudeme... ti na obtiaž?“ – zvážnel. „Nie, toho sa nemusíš báť.“ – odpovedal jemne. „No... asi sa idem tiež zbaliť. Aspoň mám dôvod odtiaľto vypadnúť.“ – vstal a nechal Williama v kuchyni samého. „Mohli by ste sa aspoň tváriť, že je vám za matkou smutno.“ – postavil sa oproti neho Paul. „Načo? Ty to zahráš za všetkých.“ „Čo tá neskrývaná radosť?“ „Zajtra odchádzame do Londýna. A zostaneme tam. Ty si rob čo chceš. Naše kontá nám zostanú a budeš taký štedrý, že nám kúpiš dom. Potom sa dúfam už nikdy neuvidíme.“ – predostrel mu podmienky William. Paul vedel, že lepšiu ponuku už nedostane a súhlasil. „V poriadku.“ „Ani ťa netrápi, čo na to susedia, priatelia a známi?“ „Poslal som deti do Londýna, aby sa vyrovnali so smrťou matky. Čoskoro sa tam tiež presťahujem.“ „Zabudni.“ „Oh, neobávaj sa. To poviem len im.“ „Ale ešte jedna vec..“ „To neviem. Nikdy som ich nevidel, neviem prečo. Peniaze vždy boli na konte, viac ma nezaujímalo.“ „A čo Michael a Alice?“ „Všetko bolo cez poslíčkov. Len nám ich dali a zaplatili.“ „Vieš, že je mi z teba až zle?“ „Od teba to sedí.“ – zasmial sa. „Ja možno klamem a podvádzam. Ale nie som vrah.“ – vmietol mu do tváre. „No vidíš, a ja som vrah a preto urobíš presne to, čo ti poviem.“ – usmial sa na neho, vstal a odišiel. Paul sa vrátil k hosťom, zatiaľ čo sa všetci traja balili vo svojich izbách. V noci prespal u nich, predstierali až do konca. Ráno s nimi však nejedol, William mu dal dosť jasne najavo, že ho nechce vidieť kým neodídu. Pripravil raňajky a svoje veci si prichystal pri dvere. Bolo toho veľa, už nikdy sa sem nehodlal vrátiť, takže si vzal naozaj všetko. Rovnako ako Michael a Alice. Tá mala asi najviac, hotový kozmetický salón, za čo si do nej nezabudol Michael rýpnuť. „Som rada, že odchádzame.“ „Aj ja.“ – pritakával Michael. „Nebude vám to tu chýbať?“ – vypytoval sa William. „Nie, mám pocit, akoby to ani nebol môj domov. Len pretvárka.“ – odvetila mu sestra. „Kde tam vlastne budeme bývať?“ – spýtal sa Michael. „Najprv v hoteli. Potom si niečo nájdeme.“ „A môžem vybrať?“ – rozžiarila sa Alice. „Nie, vyberieme spoločne.“ – schladil ju starší brat. „Už sú tu.“ – oznámil Michael hľadiac von oknom. „Vybavím to.“ – rozbehol sa William k dverám. Jeho súrodenci sa ešte ládovali, bolo fajn spoliehať sa na druhého a o nič sa nestarať. Vonku čakalo nákladné auto, ktoré im malo naraz previezť všetky veci do Londýna. William im povedal, čo všetko majú vziať, a keď sa chcel vrátiť dnu, pristavila sa pri ňom suseda Sophia. „Takže odchádzate už navždy?“ – spýtala sa smutne. „Áno.“ – odpovedal milo ale bez záujmu. „Možno to tak bude lepšie... skôr si zvyknete na...“ – zarazila sa. „V poriadku. Aj ja si to myslím. Bude to pre nich ľahšie.“ „A čo otec? Ide tiež?“ „Príde...ale, nehnevajte sa, musím už ísť. Ponáhľam sa...“ „Oh, to nič. Chápem. Tak sa teda maj, a pozdrav aj súrodencov.“ „Ďakujem, dovidenia.“ „Ako si sa jej tak rýchlo zbavil? Mne to vždy trvá aspoň desať minút...“ – zlostila sa Alice, keď sa k nim vrátil. „To je dar.“ – zasmial sa - „Keď dojete, môžeme vyraziť.“ „Už sme dojedli. Ešte to upraceme...“ „Netreba. Nech má na nás pamiatku.“ – zahriakol ju Michael. „Máte všetko?“ – spýtal sa William. Obaja prikývli, odložili kľúče na stolík pri dvere a vyšli von. Nákladné auto bolo už takmer plné, a tak ešte chvíľu počkali, kým odíde. Potom si sadli do otcovho BMW a tiež odišli. William šoféroval a Alice sa pohodlne rozvaľovala vzadu. Ani jeden z nich sa neobrátil, len rozoberali čo a ako bude v Londýne, keď tam prídu.

Vo veľkomeste ich privítal letný dážď a dopravná zápcha. Trvalo skoro dve hodiny, kým sa z nej dostali. Hotel mali už dopredu objednaný, vybral ho William. Bol to jeden z tých tradičných starých hotelov s príjemnou obsluhou a menšou kapacitou, čo im naprosto vyhovovalo. Mali pri sebe veci len na pár dní, kým si nenájdu dom. Všetky ostatné boli v prenajatom sklade. Pri večeri si prezerali ponuky realitných kancelárií a Alice spísala zoznam, podľa ktorého pôjdu aby stihli čo najviac. „Páčia sa vám izby?“ – spýtal sa ku koncu William. „Áno, sú pekné.“ – odpovedal Michael. „Ale už sa teším na zajtra!“ – dodala Alice. Nikto by nepovedal, čím práve prešli. Boli veselí, uvoľnení, žartovali a smiali sa. Okolo jedenástej sa pobrali do svojich izieb. Boli unavení z cesty a museli si oddýchnuť, zajtra ich čaká náročný deň. Mali na zozname vyše dvadsať domov v rôznych častiach mesta. Búrka prešla a na nebi sa objavil jasný mesiac. Na balkóne sa William rozhodol, že spraví niečo, čo už dlho nie. Pôjde na hliadku. Chcel zistiť, ako to tu chodí, či je tu nejaká premožiteľka... Londýn je veľké mesto a domov Rady, mala by tu byť nielen jedna. Dal si čiernu bundu a odišiel. Nemal pri sebe kolík ani žiadnu inú zbraň, a tak zašiel do jednej z pochybných londýnskych uličiek. Nebol tu už dlho... v Londýne. Ani sa moc nezmenil, len sa trochu rozrástol. Poznal ho ako svoju dlaň. Všetky krásne miesta v centre, všetky tajné zákutia.

Pomalým krokom sa blížil k svojmu cieľu, stretával čoraz viac démonov, niektorých dokonca poznal zo starých čias. Oni jeho spoznať nemohli, mal na hlave kapucňu a šiel s pomerne sklonenou hlavou... Ale ruch sa tu nevyrovnal tomu, ktorý tu býval každý večer ešte pred pár rokmi. No niet sa čomu čudovať, pri toľkých premožiteľkách... Počet démonov sa zjavne znížil, aj keď priamo sem by asi žiadna nešla. Bolo ich tu priveľa a keby sa odhalila totožnosť nejakej z nich okamžite by sa na ňu všetci vrhli. Vyhliadol si jeden zo strašidelných obchodov, ktorý ešte nepoznal. Suverénne vošiel a rozhliadol sa. Bol tu sám, jeden zákazník práve odišiel. Ponúkali tu úplne všetko – od zbraní po čarodejnícke prísady. Dokonca aj kolíky s menami, na čom sa už musel zasmiať. „Ako Vám pomôžem?“ – pristúpil k nemu nízky predavač s naružovelou pokožkou. „Chcem kolík. Ale normálny.“ – odpovedal ale neodhalil pri tom svoju tvár. „Iste, aj to tu máme.“ – išiel k pultu a William pomaly za ním. „Viete, teraz sú v móde iné. Tie, čo ste videli.“ „A kupuje to aj niekto?“ – neodpustil si otázku a zasmial sa. „Divili by ste sa, ale idú na dračku.“ „Veď tu skoro nikto nie je.“ „Dnes je neďaleko Londýna festival. Takmer všetci tam išli.“ – zohol sa pod pult a niečo tam hľadal. „A čo premožiteľky?“ „Tie... nezaujíma ich to. Ľudia na ňom nie sú. Len démoni.“ – bol zvyknutý na podobné otázky, kadejaký démon či človek chcel „ovládnuť svet“ a pár premožiteliek zabiť. Bolo to vyhľadávaným športom. „Koľko ich tu je?“ „Premožiteliek?“ „Nie, Marťanov. Jasné, že premožiteliek.“ „Naposledy sedem. Ale kto to počíta?“ – zaškeril sa a vyložil pred zákazníka úplne obyčajný kolík, ktorý vyzeral byť vyrezávaný nožom. Tie ostatné boli dokonale vybrúsené, niektoré aj s ornamentami.. „Môže byť?“ „Áno.“ Zaplatil, na kolík dosť prehnanú sumu, a odišiel. Toto bola nová skúsenosť, kolík si ešte nekupoval...

„Včera som jednu skoro dostal!“ – chvastal sa podnapitý upír uprostred uličky. „To určite!“ – oponoval mu druhý. „Mal si to vidieť! Škoda, že už svitalo a pribehla tam ďalšia...“ „Ty by si žiadnu nezabil ani keby bola slepá a chromá!“ – vysmieval sa mu tretí. „Hej! Tak to to si nedovoľuj ty bastard!“ – okamžite mu jednu vrazil a strhla sa bitka. William to s úsmevom sledoval, ako aj pár ďalších démonov čo sa pristavilo okolo nich. „Ts, upíry. Ani nepotrebujú premožiteľky, pozabíjajú sa navzájom.“ – skonštatoval zvráskavený démon v žltom obleku. Jeho spoločník prikývol a šarvátku s ignoráciou obišli. William sa tu dlho nezdržoval, nechcel riskovať že sa bitka rozšíri a zapletie sa do nej. Pomalým vychádzkovým krokom prešiel pár blokov a namieril si to k jednému z novších cintorínov. Novší síce bol, ale múry okolo neho výrazne pripomínali tie ostatné. Brána nebola vôbec zamknutá, zrejme už aj v Londýne si zvykli na to, že bude každý večer vyrazená a tak sa ju neoplatí zamykať. Vyzeralo to tam strašidelne, samé náhrobky, jeden vedľa druhého, malé či veľké, niektoré už úplne zarastené trávou, kričali zo všetkých strán. Nad nimi sa vypínali mohutné stromy a bránili tak mesiacu odhaliť mená na nich. Cez deň by to tu mohlo vyzerať ako v parku... cestičky naprieč celým cintorínom boli pekne upravené. V noci však toto miesto v ľuďoch budilo úzkosť a strach. Okrem tých, čo kedysi na podobnom bývali... Nemal strach, aj keď sa opatrne rozhliadal. Keď už bol tu, chcel aspoň niečo zabiť... To sa mu aj čoskoro splnilo, keď uvidel ako sa pár krokov od neho z čerstvého hrobu vyhrabáva upír. Ani mu nedal šancu vyjsť úplne a ihneď ho prebodol. „Nejaký problém?“ – ozvalo sa za ním. Otočil sa a stáli tam traja upíry. Cerili na neho zubiská a obkľúčili ho zo všetkých strán. „Oh, sorry. To bol kamoš?“ „Hej, Mike, je nejaký drzý, čo myslíš?“ „Áno, asi chce príučku. Poslednú vo svojom živote.“ „Hmm, len tak sa tu prechádzate... Nie je tu premožiteľka?“ „Kto?“ – spýtal sa nechápavo tretí. „To nerieš...“ – mávol rukou, pribehol k nemu a než sa stihol spamätať prebodol ho kolíkom. „Hej!“ – vykríkol Mike a s posledným kumpánom zaútočili. Zahnal sa ale netrafil, potkol sa a prekoprcol sa cez náhrobok. William ho len obišiel a bez väčších problémov ho prebodol. Potom sa pozrel na posledného upíra, ktorý pred ním ustupoval. „To nerob.“ „Kto do pekla si?“ – spýtal sa pritom stále ustupoval. „Budem musieť za tebou utekať a za to ťa zmlátim.“ – ani to nestihol dokončiť a už sa musel za ním rozbehnúť. Posledný z trojice však nebol o nič nemotornejší ako jeho kamoši, takže ako sa otáčal za Williamom narazil do stromu. Než vstal, stál nad ním a ani nestihol vystrúhať prekvapenú grimasu a už z neho bola len kôpka prachu. „No, Londýn sa zmenil.“ – povedal si William sám pre seba a spomenul si na časy, keď sa tu napriek tomu, že tu sídli Rada, stretávali najhorší z najhorších. „Býva to aj lepšie. Keď máš šťastie.“ – vyšiel spoza stromu asi dvoj metrový upír s obrovskými svalmi. „To vidím.“ – dal si dolu kapucňu a podišiel k nemu. „Spike..“ „Jim Dway, ešte žiješ?“ „Ako vidíš, áno. Ale o tebe som dlho nepočul.“ „Pár vecí sa zmenilo.“ „Myslíš tu bloncku a... oh, tvoju zázračnú premenu na človeka?“ – dodal keď začul pokojný tlkot jeho srdca. „Tak nejak.“ „To ale nie je príliš... bezpečné. Potulovať sa tu v noci. Hlavne pre človeka.“ – začal ho deptať. „Áno, viem, že sú tu strašidlá.“ – usmial sa na neho. „Mal by si sa ich báť.“ „Nemám dôvod.“ – povedal sebavedome „Jeden ti dám – neubrániš sa im.“ „Chceš to skúsiť?“ „Dúfal som, že budeš utekať...“ – dodal sklamane a zahnal sa. William sa uhol a povedal: „Dúfal som, že začneš.“ Dway zaútočil znovu, tentokrát mu William chytil ruku a kopol ho do nohy, čo ho prinútilo kľaknúť si. Ďalšia rana bola do tváre a odletel pritom na stranu. „Zaujímavé...“ – vstal zo zeme. William si pripravil kolík a čakal na útok. „Takže nie tak docela človek, že?“ „Budeš mi dávať blbé otázky, alebo budeme pokračovať?“ Dway chcel k nemu pribehnúť, ale zboku ho niekto skopol na zem. Zaostril na mladé dievča, ktoré mu, než vstal, zotlo hlavu. Otočila sa a chcela sa uistiť, či je tá druhá osoba v poriadku, no nikoho nenašla. Vyšla z tieňa stromu a rozhliadla sa. Bola tam však sama. William odišiel hneď po Dwayovej smrti, keď sa uistil, že nebude potrebovať jeho pomoc. To posledné, čo teraz potreboval bolo vysvetľovať kto je a prečo tu je. Navyše, podľa spomienok iných premožiteliek by ho mohla spoznať alebo si všimnúť jeho silu a vypytovať sa na veci, na ktoré sám nevedel odpovedať. Na cintoríne už jedna premožiteľka bola, takže mohol ísť s čistým svedomím domov. Odstránil zo sveta trochu zla a hneď mal z toho lepší pocit. V tichosti sa vrátil do hotela a dal si neskorú večeru. Pred spánkom však ešte vybavil jeden telefonát. „Prosím, klinka Sv. Jozefa v Londýne.“ „Dobrý večer, William Shelton. Hľadám Hannah Presnellovú.“ „Moment, hneď Vás prepojím.“ „William?“ – ozvalo sa neveriacky. „Áno. Ahoj.“ „Ahoj. Deje sa niečo... teda, ako sa máš?“ „Dobre, vďaka. Ale potrebujem sa stretnúť.“ „V poriadku, kedy?“ „Čo najskôr. Môže byť zajtra večer?“ „Jasné. Si v Londýne?“ „Áno.“ „Kde sa stretneme?“ „V jednej reštaurácii... alebo, radšej prídem na kliniku, ťažko sa to hľadá.“ „Dobre, o deviatej?“ „To bude fajn. Ďakujem.“ „Nemáš zač. Je naozaj všetko v poriadku?“- spýtala sa pre istotu. „Je to na dlho... Zajtra sa porozprávame. Dobrú noc.“ „Dobrú.“ – nemala na výber a položila slúchadlo. Vyviedlo ju to z miery, podvedome sa o neho začala báť. Ale... možno sa naozaj nič nedeje, len je v Londýne a chce ju vidieť... vychádzali spolu dobre, lepšie ako pacient a ošetrovateľka. William automaticky skontroloval súrodencov a potom išiel spať tiež. Zajtra ho asi budú vláčiť po celom Londýne...

„Menšia zmena plánu, najprv zájdeme do jedného obchodu.“ – oznámil im pri raňajkách. Ani jeden z nich už nebol v čiernom. „Čože? Už aj tak toho je veľa...“ – ponosovala sa Alice. „Musíme, ak nechceš chodiť pešo.“ – usmial sa a odpil si z pohára. „Prečo to hovoríš?“ – vyzvedal Michael. „To auto som mu vrátil. Takže prvou zastávkou bude autosalón.“ „Super!“ – potešil sa Michael, no jeho sestra nadšenie nezdieľala. „Fakt super...“ „Vieš už presne kde?“ „Pár ulíc ďalej, len desať minút chôdze.“ „Ale... nájdeš všetky tie adresy? Je to veľké mesto...“ „Neboj sa. Poznám to tu.“ „Ach, áno. Ja... zabudol som.“ „Býval si v Londýne? Predtým...“ – spýtala sa opatrne Alice. Nevedela, čo to s ním urobí. „Áno.“ „A ukážeš nám kde? Chcela by som to vidieť.“ „No... uvidíme ako budeme stíhať. Ani neviem, či ten dom ešte stojí...“ „Máme čas. Aj večer.“ „Ja nie. Večer mám ... stretnutie. Musím tam ísť.“ „S kým?“ – zadivil sa Michael. „S Hannah. Mojou ex-ošetrovateľkou.“ Viac už sa radšej nepýtali, bolo vidieť, že sa mu o tom nechce hovoriť. Dojedli a William ich zaviedol o pár ulíc ďalej. Alice si sadla na prvé kreslo čo uvidela a nechala bratov vyberať. William si nakoniec vybral Aston Martin DB7 Coupé striebornej farby, aj keď Michael mu odporúčal ďalšie štyri autá. Nechcel sa tu zdržiavať, a tak si prakticky vzal prvé, čo sa mu páčilo, bez ohľadu na cenu a na iné okolnosti. Alice natešene vytiahla zoznam domov a prečítala im prvú adresu. Stihli si pozrieť všetky, a k tomu ešte aj zájsť na hodinový obed a do obchodov – Alice sa rozhodla, že si zaslúži nejakú drobnosť, konkrétne dva páry topánok. Niektoré z domov boli pekné, ale malé, ďalšie príliš veľké a pár ich vyškrtli hneď pred bránkou. Večer museli skonštatovať, že vlastne nič nenašli a že ich čaká podobný deň aj zajtra. Pred siedmou sa s nimi William rozlúčil a odišiel. Jeho súrodenci boli takí unavení, že si išli hneď ľahnúť. „Tebe sa fakt nechce spať?“ – zívala Alice. „Nie.“ – vzal si zo stola kľúče. „Jasné, ty si zvyknutý zo starých čias, čo?“ „Asi.“ – zasmial sa. Poprial im dobrú noc a vybral sa do centra. Chcel sa prejsť a dobre si premyslieť, čo Hannah povie. Polovicu už mal vlastne premyslenú, vedel kam ju vezme a o čo ju chce požiadať. Počkal ju pred ústavom, nemal najmenšiu chuť ísť dnu, ešte nie. Hannah sa na neho už z diaľky usmievala, bola naozaj rada, že ho vidí. „Ahoj.“ „Ahoj.“ „Tak, kam pôjdeme?“ „Poznám jedno fajn miesto, je to tak... 20 minút. Ak nevadí, že pôjdeme pešo.“ „Nie, nie. Nevadí.“ – uistila ho. „Ehm, a ... môžem ti tykať?“ – spýtal sa pre istotu. „Áno, môžeš.“ – zasmiala sa. „Tak, čo je nového? Ako sa má Trevor?“ – začal obyčajnými otázkami o bežných veciach. „Má sa... fajn. Len tých autíčok má už plnú izbu. Ale, nemala by som ti hovoriť o iných pacientoch...“ „Viem, lekárske tajomstvo.“ „A čo ty? Ako sa máš?“ „Fajn, ide to. S Michaelom a Alice sme sa teraz presťahovali do Londýna.“ „Nehovor... a čo rodičia?“ „Tí nie. Mama je mŕtva, otec je neviem kde.“ „Čože? Tvoja mama...“ „Áno. Stalo sa to pred tromi dňami.“ „Oh, ja... to ma mrzí, William.“ „V poriadku.“ „Ako sú na tom súrodenci?“ „Tiež v poriadku.“ Alice bola prekvapená tónom, akým to hovoril. Všimla si pred sebou dvere, asi podnik do ktorého ju chcel vziať, nevyzeral príliš noblesne, vlastne by si ho inak ani nevšimla. „A môžem sa spýtať...“ „Vražda.“ „Našli ich?“ „Nie.“ „A sú nejaké stopy? Videl to niekto?“ „My. Boli sme tam, všetci traja. Ale je to fajn.“ – povedal takmer veselo, keď schádzali dolu schodmi. „A otec?“ „Vlastne som mu povedal, nech zmizne a aby sa nám neplietol do života a že ho už nikdy nechcem vidieť.“ „William... prečo?“ – bola úplne vyvedená z miery, nechápala ako môže niečo také povedať. „Pre toto.“ – zastavil sa v dverách a Hannah uvidela príliš veľa čudných vecí naraz. Všetky čašníčky mali rohy, pár hosťov malo podivné sfarbenie kože, o oblečení ani nehovoriac a jedlá, ktoré jedli ešte nikdy nevidela. Zarazene zostala stáť a sledovala ich. Nijak ich však pri večeri nerušila, bolo tam aj pár ľudí, ale tí sa tvárili úplne normálne. „Čo to...“ „Démoni.“ – otočil sa k nej. „To nie je možné.“ – presviedčala sama seba. „Podobní zabili mamu.“ – povedal pokojne. Hannah sa na neho vyľakane pozerala a napadlo ju už aj to, že si z nej robí srandu, a celé je to kanadský žartík. Úplne skamenela a k pohybu ju prinútil až William keď ju prudko pritiahol k sebe a skríkol: „Pozor!“ Otočila sa a uvidela pár mužov s niečím zvláštnym na tvári, mali veľké zuby a vrčali. Vyplašene ustupovala a oni sa vrčiac rozhliadali. „Hej! Čo tu chcete? Von!“ – spoza jej chrbta vyšiel obrovský chlap, tiež s rohmi. „Len niečo hľadáme... na večeru.“ – zasmial sa prvý. „Keď sa budete chovať slušne, môžete ísť ďalej.“ „Ale my tu už sme.“ – šialene sa usmial a s kumpánmi sa na neho vrhli. „No... toto v pláne nebolo.“ – vzdychol William a pribehol k nim. Hannah sa nepohla z miesta a všetko sledovala s naširoko otvorenými očami, zabudla pritom aj žmurkať. Videla, ako William chytil jedného z tých chlapov a ako nič ho hodil o stenu, zatiaľ čo ten rohatý muž kusom dreva prebodol srdce druhému, a ten sa hneď zmenil na prach. Potom ho William nasledoval a s kolíkom, čo mal pri sebe spravil to isté s dvoma ďalšími. V tom pribehli viacerí rohatí démoni a vzali si do parády posledných. „Vďaka.“ – obrátil sa démon s príjemným hlasom k Williamovi. „Neni zač.“ – podišiel k Hannah. „Ale je, niektorí sa nevedia chovať. Ale toto sme tu dlho nemali. Večera je na účet podniku.“ – dodal bez zaváhania. „Tak dík.“ – usmial sa na neho a otočil sa k rozklepanej Hannah. „V poriadku?“ „To...to...“ „Boli démoni. Presnejšie upíry. Väčšina naokolo nie je ľudskej rasy.“ „Ale.. to..“ „Je to možné, Hannah. Poď.“ – vzal ju za ruku a doviedol ju k prázdnemu stolu. Čašníčka pri nich bola okamžite, ale William ju poslal preč, že ju zavolá, keď si budú chcieť objednať. Hannah sa na neho v šoku pozerala a nevedela, čo si má myslieť. Veď to čo videla nie je skutočné... to neexistuje. Akoby jej čítal myšlienky povedal: „Existujú. Démoni. Vždy boli, vždy budú. Niektorí sú celkom v pohode, ale na iných, hlavne na upírov, si treba dávať pozor. Hannah, vnímaš?“ – prešiel jej rukou pred tvárou. „Áno, ja len...“ – pomaly sa spamätávala. Nebol to žart. Videla to na vlastné oči. „Väčšina ľudí takto zareaguje.“ – upokojoval ju. „Ty si...“ „Áno.“ – sklonil hlavu. „Ako je to možné?“ „No, bude to niečo ešte v počiatku sveta... nikdy ma to moc netrápilo. Ale môžem ti to zistiť.“ „Prečo si ma sem vzal?“ – s obavami ho sledovala. „Lebo som psychopat a chcem ťa zabiť.“ Hannah vystrašene vyskočila a on hneď s ňou, toto asi nebola vhodná odpoveď. „Nie, robím si srandu. Nemám žiadne vražedné úmysly.“ – upokojoval ju. „Sadni si, prosím. Potrebujem len tvoju pomoc. Prosím.“ – zadíval sa jej do očí, akoby ten pohľad mal potvrdiť jeho slová. Hannah sa spamätala naozaj rýchlo. Pár zvláštnych udalostí zrazu dávalo zmysel. Uvedomila si aj to, že zrejme hovoril pravdu, na klinike. A bol tam dva roky, pod sedatívami, kde mu hustili do hlavy lži. „Hovoril si pravdu?“ „Hovoril.“ „Prečo si si potom pamätal tie veci, ako narodeniny a tak?“ „Upravili mi spomienky, aj rodine. Ale rodičia o tom vedeli. Platili im za to.“ „Kto?“ „Neviem. Dúfal som, že mi v tom trochu pomôžeš.“ Hannah si v tej chvíli dala dohromady pár vecí. „Všetko ti prefotím.“ – pozrela sa mu do očí. „Ďakujem.“ – zašepkal. „Nikdy by som toto nečakala.“ – vzdychla. „Viem, ale časom si zvykneš. Len si dávaj pozor po tme.“ „Ako to vlastne je?“ William jej vysvetlil všetko o démonoch a o svojom živote. Povedal jej, ako sa brániť a kde hľadať v prípade potreby pomoc. Potom ju odprevadil, aby sa nebála ísť sama. Utriedila si v hlave veľa vecí, a navrhla mu, že ak chce môže ísť s ňou, a bude mať všetko hneď. Síce sa dnu práve nehrnul, ale súhlasil. Sám bol priveľmi zvedavý a nedočkavý, než aby čakal čo i len pár hodín navyše. Vošli zadným vchodom, cez bludisko rovnako zelených chodieb až k archívom. Hannah si prečítala pár štítkov a otvorila zásuvku s množstvom zložiek. Jednu z nich vybrala a usmiala sa na Williama. „Táto je tvoja.“ Zaviedla ho do bývalej Burstynovej kancelárie, teraz do vlastnej. „Takže predsa len?“ – ukázal na jej menovku na stole. „Áno, doktor ma odporučil.“ – podišla ku kopírke a otvorila zložku. Táo miestnosť vo Williamovi vyvolávala zvláštne pocity, chvíľu by to tu najradšej všetko rozmlátil, potom cítil beznádej a zúfalstvo. Hannah potichu kopírovala papiere a ukladala si ich na kôpky. Postavil sa pri ňu a pár si ich vzal. Mohol si v nich prečítať zoznam liekov, ktoré mu dávali. Spomenul si aj na tie, čo blokovali jeho silu. Vzal si snímok svojho srdca a otočil ho do svetla. „Hľadáš niečo?“ – začudovala sa Hannah. „Nemám žiadne srdcové poruchy, toto nie je moje.“ – položil ho späť. „Čože? Ako je to možné... tie lieky čo si bral...“ „Väčšinou len vitamíny. Boli pre niečo iné. Kto mi ich predpísal?“ – naklonil sa a vzal si ďalšie papiere. „Dr. Heldric.“ „Poznáš ho?“ „Nie, nikdy som ho nevidela. Skúsim sa pozrieť do počítača.“ – sadla si za stôl a dala si vyhľadať jeho záznamy. „Zvláštne. Pracoval tu dva dni. Hneď ako ťa preložili na naše oddelenie, dal výpoveď. Myslíš, že to nebol doktor?“ „Pochybujem, že áno. Je tam o ňom viac?“ „Áno, dám ti to k ostatným veciam.“ „Ďakujem. Si milá.“ – sadol si na gauč, aby jej neprekážal. „Nad čím rozmýšľaš?“ – spýtala sa opatrne keď mu podávala zložku. „Nad všetkým. Je to... zložité. Pýtaj sa.“ – dodal pri pohľade na ňu. Musela mať ešte veľa otázok. „Tvoji súrodenci to vedia? O tvojej minulosti?“ „Áno. Videli tých upírov, nemlo by zmysel klamať ich.“ „Čo budeš robiť? So svojím životom.“ „Všetky moje doklady, a záznamy, sú sfalšované. Musím nájsť toho, kto ich písal.“ – vstal a pozrel sa na dvere. „Ideš?“ „Je neskoro. Naozaj ti ďakujem, za toto.“ – zdvihol zväzok papierov. „Nemáš zač. Keby si niečo potreboval, stačí povedať.“ – usmiala sa a vyprevadila ho k zadnému východu. „To platí obojstranne.“

Nasledujúci deň sa podobal tomu uplynulému. Realitní agenti im ospevovali každučký dom, ktorým im previedli. V centre, v okrajových štvrtiach, aj tak sa im žiaden nepozdával. Poobede boli na jednej z posledných adries, bol to jeden z radových domov v Londýne, nie príliš v centre ani moc ďaleko. Tento sa im páčil hneď od začiatku, nachádzal sa v pokojnej štvrti a oproti cez ulicu bol veľký park. Prízemie, dve poschodia, podkrovie, za domom oplotená záhrada a vpredu garáž. Možno bol pre troch príliš veľký, ale zapáčil sa im natoľko, že im to bolo jedno a hneď si ho zajednali. „Máme pekný krb.“ – rozhliadala sa Alice nadšene. „Idem omrknúť izby!“ – vyhlásil Michael a už sa rútil hore schodmi. „Počkaj ma!“ – bežala za ním Alice. William zostal v hale s realitnou agentkou. „Zdá sa, že Vašim súrodencom sa páči.“ – skonštatovala. Bola šťastná, toto bol jeden z najdrahších a najväčších domov čo ponúkali a snažila sa ho predať už dva mesiace. Na Londýn dlhá doba. William kývol hlavou, usmial sa a prešiel do druhej miestnosti. „Zimná záhrada.“ – nasledovala ho. „Je tu aj vchod do záhrady, tam vzadu je aj altánok, vidíte? A môžeme prejsť rovno do kuchyne.“ – ukázala naľavo. „Neviem, ako dobre viete variť, ale budete s ňou určite spokojný. Je tu všetko na čo len pomyslíte.“ „Nerozmyslíme si to.“ – ubezpečil ju aby ju už umlčal. „Dobre teda. Ako budete platiť?“ „V hotovosti. Kľudne aj dnes.“ „Ospravedlňte ma.“ – usmiala sa a zdvihla svoj zvoniaci mobil. William to využil a vybehol pár schodov za svojimi súrodencami. Zastavil sa na prvom poschodí. naľavo ešte pokračovali schody, ale pred ním bol vchod na chodbičku v tvare písmena “L“ .Keď vošiel, hneď pred sebou mal dvere do prvej izby, najväčšej na tomto poschodí. Bola pomerne dlhá a široká, úplne napravo v rohu bola manželská posteľ a vedľa nej dvere – do kúpelne. Súčasťou izby boli aj skrine, nočný stolík... Vo vedľajšej miestnosti, ktorá mala dvere na tej istej strane, bola pracovňa s krásnym dreveným stolom a množstvom poličiek. Naľavo pri stene boli zase dvere, tentokrát do salónika, v ktorom bol diván, kreslá, stôl, kryštálový luster... Vyzeral príjemne. Na bočnej chodbe boli ešte troje dvere, do dvoch spální a do kúpeľne, ktorá bola medzi nimi. „Hej, si tu?“ – prišiel k nemu Michael. „Je to tu fakt super, poď hore, je to tam ...“ „Super?“ – prerušil ho s úsmevom. „Áno. Skvelý dom.“ – vbehol už tretíkrát do tej istej izby. Bol ako malé dieťa, ktoré dostane hračku, po ktorej už dávno túžilo. William pomaly vyšiel ďalšie schody a stretol Alice, ktorá behala po dome rovnako nadšene ako Michael. Len sa na neho šťastne usmiala a obzerala si každý detail okolo seba. Na tomto poschodí boli dve veľké izby vedľa seba, so samostatnými kúpeľňami, jedna menšia, tiež s kúpeľňou a prázdna miestnosť. Nakoniec, úplne navrchu sa nachádzalo rozľahlé podkrovie s pár kusmi nepotrebného nábytku. „Tu ste, hľadala som Vás.“ – vyrušila ho realitná agentka. „Súrodenci sú už dolu. Môžeme prejsť k zmluve? Všetko tu mám.“ „Iste.“ – odpovedal nevzrušene a pomaly ju nasledoval dolu schodmi. Takže toto bude jeho domov. Potrebuje to tu nejaké úpravy... To má ale čas. Kuchyňa i kúpeľne sú v poriadku, stačí trochu prestavať izby a môžu sa hneď nasťahovať. O pár dní tu budú žiť už nastálo. „Rozhodli sme sa, že budeme mať izby na druhom poschodí, takže tebe zostáva prvé. A sme dvaja proti jednému. Nezabúdaj, že žijeme v demokracii...“ – vychrlila na neho sestra. „Fajn.“ – zasmial sa – „Mne to vyhovuje.“ „Môžeme už...“ – prerušila ich agentka a podávala Williamovi pero. Otočil sa k nej, vzal si ho a podpísal všetky papiere. Potom sa dohodli na platbe a pred domom sa rozlúčili. „Je dosť vtieravá.“ – sledoval ju ako odchádza Michael. „Ale už ju nikdy neuvidíme. Dúfam.“ – pozrel sa na neho William. „Čo teraz?“ – nahla sa k nim Alice. „Máš nejaké plány?“ – spýtal sa jej starší z bratov. „Vždy má plány.“- zasmial sa mladší. „No taak, obchody sú ešte otvorené.“ „Vždy to robila?“ „Áno, bohužiaľ.“ „Hej! Ja vás počujem! Som totiž tu.“ „Potrebujem ešte niekam ísť... zaveziem vás do hotela.“ „A čo keby sme si spravili jednu maličkú zastávku.“ – pozrela sa Alice významne na Michaela. „Áno, takú maličkú.“ – pridal sa k nej. William sa k nim otočil: „O čom to hovoríte?“ „No... vieš, mohli by sme sa ísť pozrieť ešte na jeden dom...“ – koktala Alice. „Na jeden veľmi starý dom...“ – podporoval ju Michael. Williamovi to došlo. Chcú vedieť, kde býval. „Už nie je.“ – zašepkal. „Postavili tam obchodný dom.“ Obaja sa skleslo opreli o operadlá a viac sa nevypytovali. Mrzelo ich, že neuvidia miesto, kde vyrastal... Williama zase mrzelo, že už nie je a nostalgicky spomínal. Na druhej strane, zabil tam svoju matku. Dvakrát. Zahnal pochmúrne myšlienky a sústredil sa na cestu. Auto nechal v hotelovej garáži a odišiel ešte pred západom slnka. Alice z toho nebola práve nadšená, no Michael ju upokojoval. Videli predsa, čo dokáže. William tentokrát nemal namierené do zapadnutej uličky plnej démonov či na cintorín. Poznal tu pár čarodejníkov, prorokov a takmer vševediacich démonov či ľudí. K jednému z nich mal namierené. Patril k dobrým a vlastnil malú čajovňu v celkom normálnej štvrti. Upírov a démonov neprijímal, ale ako človek sa nemusel z jeho strany ničoho obávať. „Prajete si nápojový lístok?“ – spýtala sa ho zdvorilo mladá čašníčka. „Nie, vďaka. Niekoho hľadám. Majiteľa.“ – odpovedal príjemne. Chvíľu sa na neho pozerala ale nakoniec ho zaviedla do zadnej miestnosti. Zacítil v nej príjemnú vôňu čerstvo uvareného čaju a vonných tyčiniek. Bol tam stôl a dve stoličky. Na jednej z nich sedel starý muž s vyblednutými vlasmi a popíjal čaj. „Sadni si.“ – ukázal mu na druhú stoličku. Mal príjemný hlas, rozprával sa s ním pokojným a nenúteným tónom. Čašníčka priniesla Williamovi šálku a tiež mu naliala čaj. Potom v tichosti odišla a zavrela za sebou dvere. William nič nepovedal, len si odpil a sledoval tmavý stôl. „Si zaujímavý prípad.“ „Viem.“ „Chceš vedieť ako? Alebo prečo?“ „Chcem vedieť všetko.“ – povedal rozhodne. „Pamätáš si na tú jaskyňu?“ „Áno, aj na Sheilu.“ „Sheila, bola to dobrá premožiteľka.“ „Je mŕtva?“ „Áno.“ „Vďaka nej žijem?“ „Nielen to. Vďaka nej k nim patríš.“ „Ku komu?“ „Tvoja sila nie je upíria. Ten amulet síce zabil Sheilu, ale tým, že jeho moc prešila rovno cez teba, spôsobil, že Sheila ti darovala život a svoje schopnosti. Premožiteľské schopnosti.“ William sklonil hlavu a vzdychol. „Niečo z toho si ale predpokladal. Čo ťa zaujíma viac...“ „Ako som sa tam dostal?“ „Oni ťa priviedli. Ty si prakticky... premožiteľ. A to nesmie byť.“ „Chcete povedať...“ „Bohužiaľ. Rada to nemohla dopustiť. Ty vieš, že majú svojich ľudí na špinavú prácu. Máš šťastie, že ťa ušetrili.“ „Rodina, do ktorej ma dali... moji súrodenci. Ako je to s nimi?“ „Tiež sú výnimoční. Ale na rozdiel od teba, ich schopnosti spútali čary.“ „Mám im to povedať?“ „To je na tebe. Ty si teraz hlava rodiny.“ „Čo dokážu?“ „To musíš zistiť sám.“ „Dal som spraviť testy DNA.“ „Technika a mágia dokážu spolu zázraky.“ „Pracujete pre nich?“ – spýtal sa pokojne. „Nie. No kedysi som im pomáhal. Kedysi dávno. Ako iste chápeš, nesúhlasím s niektorými ich praktikami.“ „Musia o mne vedieť...“ „Pravdepodobne vedia.“ „Prečo nič nespravili?“ „Majú vlastné problémy.“ „S démonmi?“ „Nie, s premožiteľkami. Rozhodli sa, že ich nebudú počúvať. Prevalilo sa o nich pár vecí... navyše, nesúhlasia s tým, aby bolo na svete viac premožiteliek ako jedna. Sú zaslepení tradíciami, i keď – česť výnimkám.“ „Existuje ešte Rada?“ „Len akási napodobenina. Všetky rozkazy idú z L.A.“ „Od koho?“ „Naozaj to nevieš?“ – usmial sa na neho. „Aha... to je... dobre.“ Takže od Buffy. Ktovie, ako sa má. Teraz je v L.A. ,možno s Angelom... Ktovie, ako sú na tom jej priatelia, či ešte žijú. A ako sa to skončilo s Wolfram and Hart... „Zničili ich.“ William sa na neho prekvapene pozrel. „Zomrelo veľa premožiteliek, ale nakoniec ich porazili. Hlavne vďaka jednej mocnej čarodejnici...“ „Willow?“ Muž prikývol. „Znamenitá žena.“ – povedal uznanlivo. William bol sám sebou prekvapený, keď si uvedomil, že nemyslí na to, ako sa tam čo najrýchlejšie dostať. Dokonca ani na to, že by im mal zavolať. Zase bude malým tajomstvom, kde je a ako sa má. Zaslúžili by si vedieť to...ona by si to zaslúžila. Možno si všetci myslia, že je mŕtvy. Možno bude lepšie, keď to nechá tak... Naposledy, keď sa Buffy dozvedela, že žije a stretli sa, poriadne mu vynadala a týždeň sa s ním nerozprávala. Ale teraz je to iné. On je iný. Možno... jedného dňa... tam pôjde. Povie im, čo sa stalo. Tie dva roky zmenili naozaj veľa. Mal zodpovednosť nielen za seba. Ešte stále si nebol istý budúcnosťou, nemohol si dovoliť ďalšie komplikácie. Možno Rade neprekáža práve preto, že sa ju nesnažil kontaktovať, preto, že žije svoj život. „Neviem, čo mám robiť.“ „Vieš. Potrebujú ťa. Sú to ešte deti. Nevedia, aký je svet tam vonku.“ „Ďakujem.“ – usmial sa a vstal. Ako na zavolanie prišla tá istá čašníčka a odviedla ho k dverám. Bola už tma, ulice boli až podozrivo tiché a vyľudnené. Cestou k hotelu stretol dvoch upírov, ani nevie ako, ale jednoducho ich spoznal. V duchu sa potešil, že jeho súrodenci nechodia von. Bolo to nebezpečné. A trochu zvláštne, že ani nikam ísť nechceli. Zrejme si uvedomovali situáciu. Musí ich naučiť brániť sa... Čím skôr, tým lepšie.

„Podáš mi, prosím ťa, čaj?“ – poprosil Michael pri raňajkách sestru. „Ako bolo včera?“ – spýtal sa brata počas nalievania. „Čože?“ – spýtal sa William nechápavo. „Ako bolo včera?“ – zopakoval otázku. Alice si natierala džemom toasty a tiež čakala na odpoveď. „A... ako malo byť?“ „No tak, vidíme, čo sa deje. Kedy chodíš domov.“ – odzbrojila ho sestra. William sklopil zrak a rozmýšľal nad odpoveďou. „Si v poriadku?“ – spýtala sa starostlivo Alice. „Jasné... v pohode. Bol som...“ „Zničiť pár zlosynov?“ – dokončil Michael tlmeným hlasom. „Áno.“ – zašepkal. „Nie je to nebezpečné?“ – obávala sa Alice. „Je.“ – usmial sa. „Vieš niečo... nové?“ – vyzvedal Michael. A je to tu. Má im povedať všetko čo vie, alebo ich má z toho vynechať? Čo bude pre nich lepšie? „Pár vecí. Bol som za jedným chlapíkom, vie snáď o všetkom, čo sa deje vo svete. Mám od neho pár noviniek...“ Obaja napäto počúvali a prestali jesť. „Posledné, čo si pamätám, ako... upír, je jaskyňa. Bolo tam viac premožiteliek ale všetky zomreli. Posledná z nich, Sheila, mala amulet, ktorý vzala jednému démonovi. Ale... zabilo ju to. Vytrysklo z toho svetlo či energia, a od nej to prešlo ku mne... vlastne priamo cezo mňa. Tak sa zo mňa stal človek a mám dokonca aj jej schopnosti.“ „Si premožiteľka?“ – spýtala sa Alice. Potom si uvedomila, ako to znie a všetci traja sa zasmiali, odľahčilo to situáciu. „Žiaden muž na svete nemá takú silu.“ „Si unikát.“ – usmial sa Michael. „A to bol problém. Rada pozorovateľov v Londýne s tým akosi nesúhlasila a tak ma odpratali z cesty. Predhodili mi príbeh o knihe a o mojom fanatizme, upravili nám spomienky a asi nás sledovali. Asi nás aj teraz sledujú.“ „Takže musia vedieť, že si si spomenul...“ „Myslím, že vedia. Teraz ale došlo k menšej vzbure premožiteliek, už si od nich nenechajú rozkazovať. Rada už prakticky neexistuje.“ „To je dobre?“ – spýtala sa neisto Alice. „Pre mňa áno. Možno aj pre ostatných.“ „Myslela som, že oni sú na strane dobra.“ „Niekedy majú zvláštne metódy.“ „A... vieš aj niečo o nás?“ – pridal sa jeho brat. Ako dúfal, že sa tomu vyhne. Ale na priamu otázku musí dať odpoveď. Nakoniec sa rozhodol, že pravda bude najlepšia. tiež by ju chcel počuť. „Áno.“ – odmlčal sa s sklopil zrak. Pochopili. Nie sú obyčajní ľudia. „Máte nejaké schopnosti, ktoré nie sú práve bežné... Sú spútané mágiou.“ „Nevieš aké?“ – vyzvedala Alice. „Bohužiaľ.“ – pokrútil hlavou. „Zistíme to?“ – navrhol Michael. Alice by najradšej skríkla, že to tak tiež chce, ale snažila sa ovládať. Predstava, že dokážu niečo, čo iní nie, že sú rovnako výnimoční ako ich brat im nedala pokoja. William to vedel, no neľutoval, že im to povedal. „Môžem to skúsiť.“ – potešil ich. „Môžeme.“ – opravila ho sestra. William sa na ňu pozrel. „Snáď si nečakal, že budeme celú dobu len sedieť so založenými rukami a čakať.“ V Michaelovom pohľade bolo vidno, že mu hovorí z duše. „Mali by ste si zistiť, aké sú tu školy.“ – zmenil tému s úsmevom na menej vzrušujúce veci. „Už sme si vybrali.“ – oznámil Michael. „Kedy sa presťahujeme?“ – spýtala sa nedočkavo Alice. „No, dnes vybavím všetky papiere... dúfam. Musíme to tam trochu prerobiť, hlavne spálne. Môže to byť tak týždeň, aj menej. Potrebujeme len nábytok. Môžete ísť niečo pozrieť.“ „Fajn, poznám pár dobrých obchodov.“ – potešila sa Alice. „Máme nejaké obmedzenia?“ – spýtal sa Michael. „Nie, my to neplatíme.“ – usmial sa William. „Si s ním v kontakte?“ – zvážnel. „Ani nie. Len mám jeho číslo, na konci nám všetko preplatí.“ Spokojne sa na seba usmiali a pokračovali v jedle. Po raňajkách sa rozdelili a dohodli sa na spoločnom obede v jednej blízkej reštaurácii. William išiel do realitnej kancelárie a jeho mladší súrodenci prešli pár obchodov s nábytkom. Pri obede už mal William kľúče od nového domu a Alice s Michaelom pár tipov do svojich izieb. Medzitým si stihol pozrieť aj pár pracovných ponúk. Alice si všimla noviny pri ňom a pár krúžkov v nich. Michael na chvíľku odišiel. „Chceš si nájsť nejaké miesto?“ „No... áno.“ „Veď nemusíš. Nepotrebuješ to.“ „Ale chcem.“ „A čo chceš vlastne robiť?“ „To netuším.“ „Ako to? Myslela som, že hľadáš niečo konkrétne.“ „Odbor, čo som študoval už nie je pekne dlho aktuálny a v životopise mám 16 rokov strávených v blázinci.“ „Aha... to nie je príliš sľubné.“ „Nie, to nie je.“ – usmial sa. „Ale musíš mať nejakú predstavu.“ „Baví ma zabíjanie démonov. To myslím nie je platené miesto.“ „No, keby sa tomu venuješ profesionálne ... a založíš si firmu...“ Spomenul si na Angel investigations. „To nie.“ – rýchlo zamietol podobné návrhy. „Čo nie?“ – spýtal sa Michael sadajúc si na stoličku. „Náš bratček si hľadá prácu.“ – oznámila mu Alice, lebo William bol zabraný do vlastných myšlienok. „Našiel si niečo? „Zatiaľ nie.“ „Navrhla som mu, aby si založil vlastnú firmu. Na lovenie démonov.“ – povedala tajuplným hlasom. „A?“ – Michaelovi sa táto myšlienka tiež celkom pozdávala. „Chcem niečo normálne... Žil som v tom príliš dlho.“ – dodal zamyslene. Na toto nemali argument. Niekedy rozmýšľali, aký asi bol. Poznali ho pokojného, rozvážneho a spoľahlivého. Nevedeli si ho predstaviť ako... vraždí. Nebrali to na ľahkú váhu, ale ani sa tým príliš nezaoberali. Brali ho takého, aký je teraz. Nevedeli, že sa strháva zo spánku, lebo počuje krik svojich obetí, že ho trápi vedomie, čo sa môže stať ak sa to prevalí. Kedykoľvek ho mohli obviniť z vraždy, je to len pár rokov čo naposledy zabíjal. Počkať... nemohli. Mal dokonalé alibi – psychiatrický ústav Sv. Jozefa. Vydýchol si. „Deje sa niečo?“ – vytrhol ho z myšlienok brat. „Nie.“ – odpovedal rýchlo. „Ideme?“ Aby im dokázal, že je všetko v poriadku, nechal sa zavliecť do niekoľkých obchodov s nábytkom. Kúpili pár vecí, hlavne Michael a Alice. Nemohli sa dočkať dňa, kedy sa presťahujú. A to bolo už čoskoro.

Do troch dní mali všetko, čo potrebovali na zariadenie svojich izieb a dali si to previezť do domu. Chladničku naplnili jedlom, zbalili sa a v hoteli vyplatili účet. Štvrtý deň sa pripravili na odchod a noc už trávili na druhej strane Londýna. Michael si vzal izbu na druhom poschodí, bližšie ku schodom, Alice hneď vedľa neho. Williamovi ostalo celé prvé poschodie. Vedľa seba mal pracovňu a keď sa vracal v noci, nikoho tým nerušil. Takýto systém vyhovoval všetkým. K jeho normálnemu životu mu chýbala už len normálna práca. No táto časť plánu sa nejak nenapĺňala. Vždy mu niečo prekazilo pohovor – väčšinou životopis. Šestnásť rokov je veľmi dlhá doba. Nemohol sa ani obrániť tým, že to boli len dva roky a zavreli ho tam neprávom. Radosť si robil aspoň tým, že si napĺňal knižnicu obľúbenými autormi. Za pár dní sa mu naozaj rozrástla, mal v nej vyše tristo klasických diel a pár desiatok bolo o upíroch, démonoch a mágii. Nazaplnil ju ešte ani zo štvrtiny. Prebudila sa v ňom jeho dávna čitateľská vášeň.

Dni prebiehali jeden za druhým vždy podľa toho istého scenára. Keď vstal, šiel si zabehať, vrátil sa a pripravil raňajky než prišla Alice s Michaelom. Ešte stále zariaďovali dom, skoro celé dni trávili nákupmi a tak sa im nepotrebné veci hromadili v podkroví. Večer sa vytratil a šiel na cintorín alebo inde, kde by sa mohli objaviť nejakí démoni. „Je tu?“ – spýtala sa Alice Michaela a sadla si k nemu do kuchyne. Bolo krátko pred polnocou. Často sa tu stretávali, keď išli neskoro v noci maškrtiť. „Nie.“ „Nepreháňa to?“ – obávala sa. „Neviem... on to vidí asi inak, ako my.“ „Bojím sa o neho.“ „No tak...“ – objal ju. „ Veď si videla, čo dokáže.“ „Ale akú šancu môže mať proti presile?“ „Vie sa o seba postarať. Neriskoval by zbytočne.“ – chlácholil ju. Trochu upokojená si rozbalila čokoládu. Michael si tiež robil starosti, ale nechcel to dať najavo, aby jeho slová zneli presvedčivejšie. „Čo myslíš, ako to s nami bude?“ – spýtala sa. „Hovoríš o našich schopnostiach?“ „Rozmýšľala som o tom.“ „A na čo si prišla?“ „Vlastne na nič.“ – zasmiala sa. „Si moc zvedavá.“ „Chceš mi tvrdiť, že ty nie?“ Michael sa nadýchol, ale nakoniec nič nepovedal. Alice sa víťazoslávne zasmiala. „Dúfam, že niečo nájde a zistí ako to kúzlo zrušiť.“ „Myslíš, že to hľadá?“ Alice sa na neho pozrela: „Myslíš, že nie?“ „Ja fakt neviem, má kopu starostí.“ „Ale nemusel by. Nechápem, načo si hľadá prácu. Nepotrebuje to.“ „A čo sa tu má unudiť k smrti?“ „Nie... mohol by začať hrať golf. A venovať sa iným koníčkom.“ „Jeho koníčkom sú nočné hony na démonov.“ „Vieš čomu ešte nerozumiem? Keď v tom tak dlho žil, prečo s tým jednoducho neprestane? Preto nechcel firmu... vraj chce byť od týchto vecí čo najďalej. A pritom ich každú noc vyhľadáva.“ „Možno má výčitky...“ „Jasné, že má. Ale takto si to zbytočne pripomína. Fakt neviem prečo to robí...“ „Lebo si chcem kúpiť odpustenie.“ – ozvalo sa za nimi. Obaja vyskočili a otočili sa. Vo dverách stál William, celý v čiernom a s mečom v ruke. „Ehm... pekný meč.“ – povedal prekvapený Michael a rozmýšľal, koľko toho asi počul. „Dík. Jeden démon sa ním chystal rozsekať pár ľudí.“ „A ... ako sa máš?“ – spýtala sa Alice trochu zahanbene. „Fajn.“ – usmial sa a položil meč na stôl. „Len kľud.“ Michael sa chopil šance, mal na svojho brata veľa otázok, ako Alice, no nikdy nechcel začať. „Ako si to myslel?“ – spýtal sa jemne a všetci traja si posadali na stoličky. William sa hral s pohárom arašidového masla a sledoval štítok na ňom. „S tým odpustením? Ako som to povedal. Dosť z tých ľudí si pamätám. Niekedy, keď idem po ulici stretnem ľudí s podobnými črtami. Vtedy si na to spomeniem, stáva sa mi to asi dvadsaťkrát denne. A vtedy si vždy uvedomím, aké som monštrum.“ „Nie si...“ – oponovala utešujúco Alice. „Som.“ – usmial sa. „Je to... strašný pocit.“ Pozrel sa na nich. Sedeli ako prikovaní a hltali každé jeho slovo. Vždy, keď hovoril o svojej minulosti. Nerobilo mu to problémy, ako tak sa s tým zmieril už predtým. Nemohol sa pred nimi tváriť ako anjelik, museli vedieť čím bol, aby mohli pochopiť veľa iných vecí. „A tak, keď večer idem do ulíc a zabíjam podobné monštrá, mám potom pocit, že ... vykupujem svoje hriechy, že to snáď bude lepšie a budem si môcť povedať, že som urobil niečo dobré, zachránil ľudské životy ... a dostanem za to rozhrešenie.“ Nevedeli, čo mu majú povedať. Bolesť, výčitky a vina boli vidieť v jeho očiach a počuť v jeho hlase. „Nemyslite na to. Vás sa to vlastne netýka. Ale nechcem aby ste na to zabudli.“ Michaela prešla chuť na ďalšie otázky a Alice už zmáhala únava. „Idem spať. Dobrú noc.“ – zívla. Odzdravili jej a William začal upratovať jedlo zo stola. Michael ešte dojedal čokoládu a sledoval ho. „Robíte to často?“ „Čo?“ – spýtal sa nechápavo. „Tie nočné nájazdy na kuchyňu.“ – zasmial sa. „No... ani nie.“ „Každý večer?“ „Nie.. každý nie. Len občas.“ „Každý druhý večer?“ „Dalo by sa povedať...“ – usmial sa. Znelo to naozaj divne. „Robili ste to vždy?“ „Áno.“ – vyhlásil hrdo. William sa k nemu otočil a vzal si zo stola meč. Michael naň so záujmom hľadel. „Urobíš pre mňa niečo?“ – upútal jeho pozornosť. „Jasné, čo?“ „Nepribližuj sa k tomu.“ – zdvihol ruku s mečom a usmial sa. Michael sklamane prikývol, už s ním mal plány... William sa vybral k dverám, tam sa otočil a dodal: „Ale ak by si chcel, môžem ťa niečo naučiť.“ Michael okamžite vstal zo stoličky a žiarivo sa usmial. „To by bolo super!“ „Dobrú noc.“ – zasmial sa William a odišiel do svojej izby. Michael ho o pár minút nasledoval a natešene si predstavoval boj so skutočnými zbraňami. William mal z dnešného večera pár modrín a tak čo najskôr túžil po sprche a pohodlnej posteli. Meč hodil na zem vedľa dverí a išiel do kúpeľne. Cestou otvoril šuflík na nočnom stolíku a vložil doň hodinky. Všimol si tam spisy od Hannah. Vybral ich a položil na stolík. Už neboli dôležité... vedel, ako sa dostal na kliniku aj prečo. Nezáležalo na tom, kto ho tam poslal. Neznášal ich všetkých rovnako. Pod teplou vodou strávil dobrých dvadsať minút a potom unavený zaspal. Je to naozaj drina... chodiť každý večer na hliadky. Doteraz mu to tak neprišlo. Ale doteraz sa mu ani nepošťastilo stretnúť desať démonov za pár hodín. Zvláštne bolo, že nestretol premožiteľku...

Ráno vstal, ako vždy, prvý, zabehal si a pripravil raňajky. Stihol sa ešte aj prezliecť a prečítať si noviny, než sa začali zliezať zvyšní obyvatelia domu. Naplánovali si behanie po obchodoch, vlastne ho naplánovala Alice ale Michael sa nakoniec pridal. William sa vyhovoril na pohovory a hneď po raňajkách odišiel. Na ten pohovor nakoniec aj tak nešiel, zablúdil do svojho obľúbeného kníhkupectva a rozhodol sa, že si opäť rozšíri zbierku. Pribudlo mu ďalších pätnásť kníh, v poslednej dobe veľa čítal a hlavne rýchlo. Potom zašiel do jedného z obchodov s, pre normálnych ľudí, nie príliš bežným tovarom a kúpil si nejaké knihy o mágii, rituáloch a démoních jazykoch. Sám nevedel prečo. Nikdy ho to príliš nezaujímalo... Takéto veci by sa mu ale mohli zísť. Pri odchode z jedného obchodu sa zrazil s postarším pánom, ktorý si tiež niesol kopu kníh. „Oh, prepáčte.“ – ospravedlnil sa aj keď to nebola úplne jeho vina. „To nič.“ – odpovedal zdvorilo a každý si zbieral svoje knihy. Vyzeralo to, že sa s nimi dosť nadrapoval a keďže mal William len štyri, ozvalo sa v ňom dobré vychovanie. „Chcete pomôcť?“ – natiahol k nemu ruku. Ten pán mu však nepodal knihy, ale ruku: „Seamus Collins.“ „William Shelton.“ – usmial sa a potom mu vzal pár kníh. To meno mu bolo síce povedomé, no nijak zvlášť sa s tým nezaoberal. „Máte tu auto?“ „Áno, tam za rohom.“ „Fajn, aj ja.“ „Zaujímavý výber.“ – pozrel sa znalecky na jeho knihy. „Vďaka, Váš tiež. Venujete sa prekladaniu?“ – narážal zase na jeho knihy o starodávnych jazykoch. „Trochu.“ – usmial sa. „Moment, zložím si to sem a pomôžem Vám.“ – zastavil sa William pri svojom aute. Odomkol a bolo vidieť, že zadné sedadlo je plné ďalších kníh. „Veľa čítate?“ „Áno, baví ma to.“ Všetky si poukladal a zamkol auto. „Máte na to toľko času? Alebo tak rýchlo čítate?“ „Oboje. Nájsť si prácu v Londýne nie je práve zábava.“ „Vždy sa dá niečo nájsť.“ – oponoval. „Nie s takým životopisom, ako mám ja.“ Williamovi bolo celkom jedno, čo mu povie, v tom obchode totiž boli aj démoni. Asi sa nebude čudovať, keď mu aj povie pravdu. A pripadal mu sympatický. „Aký že?“ „Mám v ňom 16 rokov v blázinci.“ Pán Collins sa na neho udivene pozrel a potom povedal: „Nepripadáte mi tak.“ „V skutočnosti som tam bol len dva roky. Ale držali ma tam neoprávnene. Tak trochu mi vymývali mozog.“ „A to už ako?“ – pýtal sa ho so záujmom. „Bol som upír.“ – povedal kľudne. „Zaujímavé. Smiem vedieť, ako dlho?“ „Vyše stodvadsať rokov.“ „Ako to, že ste človekom?“ „Malý zázrak. Vďaka jednej premožiteľke.“ „Stodvadsať rokov... to je dosť. Ale nespomínam si, že by som o Vás čítal.“ „To je zložitý príbeh... Ale skôr ste sa mohli niečo dočítať pod menom Spike alebo William Krvavý.“ „Áno! Už viem. Zdá sa, že ste pekný kvietok, pán Shelton.“ „To mi hovorte... kde máte auto?“ „Tu.“ – ukázal na limuzínu a šoféra, ktorý už otváral dvere. Pán Collins si všimol jeho prekvapený výraz a na vysvetlenie povedal: „Radšej chodím nakupovať sám. Menej otázok. Čo Vám hovorí Harper Collins Publishing?“ „Ste majiteľom?“ „Áno.“ William podal knihy šoférovi a odstúpil od auta. Pán Collins mu podal svoju vizitku a usmial sa. „Zavolajte mi a dohodneme sa kedy nastúpite.“ „Prosím?“ – pozrel sa nechápavo. „Hľadáte prácu, nie?“ „Áno, ale...“ „Netreba hovoriť ´ale´. Mám pre Vás miesto ako stvorené.“ „Nepovedal som, že prijímam.“ „My nie sme obyčajná firma. Divili by ste sa, čo všetko nám prejde cez ruky...“ „To je všetko pekné, ale...“ Toto nespĺňalo kritériá “normálnej práce“. „Ale verte mi, bude Vám to vyhovovať. Navyše, vyznáte sa v odbore. Takých ľudí mám málo. Práve sa uvoľnila jedna kancelária, zomrel môj dlhoročný pracovník.“ William sa sám seba pýtal, prečo tu ešte stojí. Neznelo to príliš nereálne, len ho život naučil, že náhody neexistujú. „Oh, žiaden strach. Mal rakovinu.“ – dodal s úsmevom. „Bez urážky, ale... ste normálny?“ „Ale áno!“ – zasmial sa. „Nemám rád pohovory. Môžete to skúsiť, za to predsa nič nedáte.“ „Nemám práve chuť pracovať na mieste, kde budem v kontakte s démonmi.“ „To ale nebudete. Démonov si nenajímam. Väčšina mojich ľudí dokonca ani netuší, že existujú. Dostanú sa k Vám poväčšine knihy takéhoto rázu...“ – ukázal vedľa seba – „Ale aj úplne normálne.“ „Teším sa na spoluprácu.“ – usmial sa a zatiahol okno. Bral to ako hotovú vec. William sa vrátil k svojmu autu a nastúpil. Zostal sedieť vnútri a sledoval vizitku, čo dostal. Nebol to až taký zlý nápad... Skúsiť to môže.

Michael a Alice mali tiež mierne obavy, no radili mu, aby to skúsil. Prvý Williamov plán bol ten, že si všetko nechá uležať v hlave a dobre si to rozmyslí, no večer pred tým, ako odišiel na hliadku, vytočil číslo z vizitky. Pán Collins jeho telefonát očakával, sám mu to potvrdil, ale priznal sa aj, že nie tak skoro. Bol však rád. Dohodol sa s ním na pracovnej zmluve a na stretnutí, kde ju už len podpíšu. Trval na tom, že nastúpi čo najskôr, a ešte absolvuje nejaké školenia, a že sa stretnú hneď zajtra. William mu nakoniec vyhovel, sám bol príliš zvedavý a netrpezlivý. Dohadovali sa veľmi krátko, len niekoľko desiatok minút. Potom si William vzal kolíky, nože a iné zbrane a opäť sa potichu vytratil z domu. Keď sa vrátil, nestretol svojich súrodencov v kuchyni, už dávno spali, boli unavení z nekončiacich nákupov a bolo aj dosť neskoro. Bol zvyknutý na nočný život a čakal, že spolu s tým denným mu bude robiť problémy, než si zvykne na taký náročný program, no vysporiadal sa s tým rýchlo. Ráno na ňom nebolo badať, že spal oveľa menej ako Michael či Alice, bez problémov vstával a nepotreboval žiadnu kávu. Vrátil sa k starým zvykom, hlavne k čaju.

Na pláne bol celodenný oddych, dokonca aj Alice omrzelo ustavičné behanie po obchodoch. William na obed odišiel a bez problémov dorazil k jednej z najluxusnejších reštaurácií v Londýne, kde sa mal stretnúť so Seamusom Collinsom. Podpísali zmluvu a William sa musel čudovať, ako rýchlo bola pripravená a ako veľmi Seamus chcel, aby pracoval v jeho firme. „Páči sa mi Váš životopis.“ – zasmial sa. Týmto určite nemyslel ten, čo predkladá pri bežných pohovoroch. Porozprával mu dejiny svojej spoločnosti, prečo ju založil a mnohými argumentmi si ho získal. Vyzeral to byť správny chlapík, vedel o zle naokolo veľa. Síce nebojoval v prvej línii, ale snažil sa pomáhať ako vedel. Či už peniazmi alebo osvetou. Nakoniec mu ešte podal papierik s adresou jeho spoločnosti a s časom, kedy má prísť. Bolo to hneď. Keď mu povedal, že nastúpiť má čo najskôr, myslel to úplne vážne.

Vošiel sklenenými dverami do priestrannej haly kde sa mihotalo množstvo ľudí. Zastavil sa uprostred a očami blúdil po miestnosti. Všimol si recepciu a pomaly k nej pristupoval. Uvažoval, čo má vlastne povedať. Zastavil sa priamo pred sekretárkou a nadýchol sa, ale prerušil ho hlas z ľavej strany. „Liv Caryleová.“ – podávala mu ruku žena v stredných rokoch. „William Shelton.“ – usmial sa na ňu. „Ja viem, čakám tu na Vás.“ – opätovala mu úsmev. Odviedla ho na bok a dala mu trochu času na zorientovanie sa. Pomaly prechádzala po mäkkom koberci a milo sa s ním rozprávala. „Je to tu veľké... nečakal som, že to bude také... veľké.“ – obzeral sa s miernymi obavami okolo seba. „O chvíľu si zvyknete, za to musíme poďakovať hlavne architektom, nie je to až také bludisko ako sa zdá na prvý pohľad.“ Bola veľmi priateľská a všetci zamestnanci ju horlivo zdravili. Zrejme mala nejakú významnú funkciu. „Tadiaľto.“ – ukázala na výťah. „Kde pracujete Vy?“ – spýtal sa vnútri. Liv sa zasmiala a odpovedala mu: „Nepracujem tu, ale kedysi som bola riaditeľkou. K tej funkcii mi výrazne pomohlo pokrvné puto s majiteľom. Je to môj brat.“ To znamená, že má viac rokov než na koľko vyzerá. Veselo sa s ním rozprávala a prezradila mu, že jej brat je síce majiteľom, ale príliš sa o firmu nezaujíma, len výnimočne do nej príde a každý mesiac si preštuduje firemné záznamy. Nezaujíma ho, koľko vyrobila, len to, aké knihy ňou prešli. Tiež mu povedala, že sama odišla, aby sa mohla venovať svojej rodine, ale niekedy sa zastaví, lebo tu má veľa známych a priateľov. Výťahom sa odviezli do jedného z najvyšších poschodí a ako na každom inom, vyšli najskôr do peknej a priestrannej haly. Po zvyšných troch stranách boli dvere od kancelárií a pred každými sekretárky. Všetky usilovne pracovali, okrem jednej. Sedela za svojím stolom pred rožnou kanceláriou a obzerala sa. Keď sa pozrela smerom k výťahu vstala a postavila sa pred svoj stôl. Liv previedla Williama halou a okomentovala mu jeho nových “susedov“. „Toto je Cheryl Smithová, Vaša sekretárka.“ „William Shelton.“ – podal jej s úsmevom ruku. Nesmelo mu podala svoju a povedala svoje meno. „Neskôr sa dohodnete na detailoch vašej spolupráce, teraz Vám ukážem Vašu kanceláriu.“ – podišla k pomerne veľkým dreveným dverám a stisla kľučku. William ju nasledoval. Čakal všeličo, len nie to, čo uvidel, keď vošiel. Bola to obrovská kancelária s veľkými oknami naľavo a s vyvýšeným pódiom napravo. Na ňom bol gauč, kreslá a sklenený stôl. Úplne pri stene drevený nábytok a bar. Celá miestnosť bola v bledých farbách a vyzdobená vkusnými obrazmi. Priamo pred očami mal o pár metrov ďalej veľký stôl s množstvom zásuviek a s počítačom a za ním nemenej veľké kreslo. Naokolo ešte pár skriniek na rôzne dokumenty. Zostal stáť pri dverách a nemohol uveriť vlastným očiam. Toto ho naozaj prekvapilo. „Nezmýlili ste si kanceláriu?“ – spýtal sa pre istotu. „Nie.“ – zasmiala sa Liv. „Táto je Vaša. Jedna z najväčších.“ „Prečo?“ – nezadržal otázku. Nedávalo to zmysel, práve nastupoval, nemal žiadne skúsenosti v odbore a dali mu niečo takéto? „Musíte reprezentovať.“ „Tak počkať, o reprezentácii nebola reč. Nebudem reprezentovať, nechcem reprezentovať...“ – ohradil sa okamžite. „Máme dva typy pracovníkov. Tí prví majú maličké kancelárie a v nich denne čítajú rukopisy od ľudí, čo koľkokrát ani nemajú talent. Tí druhí, ako Vy, sa väčšinou osobne stretávajú so zákazníkmi, keďže sme nie len vydavateľstvo, ale aj nakladateľstvo. Tiež budete rozhodovať o tom, čo vydáme a čo nie, ale ako Vás môj brat iste upozornil, na stole Vás budú čakať aj niektoré zaujímavé kúsky.“ „Takže, budem tu sedieť, čítať rukopisy, stretávať sa s ľuďmi, čo ich napísali a presviedčať ďalších ľudí, aby ich predávali?“ – toto sa mu moc nepozdávalo. „Nie, takto nie. Budete tu sedieť a čítať rukopisy. Občas sa k Vám dostane aj kniha povedzme mystickejšieho rázu, a s ňou príde zrejme aj majiteľ. Vy s ním dohodnete úpravu, design, možno vypustenie nejakých častí, počet kusov, o ktorý majú záujem, cenu a tak ďalej. Kópiu si potom vždy nechávame a so súhlasom zákazníka ju posúvame do ulíc, samozrejme za o niečo vyššiu cenu.“ „No, znie to celkom dobre.“ – uznal. „To som rada.“ – spokojne sa usmiala. „Tak ja už idem, rozhliadnite sa tu, zabývajte, môžete zmeniť čokoľvek, čo sa Vám nepáči. Keby ste mali s niečím problém, obráťte sa na Cheryl.“ „A ako dlho tu pracuje?“ – spýtal sa jej, keď už bola na odchode. „Pol roka. Má ešte len dvadsať a zo začiatku Vám bude pripadať nesmelá, ale je veľmi šikovná.“ „Ďakujem.“ – usmial sa a podišiel k stolu. Liv odišla a dvere zavrela. Jeho kancelária sa mu páčila. Nebol si istý tým, že bude niečo meniť... možno len nejaké drobnosti. Sadol si za stôl a rozhliadol sa. Takže toto je jeho malé kráľovstvo. Bude tu celé dni. V miestnosti s pekným výhľadom a koženým kreslom. Dnes si to tu bol len obhliadnuť, nastupuje až budúci týždeň. Strávil hodinu tým, že chodil po všetkých kútoch a zisťoval si, čo všetko tu má. Bola to naozaj luxusná kancelária, s televíziou, hi-fi súpravou a inou technikou, vrátane skenera. Nezvyčajný bol aj malý pultík pri stene s chirurgickými rukavicami. Mal pred sebou ešte pár školení, čo sa týkali hlavne zaobchádzania so vzácnymi knihami. Potom si uvedomil, že keď on nastupuje až o pár dní, čo tu robí Cheryl? „Cheryl?“ – spýtal sa keď vyšiel von. Okamžite vyskočila, schytila pripravený zápisník s perom a otočila sa k nemu pripravená zapísať si všetko čo bude jej nový šéf potrebovať. „Toto nebudete potrebovať.“ – ukázal smerom k zápisníku. „Ako Vám môžem pomôcť?“ – spustila ruky. „Mám ešte pár otázok... Môžeme si tykať?“ – spýtal sa znenazdania. „Môžete mi tykať, samozrejme, ale ja Vám nebudem.“ – odpovedala trochu koktajúc. „No, bude to pre mňa... ľahšie. Nebude mi vadiť, keď mi budeš tykať aj ty.“ – ubezpečil ju. „Ale mne áno. Pochopte, sú isté pravidlá, a tie netreba porušovať. Ale ak si to vyslovene želáte, budem Vám tykať.“ „Ako ty chceš.“ – prekvapila ho svojou ochotou splniť mu všetky želania. „S čím Vám pomôžem?“ „Môžeš mi to tu niekedy ukázať? Myslím tým všetko, od prízemia po najvyššie poschodie. Chcem vedieť, kde čo je.“ „Samozrejme.“ „Vďaka.“ – usmial sa. „Nejdeš teraz domov?“ „Nie, pripravujem Vám materiály na budúci týždeň.“ „Aha, fajn. Ja idem. Uvidíme sa... nabudúce.“ – obišiel jej stôl. „Dovidenia.“ – otáčala sa za ním ale inak stála ako socha. „A Cheryl, keby som bol hrozný šéf, tak sa kľudne sťažuj, toto totiž robím prvýkrát v živote... a môžeš mi kedykoľvek povedať svoj názor, ak s niečím nebudeš súhlasiť...“ „Iste, ako si želáte.“ – teraz prekvapil on ju. Bola už tak dosť nervózna. Pracovala tu už nejaký čas a mala viacero šéfov, ale tento sa jej zdal asi najmilší. Nebol príliš arogantný, ani nemal prehnané nároky, žiaden puntičkár, ani ju otvorene nepodceňoval, s čím sa už stretla, kvôli svojmu mladému veku. Ľudí vedela rýchlo prehliadnuť. „Trápi ťa niečo?“ – prekvapil ju opäť. „Nie.“ – vyhŕkla zo seba. Bola v koncoch. Od kolegýň sa rýchlo naučila ako sa má správať k nadriadeným, žiadne prehnané reči, ani osobné otázky... A teraz toto. Nevedela ako sa má správať k nemu. „Fajn, tak sa usmievaj.“ William sa usmial a ona mu úsmev nesmelo opätovala. „Nehryziem.“ – zasmial sa a otočil sa k výťahu. Cheryl si pomaly sadla na svoju stoličku a vydýchla. Vždy keď sa presúvala z poschodia na poschodie a zoznamovala sa s novými šéfmi, bola nervóznejšia ako obvykle. Ale dopadlo to dobre, pozdával sa jej. William si myslel to isté o nej. Malá štíhla hnedovláska v okuliaroch s jemným rámom na neho pôsobila príjemným dojmom. Ako celá firma. Zdalo sa mu to až podozrivé, tak veľmi bol zvyknutý na to, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. V najhoršom prípade to zistí časom, a vďaka svojím premožiteľským schopnostiam sa postará to, aby prípadné antihumánne aktivity firmy a vôbec celá spoločnosť zmizla z povrchu zemského. I keď... asi by to nebolo také jednoduché... Celú dobu sa nemohol sa ubrániť spomienkam na Wolfram and Hart. Okolie si tiež myslelo, že je to obyčajná právnická firma...

Doma porozprával súrodencom o svojej budúcej práci. Neskrývali mierne sklamanie z toho, že ich nakoniec nepočúvol a nevytvoril si vlastnú spoločnosť, no ani sa netajili úprimnou radosťou, že našiel niečo, čo ho baví. Bolo na ňom vidieť, že sa na to teší a túto radosť mu nechceli odoprieť ani ničím pokaziť. Pripravoval sa vskutku svedomito. Školenia o práci so vzácnymi kusmi mu nerobili veľké problémy, aj keď v nich bolo skomolených niekoľko vedných odborov. Stále mal dosť voľného času a keď si jeho súrodenci našli zábavku, ako vždy si zapĺňal knižnicu. Teraz mu to išlo rýchlejšie, lebo mu odpadli niektoré starosti, napríklad hľadanie práce či opletačky s otcom. Ani sa nevideli, len mu naposledy dôrazne pripomenul, aby sa k nim nepribližoval a vyhýbal sa miestam, kde budú. Dokonca mu aj zakázal prísť do Londýna a on zo strachu súhlasil. Paul sa veľakrát pohrával s myšlienkou, že sa ho jednoducho zbaví, nemusí sa ho predsa báť, a môže povedať pravdu, aj tak by bol zákon na jeho strane. Teda, povedal by len čiastočnú pravdu a získal by znovu do opatery Alice a Michaela. To však preňho boli len starosti navyše. Necítil k nim nenávisť, bolo ľahké hrať ich otca, a mal ich celkom rád. Ale nie tak, ako by otec miloval svoje skutočné deti. A nemohol sa zbaviť pocitu, že zo všadiaľ na neho striehnu sledujúce oči. Často sa strhával pre nič za nič. Niečo totiž o Williamovi Krvavom čítal, a neboli to jeho básne. Hrýzlo ho vedomie, že mohol mať viac, ale neodvážil sa postaviť proti masovému vrahovi, ktorý mal aj vďaka nemu dokonalé alibi a mohol ho naozaj kedykoľvek odstrániť. On by na jeho mieste nezaváhal...

William sa naučil byť iným. Podľa myslenia či činov by ho nespoznali ani jemu kedysi najbližší, a tých bolo žalostne málo. V tejto zmene mu, a to si musel priznať, veľmi pomohli dva roky u Sv. Jozefa. Dostalo sa tam na povrch jeho skutočné ja, neovplyvnené zlým svetom vonku, trpkými skúsenosťami, ani príšernou minulosťou. Všetko dobré, čo v ňom kedysi bolo a čo zostalo prevzalo kontrolu nad jeho životom. Potom, samozrejme, prišiel šok. Spomienky na zabudnuté vedomosti a skutky. Otriaslo to ním, jeho svetom, ale aj ho to posilnilo. Možno sa zmenil po získaní duše k lepšiemu, no teraz sa zmenil na nepoznanie. Bol úplne novým – človekom.

Pondelok sa závratnou rýchlosťou priblížil, a že o pár hodín bude sedieť vo svojej kancelárii a robiť ... niečo... si uvedomil až v obchode pri raňajšom nákupe. Čakal v rade pri pokladni a pohľadom skĺzol na staršiu predavačku. Asi tu robí už dlho, pomyslel si. Z pamäti nahadzuje niektoré kódy a netvári sa príliš nadšene. Môže mať tak päťdesiat. Kedysi by ho automaticky napadlo, či ju uhryznúť, ako by sa asi bránila, aká by bola jej krv... Teraz uvažoval nad tým, že jedného dňa bude vyzerať podobne. Bude unudene sedieť vo svojej kancelárii a hrabať sa v ešte nudnejších knihách. Striaslo ho pri tej predstave, no bolo to priamo pri pokladni a tá predavačka si mohla všeličo domyslieť. Venovala mu namrzený pohľad a on sa len nevinne usmial. Čo najrýchlejšie sa vzdialil a pomalým krokom sa blížil k domu o niekoľko ulíc ďalej. Mal kopu času, vstal skôr ako obvykle. Prezliekol sa, naraňajkoval a prečítal si noviny. Keď začul dupot nad sebou a búchanie dverí, prestrel stôl. Počkal na mladších súrodencov a kým oni jedli, len dopíjal svoj čaj. Aj oni si dnes privstali, chceli robiť Williamovi spoločnosť počas takých významných raňajok. Síce im hovoril, aby sa zbytočne nezaťažovali, bolo to o dosť skôr ako boli zvyknutí, no nevšímali si ho. Keď si niečo zaumienili, nie a nie ich od toho odhovoriť. Túto vlastnosť mali, mimo iného, spoločnú. „Vieš čo ti ešte chýba?“ – naklonila sa k nemu Alice. „Čo takého?“ – neodtrhol oči od novín. „No dievča.“ William sa na ňu spýtavo pozrel. Pri tých slovách spozornel aj Michael a zapojil sa do rozhovoru. „Určite stretneš nejaké sexy kočky v práci.“ „Nepočúval si, keď hovoril kde bude robiť?“ „No a? To neznamená, že tam budú samé korytnačky.“ „Znamená.“ – zasmiala sa. „Prosím ťa, všade sa niečo nájde.“ „Chcela by som to vidieť...“ „Veď aj na tej klinike... Boli tam dobré sestričky.“ „Jedine tak Hannah. Ostatné boli korytnačky ... a samí svalnatí chlapi.“ – dodala s diabolským úsmevom. „Vidíš? Hannah bola takou výnimkou. Keď už sme pri nej...“ – pozrel sa na brata. „Čo s ňou?“ – opätoval mu pohľad a odložil noviny. „Veď vieš... boli ste často spolu... sami... a tak.“ „A tak?“ „A nič?“ „Aké nič?“ „Tak áno?“ „O čom hovoríš?“ „No tak, prestaň!. Vieš o čom hovorím.“ „Bola to moja ošetrovateľka.“ – povedal, ako by to bola jednoznačná odpoveď. „A? Vo filmoch to tak vždy býva. Ošetrovateľka, pacient a je to.“ „Nie sme vo filme. Iba ak v horore.“ „Fakt nie? Nepreskočila iskra ani nič? Je to kus baby, určite po nej slintali desiatky pacientov.“ „Nie, nepreskočila iskra. Bola milá a dosť mi pomohla, ale...“ „Ale máš iný vkus?“ – doplnila ho Alice. „Áno, asi áno...“ „Napríklad?“ – pokračoval Michael. O tomto sa nikdy nezhovárali a bol zvedavý ešte viac potom, keď si všimol, že William nie je príliš ochotný sa s tým zdôverovať. Otrávene sa ne neho pozrel a dopil čaj. Michael, aby ho zadržal položil ďalšiu otázku. „Použi nejakú herečku alebo speváčku.“ „Nechce sa mi nad tým rozmýšľať.“ – odbil ho. „Musíš mať nejaký ideál!“ „Nemám žiaden.“ – vstal. „Už ideš?“ – spýtala sa Alice, ktorá sa viac venovala jedlu ako výsluchu. „Áno.“ „Dobre, tak si to nechaj pre seba.“ – rezignoval Michael. William sa usmial a rozlúčil sa. Obaja šli ešte k dverám, a keď vyšiel, Michael si spomenul na hlavnú otázku, doteraz nezodpovedanú. „Tak aké tam sú kolegyne?“ „Fajn.“ – usmial sa William a zabuchol mu pred nosom dvere. Alice sa otočila a so smiechom sa vrátila k stolu. Michael ju nespokojne nasledoval, zatiaľ čo William naštartoval auto o odišiel. Mysľou sa však proti svojej vôli upínal k rozhovoru v jedálni. Z toho, čo videl, usúdil, že celkom príťažlivé sú takmer všetky sekretárky. Inak to bola dosť bieda.

Zaparkoval v podzemnej garáži, ktorú by vďaka veľkým tabuliam našiel snáď aj slepý. Výťahom sa priviezol na svoje poschodie, ktoré už zapĺňali pobehujúci pracovníci. Všimol si, že všetci majú kufríky alebo tašky, proste niečo s čím idú do práce. On nemal nič. Možno to vyzeralo trochu trápne, ale po chvíli sa len usmial a vykročil k Cheryl, ktorá si ho už všimla, vstala a zo stola zbierala nejaké papiere. Kufríky neboli práve jeho a ani v budúcnosti sa nehodlal zaťažovať podobnou zbytočnosťou. Už - už sa chytal pozdraviť ju, keď mu do cesty vbehol nízky plešatý chlapík v okuliaroch a vyšívanej veste. „Peter Mason.“ Predstavil sa a s veselým úsmevom mu podával ruku. „William Shelton.“ „Viem, rožná kancelária.“ – sprisahanecky na neho žmurkol a William sa neisto usmial. „Asi... by som mal ísť.“ – prešiel okamžite okolo neho a cúval k Cheryl. „Tešilo ma!“ „Aj mňa.“ – zamával mu natešený chlapík a široko sa usmial. William rýchlo podišiel k Cheryl a zúfalo sa na ňu pozrel. Na toto nemyslel... na nekončiace predstavovačky, ani po tom netúžil. Neprekážalo mu to, ale ak by mohol, vyhol by sa tomu. Cheryl sa usmiala a pozdravili sa. Po jeho pravici vošla do kancelárie kde na stole čakalo niekoľko zväzkov. Spýtala sa ho, či niečo potrebuje a keďže nič nechcel, odišla. Predtým ho ešte upozornila na niekoľkostranový spis, v ktorom boli dopodrobna vypísané jeho povinnosti ako aj jej. Väčšinu už čítal, ale aj tak sa najprv venoval jemu. O pár minút prišli na rad nekonečné rukopisy. Zabral sa do nich natoľko, že by bol vynechal aj obed, nebyť Cheryl, ktorá sa ho spýtala, či chce niečo priniesť. Keď mal už prečítané všetko, čo mal mať a deň sa schyľoval k večeru, postavil sa k oknu a sledoval mesto pod sebou. Mal aj výborný výhľad na Tower of London. Ľudia pod ním sa rýchlo premiestňovali, typicky uponáhľaný Londýn. Červené autobusy sa preháňali po uliciach, ľudia vyskakovali z taxíkov a zase sa niekam ponáhľali. Z výšky sledoval svet, v ktorom žije v dennom svetle, bez strachu vyjsť von.

Pracovná doba mu umožňovala odísť prakticky kedykoľvek, podstatné boli pracovné výsledky. Preto ešte chvíľu sledoval Londýn cez veľké sklenené okná a odišiel pomerne skoro. Celý deň nevyšiel zo svojej kancelárie a tak sa s nikým ďalším nezoznámil. Pár známostí však nadobudol cestou k výťahu. Všetci tu boli vcelku milí, a ak by sa im aj nepozdával, zo slušnosti sa aj tak predstavili. John Ferwer patril k tým, s ktorými si ihneď padli do oka. Bol to mladý, stredne vysoký, hnedovlasý, pohľadný Austrálčan, ktorý sa prisťahoval pred šiestimi rokmi a už štyri pracuje v Harper Collins Publishing. O okultizmus a démonov sa zaujímal od detstva a taktiež aj o knihy. Svoju prácu miloval ale adekvátny čas venoval aj zábave. Rád sa zoznamoval s novými ľuďmi a bol veľmi priateľský. V blízkej dobe sa s Williamom naozaj spriatelili a predstavil ho aj svojej “partii“, do ktorej patrili aj Marc Bodelia a Amanda Goldwyn. Marc bol pomerne nízky a tmavý, no vyžarovala z neho charizma. Amanda bola zase platinová blondínka s takmer dokonalými mierami, čo sa oblečením ani nesnažila skrývať. Táto trojica sa hneď na prvý pohľad odlišovala od ostatných. Nielen, že boli z mladšej vekovej kategórie, ale boli veľmi uvoľnení a neustále sa zabávali. Pomohli mu zorientovať sa nielen v budove a dosť sa zblížili, no William si aj tak podvedome držal odstup. Vždy keď sa zvrtla reč na osobný život, predstieral im fakty, ktoré mu dodatočne uložila do pamäte Rada pozorovateľov. Málokedy o sebe rozprával a ani raz nespomenul svoj nedávny pobyt na psychiatrii.

Williamov život nabral trochu iné obrátky, odkedy začal pracovať. Alice a Michael boli väčšinu dňa sami, ale boli na to zvyknutí a čas si stále krátili zveľaďovaním domova. Niekedy spolu všetci traja obedovali, ale väčšinou zostával William v práci. Navyše sa jeho mladší súrodenci začínali psychicky pripravovať na blížiaci sa koniec prázdnin. Čakala ich nová škola, noví spolužiaci... William sa často, aj po dlhom dni, vyberal v noci von. Stretával premožiteľky a vedomie, že sú ulice chránené ho upokojovalo. Ony ho však nikdy nespoznali, a ani nemohli, lebo sa nikdy žiadnej neukázal. Za pár týždňov sa ich vystriedalo sedem, možno aj viac, len o nich nevedel. Ešte pred začiatkom školského roka párkrát trénoval s Michaelom a dokonca aj s Alice. Naučil ich narábať s mečmi a oni boli pozornými žiakmi. Michael sa snažil svojho brata presvedčiť, aby ho vzal so sebou na lov, William to však neustále odkladal na neurčito. Po nejakej dobe však začala prosíkať aj Alice, a dobre si uvedomoval, že ak im nevyhovie, môže sa stať, že sa vyberú preč sami, a to by bolo oveľa horšie. Preto ich umlčal tým, že sa uvidí, ako budú zvládať školu a tréning zároveň.

V práci išlo všetko ako po masle, niekedy si išiel večer s kolegami sadnúť niekam do baru a zabaviť sa. To však len výnimočne. Poznal už všetkých zo svojho poschodia a mal prehľad aj o celej budove. Koncom augusta sa objavila ešte majiteľka poslednej kancelárie, priamo oproti Williamovej. Bola na zaslúženej dovolenke, za celý rok si totiž nevybrala voľno ani jediný raz. Opísali mu ju ako peknú, štíhlu hnedovlásku s milým úsmevom. Videl ju len raz a to z veľkej diaľky. Bolo ale ľahké zapamätať si ju podľa chôdze. Možnosť spoznať sa osobne sa naskytla až po desiatich dňoch od jej príchodu. William vtedy zostal vo firme ako jeden z posledných a jeho sekretárka bola už dávno doma ako väčšina zamestnancov. Privolal si výťah a v mysli si už pripravoval plány na noc. Kam pôjde, kam nie... Nečakal dlho a dvere pred ním sa otvorili. Vošiel dnu o očami blúdil po ciferníku na pravej strane. Stlačil gombík a oprel sa o zadnú stenu. Trvalo vždy dlho, kým sa dvere znovu zatvorili a tak sa ešte poobzeral po miestnosti. Vtedy si ju všimol, ako vychádza zo svojej kancelárie a niečo hľadá v kabelke. Zrazu sa pozrela pred seba a uvidela otvorený výťah. Nadýchla sa, keď sa dvere už zatvárali a William ich pohotovo chytil. V tom rozrušení jej však všetko z rúk vypadlo na zem. Bol by jej pomohol, ale musel držať výťah. Kým si zbierala svoje veci, on len stál a sledoval ju. Viac aj tak robiť nemohol... Mal aspoň príležitosť celú si ju poobzerať.

Bola naozaj krásna... štíhla, polodlhé svetlohnedé vlasy mala voľne rozpustené a na sebe telový nohavicový kostým. Rýchlo si zbierala svoje veci a ponáhľala sa k nemu. Keď nastúpila venovala mu očarujúci úsmev a okamžite mu podávala ruku. „Ďakujem. Vy budete William Shelton, však?“ „A vy Nancy Petersonová.“ – usmial sa a potriasli si rukami. Až vtedy si všimol jej žiarivo zelené oči. Zarazene ich sledoval, aj keď svoj zrak už dávno odvrátila a on ich nemohol vidieť. Dodatočne si začal vybavovať jej tvár, dokonalú pleť, jemné črty, primerane namaľovanú, do ktorej jej padali jemne zvlnené pramene vlasov. „Áno, to som. Nejak sme sa obchádzali.“ - nenútene sa s ním rozprávala, no zároveň si upratovala veci a tak mu nevidela do tváre. Keď zdvihla hlavu on sa okamžite odvrátil a pozrel sa na ňu až po chvíli. „Áno, tiež som si všimol.“ – rozmýšľal, či si všimla jeho pohľad. „Tak, ako sa Vám tu páči?“ „Fajn, je to tu naozaj skvelé.“ „To je... vystupujem tu, potrebujem ešte zájsť do skladu.“ – zastavila výťah a vyšla na chodbu. Potom sa ešte raz otočila a usmiala sa: „Tešilo ma.“ „Aj mňa.“ – opätoval jej úsmev a sledoval ju, kým sa nezavreli dvere. Keby pri nej bol ešte chvíľu, nevedel by o čom sa s ňou má rozprávať. Tvárila sa milo a zdvorilo, no niečo v nej ho zarážalo a prekvapovalo zároveň. Možno sú len obaja unavení po ťažkom dni... Práve sa zoznámil s jednou z najpríťažlivejších kolegýň. Páčila sa mu, ako sa musela páčiť všetkým mužom, ale nie natoľko aby pocítil túžbu zblížiť sa s ňou. Prehodnotil aj svoje plány na večer a rozhodol sa, že zostane doma.

Alice si v škole rýchlo našla kamarátky a Michael s tým tiež nemal problém. Obaja boli vždy dobrými žiakmi, nie dokonalými, ale učili sa veľmi dobre, lebo boli ambiciózni a nikdy nechceli protekcie, aj keď by ich mohli mať. Tešili sa aj na sľúbený tréning v teréne a poctivo sa naň pripravovali. Preto ich vôbec netešili čoraz neskoršie večerné príchody ich brata. Predpokladali síce, že cez týždeň ich aj tak nikam nevezme, ale keď si nosil prácu so sebou aj domou, začali sa vážne obávať. Nijak sa ani nepribližovali odpovede na otázku, aké výnimočné schopnosti majú, že musia byť spútané ktovie čím a ktovie kým. Nakoniec s nimi William netrénoval už vôbec, a zostala im len malé posilňovňa, ktorú si urobili z prázdnej miestnosti na druhom poschodí. Každú voľnú chvíľu sa však v myšlienkach vracali k otázke svojich schopností. „Čo keby sme skúsili niečo nájsť sami?“ – navrhla Alice svojmu bratovi. „Ako to chceš urobiť? Spýtame sa nejakej veštkyne?“ – spýtal sa ironicky. „Nie... ale v knižnici je predsa kopa kníh o takých veciach.“ Michael sa pozrel na sestru a po chvíli povedal: „Poď, niečo ti ukážem.“ Zaviedol ju do Williamovej pracovne a v policiach si vyhľadal hrubú knihu v červenom koženom obale. „Ty už si to urobil, však?“ „Pozri.“ – otočil k nej otvorenú knihu. „No a?“ „Čítaj! Sú možnosti, ako to zistiť, ale má to čo dočinenia s mágiou. Čiernou mágiou a to je nebezpečné. My s tým nevieme zaobchádzať a mohli by sme narobiť riadnu paseku.“ „Tak nájdeme niekoho, kto vie.“ „Kde?“ „Neviem... Nejak sa to predsa dá zistiť.“ „Nemôžeme sa len tak zobrať a ísť do najnebezpečnejších ulíc v Londýne.“ „Poznám jeden obchod, videla som tam aj kotlíky vo výklade. Možno sa tam niečo dozvieme.“ „Kde to je?“ „Blízko centra, síce je to odľahlá ulička, ale v normálnej štvrti.“ „To neznie zle... Kedy tam pôjdeme?“ „Aj hneď. Zatvárajú neskoro večer.“ „Musíme byť do zotmenia späť. Bude riadne vyvádzať, ak zistí, že sme boli vonku po zotmení a ani sme mu to nepovedali.“ „To bude aj tak... Ale stihneme to.“ „Tak poďme.“ – usmial sa Michael, vzal si knihu so sebou a rýchlo zbehli schodmi.

Zavolali si taxík a odviezli sa k obchodu, ktorý Alice spomínala. Mal názov v nejakom jazyku, ktorý nepoznali ale inak vyzeral dobre. Nesmelo vošli dnu a ocitli sa v útulnej drevenej miestnosti plnej zvláštnych vôní a čudných predmetov. Prezerali si tovar ale sami nevedeli, čo hľadajú a len sa bezcieľne potulovali medzi regálmi. Bolo tu viacero zákazníkov a všetci hľadali podľa zoznamu. Snáď preto k nim pristúpila Glen, asi tridsaťročná útla predavačka. „Pomôžem Vám s niečím?“ – milo sa ponúkla. „Áno, my by sme chceli... uskutočniť tento rituál.“ – otvoril Michael príslušnú stranu. Glen sa pozrela do knihy a potom na mladých ľudí pred sebou. „Máte s mágiou už nejaké skúsenosti?“ – spýtala sa starostlivo. Obaja pokrútili hlavami. „Nikdy ste nečarovali?“ Opäť pokrútili hlavami. „Vybrali ste si naozaj zložitý rituál... neodporúčam Vám púšťať sa do toho.“ „Ale my musíme.“ – povedala vážne Alice. „Poznáte nejakú čarodejnicu alebo čarodejníka? Mohli by Vám pomôcť.“ „Nie.“ – odpovedal za oboch Michael. „Dám Vám jedno telefónne číslo. Tú čarodejnicu poznám už takmer rok, je šikovná. Skúste sa s ňou dohodnúť.“ Prešla za pult a o pár sekúnd im podávala preložený lístok. „Ďakujeme.“ – vzala si ho Alice a usmiala sa. „Nie je zač. Ale neskúšajte to sami.“ – upozornila ich na rozlúčku.

„Super! Máme už aj čarodejnicu.“ – potešila sa Alice pred obchodom. Michael sa nervózne poobzeral. „Čo sa deje? Upokoj sa, nerobíme predsa nič zlé.“ „To viem, ale skôr či neskôr mu to budeme musieť povedať. Alebo sa to dozvie sám a zabije nás.“ „Máš pravdu... Hovoríš ty.“ – rozhodla okamžite. „Čože? Tak počkať! Ja som ho našiel a... hovoril som aj teraz. Takže Williamovi to povieš ty.“ „Nikdy. Povedz mu to ty.“ „Prečo ja?“ „Lebo... brat s bratom si rozumie lepšie ako brat so sestrou.“ „A to si kde nabrala?“ „To je všeobecne známe.“ „Zabudni. Povieme mu to obaja, alebo vôbec.“ „Fajn... tak spolu. Ale najprv jej zavoláme.“ „A pripravíme to.“ „Postavíme ho pred hotovú vec.“ „Aby nemohol cúvnuť.“ „Tak.“ „A teraz si musíme švihnúť, aby sme boli doma skôr ako on.“ Opäť si zavolali taxík a uľavilo sa im, keď zistili, že William sa ešte nevrátil. Vybehli do Michaelovej izby a hneď vytočili číslo, ktoré dostali v obchode. Po krátkom zvonení sa ozvalo: „Prosím?“ „Dobrý deň, Alice Sheltonová.“

„Naozaj je všetko v poriadku?“ – spýtal sa William už tretíkrát pri večeri. „Áno, už si sa pýtal.“ – presviedčala ho Alice. Stále si ich oboch premeriaval skúmavým pohľadom a oni sa mu ani raz nepozreli do očí. Akoby im z nich mohol vyčítať myšlienky. „Môžeš to prestať robiť?“ „Čo myslíš?“ „To ako sa pozeráš.“ „Jasné.“ „Čo v práci?“ – zahováral Michael. „Nič nového. Čo škola?“ „Fajn.“ – odpovedali naraz. „Vyhodili ste do vzduchu labák?“ „Nie.“ – povedal pomaly Michael. „Zatkli vás za niečo?“ „Nie.“ „Si tehotná?“ „Nie!“ „Tak čo sa deje?“ „Nič... veď sme ti to už povedali!“ „A tým ma len ďalej presviedčate, že sa niečo stalo.“ „Dobre... možno sa niečo deje...“ – začal Michael a Alice na neho vrhla vystrašený pohľad. „Ale nie je to nebezpečné... ani tým nikomu neublížime...“ – vyhováral sa. Minimálne polovica nebola tak úplne pravdou. „Povieme ti to ... potom.“ – doplnila ho Alice. „Potom? Čo znamená ´potom´?“ „Keď bude správny čas...“ „Už sa na to teším.“ – povedal vážne, vstal a odišiel do kuchyne so svojím tanierom. Jeho súrodenci ešte jedli a previnilo sa na seba pozerali. Ich braček je až priveľmi všímavý... Kelly, čarodejnica, s ktorou hovorili, bola veľmi milá a dohodli sa s ňou na piatok večer. Stačí, keď si donesú všetky prísady a ona sa postará o zvyšok. Bola streda a Williamovi to plánovali priznať deň predtým, čiže vo štvrtok, zajtra. Pomaly si pripravovali spoločnú reč, pri ktorej mu všetko vysvetlia, podľa možnosti, bez prerušovania.

Na druhý deň si pri raňajkách Alice ešte kontrolovala zoznam, ktorý opísala z bratovej knihy. William bol už dávno v práci, ale jedlo mali, ako každé ríno, pripravené. Hneď po škole pôjdu všetko kúpiť. Vo fáze uskutočňovania tajného plánu sužovali Alice stále viac obavy. „Myslíš, že sa to podarí?“ „Ja neviem... Doteraz som o mágii maximálne tak čítal. Nikdy ma nenapadlo, že jedného dňa ju budem praktikovať.“ „Raz by som to chcela skúsiť.“ – zasnívala sa. „Čarovať?“ „Hmmm... Ty nie?“ „Čo ja viem... Možno aj áno. Ale teraz si švihni, lebo prídeme neskoro.“ William sedel zamyslene vo svojej kancelárii a zvoniacemu telefónu nevenoval veľkú pozornosť. Aj keď ho Michael s Alice presviedčali, že je všetko v najlepšom poriadku, nemohol na nich prestať myslieť. Nie je to až tak dávno, čo viedli úplne normálny život s rodičmi a o démonoch nemali ani tušenie. Je ľahké dostať sa do problémov, aj keď viete o temnej strane sveta a ste nanajvýš opatrný. Dúfal, že sú opatrní. Premýšľať o iných veciach ho prinútila až Cheryl, ktorá po krátkom zaklopaní vošla do jeho kancelárie a priniesla mu pár zložiek. Ešte ten deň mal naplánované stretnutie s nejakým učiteľom až z Južnej Ameriky. Cheryl ho upozornila, že je práve vo výťahu, na ceste na ich poschodie. „William Shelton, teší ma.“ – vstal zo svojho pohodlného kresla a podával ruku neznámemu mužovi tmavej pleti s uhľovo čiernymi očami. „Enerique Diaz, potešenie je na mojej strane.“ „Ako Vám môžem pomôcť?“ – spýtal sa keď si sadli. „Mám tu niečo, veľmi staré.“ – začal perfektnou angličtinou a z tašky vybral starostlivo zabalenú knihu. William vstal a navliekol si chirurgické rukavice, Enerique ho nasledoval. Spolu odbalili čiernu koženú knihu s podobizňou akéhosi démona na prednej strane. „Má vyše sedemsto rokov.“ – vyhlásil hrdo Enerique. William opatrne obrátil pár listov a potom sa pozrel na svojho spoločníka. „Chcete presné kópie?“ „Ak by to bolo možné...“ „Samozrejme.“ – usmial sa. „Rovných tisíc kusov.“ „Ručná práca?“ – zisťoval pri obracaní listov. „Áno, prosím.“ „Zaujíma Vás predbežná suma?“ „Nie, nie. Mám predstavu, ďakujem. Ale ocenil by som, keby sa nedostala ďalej.“ „Iste.“ „Odchádzam ešte dnes, len som sa chcel uistiť, že kniha dorazí v poriadku.“ „Prídete po ňu opäť Vy?“ „Áno. Kedy by to išlo?“ „Do troch týždňov.“ „Ó, to je fantastické! Ste to najlepšie, čo som mohol nájsť.“ „To som rád. Smiem vedieť, ako ste sa o nás dozvedeli?“ „Odporučil Vás jeden môj známy. A pre zmenu, netáral.“ – zasmial sa. „Ak všetko dobre dopadne, budem nasledovať jeho príklad.“ „Ďakujeme, to je od Vás milé.“ William sám opäť knihu zabalil a položil ju na svoj stôl. „Musím už utekať, ešte mám veľa práce. Tešilo ma.“ „Aj mňa. Dovidenia.“ „Dovidenia.“ Vyprevadil ho k dverám a celú dobu sa usmieval. Cheryl tiež pozdravila zákazníka a s Williamom sa vrátila do kancelárie. Ten si, hneď ako sa ocitol v súkromí svojich štyroch stien, vydýchol. „Ešte chvíľu a ten úsmev by mi zamrzol na tvári.“ – posadil sa za stôl a začal vypisovať objednávku. „Vypadal milo.“ „Aj bol. Až mi to začínalo liezť na nervy.“ „Mali by ste si asi spraviť prestávku.“ „Nie, vďaka. Ešte len som prišiel.“ – usmial sa. „Nemyslela som hneď. Len... ste tu pridlho. Chodíte sem medzi prvými a odchádzate medzi poslednými. A koľkokrát ste vynechali obed?“ „Asi na tom niečo bude. Ale teraz toto.“ – podal jej pár papierov a ona spolu s knihou odišla.

Na obed opäť nejakou nešťastnou náhodou zabudol, a keďže si Cheryl vzala odpoludňajšie volno, nemal mu to kto pripomenúť. Odišiel však oveľa skôr ako mával v poslednej dobe vo zvyku. Keď prišiel domov, podivné správanie jeho mladších súrodencov naberalo na obrátkach. Nakoniec za ním prišli do pracovne a povedali mu, že sa s ním potrebujú o niečom porozprávať. William sa oprel o operadlo a Alice s Michaelom si sadli oproti. Pripadali si ako na pohovore. „Vieš, čo sme ti hovorili, že sa niečo deje...“ – začal Michael. „Áno?“ – vychutnával si ich nervozitu. „Tak... my sme niečo naplánovali.“ – pridala sa Alice. „Nechceli sme ti to hovoriť predtým...“ „Ale až teraz, keď sme k tomu blízko.“ „Panebože, o čo ide?“ „Nie je to nič zlé...“ – bránila oboch Alice. „My... ako si nám vtedy hovoril o tom, že asi nie sme tak úplne normálni ľudia... A máme nejaké schopnosti.“ „Tak sme trochu pátrali.“ „Trochu pátrali?“ – zopakoval William po sestre s obavami v hlase. „Našli sme jeden rituál, ktorý by nám mohol pomôcť.“ „Nie, je to nebezpečné.“ – okamžite ich odmietol. „Máme aj čarodejnicu. Volá sa Kelly.“ – ubezpečila ho. „Nebudeme to skúšať sami.“ „A odkiaľ ju poznáte?“ – tváril sa veľmi vážne, s každým slovom chceli viac a viac ujsť. „Od jednej predavačky... z jedného obchodu.“ „Z akého?“ „No, z takého celkom fajn...“ – vysvetľoval Michael. „Z drogérie? Z potravín?“ „To nie. Alice si nedávno všimla jeden, čo mal vo výlohe kotlíky.“ „Magického?“ „Áno.“ – priznali. „Nemáte tušenie, čo by sa mohlo stať vám, alebo jej.“ – snažil sa hovoriť pokojne. „Robí to už dva roky.“ – namietala Alice. „Vždy sa môže niečo pokaziť.“ „A čo navrhuješ ty?“ – neudržal sa Michael. William sa na neho pozeral, ale mlčal. „Ty si superhrdina a len tak prehadzuješ ľudí cez cesty, ale my ani nevieme, čo dokážeme.“ „Nemusia byť všetky schopnosti príjemné. Čo keď mávate napríklad vízie? S ľuďmi niečo také pekne máva.“ „Ale aj tak by som to chcela vedieť.“ „Ja tiež.“ „Dohodli sme sa s ňou na zajtra.“ „Nech poviem čokoľvek, nezabránim vám v tom.“ „Asi nie.“ – usmial sa Michael. „Ale ten rituál som našiel tu. V tvojich knihách.“ „Vedel si o ňom?“ – spýtala sa na rovinu Alice. „Áno.“ „Prečo si nám nič nepovedal?“ „Ja neviem.“ – zašepkal. „Nie je to také... jednoduché.“ Z vypočúvajúceho sa stal vypočúvaný. „Nepoznáš nejaké čarodejnice?“ – vyzvedal jeho brat. „Poznám.“ „A ... nešlo by im to ľahšie?“ – dedukovala Alice. „Možno áno. Vlastne viem o jednej veľmi dobrej, asi najlepšej na svete.“ „Poznáte sa osobne?“ William prikývol. Najlepšia na svete... Tá by niečo takého zvládla ľavou zadnou. „A môžeš sa s ňou nejak skontaktovať?“ „Neviem kde teraz je...“ „Ale zistiť sa to dá.“ – naznačil Michael. „Áno.“ – sklopil zrak. „No ty jej nezavoláš.“ – povedala Alice. „Nie.“ „Niekto z tvojej... minulosti?“ „Nechcem, aby sa moc rozšírilo, kde som a čo robím.“ „Aha, to je tvoja vec. Ale aj tak to zajtra skúsime.“ – povedala rozhodne. „Budeš tam s nami?“ – opýtal sa Michael. „Budem.“ – zašepkal. Oboch to potešilo a vymenili si šťastné úsmevy. William sa však tváril mrzuto. Zaujímalo ho, prečo sú pod vplyvom mágie, ale sám po tom nepátral. Nie, že by nemal čas... Jednoducho to nechal tak. Ľudia s nadľudskými schopnosťami si spravidla želajú byť “normálni“ a tí druhí si želajú presný opak. K tomu tu bola šanca, že naozaj majú vízie, alebo dokážu niečo iné, niečo, čo nezvládnu, alebo niečo, čo im ublíži. Dal by prednosť možnosti, kedy by sa to dozvedel, ale kliatba by nebola zrušená. Pre istotu. Bol zahĺbený do svojich myšlienok a ani si nevšimol, kedy odišli. Pozrel sa do políc pred sebou, vstal a podišiel k nim. „Cardeon.“ – zašepkal a vytiahol červenú knihu. Domyslel si, aký rituál asi našli. A táto kniha ich bola plná. Vzdychol, hodil ju na stôl a chvíľu ju len sledoval. Potom sa otočil k dverám a odišiel do svojej izby, kde si ľahol na posteľ. Brániť im nemôže, podporiť ich nechce. Ale nemá na výber. Spravia to aj bez neho a to by bolo horšie. Možno by Willow... To nie. A kde asi je Willow? Nebolo by také ťažké nájsť ju... Ale čo následky? Asi by ich znovu všetkých uvidel, musel by vysvetliť veľa vecí, odpovedať na množstvo otázok. Že by neuverili jeho príbehu sa neobával, veď sú zvyknutí na zdanlivo neuveriteľné veci. Niekedy ho to pochytilo... Ozvať sa by nebolo zlé, no vždy to nakoniec sám sebe vyhovoril. Nie je v postavení, kedy si môže robiť čo sa mu zachce. Viac ako dva roky žije a prehodnotil postoje k mnohým veciam. Jednou z nich bola Buffy. Zo začiatku na ňu často myslel, ale teraz už len sporadicky. Prestával ju snáď milovať? A miloval ju vôbec niekedy? Dá sa porovnávať láska človeka s láskou démona, aj keď má dušu? Mal nesmrteľnosť, i napriek smrteľným nebezpečenstvám, a tak si vždy mohol povedať, že má čas. Kopu času. Teraz sa mu život zdá prikrátky. Dva už vlastne prežil a tento je tretí. Jediné rozhodnutie ho môže zničiť. Jeho, alebo jeho milovaných. Budík na stolíku zazvonil a hlásil sedem hodín. Zdá sa, že si poležal dlho...

Potreboval si prečistiť hlavu a... niekoho zmlátiť. V Londýne to nebol problém, ako v žiadnom veľkomeste, napriek prítomnosti Rady. Túlal sa po lampami osvetlených uliciach a nevnímal chodcov naokolo. Zašiel až do srdca mesta a skôr sa vracal na známe miesta, ako by bol na hliadke. Zdalo sa mu, že všade je nekonečný ruch a on sa snažil od neho ujsť čo najďalej. Išiel tam, kde ho nohy niesli a zbadal sa v slepej uličke. Prekvapene sa pozrel na steny okolo seba a spamätal sa. Ani poriadne nevedel, kde je či koľko je hodín. Vrátil sa kúsok späť a inak už tichými ulicami sa rozľahli dva tupé nárazy. Ako keď hádžete niečo o kontajner. Započúval sa do prichádzajúcich zvukov a rozbehol sa k miestu, odkiaľ sa pravdepodobne šírili. Prebehol cez cestu do ďalšej slepej uličky a už zreteľne počul prosebný ženský hlas. „Nie... prosím, nie...“ Odpoveďou bolo zavrčanie a následný výkrik. William rýchlo prebehol okolo rohu vysokej budovy a pred sebou uvidel upíra, ako saje brániacu sa obeť. „Hej!“ Upír sa otočil a pustil ženu. Odstúpil od nej a priblížil sa k Williamovi. „Aaa... Kľudne si dám aj teba.“ – zasmial sa. „S tým by som moc nerátal.“ – ukázal mu vyrezávaný kolík. Upírovi sa úsmev zmenil v neurčitý úškľabok a prekvapený výraz, keď sa mu drevený predmet zabodol do srdca skôr, ako si to stihol uvedomiť. Žena skrčená pri zemi zdesene sledovala na prach rozpadávajúcu sa postavu a nezmohla sa na slovo ani pri pohľade do kľudných Williamových očí. „Už je to v poriadku.“ – kľakol si k nej a zabalil ju do svojej bundy. Trochu jej odhrnul vlasy a pozrel sa na jej zranený krk. Ochromená sa ani nepohla. „Mali by ste s tým ísť do nemocnice.“ Pozerala sa na neho s naširoko otvorenými očami, z ktorých jej začali stekať slzy. „To bude dobré...“ – chlácholil ju a pomohol jej vstať. „Pred smrťou sa neklame.“ – vytkol mu chechtajúc sa prichádzajúci nemŕtvy. „Teraz nemám čas... radšej zmizni.“ – dostal odpoveď. „Ooo, a čo mi urobíš? Teda nám?“ – vyceril zubiská a za jeho chrbtom sa objavilo päť iných upírov. „Fajn, zmena plánu.“ – postavil svoju chránenkyňu pri stenu. „Hneď som späť.“ Zacúvala ešte kúsok a s hrôzou sledovala vrčiace bytosti, o ktorých netušila, alebo skôr nechcela, čo sú zač. A medzi nimi stál jej záchranca, sám proti šiestim. „Ideme na to?“ – usmial sa na nich. Najbližší upír ako na povel skokom zaútočil, no William ho prehodil nad sebou a vo výške prebodol. Na zem dopadol len prach. Ostatných to rozzúrilo a vyrútili sa na neho všetci naraz, nevšímajúc si ženu pri stene. Prvý skončil na protiľahlej stene, druhý s kolíkom v srdci, ďalší so zlomenou rukou a na kolenách, čím podrazil nohy svojmu kolegovi, no posledný zjavne ovládal nejaké bojové umenie a Williamov útok vykryl. Udrel ho a on sa zapotácal, rýchlo mu však úder vrátil aj s úrokmi. William sa ho pokúsil prebodnúť, no vyrazil mu z rúk kolík a pribehli k nemu ďalší dvaja. Za nimi sa zo zeme ozývali vzdychy a nadávky, do toho ešte hralo tiché vzlykanie. William ustúpil a odviedol ich aj od mladej ženy. Vrčiaci démoni ho obkľúčili a už si predstavovali, ako dobrú večeru si dajú po boji. No jeden z nich si ju plánoval dať hneď a s miernymi ťažkosťami sa blížil k stene. Žena pri nej, stále otrasená, ho sledovala ale nemala kam ujsť, iba ak na koniec slepej uličky alebo bližšie k bojaschopným upírom. William si to všimol a rýchlo zaútočil na démona na ľavej strane. Kopol ho do brucha a hodil do druhého. Tretí ho opäť prekvapil ranou, ku ktorej sa pridali ďalšie a udierali tak do neho štyri ruky. To ho prinútilo klesnúť na zem, kde okamžite podkopol nohy svojim protivníkom. Nasledoval však ďalší útok a on tak nemohol pomôcť bezbrannej žene. Tá ustupovala a na zemi si všimla pohodený kolík. Priskočila k nemu a zdvihla ho. V tom ju však čosi potiahlo za nohu. Otočila sa a pár centimetrov od seba uvidela opäť tie odporné tesáky. Snažila sa vyprostiť, ale proti jeho sile nemala šancu. Chytil ju zozadu za krk a priblížil sa k nemu. Žena vykríkla a celou silou zabodla kolík do jeho srdca. Sama prekvapená tým, čo spravila sedela na zemi a oprašovala zo seba popol. Prebudila sa v nej odvaha, pozrela sa doprava na boj a okríkla ich. Upíry sa zastavili a ona rýchlo hodila kolík neznámemu mužovi. Než opäť zaútočili, William chytil letiaci predmet a prebodol krátko po sebe dvoch upírov. Po pár úderoch sa rozpadol aj posledný. „Ďakujem.“ – podišla k nemu štíhla brunetka. „V pohode. Ale dúfam, že nabudúce to nebude musieť byť.“ – usmial sa na ňu. „Aj ja.“ – opätovala mu úsmev. Posmelená spoluúčasťou začala vyzvedať. „To boli...“ „Upíry.“ „Wau... Takže existujú...“ „Nielen to.“ – zasmial sa. „Ani to radšej nechcem vedieť.“ „Asi by sa hodil doprovod, že?“ „Áno... Prosím.“ „Žiaden problém. Aspoň Vám porozprávam nejaké strašidelné príbehy o zlých démonoch a svete plnom zla.“ Zdesene sa na neho pozrela a šepotom zopakovala: „Plnom zla?“ Zababušila sa do jeho bundy, hoci bola teplá noc a poslušne pri ňom cupkala. Keď vyšli na hlavnú cestu, William zastal, rozhliadol sa a tváril sa akoby nad niečím tuho rozmýšľal. „Bývam tam.“ – ukázala na sever. „Potrebujete to ošetriť... A ja teraz neviem, kde je najbližšia nemocnica.“ – obil ju chladne. „Nie je to také zlé... a už to ani necítim. Môžeme si tykať?“ „Jasné.“ –usmial sa a znovu sa pozrel na jej krk. Mala pravdu, ten upír jej nestihol ublížiť priveľmi. A keď tvrdí, že je jej dobre... Aspoň si ušetrí čas. Vybral sa teda smerom k jej domovu. „Kto si?“ – prišla očakávaná otázka. „To nie je dôležité.“ „Ale áno, práve som videla upírov – prvýkrát vo svojom živote – a ty si ich päť bez problémov zabil.“ „S pomocou.“ – usmial sa uznanlivo. „Sama neviem, ako som to urobila...“ „Na niečo také si človek rýchlo zvykne.“ „Na to, že po svete behajú upíry?“ „Na prebodávanie sŕdc.“ „Aha... Ako dlho to už robíš?“ „Dosť dlho.“ „Je vôbec niečo, na čo od teba dostanem normálnu odpoveď?“ Na jej vkus bol príliš tajuplný, a to sa jej teraz, keď jej myslou prúdilo toľko otázok, vôbec nepáčilo a ani na to nemala náladu. „Pýtaj sa na nich.“ „Takže kolík do srdca, kríže a tak?“ „Svätená voda, denné svetlo a nemôžu vojsť, kým ich nepozveš.“ – doplnil ju. „Keď to však urobíš, môžu sa kedykoľvek vrátiť. Ak prežiješ to prvé pozvanie.“ – zaškeril sa aby to nevidela. „Fajn... to pôjde. Ale asi už do konca života nevyjdem po zotmení von.“ Bola zúfalá, ako nikdy v živote. Jej doteraz sporiadaný život sa rosypal ako domček z kariet. Vedela, že odteraz sa strhne pri každom nečakanom zvuku. „No, ale démonom svetlo moc nevadí.“ „Čože?“ – vykríkla. „Sú aj iní?“ „A koľko!“ – zasmial sa. „Stovky, alebo tisíce druhov. Na niektorých to vidíš hneď, na niektorých nie. Môžu byť aj napoly ľuďmi. Je to rozmanité.“ „A ako proti nim?“ „Osobne používam metódu osdeknutej hlavy. Je spoľahlivá a platí takmer na všetkých.“ Všetko to hovoril nenúteným, až žartovným tónom a ju to privádzalo stále viac do rozpakov. „Mám odsekávať hlavy?“ – striasla sa pri tej predstave. „Keby nejakého stretneš, odporúčal by som ti radšej ujsť. Démoni bývajú oveľa silnejší, ako ľudia.“ „Ale ty si ich zvládol.“ – namietla. „To je trochu iné...“ „Počkať!“ – zastala. „Si jeden z nich.“ William tiež zastal a sledoval, ako pred ním začala ustupovať. „Nie, nie som. A okrem toho, práve som ti povedal, že keby démona stretneš, máš ujsť. Keď si to o mne myslíš, čo tu ešte robiš?“ „Chytil by si ma.“ „Ale skúsiť by si to mala.“ – odpovedal s nezáujmom a pokračoval v chôdzi. Ona zostala stáť a prehodnocovala svoj názor. Keby chcel, ani ju nezachraňuje... Iba, že by ju chcel sám zabiť. „Ideš?“ – otočil sa k nej. „Tak kto si?“ „Som človek. Nechcem ti ulížiť, naozaj.“ – zahľadel sa jej úprimne do očí. „Dobre...“ – pohla sa k nemu. „Viem, aké to je. Ale zvykneš si. Onedlho sa naučíš žiť s tým vedomí.“ – kráčali ďalej. „Snáď... Ale je to... šialené. Nepovieš mi, ako sa voláš?“ „Záleží snáď na tom?“ „Možno nie, ale chcela by som to vedieť. Komu mám ďakovať v modlitbách...“ – obaja sa usmiali. „Je to tajomstvo? Alebo nechceš, aby sa to niekto dozvedel?“ – prizrela sa mu do očí. „Čo keď budem opäť potrebovať pomoc? Za kým mám ísť?“ – vychrlila na neho otázky. „Poviem ti to, keď mi sľúbiš, že si to necháš pre seba.“ – navrhol. „Sľubujem.“ William vytiahol zo zadného vrecka malý papierik a podal jej ho. „Harper Collins Publishing?“ – prečítala hrubé čierne písmenká. „Robíš si srandu? Čo je to zač? Firma, čo zabíja démonov a pritom vydáva knihy?“ „Nie, je to normálne vydavateľstvo.“ „Hmm... Ale máš fajn prácu. Tu bývam.“ – ukázala na činžiak vedľa nich. „Hore to už asi zvládneš.“ „Áno, ďakujem. William.“ – pozrela sa znovu na vizitku. „Mimochodom, ja sa volám Lisa.“ „Dobrú noc.“ – rozlúčil sa s ňou a vzal si späť svoju bundu. „Dobrú noc.“ Počkal kým nezašla do budovy. Bolo dosť neskoro a aj on by sa už mal vrátiť domov. Za celý týždeň toho moc nenaspal...

„Alice!“ – vykrikoval čoraz nervóznejší Michael. „Už idem!“ „Prečo nevstaneš skôr, keď vieš, že každé ráno nestíhaš?“ „Ale ja stíham!“ – pribehla k nemu z kuchyne a rýchlo si brala zo zeme svoje veci. Michael stál už v otvorených dverách a prešľapoval na mieste. „Hovorila som s Kelly, a vieš čo?“ „To neviem...“ – odpovedal bez záujmu a náhlil sa dole schodmi. „Chodíme do tej istej školy! Je dokonca v mojom ročníku!“ – nadchýnala sa. „A nepoznáte sa?“ „Nie, ale dali sme si stretko. Nejak sa v škole nájdeme.“ „Takže sa s ňou môžeš dohodnúť na večer.“ „Hej, asi to spravíme tak, že hneď zo školy pôjdeme k nám, čo povieš?“ „Dobre...“ „Bude mať viac času na prípravu...“

V škole prišla Alice na predom dohodnuté miesto uprostred školského dvora a snažila sa nájsť “vychudnuté“ dievča so stredne dlhými ryšavými vlasmi. Pozorne sledovala okolie, ale Kelly nikde nevidela. „Tic-tac?“ – ozvalo sa za ňou. Stála tam Kelly. Cez telefón žartovali a ako znamenie si vybrali škatuľky s Tic-tacom. Obe sa zasmiali, podali si ruky a predstavili sa. „Rada ťa spoznávam.“ – usmievala sa Alice. „Aj ja teba. Ešte som ťa tu nevidela...“ „Priznám sa, že ani ja teba. Je to tu obrovské.“ „Áno, to je...“ „Ešte stále neviem trafiť do niektorých učební.“ „Tak v tom ti pomôžem, poznám to tu ako svoju dlaň.“ „Vďaka, si zlatá.“ „Dnes je veľký deň.“ – naoko zvážnela mladá čarodejnica. „Už sa teším.“ „Kto na vás uvalil tú kliatbu, ak to smiem vedieť.“ – spýtala sa a sadli si na lavičku. „Takí chlapíci... Tých asi nebudeš poznať.“ „Chceli niečo ututlať.“ „Majú smolu! Vďaka tebe!“ – opäť sa srdečne rozosmiali. „Ako večer?“ „Môžeme ísť hneď po škole k nám. Všetko je už tam.“ „To by šlo. Kde to spravíme?“ „V podkroví, je tam dosť miesta a aj keby sa niečo nepodarilo, sú tam väčšinou len haraburdy. A dodá to tú pravú atmosféru. Bude ti to vyhovovať?“ „Bude to super.“ „Ako dlho sa už venuješ mágii?“ – začala vyzvedať Alice. „Už je to... tretí rok.“ „Tri roky? Wau! To si začínala....?“ „V pätnástich. Aj sestra čaruje, ona ma to naučila.“ „Tiež by som to raz chcela skúsiť...“ – zasnívala sa. „Ale to vôbec nie je problém!“ – zasmiala sa Kelly. „Fakt? Naučila by si ma to?“ „Jasné, kedykoľvek.“ „To by bolo skvelé...“ „Tak prečo ti zamrzol úsmev?“ „Vieš, môj starší brat... Asi by z toho nebol nadšený.“ „Michael?“ „Nie, druhý brat, William.“ „Prečo nie?“ – nechápala. „Vie o tom, čo sa chystá?“ „Áno, o tom vie. V jeho knihách sme našli ten rituál.“ „Tak by nemal mať problém s nadprirodzenom... Keď o tom vie.“ „Vie? To je slabé slovo...“ – zasmiala sa. „Ehm... čože?“ „To nič, je to dlhý príbeh. Raz ti ho možno poviem.“ „Mám rada dlhé príbehy.“ – usmiala sa čarodejnica. Alice si nebola istá tým, koľko môže povedať. Kelly na ňu urobila dobrý dojem, no týkalo sa to Williama a on by asi nechcel vešať každému na nos svoju, veľmi pestrú, minulosť. Najprv sa musí spýtať jeho. Niektoré hodiny mali spolu ale pre istotu sa hneď dohodli, kde sa po vyučovaní stretnú. Nič výnimočné sa však nestalo a po poslednom zvonení sa, aj s Michaelom, počkali pred školou. Tam sa Kelly zoznámila s veľmi pohľadným bratom svojej novej kamarátky. Spolu sa potom vybrali k nim domov, aby, keď príde William, bolo už všetko pripravené a mohli začať. Ten vedel, že bez neho by nezačali a preto sa práve neponáhľal. S tým ale jeho vychytralí súrodenci počítali a bombardovali ho telefonátmi. Nakoniec ho prinútili k okamžitému odchodu a neboli spokojní, kým im nesľúbil, že hneď teraz vstane a pôjde domov. Svoje slovo dodržal a len čo zložil telefón, odišiel pomalým krokom zo svojej kancelárie. Pokojne dorazil domov a ešte chvíľu si posedel v aute. V dome sa svietilo len na prízemí. čo ho prekvapilo, lebo magický večierok sa mal konať v podkroví. Vystúpil, zamkol auto a stúpal po schodoch k dverám. Otvoril ich a započúval sa do ticha. Znervóznel. „Alice? Michael?“ – zakričal a prešiel do obývačky. Tam zostal zarazený stáť pri pohľade na nich, ako spolu s Kelly sedia na gauči a mlčia. Než sa stihol čokoľvek opýtať, uvedomil si prítomnosť ďalších ľudí, v oblekoch. „Pán Shelton.“ – vykročil k nemu jeden z nich. „Vypadnite.“ – odpovedal zlostne a z očí mu šľahali blesky. Ani nemusel moc dlho uvažovať nad tým, kto sú. Len jediný pohľad na nich, a zovrela mu krv v žilách. Mali toľko bezočivosti, že si dovolili prísť až k nemu domov. „Musíme sa porozprávať.“ – nedal sa pomerne mladý muž. „Ja sa s vami nemám o čom baviť!“ Odstúpil a uvoľnil im cestu k dverám. Nahnevane na nich zazeral, no oni sa preč nehrnuli. Pozrel sa na gauč a sledoval tri kôpky nešťastia. Pod tiažou jeho pohľadu, sklonili hlavy, dokonca aj Kelly, ktorá ho videla prvýkrát v živote. „Neviete, s čím sa zahrávate. Toto je vážna situácia.“ – pokojne gestikuloval muž pri ňom. Boli tu ešte dvaja, oveľa robustnejší a jedna žena. Všetci sa tvárili prísne a dávali najavo, že oni sú tu pánmi. „Vážne bude, keď s vami povymetám všetky kúty! Okamžite opustite môj dom!“ – zvyšoval hlas a postavil sa priamo pred toho drzého chlapa. „Násilie, nie je nutné.“ – ustúpil, ale narážal tým skôr na svojich dvoch pomocníkov. „Prišli sme v mieri, ale nemôžeme vám dovoliť uskutočniť to, čo plánujete.“ „Fakt? A ako tomu chcete zabrániť?“ Ak mal niekedy pochybnosti o tom, čo chceli urobiť, tou poslednou vetou sa rozplynuli. Teraz neustúpi za nič na svete a urobí všetko pre to, aby oslobodil svojich súrodencov spod ich vplyvu. Kelly tak úplne nechápala, čo sa deje, ale domyslela si, že toto asi budú tí ´chlapíci´, ktorých Alice spomínala. A prekvapovalo ju aj to, že si jej brat trúfa na takú... svalnatú a obrovskú presilovku. Alice mala srdce v krku a Michael bol na to podobne. Prvýkrát stáli tvárov v tvár ľuďom, ktorí prakticky zmanipulovali celý ich život. „Je to nebezpečnejšie, než si myslíte. To dievča by si mohlo ublížiť.“ Za iných okolností by sa Kelly ohradila, že je dobrá čarodejnica, no teraz nič nepovedala. Nasledovala Michaelov a Alicin príklad, ticho sedela na gauči a všetko prenechala Williamovi. Za iných okolností by sa už bol zmenil, keby bol ešte upírom. Teraz mohol ľahšie skryť to, čo sa odohrávalo v jeho vnútri. „Tak nám to uľahčite, a zrušte to sami.“ „To ale nejde.“ „Tak potom si už naozaj nemáme čo povedať.“ „Poslúchnite, lebo to budeme musieť riešiť inak.“ – začal sa vyhrážať. „Napríklad? Drogami a vymazávaním pamäte? Ste blázni, ak si myslíte, že vám to dovolím.“ „My nie sme tí zlí. Ale sú isté pravidlá.“ „Kašlem na vaše pravidlá! Máme spolu ešte nevybavené účty, tak ma radšej neprovokujte!“ „Aké účty? Vyčítate nám, že sme Vám dali rodinu? Život?“ „Život ste mi nedali vy.“ – povedal s ľadovým pokojom. „Ale za to druhé by som sa asi mal poďakovať. Takže, ďakujem. Ak je to všetko, odíďte, lebo mi naozaj dáva zabrať, aby som sa ukľudnil a nenarobil z Vás safalátky.“ „Počúvajte ma chvíľu! Môže si ublížiť nevinné dieťa!“ „A vy tomu môžete zabrániť!“ Aj keď mu ublížili, musel uznať, že oni sú naozaj tí “dobrí“. Napriek všetkých chybám a špinavostiam. Len si myslia, že účel svätí prostriedky. To jediné ho držalo späť. V podstate sú “dobrí“. „Zrušte to kúzlo.“ – rozkázal. „Prosím? Nie ste v pozícii, kedy by ste nám mohli rozkazovať.“ „Viete, rozmýšľal som nad tým, že navštívim Buffy. Len tak, ako sa má... Asi bude vedieť, kde je Willow, že? Síce sme sa už dlho nevideli, ale pomohla by mi, no nie?“ „To neurobíte. Mohli ste už dávno...“ „Nemal som dobrý dôvod. Teraz ho budem mať.“ „A čo tam po jednej premožiteľke!“ „Dobrý pokus. Myslíte si, že neviem, kto to všetko riadi? Možno nie ona sama, ale vy určite tiež nie. A pre Willow to bude minútová záležitosť.“ To meno Kelly poznala... Počula o tejto čarodejnici. Je skôr legendou medzi ostatnými, údajne je to najsilnejšia čarodejnica na svete. Veľmi by ju túžila stretnúť... „Takže? Ocenil by som konečnú odpoveď.“ Zahnal ich do slepej uličky. Videl, ako vážne uvažuje nad jeho “návrhom“. „Ooo... tak je to. Nechcete, aby som sa s ňou spojil.“ „Pouvažujeme nad Vaším návrhom.“ – ignoroval jeho posledné slová. „Ja chcem počuť jasnú odpoveď. Hneď.“ – išiel si tvrdo za svojím. „Dobre teda.“ – privolil, aj keď nerád. Nemal na výber, nechceli aby sa rozkríklo, že existuje. Jeho bytie popieralo odveké tradície. Už dosť problémov im narobilo, že naraz museli “ustrážiť“ stovky, či tisícky premožiteliek. A tie si aj tak začali stavať hlavu a nevšímali si príkazy Rady. „Kedy?“ – spýtal sa poslednú dôležitú vec. „Uvidíme, ako sa...“ „Takže zajtra? To bude fajn.“ – skočil mu do reči, otočil sa, podišiel k dverám a otvoril ich. „Iste.“ – zavrčal mladý pozorovateľ. Za toto ho v Rade nepochvália. Ale takáto delikátna situácia sa musí riešiť opatrne. Momentálne potrebujú hlavne čas. So svojou spoločnosťou bez námietok prešiel k Williamovi. Predtým sa ešte chladne a povýšenecky pozrel na gauč na troch tínedžerov. Oni mu venovali pohľady plné obáv a aj strachu. Vyšiel posledný, lebo William ho ešte otočil k sebe a niečo mu povedal. Alice nasledovaná bratom a kamarátkou hneď vyskočila a nakúkala za roh, jeho slová však nepočula. Len výraz druhého Angličana napovedal, že to nebola rozlúčka na dobrú noc. Kým William zatváral dvere, rýchlo sa vrátili na svoje miesta a čakali čo sa bude diať. Chvílu trvalo, kým prišiel. Potom, ako zavrel dvere, sa o ne ešte na chvílu oprel, zavrel oči a vydýchol. Prečo musí byť život taký zložitý? Vonku behajú tisíce démonov a “tí dobrí“ sa zytočne bijú medzi sebou. Otvoril oči a pohol sa. „V poriadku?“ – prišiel do obývačky a spýtal sa ustarostene. Nevedeli, čo presne majú povedať, a tak len prikývli. Ako sa Rada mohla dozvedieť, čo chystajú? Museli ich mať naozaj pod drobnohľadom... A oni si nič nevšimli, i keď to tušili. „Takže ty budeš Kelly.“ – usmial sa na ňu a podal jej ruku. „William.“ Bol to obrat o 180 stupňov. Zrazu bol milý, usmievavý a priateľský. Pár minút dozadu sa mu neopovážila takmer nič povedať, išiel z neho neozaj strach. Mal v pohľade niečo, čo ešte nikdy nevidela... Taký chlad, nevraživosť, akoby bol schopný čokhokoľvek. „A...áno. Kelly Fayeová. Teší ma.“ Bola zmätená zo scénky, čo sa pred ňou práve odohrala. Prišla správna chvíľa, aby sa o rodine Sheltonovcov dozvedela niečo viac. Williama sa pomaly prestávala báť. „To boli tí ´chlapíci´?“ – spýtala sa neisto smerom k Alice. Modrooká blondínka sa rozpačito usmiala a prikývla. William sa na ňu spýtavo pozrel a tak jej dal celkom jasne najavo, že by mala Kelly niektoré veci ozrejmiť sama a hlavne ju upokojiť. Michael sa tváril, akoby sa ho to netýkalo, ale nikto od neho ani neočakával viac. „Vieš, oni... Počula si niekedy o Rade? Rade pozorovateľov?“ „Trošku... Ale neviem, čo sú zač.“ „No, tak toto boli oni. Zaujímaví ľudia.“ Kelly ju sledovala a pozorne počúvala každé slovo. Zo všetkého teda vyplynulo, že to boli ľudia, čo na Michaela a Alice uvalili nejakú kliatbu. „Počkaj ešte.“ – prerušil ju William. „Čo sa vlastne stalo?“ Sadol si do kresla a prísne sa na nich zahľadel. Neopakoval im denne, že nemajú púšťať cudzích ľudí do domu, ale mali dosť inteligencie na to, aby to vedeli samy. „Proste zazovnili a ... nahrnuli sa sem.“ – sklopila oči Alice. „Nemohli sme nič urobiť.“ – dodal Michael. „Ja viem. Nebola to vaša vina, nedokázali by ste ich zastaviť.“ „No... Ja možno áno...“ – ozvala sa nesmelo Kelly. „Len som nechcela... Ja... Viete, ja dokážem hýbať predmetmi, ale nebola som si istá...“ „Tým sa netráp.“ – zastavil ju William a usmial sa. „A tykaj mi.“ „Takže v pohode? Nechystáš žiadnu prednášku?“ – overoval si fakty mladší z bratov. „Nie, ale ak je ti ľúto, niečo môžem skúsiť.“ „Nie, nie, to ja len tak. Ako bolo v práci?“ – zahováral okamžite. „Ako vždy. Ale čo vy? Začali ste?“ „Nie, veď čakali sme na teba. Ale všetko už je pripravené.“ – odvetila Alice. „Môžem to aj tak skúsiť...“ – navrhla Kelly. „Nie, radšej nie.“ – zahriakol ju William. „Mali pravdu, môžeš si ublížiť. Myslel som si to aj vtedy, a myslím si to aj teraz – majú prístup k množstvu imformácií a ak chcú niečo ututlať, sú precízni. Nemuseli použiť obyčajné kúzlo, mohli ich zmiešať niekoľko, mohli urobiť veľa vecí.“ „A ešte môžu, však? Čo ich zastaví, aby nám teraz všetký, čo ja viem, nevymazali pamäť?“ – vstala Alice a nervózne sa prechádzala. „Neboj sa, to sa nestane.“ – ukľudnil ju najstarší zo súrodencov. „Ako to vieš?“ – pokračovala zúfalo. Kelly sa začínala už opäť obávať budúcnosti. Do čoho sa to len zaplietla? A prečo vlastne tak vadia nejakej Rade? Michael sedel dumajúc stále na svojom mieste takmer bez pohnutia. „Čo si mu povedal pri dverách?“ – spýtala sa rozhodne. Pozerala sa mu rovno do očí a snažila si tak zabezpečiť pravdivú odpoveď. Williama ani nenapadlo uhnúť pohľadom, len vstal a dôrazne povedal: „To nie je dôležité. Večerali ste?“ Vedela, že viac jej už nepovie. Bol neústupný a tvrdohlavý, viac ako ona, a to si kedysi myslela, že to viac ani nejde. Čím vážnejšia bola situácia, tým menej im povedal. Obmedzil sa len na fakty a dôležité veci. Nemuseli byť veštci aby si domysleli, že použil zrejme veľmi efektívnu vyhrážku. „Áno.“ – prikývli. „Idem hore, a tak za hodinku pôjdem preč.“ – dodal a podišiel ku schodom. Nastalo trochu trápne ticho a tak sa aj Michael zdvihol a odišiel za Williamom. Vlastne do svojej izby, tiež potreboval popremýšľať. „Alice?“ – vytrhla ju z myšlienok Kelly. „Ah, prepáč, zamyslela som sa.“ – sadla si k nej. „Teraz už mi to môžeš povedať? Rodičia mi nekontrolujú, kedy prídem domov. Stačí, ak im zavolám a je ešte aj piatok. “ – ubezpečila ju, že časú má dosť. „Dobre teda, ale je to naozaj dlhé.“ – usmila sa Alice. Kelly to vonkoncom neprekážalo. Pohodlne sa usadila na gauči a popíjala svoj džús. Alice jej porozprávala o tom, čo zažili, o rodičoch, o dohadoch, o Williamovi... Pýtať si dovolenie bolo už zbytočné. Tým, že vstal a odišiel jej dal nepriamo najavo, že má svojej ryšavej kamarátke povedať to, čo uzná sama za vhodné. Nevedomosť by sa jej nemusela vyplatiť...

William si vlažnou sprchou snažil uvoľniť telo a zahnať chmúrne myšlienky. Nebál sa ich, nabál sa o seba, ale bál sa o súrodencov, a aj o Kelly. Nevedomky ju zatiahli do problémov, ktoré jej môžu ublížiť. Videl na nej, aká je zo všetkého prekvapená a vystrašená. Mal im v tom zabrániť, nemal im dovoliť, aby sa o to vôbec pokúšali... V mysli sa zatúlal hlboko do minulosti, v ktorej sa všetko riešlo tak ľahko a bestarostne. Síce na Radu zatlačil a dosť ich postrašil, to však ešte neznamenalo, že to nechajú len tak. Možno... možno by mal vyhľadať pomoc. Ak sa niečo stane, bude to musieť aj tak urobiť. Ako nerád nad tým čo i len uvažoval... Zase späť do temnoty. Viac ako teraz, už to nebudú len nočné prechádzky s kolíkom v ruke. A ak ich zase uvidí... ak uvidí ju. Radšej to nevedieť a nezaoberať sa tým... Už na nič nemyslieť. Pod vodou strávil takmer dvadsať minút. Bolo to také príjemné, vlažná voda mu naozaj pomohla a osviežila jeho telo. Prezliekol sa do čierneho, ako každú noc, a zbehol schodmi. Alice s Kelly ešte stále sedeli na gauči a na niečom sa práve od srdca smiali. Ani si nevšimli, že prešiel pár metrov od nich. V kuchyni si spravil pár toastov a rýchlo ich zjedol. Potom sa rovnako nebadane vrátil na poschodie a podľa zvukov z Michealovej izby usúdil, že sleduje televíziu. Vošiel do svojej pracovne a začal sa prehrabávať papiermi, čo si za celý týždeň nanosil z práce. Boli to zväčša objemnejšie rukopisy na ktoré mu už neostal čas. Očami prebehol po policiach pred sebou a zamyslel sa. Asi by bolo dobré, keby si v knižnici spravil poriadok, a nie, že by ho tam nemal. Len by mal oddeliť tie ´normálne´ knihy od tých zriedkavejších... Ale kam s nimi? Do izby by sa mu nezmestili, pomyslel si súdiac podľa rýchlosti, ktorou pribúdali. Jedniné miesto, ktoré zostávalo relatívne voľné, bolo podkrovie. Nevyzeralo to tam až tak zle, len stačí vyhodiť pár zbytočností, trochu to tam upraviť... A hlavne začať čo najskôr. Než sa stihol vrátiť k práci na dverách sa ozvalo krátke zaklopanie. Vošla Alice. „Môžeš zaviesť Kelly domov? Aby si nemusela volať taxík?“ „Jasné. Hneď?“ „Ešte netreba, len aby to bolo na isto. Potom ti poviem, díky.“ – usmiala sa a vytratila sa rovnako rýchlo, ako prišla. William sa začítal do celkom dobrej knihy a prestal vnímať čas. Bolo už dávno po zotmení, keď Alice opäť prišla a zavolala ho. Poznačil si rozčítanú stránku a vzal si kľúče od auta. „Michael je hore?“ – spýtal sa jej. „Myslím, že áno. Dlho som ho nevidela.“ – odhadovala. „Tak fajn... Zaveziem Kelly, ale nevrátim sa hneď. Pôjdem sa ešte... prejsť.“ „Aha, rozumiem.“ – usmiala sa keď už boli takmer pri Kelly. „Tak ahoj!“ – pozdravila mladá čarodejnica. „Maj sa! Zajtra zavolám a môžeme niečo podniknúť.“ „Dobre, už sa teším.“ William si ich lúčenie príliš nevšímal, no potešilo ho priateľské puto, ktoré sa medzi dievčatami vyvinulo za taký krátky čas. Cestou sa s Kelly priateľsky rozprával o tých najbežnejších veciach, ona si ale stále v hlave premietala udalosti dnešného večera a nútilo ju to každou chvíľou stíchnuť a ponoriť sa do vlastných myšlienok. Ako námesačná mu popriala dobrú noc, odomkla dvere, pozdravila rodičov, vyšla do svojej izby a ľahla si na posteľ. Alice jej dnes rozpovedala veľa vecí, naozaj sa dopočula o neobyčajnom píbehu...

William počkal, kým za sebou zavrela dvere domu a až vtedy odišiel. Auto zaparkoval v podzemnej garáži blízko centra a ďalej šiel pešo. Až na troch upírov a jedného Scylgath démona nenarazil na nič “neobvyklé“ a tak si pred polnocou kúpil na benzínke nejaké obľúbené sladkosti a naposledy sa prešiel po najbližšom cintoríne. Ulice boli nezvyčajne tiché a opustené. Po chodníkoch sa plížila nepreniknuteľná hmla, ktorá zabraňovala ľudskému zraku vidieť veci hoci len pár metrov vzdialené. Williamov zrak však nebol tak úplne ľudský, a navyše sa mohol spoľahnúť na svoj šiesty zmysel či intuíciu. Preto by mu neunikol najmenší pohyb. Nikde sa ale nič neudialo a tak sa vrátil k svojmu auto a naštartoval. To mrazivé ticho a ponurá atmosféra ho znervózňovali. Všetky okná boli ako na povel zhasnuté, nikde ani človiečika a všetky psy mlčali akoby v Londýne nebolo jediného. Takéto noci sa čoraz častejšie opakovali až do polovice novembra, kedy náhle ustali. Napadol sneh, povetrie sa ochladilo ale noci boli jasné, osvetlené tisíckami hviezd. Alice s Michaelom už mali svoje sily pod kontrolou a opäť si užívali života. Od zrušenia kliatby Radou boli nútení na tri týždne opustiť školy, stále dookola meditovať a učiť sa ovládať svoje emócie. „Michael? Si hore?“ – zadivil sa William, keď sa ráno vrátil z obchodu a v kuchyni našiel svojho brata. „Hej, čo je na tom divné?“ „Nič... Len... vieš koľko je hodín?“ „Ale áno. Nemôžem spať.“ „Zase?“ – spýtal sa tlmene. „Až tak často to nie je...“ – ohradil sa a začal vykladať potraviny. „Nikdy si so spánkom problémy nemal.“ „To bolo... predtým.“ „Ja viem, ale mohlo by ťa to rozhodiť.“ „Som v pohode.“ – uistil ho a začal vyberať taniere a poháre. „Oh, zdá sa, že budeme spolu po dlhej dobe raňajkovať aj v iný deň, ako je sobota alebo nedeľa.“ Zasmial sa a všetko preniesol do jedálne. „Zdá sa.“ – pousmial sa William. „Je to hrozné, ešte som mohol hodinu vegetiť, a namiesto toho tu už behám a ... robím si raňajky.“ – posťažoval sa. „Strašný údel.“ – zahľadel sa na neho William. „To je! Ale aspoň si trochu zacvičím.“ Usmial sa, zahľadel sa na chladničku a silou vôle ju otvoril. Vybral z nej maslo, opäť ju zavrel, no pritom sa nepohol z miesta. „Ako som bez toho mohol žiť?“ „Hlavne pozor na to, kto to uvidí.“ – upozornil ho starší brat a odišiel do svojej izby, aby si dal sprchu a prezliekol sa. Najedli sa spolu a Michael sa rozvalil na gauč. Keď William odišiel, zapol televízor a bezcieľne prepínal programy. Len niekoľko minút na to, začul na schodoch kroky. „Nemôžeš spať?“ – vstal z gauča a pozrel sa na prichádzajúcu sestru. „Nie... Ale ty asi tiež nie.“ – usmiala sa. Sadla si k stolu a pustila sa do jedla. Michale ju krátko sledoval, ale potom si k nej prisadol a nalial si džús, televízor nechal zapatý. „Vyzerá to tak, že pôjdem do školy o dve hodiny skôr, ako ju otvárajú...“ – vzdychla Alice. „Kašli na to...“ „Alebo si aspoň spravím úlohy.“ Michael sa na ňu pozrela a usmial sa. V poslednej dobe si ich tiež nerobil, iba keď sa vyslovene nudil alebo ho súril čas. Išlo mu to nejak rýchlo a ľahko. Vrátil sa na gauč a pokračoval v nič nerobení. Alice sa vrátila do svojej izby a začala si robiť úlohy. Tú zázračnú zmenu si na sebe, popri iných všimla tiež, a tak ju už neprekvapovalo, ako rýchlo všetko dokončila. Potom sa pridala k svojmu bratovi.

„Dobré ráno.“ – vyskočila Cheryl zo svojej stoličky a nasledovala Williama do jeho kancelárie. „Dobré ráno.“ „Tu je pošta., potrebujete ešte niečo?“ „Nie, vďaka.“ Sadol si k stolu a začal sa prehrabávať poštou. Dnešok sa črtal ako jeden z tých pokojnejších dní a tak sa hneď pustil do najnovších rukopisov. Nečudo, že opäť raz zabudol na čas i na obed a prehrabával sa v desiatkach papierov. Cheryl vždy bez oznámenia odchádzala v tú istú hodinu a nevyrušovala ho, ako jej to prikázal. Na dverách sa ozvalo hlasné zaklopanie a nasledovalo jeho: „Ďalej.“ Vošiel mladý muž vo firemnej rovnošate. „Prosím, tu je Vaše jedlo.“ „Nič som si neobjednal.“ – nachápavo sa pozrel na poslíčka a očakával vysvetlenie. „No, mám tu ale Vaše meno.“ „Museli ste to spliesť. Nikdy si nič neobjednávam.“ „Prepáčte, ale je tu Vaše meno, toto je Vaša kancelária a tu ste Vy.“ William sa zahľadel na čerstvú rozvoniavajúcu čínu. „Možno Vám to niekto poslal. Prosím, sem podpis.“ Položil pred neho papier s kolonkami a čakal, kým sa podpíše. William sa rozhodol, že si to jedlo nechá, aj tak sa mu kvôli obedu nikam nechcelo. Bez ďalších dohadovačiek sa podpísal. „Vďaka a dobrú chuť!“ – usmial sa „Dovi.“ – odpovedal William, ale to už sa pred ním zabuchli dvere. Pritiahol k sebe lákavý obed a oprel sa o operadlo. Kto by mu posielal obed? Napadli ho len tri osoby, ale tie to ešte nikdy neurobili. Chvíľu po tom, ako sa pustil do jedla niekto opäť zaklopal na dvere. Tentokrát však už osoba za dverami nečakala na pozvanie a hneď vošla. „Ahoj! Toto mi prišlo ... oh...“ „John?“ – prestal jesť. „Čo je?“ „Ja len... Ešte som ťa nevidel jesť ... tu. Hovoril si, že si neobjednávaš.“ „To je pravda. Ale prišlo to na moje meno. Čo si chcel?“ – odložil papierovú krabičku na stôl a pozrel sa do Johnových rúk. „Toto je tvoje, ale doručili to mne.“ „Oh, díky.“ „Vyzerá to zaujímavo, už len podľa názvu.“ William sa pozrel na nápis z hrubých písmen a prečítal si: “Gresilgar la Teoesto“ „Už sa na to teším.“ – odložil zväzok na kôpku ďalších. „Plánuješ si na dnes niečo?“ „Nie.“ – zahľadel sa na neho a čakal nejaký už aj tak dohodnutý návrh. „Dnes otvárajú jeden nový klub, čo ty na to?“ „Uprostred týždňa?“ „No, áno. Ale čo nás po tom?“ – zasmial sa. „Prečo nie?“ –súhlasil. Už dosť dlho nikde nebol, ak sa nerátajú takmer každodenné prechádzky po cintorínoch. „Tak o ôsmej u Amandy.“ „Budem tam.“ – usmial sa. John spokojne odpochodoval k dverám a začal si pospevovať nejakú pesničku. William sa vrátil k svojmu obedu. Teraz už naozaj nevedel, od koho mu prišiel.

Vlak naposledy nahlas zatrúbil a definitívne zastal na Londýnskej stanici. Ihneď sa z neho začali hrnúť ľudia a ponáhľali sa preč. Sebaisto z neho vystúpila ryšavá žena s jediným batohom a pomaly sa rozhliadla. Nenáhlene sa vybrala pozdĺž vlaku a neustále sa obzerala naokolo, akoby niekoho hľadala. Po pár metroch uvidela inú ženu, brunetku v priliehavých džínsoch a čiernom kabáte, ako robí presne to čo ona. Vtedy už na nič nečakala a rozbehla sa k nej. „Angie!“ – vykríkla. Tmavovláska sa k nej otočila, s úsmevom jej zakývala a tiež sa za ňou rozbehla. Keď už boli pri sebe vrúcne sa objali a šťastne sa pri tom usmievali. „Vi! Aká bola cesta?“ – spýtala sa Angie, keď sa od seba odtrhli. „Oh, išlo to... Mali tam fajn bufetík.“ – zasmiala sa. „Dúfam, že nie si príliš unavená, chcem ti tu toho kopu ukázať!“ „Neboj sa, to zvládnem.“ – uistila ju. „Asi už si naplánovala večer, však?“ „No, vlastne áno.“ – zaškerila sa. „Tak sa teda nechám od teba prekvapiť.“ „Neoľutuješ! O chvíľu odtiaľto nebudeš chcieť odísť.“ – zasmiala sa a videla Vi na stanicu. Poznali sa už skoro rok a stali sa z nich najlepšie priateľky. Vi pomáhala Angie s výcvikom, keď sa o sebe dozvedela, že je tiež premožiteľkou. „Krásna stanica, krajšiu som nikdy nevidela!“ – žartovala Vi. „A tie budovy, tá úžasná architektúra!“ – pokračovala, keď vyšli na ulicu. Vtedy si všimli ako sa na ňu pri tej poslednej vete pozrel akýsi muž so stavebnými plánmi v ruke. Rýchlo sa od neho odvrátili a s priduseným smiechom sa vzdialili. „Bývaš ďaleko?“ – spýtala sa ryšavá premožiteľka, keď nastupovali do taxíka. „Asi dvadsať minút jazdy. Cestou ti spravím prednášku.“ – zasmiala sa. „Tak na to sa teším zatiaľ najviac.“ – povedala a opäť vybuchli smiechom.