KAPITOLA 1.

Vonku pršalo, bolo čosi po piatej ráno, keď ju niečo vytrhlo z krásneho sna.

 Znova sa jej sníval sen o tom, ako spolu s Angelom stoja na pláži, ona v ružových šatách, on v bielej košeli a spolu s jeho jemným objatím cítila, ako si opiera svoju hlavu o jej rameno.Ako velmi túžila po takomto okamžiku.Bol taký, ako jej sen v L.A., ibaže vtedy bol Angel v inej dimenzii. Nie tu, na zemi a tak blízko pri nej...áno, blízko, pretože aj keby bol na druhom konci sveta, cítila by jeho prítomnosť.Vedela, že ak sa ho bude velmi potrebovať, príde a podrží ju v akejkoľvek situácii.Občas aj mávala nutkanie mu zavolať, alebo ísť do L.A. a stretnúť sa s ním, no tieto myšlienky zahnala a snažila sa obklopovať inými vecami, ktoré ju naplno zamestnali –školou, svojim poslaním a Dawn.Dawn ju zamestnávala dostatočne.Teraz znova objavila chlapca, ktorý je, „ iný ako tí ostatní, je skvelý, úžasný“ a chcela by byť dlhšie vonku.

„Len tento krát!“ prosila Dawn.

„Vždy je to rovnaké“ , pomyslela si Buffy a len nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Ael veď už mám 16 rokov, mohla by si mi to dovoliť!“ rozčulovala sa Dawn.

„Matt za to vážne stoji Buffy!!“ pokračovala vo svojom presviedčaní.Nikdy sa nedala tak jednoducho odbiť, snažila sa dosiahnúť svoj cieľ.Bolo až na neuverenie, ako veľa toho majú s Buffy spoločného, aj keď Dawn nebola jej „pravá“ sestra.To však v ich spoločnom spolužití nijak neprekážalo, aj keď to sem tam Dawn ešte vytiahla pri svojich teenagerských mindrákoch.Po tom, čo umrela Joyce sa ich vzťah velmi zmenil.Niekedy bol zložitejší, no niekedy si Buffy myslela, že ju Dawn viac chápe, pretože prešli spolu tým istým peklom.AJ vtedy pri nej Angel stál.Podporoval ju len svojou prítomnosťou.Len ju držal za ruku a počúval.Potom znova odišiel.Bola rada, že stál pri nej, vtedy ho potrebovala asi zo všetkých najviac.A on to pre ňu spravil.Ale boleli ju tie jeho odchody a  stále viac a viac ju  trápili.

„Mohla som si za tú dobu zvyknúť“ pomyslela si a usmiala sa sama nad svojou iróniu.

Aj keď už bola hore, stále ležala na posteli so zavretými očami a snažila sa prebrať si svoje terajšie myšlienky.Myslela na Angela a na to, aké by to mohlo byť, keby..

„Keby čo?“ spýtala sa sama seba, „keby ťa neopustil? Keby bol „iný“, trocha „živší“?“ hnevala sa.

„Nie, Angel je taký, aký je a ja sa s tým musím zmieriť!“, povedala si mierne na hlas a snažila sa dostať z perín. Aj keď sa možno trochu hnevala, že niesú spolu z rôznych dôvodov, Angela milovala celým svojim srdcom takého, aký bol.Možno si pár krát želala, aby bol Angel človekom, aby ju mohol „vytiahnúť na svetlo“, ale predsa ho milovala viac ako upíra.Možno by bol ako človek úplne iný.Pomaly sa dostala spod perín a vyrazila do sprchy.Vyzliekla sa a pustila na seba horúcu vodu.Milovala pocit, keď jej telo začalo reagovať na teplé kvapky vody, začalo sa postupne ohrievať a prispôsobovať náhlej zmene teploty.Buffy velmi nesympatizovala s takýmto jesenným počasím, viac sa tešila z  leta a tepla.

Chvílku si ešte užívala teplej, priam horúcej vody, nechala dotiecť posledné kvapky a vyliezla von.Poutierala sa, vypla si vlasy do copu a obliekla si khaki športové tepláky a biele tričko.Ešte si zbehla do izby pre biely sveter a už bola na ceste po schodoch do kuchyne.

Pripravila si raňajky – dva syrové toasty a pohár pomarančovej šťavy, ako to mala rada.Skontrolovala zásoby cornflekov, pretože by asi Dawn zošalela, keby ich na raňajky nemala.

Presvedčila sa, že je všetko ako má byť a išla si sadnúť do obývačky.Páčilo sa jej, keď bolo v celom dome ticho.Mohla relaxovať a užívať si to.

Bolo asi pol siedmej, keď sa pustila do svojich studených toastov.Nevadilo jej to, bola rada, že má chvílku sama pre seba a vyžívala sa v tomto pocite pohodlia.Dojedla toasty, vypila pomarančovú šťavu a riad odniesla do kuchyne.

„Keď sa Dawn zobudí, poumýva to.“ povedala akoby neviditeľnej postave v kúte a začala rozmýšlať, čo bude dnes robiť.Plánovali si spolu s Willow voľný deň, chceli zájsť do Bronzu, alebo sa len tak flákať po uliciach Sunndydale a pohovoriť si.Buffy mala zlý sen, priadalo jej to však, ako jedna z jej predtúch a chcela to povedať Willow.Willow jej chcela povedať čosi čo sa týkalo jej čarovania, alebo presnejšie nečarovania.Bolo to len dva  mesiace, čo sa Willow vrátila z Británie, kde spolu s Gilesom pracovala na svojej osobnosti,žiť bez čarovania a  učila sa spolupracovať s prírodou.Využívala svoju energiu na pomoc ostatným a taktiež veľa meditovala.Buffy ju mala velmi rada a obdivovala ju, ako zvládla toľkú bolesť.Keď prišla o Taru, nastalo peklo a Buffy si myslela, že sa „stará“ Willow už nikdy nevráti.Ale znova sa o ňu jej priatelia – Buffy, Xander, Dawn a Giles postarali, ako bolo v ich parte samozrejmosťou a Willow začala nový život.Dlho sa však s tou bolesťou vyrovnávala.Nebola to tá Willow, ale zachovala sa jej čistá duša, aj keď musela niesť ťažké bremeno po Tarinej smrti. Buffy sa snažila pochopiť, ako sa Will cítia, mala podobný pocit, aj keď v danej situácii predsa len iný.

„Angel totiž žije, môžeš ho kedykoľvek vidieť“, znova povedala sama sebe.Bola už zvyknutá, že občas hovorí sama so sebou.Dawn o ňu síce mala zo začiatku trochu strach, ale myslela si, že je to jeden z Buffyných „výpadkov“.

Prešla do obývačky a ešte si na chvílku lahla na sedačku a prikryla sa dekou.Ani nevedela ako zaspala.Začal sa jej snívať veľmi čudný sen:

Bola sama (aspoň necítila nikoho prítomnosť) v prázdnej tmavej miestnosti.Odrazu počula detský plač.Zbadala na konci miestnosti dvere a tak sa k nim rozbehla. Plač bol neznesiteľný, mala pocit, akoby vychádzal odvšadiaľ.Otvorila dvere a pred ňou sa rozprestrela dlhá chodba posiata trávou a kvetmi.Vedela, že na ňu nesmie stúpiť v topánkach  a tak si ich vyzula a nechala v miestnosti, kde sa tento podivný sen začal.Nohy si ešte zospodu očistila rukou a rozhodla sa vykročiť na tú prekrásnu podlahu.Prvým dotykom jej nohy a trávy sa jej telo zaplnilo teplom a pohodou.Cítila sa velmi príjemne a na tú chvílu zabudla na detský plač.Ten sa však ozval znova a tak sa rozbehla k dverám (nevedela presne či tam sú dvere, no bol tam veľký červený záves, z ktoréuho trčala klučka), odkiaľ ten plač pricházdal.Po jej krokoch tráva sčernala a čosi sa za ňou vytváralo.Taktiež kvety umierali.Chcela sa otočiť, no vedela, že ak by teraz zastala, už by nikdy nepomohla tomu dieťaťu, ktoré kdesi v diaľke veľmi plakalo.Keď už bola na pol ceste, všimla si, že vedľa závesu niekto stojí.Nebol to len niekto, bol to vysoký muž s tmavými vlasmi. Ten postoj jej bol velmi známi.Nevidela mu  do tváre, no odrazu ju celú oblial studený pot.

„ANGEL!!“ vykríkla za postavou.Nič sa však nedialo.Chcela k nemu dobehnúť a pozrieť sa, či je to skutočne ON, no akoby vôbec nebežala, mala pocit, akoby sa miestnosť pohybovala vpred rýchlejšie ako ona.Muž stojaci pri závese si vytiahol cigaretu a zapálil si ju.Buffy sa stále snažila zazrieť čoby len črtu tváre, ktorú tak dôverne poznala, milovala a zbožňovala, no márne.

„ANGEL, tu som!To som ja, Buffy!!“ pokúsila sa na muža znova zakričať, no stále nič.Prestala bežať, zastavila sa a stále bola v polovici miestnosti.Otočila sa, aby skontrolovala trávu, čo bola za ňou, no miesto trávy tam boli náhrobné kamene.Toto miesto dôverne poznala – bola na cintoríne.Opäť sa otočila vpred, kde sa rozprstierala chodba s dverami a stále TEN muž.

Prečo na ňu Angel nereagoval?Veď ju musel počuť, alebo aspoň vidieť!

Vedela,že nemá cenu ďaľej bežať, alebo kričať a tak tam len stála a pozorovala muža, ako dopaľuje cigaretu a hasí ju v tráve.Tráva však na tom mieste nesčernala, ako po jej krokoch.Vyrástol tam krásny biely kvet.Buffy sa v kvetoch moc nevyznala, poznala tak možno ruže, no toto ruža nebola.Bol to neznámy kvet, plný exotickej krásy a Buffy cítila jeho vôňu.Muž sa pohol smerom k dverám (teraz už vedela, že sú tam dvere, pretože odhrnul záves).Až teraz zbaala jeho tvár – bol to Angel, ale v jeho tvári bolo niečo, čo nepoznala, ako ANGELA ešte nikdy nevidela.Bol...Buffy sa strhla zo sna a posadila sa.Rýchlo a plytko dýchala, no na vlastné počudovanie sa do sna chcela vrátiť, chcela zistiť, čo to bolo v Angelovej tvári, prečo na jej volanie nereagoval a kto to tak srdcervúco plakal.Keď sa jej dych ustálil, znova si lahla na sedačku – cítila, ako má spotený chrbát.

„Možno z toho behu“ pomyslela si.Alebo žeby z niečoho iného?Od strachu, od vzrušenia?

„To bol len ten beh!“ uisťovala sa. Velmi si z toho sna nepamätala, akurát to, že utekala kvôli detskému kriku a že videla Angela. Niečo jej však na ňom nesedelo. Ani nevedela prečo, bola odrazu velmi unavená a čosi ju ťahalo späť do toho sna – akoby jej niekto čítal myšlienky a rozhodol sa jej túžbu po poznaní splniť.

Zavrela oči, chvílku jej ešte blúdili myšlienky no potom cítila, ako sa ponára späť do sna.

Znova cítila, ako sa ocitá na mieste, kde len nedávo stála, za chrbtom mala cintorín a v predu stál Angel s cigaretou v ruke.Teraz však nemala v pláne kričať, posadila sa a sledovala Angela ako herca na plátne.Vedela presne, čo bude nasledovať – vytiahne si cigaretu, zapáli si ju a keď ju dofajči, hodí ju na zem do trávy a z nej vyrstie prekrásny biely kvet.

Cítila sa, akoby bola v kine na filme, čo už videla, ktorý dôverne poznala.Vedela aj to, čo príde teraz – Angel sa pohol smerom k dverám a Buffy zbadala jeho tvár – nebola to však tá anjelská tvár, ktorú tak milovala.Bola to tvár Angela z jej zlých snov.Mal dva škaredo vyzerajúce škrabance pod pravým okom, oko napuchnuté a fialovo-modré, natrhnutú peru a ešte jednu spáleninu na brade.Bolo jej do plaču, chcela k nemu prísť a tuho ho objať, aj keď si myslela, že mal aj pár rebier dolámaných – držal sa rukou, ktorou fajčil za pravú stranu trupu a chodil velmi nemotorne.Chcel otvoriť dvere, no len čo položil ruku na klučku, ozvalo sa strašne bolestivé zaručanie.Angelová tvár mala teraz upírsku podobu, no škrabance a rany nezmyzli.Tisol si na ruku kapesník a niečo si mrmlal.Tvár sa mu vrátila do normálu.Odrazu si Buffy uvedomila, že nepočuje detský plač.Znova sa rozhliadla okolo seba, no nevidela nič, len náhrobné kamene a pár sviečok porosvecovaných pri hroboch.Mala velmi pochmúrnu náladu – jednak z toho, že videla Angela takto dobitého a jednak ju ťažil pocit, že mu nemôže nijak pomôcť, že ju dokonca ani nevidí.

Pozerala sa na náhrobný kameň po jej pravej strane a tak sa na ňho zahladela, že si ani nevšimla, že prišiel Angel k nej.Keď sa otočila, velmi sa zlakla.Pozeral jej priamo do očí.

„Ty ma vidíš?“ spýtala sa Buffy Angela a neveriacky mu hladela do jeho anjelskej tváre.Rany zmyzli, no jej sa to zdalo byť normálne.

„Buffy, si to ty?“ spýtal sa Angel a hladel na ňu, akoby neveril vlastným očiam.

„Som to ja, čo ma nepoznávaš?“ spýtala sa začala pociťovať slabosť v nohách.

„Čo sa to do čerta deje?“ povedala si sama pre seba.

„Nebol som si istý, máš akési iné vlasy odkedy si odišla.A taktiež tie rany na tvojej tvári.Čo sa to do čerta stalo?“ spýtal sa nahnevane Angel a chytil ju za rameno.Poznala ten tón, vedela, že sa nehnevá na ňu, ale na ničo, alebo niekoho iného.

„O čom to hovoríš?“ nič netušiac na ňho pozrela Buffy a pokračovala „veď to ty si mal rany po tvári, ale zmizli!“

„Buffy, nepotrebuješ si odpočinúť?Nebolí ťa hlava?“ bolel ho pohľad na ňu a ťažil ho pocit, že jej nemá ako pomôcť, alebo ho len zatiaľ žiadna možnosť nenapadla.

Buffy mu pozrela do očí a videla, ako sa o ňu bojí a že je rád, že ju vidí, aj keď v jeho očiach bola akási ľútosť.Ale zdalo sa jej, že sa videli len nedávno.A čo to hovoril o tých ranách a vlasoch?A o hlave? Nerozumela tomu.Chcela si rozpusťiť cop, no nenahmatala si pri temene hlavy  žiadne vlasy.Prešla si po hlave a zistila, že má vlasy krátke a zjavne neupravené.Od strachu zhíkla.

„Čo sa to deje?“ spýtala sa Angela so slzami v očiach. „Kde sú moje krásne vlasy?“ začala plakať.

Angel ju objal.Neveril tomu, čo videl.Prečo sa to muselo stať teraz, keď boli spolu taký šťastní?

„Čo sa to len stalo?“ opakoval si v hlave dookola.Zrazu sa spomedzi sĺz a fňukania z jeho ramena ozvalo: “Akej sú farby?“ opýtala sa Buffy.Nevedela, prečo túto otázku položila, no jednoducho sa potrebovala spýať.

„Hnedé“ odpovedal Angel a pritiskol si ju viac k sebe, pretože začala plakať oveľa viac.Buffy cítila, ako ju začína boleť hlava a niečo ju sťípalo na tvári, kde jej stekali slzy.

Angel cítil, že sa začala celá chvieť a občas sebou šklbla, akoby od bolesti.

„Nechceš si sadnúť?Potrebuješ si trocha oddýchuť,“ povedal starostlivo Angel, odtiahol ju trocha od seba a pozrel sa jej do očí.

„Oddýchnuť od čoho?“ spýtala sa v duchu Buffy, no neprotestovala, keď ju Angel chytil za ruku a viedol ju po tej tráve k dverám, do ktorých sa nevedel dostať.Tentokrát ho však klučka nepopálila tak, ako Buffy myslela.Dvere sa otvorili a za nimi sa rozprestierala obrovská miestnosť, najskôr obývačka, s množstvom závesov (Buffy si myslela, že za nimi boli okná).Napriek tomu, že dnu neprenikalo žiadne svetlo, miestnosť bola vysvietená obrovsými lampami a bolo v nej príjemné teplo.V prvej časti si Buffy všimla obrovskú sedačku, ku ktorej ju Angel viedol.Bola od úžasu úplne mimo.Všade okolo sa nachádzali krásne a isto velmi drahé veci.Všimla si aj krb v stene, vedľa ktorého ležali kusy dreva pripravené na spálenie.

„A nebude im vadiť, že sme tu?“ spýtala sa Buffy.

„Komu by to malo vadiť? Veď toto všetko je tvoje, moje, naše!“ odpovedal jej Angel a natiahol sa k stolíku, kde bola pripravená voda a biely uterák.Čakal, že príde trocha doráňaná a aj keď sa ju snažil od toho odhovoriť, mlela si stále svoje.Nečakal však, že ju uvidí dobitú ako psa len tak sedieť vonku pri cintoríne ako neprítomne hladí na miesto pri vchode do domu.

„Naše?“ neverila Buffy.Už zabudla, ako veľmi sa chcela vrátiť do toho sna, nevedela nič o tom, že len sníva ani to, ako Angela pozorovala akoby cez sklo a nevedela sa k nemu dostať.Bolo to všetko preč a jej telo sa napľňalo pocitom bezpečia a pokoja tak ako doma, v Sunnydale, na ktoré tiež už zabudla.Ocitla sa v úplne inej realite, pomaly vo svojom sne, aj keď nerozumela tomu o čom Angel hovorí a bolo jej ľúto tých vlasov.Ani nevedela kde je, nepoznávala nič z toho, čo sa jej otváralo.Nepokúšala sa však zamýšlať nad tým kde je, čo sa to vlastne deje a nechala sa unášať príjemným pocitom z Angelovej spoločnosti.

„Áno, naše Buffy, naše.“ Opakoval sa Angel a namočil do vody uterák.Potom jej ho priložil na škaredú ranu pod pravým okom – dva veľké škrabance ako po boji s vlkodlakom.Trocha sebou šklbla, no potom ju teplá voda zažala príjemne hriať tak, ako voda vo vani, na ktorú taktiež zabudla.

Poddala sa jeho utišujúcemu liečeniu, zatvorila oči a nechala ho, aby sa o ňu postaral.Nevedela síce, z čoho je tak doriadená, no bolo jej to jedno, užívala si jeho ošetrovanie plné lásky a nehy.Znova jej prešiel po rane pod okom – dvoch veľkých škrabancoch – no tentokrát sa už ani nepohla.Cítila, ako kvapky vody tečú dolu po jej krku, no nechcela sa unášať týmto vzrušujúcim pocitom.Ešte raz jej prešiel po týchto ranách, potom sa začal venovať brade.Až teraz si uvedomila , že jeho rany sa nejakým záhadným spôsobom preniesli na ňu – škrabance pod okom, navreté oko, natrhnutá pera a spálenina na brade.Začal ju mierne  bolieť aj pravý bok a hrudník – najskôr polámané rebrá.Nerozumela tomu, no myslela si, že jej premožiteľká sila jej pomôže, ako pri každom zranení.

„Ale Angelovi nepomohlo jeho upírstvo, tak čo sú to za rany?“ rozmýšlala.“Alebo v akom svete to som?Nič tu nepoznávam, iba Angela..“

Angel akoby jej čítal myšlienky, chcel ju podržať, pretože vedel, že sa asi ešte nezorientovala a jemne ju pobozkal na nezranené líce.Nečakala to a tak sa mierne strhla.

„Prepáč, vystrašil som ťa.“ ospavedlnil sa Angel a znova namočil čistý kúsok uteráku do teplej vody.Buffy otvorila oči a všimla si, že časť uteráku, ktorou jej pred chvílkou prechádzal po pravom líci je mierne krvavá.Natihla ruku smerom k rane, no Angel ju zastavil.

„Počkaj chvílku, kým začne ten roztok pôsobiť.Môže sa ti to zapáliť a potom sa to len velmi ťažko lieči.“ dodal, no nepozrel sa na ňu.Nevedel, ako jej má povedať, že..z úvah ho však vytrhla jej naliehavá žiadosť.

„Prosím ťa, prinesieš mi nejakú vodu na pitie?Som velmi smädná,“ povedala Buffy a zatvárila sa, akoby neskutočne trpela.Pritom však bolesť skoro necítila, iba ak tie zlomené, alebo rozmliaždené rebrá a trochu ju ešte štípalo líce.

„Samozrejme.Nechceš radšej pomarančovú šťavu?Tú máš predsa rada.“ povedal Angel.

„Áno, ďakujem ti,“ pohladila mu ruku a sledovala jeho kroky, až kým nezašiel za roh izby (najskôr tam boli dvere do ďaľšej miestnosti).

Len čo sa jeho kroky prestali ozývať, rozbehla sa sa na opačnú stranu miestnosti, kde zazrela zrkadlo.Postavila sa pred neho, no obávala sa toho, čo uvidí.Sledovala si špičky tenisiek a romýšlala, či sa má pozrieť, alebo nie.

„Teraz, aelbo nikdy!“ podporila sa a dvihla zrak.

Angel v kuchyni začul výkrik z miestnosti, kde predchvílou nechal Buffy samu a rozbehol sa cez chodbu priamo k nej.Tušil, že ju tam nemá nechať len tak, no potebovala sa napiť a tak si myslel, že tú chvílku tam sama zvládne.Výkrik sa zopakoval, Angel začal bežať oveľa rýchlejšie.

Len čo dobehol za Buffy, uvidel ju sedieť  na zemi pod zrkadlom.Triasla sa a neičo si mrmlala sama pre seba. Pribehol k nej, snažil sa ju objať, no nedovolila mu to. Len si skryla tvár do dlaní a šepkala nezrozumiteľné slová. Ničil ho tento pohľad no vedel, že si tým bude musieť prejsť.

Čo ak roztok od Will nezaberie a Buffy zostanú na tvári nepekné jazvy?Miloval ju celým svojím srdcom aj dušou, bolo mu jedno, či má tvár zjazvenú, pre ňho bola stále jeho anjelom, životnou láskou a jedinou ženou, ktorú na svete kedy chcel. Ibaže Buffy sa z toho tak rýchlo nedostane. Už si spolu preskákali dosť problémov, prežili hrozné veci. Mal však pocit, že toto bude horšie než čokoľvek predtým, než smrť Dawn či Gilesa. Ona si však nepamätala nič z toho, čo sa stalo a to mu teraz velmi pomohlo.

„Buffy, zlato, to bude v poriatku, to prejde, Will mi dala roztok, ktorý lieči takéto zranenia,“ snažil sa juj dohovoriť. Stále nepočul jej slová, tak sa priblížil bližšie, no velmi opatrne, nechcel ju rozrušiť. Konečne začul jej slová, nie však súvislú vetu. On však rozumel, čo chcela povedať:

„Hrôza, rany, hrôza, hrôza, škaredá, navždy, jazvy...“ stále opakovala dookola.Konečne sa mu podarilo pevne ju objať. Držal ju tak, akoby ju nemal už nikdy pustiť, snažil sa preniesť aspoň časť z jej bolesti na seba. Keby to bolo na ňom, vezme si jej bremeno celé, nemohol sa totiž pozerať na to, ako velmi trpí. Miloval ju viac ako svoj život, bol ochotný obetovať ho aj za jediný bozk, ktorý mu dala. Cítil, ako si hlavu oprela o jeho rameno a znova začala ticho plakať. Nemalo cenu ju utišovať, musela sa z toho dostať, aspoň trocha ulaviť a plač bol jednou z možností.

„Rada by si ulavila v boji,“ pomyslel si, „no v takomto stave musí plač stačiť.“

Ešte chvílku počul, ako Buffy fňukala na jeho hrudi, potom však začala pravidelne a potichu dýchať a vedel, že zaspala. Opatrne ju zdvihol a v náručí ju odniesol hore schodami do veľkej spálne. Bola zariadená v svetlých farbách – tak ako väčšina domu, osvetlená veľkými lampami, takže si človek ani neuvedomoval, že závesy na oknách sú stále zatiahnuté. Položil ju na posteľ a prikryl ju bledomodrou dekou, čo bola položená na konci postele.Buffy sa len pretočila na bok smerom k Angelovi a ticho zašepkala: „Zostaň pri mne, prosím, aspoň kým nezaspím.“

„Samozrejme zlato, budem tu,“ a ľahol si k nej. Rukou ju objal a jej hlavu si položil na rameno. Zaspala veľmi rýchlo, takmer s prvým nádychom. Ešte sa snažila spomenúť si, čo sa vlastne stalo, no už len padala do čiernej tmy..

KAPITOLA 2.

Buffy sa strhla na pohovke a ako prvé si prešla rukou po vlasoch. Stále mala spravený cop a jej krásne blond vlasy sa neposlušne vlnili. Posadila sa na sedačke a rozhliadla sa okolo seba – všetko bolo na svojom mieste tak, ako keď zaspávala. Pozrela na hodiny – bolo trištvrte na sedem.

„Nemôžem tomu uveriť!“ neveriacky hladela na hodiny Buffy. Zo svojho sna si pamätala len útržky – doráňaného Angela pri dverách, potom boli spolu v nejakej prekásnej miestnosti s krbom a obrovskými závesmi. A tie vlasy!! Nčemohla uveriť tým vlasom. Prečo by sa strihala a farbila si ich na tmavo hnedo? Nevedela to pochopiť. Ale niečo ju z toho sna stále trápilo. Len si nevedela spomenúť čo. Pomaly sa postavila zo sedačky a išla si do kuchyne po pohár vody. Rozmýšlala nad svojim snom, nad tým, na čo si nevedela spomenúť, keď odrazu zazvonil telefón.

„Si v poriadku??“ ozvalo sa z telefónu. Bol to Angel.

„Som, prečo by som nemala byť?“ spýtala sa Buffy.

„Chcel som len vedieť, že si ok. Fajn, tak zase niekedy.“povedal a položil. Nechápal prečo, ale odrazu dostal také nutkanie zavolať jej. Síce mal ešte nejakú prácu, no nedokázal sa na ňu sústrediť. Snažil sa pochopiť, prečo neovládol svoju túžbu a Buffy nakoniec zavolal. Veď už toľko krát to chcel spraviť, no vždy položil sluchátko prv, než mohol telefón zazovniť a na druhom konci by zachytil hlas toho prekrásneho stvorenia, ktorému patrila celá jeho duša. Aj keď si to možno nechcel pripustiť, stále Buffy miloval a aby nemusel rozmýšlať, či nespravil chybu, stále viac a viac sa oklopoval prácou.

Buffy zatiaľ pozerala na telefón a už už by zavolala Angelovi späť, keď odrazu zazvonil znova. Chytro ho zdvihla a zvolala:
“Angel, nepolož to, chcem s tebou hovoriť!“

„Buffy, si v poriadku?“ spýtala sa Willow na druhom konci linky.

„Ach, Will, to si ty, prepáč,“ sklamane poznamenala Buffy, „myslela som, že je to...“

„..Angel.“ dopovedala za ňu Will. Vedela, že sa niečo deje.

„Čo si sa to pýtala?“ snažila sa dostať zo svojich myšlienok Buffy. Prečo tak verila, že by znova volal Angel? Veď povedala, že je v poriadku, tak nemal dôvod sa strachovať. Ale čo ak v poriadku nebola? Potrebovala si usporiadať myšlienky, no Will ju prerušila.

„Pýtala som sa, či si v poriadku. Ako ťa prosím ťa napadlo, že by mohol volať Angel? Podľa toho, čo viem, sa od pohrebu Joyce neukázal a ani neozval.“ Poznamenala Will. Niečo jej tu nesedelo, Buffy bola velmi rozrušená.

„Pretože mi volal, chvílku pred tebou. Pýtal sa na to isté, ako ty, či som v poriadku.“ vyhŕkla zo seba Buffy. „Ako ho to vôbec napadlo?“ nerozumela tomu a znova sa pýtala len tak sama pre seba.

„Neviem, ako ho to mohlo napadnúť, ale niečo s tebou nie je v poriadku.Je mi velmi ľúto, že sa nemôžme stretnúť, ale musím odletieť za Gilesom do Anglicka. Potrebuje pomôcť s nejakým protikúzlom a povedal mi, že sa na to skvele hodím. Mám síce trochu strach, aby som to znova nepokazila, ale povedal mi, že sa nemám čoho báť. Hneď ako to bude možné, tak ti zavolám, dobre?“ spýtala sa trocha neisto Willow. Nechcela nechávať Buffy samú v takomto stave – aj keď mu ešte presne nerozumela – no Giles vravel, že je to naliehavé.

„Má to čosi spoločné s démonmi, čo ovládajú sny. Neviem si spomenúť na ich meno..“ hútala Willow a snažila sa pretrhnúť ticho, ktoré nastalo.

„Démoni, čo ovládajú sny?“ povedala si Buffy v duchu. Možno ten jej divný spánok spôsobili oni. Alebo si to len namýšlala? Hladala nejaký záchytný bod, niečo, čo by jej pomohlo vyriešiť túto hádanku. Willow však nechcela hovoriť o svojom záhadnom sne, teda presnejšie o tom, čo si zo sna pamätala.

„Počká to, kým sa vráti,“ uisťovala sa, „veď nebude preč dlho a isto príde aj Giles a môžeme sa znova pustiť do pátrania.“

„Buffy, si vôbec tam?“ znova jej prúd myšlienok prerušila Willow. Stále viac a viac začala rozmýšlať o tom, či je dobrý nápad nechať Buffy napospas jej myšlienkam. Bola tu Dawn, to áno, ale tá mala plnú hlavu toho chlapca o ktorom jej hovorila. Buffy o ňom isto nevedela toľko, čo Will. Aj Dawn hovorila, že je Buffy posledný týždeň akási divná a ospalá, ani nechodí na hliadky.

„To by jej Giles dal, keby o tom vedel!“ zamyslela sa tentokrát Will. Nechystala sa mu to však povedať, vedela, že by bolo na Dawn zle a to nechcela.

„Som tu, prepáč mi.Vieš, som akási..“

„Unavená?“ opäť ju doplnila Will.

„Ako to vieš?“ spýtala sa Buffy prekvapene. Žeby to bolo tak počuť na jej hlase?

„Máš ešte taký rozospatý hlas. Bože, Buffy, nezobudil ťa Angel?“ ozvala sa Will. Úplne jej vypadlo, že je tak málo hodín. Už o šiestej jej volal Giles, či môže prísť a tak si pobalila veci, objednala letenku na ôsmu, dala si kávu a potom sprchu a utekala zavolať Buffy.

„Nie Will, som hore. Len som zaspala na sedačke a..“ zastavila sa Buffy. Má jej to povedať?

„A čo?“ zvedavo sa spýtala Will. Vedela, že niečo nie je v poriadku, niečo Buffy trápilo a dúfala, že jej to povie.

„Mám jej to povedať?“ pýtala sa buffy sama seba a chvíľku akoby čakala odpoveď, no tá neprichádzala a tak len ironicky odvŕkla: „Mala som akýsi čudný sen. Ale už je to preč Will, prešlo to, dobre?“ Aj keď vedela, že ubezpečovala skôr seba ako Willow.

Will vedela, že má Buffy občas zlé sny a nepýtala sa jej na ne – keď chcela, tak jej o nich porozprávala a keď nie, tak si ich nechala pre seba. Willow bola skvelá priateľka na každú chvíľu.

„Dobre Buffy, ja musím ísť, ešte si potrebujem skontrolovať, či mám všetko a odchádzam. Hneď ako prídem do Británie, zavolám ti!“ povedala Willow a z Buffynej poznámky o „čudnom sne“ si nič nerobila.

„Dobre Will, maj sa a pozdravuj Gilesa.“

„Aj ty sa maj a povedz Dawn, že keď sa vrátim, skočíme na zmrzlinu. To platí aj pre teba!“ dodala Will a položila telefón.

„Buffy je už veľká, ona sa o seba postará.“ ubezpečovala sa Will a pustila sa do kontrolovania vecí, ktoré jej nakázal priniesť Giles.

Buffy sa vrátila do obývačky, poobzerala sa znova okolo seba, akoby stále neverila, že je doma, v Sunnydale.

Stále sa snažila spomenúť si, čo sa v tom sne odohrávalo, no nevedela poskladať do súvislosti rôzne útržky. Začala ju bolieť hlava. Vybrala sa do kuchyne, vzala si zo skrinky tabletku a začala si napúšťať studenú vodu do poháre. Odrazu jej tvárou prebehla krč spôsobená nepríjemnou bolesťou v zátylku. Pustila pohár do umývadla a chytila sa na mieste, odkiaľ tá bolesť prichádzala. Zavrela oči a druhou rukou sa oprela o kuchynsakú linku.

„Čo je to dnes za deň?“ spýtala sa opäť sama seba ironicky. V ruke ešte stále zvierala tabletku, čo si pred chvíľkou vzala a tak sa natiahla do umývadla pre pohár a pod prúdom tečúcej vody ho do polovice naplnila. Potom si vložila tabletku do úst a velmi rýchlo ju zapila vodou, pretože sa bála, že druhý pokus by jej už nevyšiel. Sadla si na zem, hlavu si oprela o kolená a v jednej ruke stále držala prázny pohár. Po chvíli začala bolesť ustupovať, no stále si nebola istá, či sa jej to náhodou iba nezdá. Prešla si rukou po mieste, odkiaľ teraz vychádzal už len mierny tlak a z hlboka sa nadýchla.

„To bude v poriadku, nič sa nedeje!“ uisťovala samú seba a pomaly sa postavila. Položila pohár do umývadla a vybrala sa hore po schodoch. Tabletka začala pôsobiť, no s utlmujúcim účinkom začala unavená. Ani sa jej nechcelo spať, skôr sa len natiahnúť na posteľ a oddychovať. Tak dlho si už nespravila voľný deň, že jej to pripadalo ako niečo nezvyčajné.

„Dnes som asi nemala ani vytiahnúť nohy z postele.“ ovrkla si a otvorila dvere od svojej izby.

„Buffy, si v poriadku?“ spýtala sa ešte rozospalá Dawn stojac v dverách kúpelne.

„Hej Dawn, len ma strašne začala bolieť hlava, tak som si dala tabletku a teraz som nejak mimo,“ povedala Buffy, „idem si ešte ľahnúť, dobre?“

„Dobre, ja si dám raňajky a pôjdem von s Janice.“ Poznamenala akoby náhodou Dawn.

„OK,“ povzdychla Buffy, „dávaj na seba pozor!“

„Buffy, veď je deň, čo by mi mohlo hroziť?“ zachichotala sa Dawn. Bola síce rada, že sa o ňu sestra bojí, no niekedy to preháňala.Veď už nie je malá!!

„No, mohlo by ťa prejsť auto napríklad.“ Uštipačne poznamenala Buffy, zakývala ešte Dawn na rozlúčku a zatvárala za sebou dvere. Bola pyšná na to krásne dievča, ktoré z nej vyrástlo. Tak veľmi sa na seba povahovo podobali.

Buffy si vyzliekla nohavice a sveter, rozpustila si cop a len v tričku si ľahla na posteľ. Nebola velmi ospalá, chcela si konečne usporiadať myšlienky.

„To je zaujímavé, že sa začínam venovať usporiadaniu svojej mysle tak skoro ráno..“ hovorila sama sebe.

„Len neviem, ako dlho to ešte budem trpieť.Mala by som sa dať asi liečiť, veď už hovorím sama so sebou.“usmiala sa nad svojou poslednou vetou a zavrela oči. Myslela na to, čo bude, keď sa zbaví všetých démonov, upírov a iných zloduchov. Podarí sa jej to vôbec niekedy? Alebo bude musieť bojovať až do konca života, ochraňovať svojich priateľov, rodinu a na seba nemyslieť?

Chcela by aspoň chvíľku zažiť, aké je to mať normálny život. Nájsť si priateľa, manžela, mať deti. Ale bolo to naozaj to, čo od života čakala?

Nevedela si to reálne predstaviť a aj pri takýchto myšlienkach sa pousmiala.

„Ako môžem rozmýšlať takto pesimisticky?“ hovorila si v duchu.

„Niekde určite je moja spriaznená duša, ako to všetci nazývajú. Len ju nájsť.“Je to riešenie problémov, jediná možná šanca, ako môže byť šťastná. Touto otázka ju chytila tak velmi, že zabudla na svoj sen, na to, čo chcela zistiť, nemyslela na Angelov telefonát, ani na bolesť v zátylku. Myslela len na to, či je aj jej súdené žiť sťastný a usporiadaný život. Trápilo ju však, že sa neustále vracala k myšlienke o živote s Angelom. Nemohli by mať deti, to vedela, ale predsa, aké by to bolo byť s ním až do konca života, umierať mu v náručís vedomím, že mu venovala celý svoj život preto, že ho tak velmi milovala? Dokázal by prijať takú obetu? Svoje srdce jej už otvoril a vedela, že aj jeho duša patrí svojim spôsobom k nej. Veď už ho raz o dušu pripravila, aj keď nezámerne. Ale bolo to PREKRÁSNE! Stále cítila to vzrušenie, ktoré medzi nimi vládlo, všade cítila jeho bozky, dotyky, dokonca mala pocit, že ich telá splynuli v jedno. Aký to bol nádherný pocit. A potom sa to všetko otočilo k horšiemu – Angel sa zmenil, ničil jej život a keď si už myslela, že ho získala späť, musela ho zabiť. Bol to jeden z najťažších krokov v jej doterajšom živote. Dala prednosť svetu pred ním, aj keď veľa krát rozmýšlala nad tým, čo by sa stalo, keby Achatlu vtedy nezastavila, keby nebola schopná Angela zabiť.

A ešte nad niečim sa zamyslela – aký by bol jej život, keby nikdy nepoznala Angela? Síce jej zlomil srdce – mala pocit, že nie raz – no bol pre ňu čímsi, čo podaktoré dievčatá nikdy nenájdu. Všetko s Angelom bolo výnimočné – prvé stretnutie, prvý bozk...Velmi dobre si pamätala tieto chvíle, akoby to bolo včera. Bola v novom meste a chcela sa ísť trochu pobaviť a nájsť si priateľov. A vtedy HO stretla. Sledoval ju a ona si myslela, že je to len hladný upír, čo hladá svoju obeť. To, že bol upír, no iný ako tí ostatní zistila až neskôr. Aj keď si to nechcela pripustiť, do jej srdca sa dostal už v prvom okamihu, ako mu nazrela do jeho krásnych hnedých očí. A vtedy mala len 16! Aj teraz, po tých rokoch však cítila teplo, ktoré mu z nich sálalo a ako ju jeho pohľad hrial na duši.

Tento pocit zažila niemálo krát, vždy keď hladala útočisko, náruč alebo priateľskú radu, či len potrebovala cítiť, že ju niekto miluje. A keď jej dal ten prsteň? Bola úplne mimo, div že nezabudla bojovať. Nevedela pochopiť, ako sa k nej mohol osud tak otočiť chrbtom a spôsobiť jej spúšť, čo nasledovala potom.

Ešte stále si pamätala, ako sa cítila, keď zistila, že „jej“ Angel nie je taký, aký bol. Cítila to už v prvý okamih, keď sa jej prihovoril, keď jej pozrel do očí. Nemohla tomu hodnú chvílu uveriť. A vedela, že príde to, čoho sa bála najviac – že ju nenechá len tak. Pretože aj keď to už nebol ten Angel, ktorého poznala, čosi ho na nej priťahovalo, bol ňou posadnutý. Chcel ju celé dni mučiť, týrať, no predsa mu niečo z tej jeho duše ostalo, aj keď nechápal ako a prečo, stále tu boli čiastky citu, ktorý k nej prechovával.

Buffy vytrhlo z jej myšlienok zazvonenie telefónu. Bola to Will.

„Ahoj Buffy, som už na letisku, lietadlo má trochu meškanie, tak ti volám, či je všetko v poriadku.“ strachovala sa Will.

„Všetko je v poriadku Will, neboj sa. Je mi fajn, len ma trocha bolela hlava, tak som si dala tabletku a teraz ležím na posteli. Nemusíš sa o mňa báť, veď nie som malé dieťa.“ povedala jemne Buffy. Bola rada, že sa o ňu Willow strachovala, aj keď na to nemala dôvod.

Willow vedela, že aj keď si Buffy nechce pripustiť, že s ňou niečo nie je v poriadku, taksa čosi deje. Nevedela síce čo, no bola si istá tým, že jej Buffy niečo zatajuje.

Buffy ležala ďalej na posteli, no nevedela na nič, myslieť, myšlienky sa jej velmi zamotávali a ako celok nedávali význam. Na chvíľku sa jej zdalo, že zvoní telefón, no potom to prešlo. Mala nutkanie zavolať Angelovi.

„Stále ti behá po rozume ten chlap!“ povedala si Buffy. Trošku ju to rozčulovalo, pretože si myslela, že na jeden deň bolo tých myšlienok na Angela veľa. A taktiež ten telefonát. Bolo to čosi nezvyčajné, s čím nepočítala, na čo nebola pripravená. Rada mala veci pod kontrolou, no teraz sa jej to velmi nedarilo. Nakoniec jej myšlienky začali dávať aký taký zmysel, no všetko smerovalo k Angelovi. Spomenula si na krásne chvíle, ktoré spolu prežili. Bolo jej tak príjemne v jeho spoločnosti. Aj keď sa snažila žit bez neho – Railey bol toho dôkazom – jednoducho to nedokázala. Nemohla na ňho prestať myslieť, jedine pri boji a ten sa nevyskytol vždy. Mala obdobia, keď si potrebovala poriadne udrieť, alebo sa vyplakať. Častejšie však prišlo na to udieranie. Nerada plakala, velmi sa tým prejavovala jej slabosť, aj keď občas ten plač padol dobre. Znova na ňu prichádzala slabosť a tak si zaborila hlavu do vankúša a zhlboka dýchala. Ani nevedela prečo, velmi sa jej chcelo plakať. Možno za to mohol ten dnešný deň, no mala pocit, že je to čosi, čo trvá dlhšie. Čosi, s čím sa nevysporiadala a čo je stále ťažilo. A znova sa vrátila k spomienke na Angela.

„On za to všetko môže! Nebyť jeho, tak takto nevyzerám!“ myslela si a utrela si slzu, ktorá jej stekala po brade. Hodnú chvíľku len tak ležala, utierala si slzy a snažila si vyčistiť myseľ.

„Nemysli na Angela, nemysli na Angela..“ opakovala si stále dookola. Hlava si vravela jedno, no jej srdce cítilo niečo úplne iné. Rozhodla sa preto, že nebude smokliť a pôjde trocha trénovať – dole v dome mala boxovací vak, tak si aspoň vybije nervy.

Obliekla si naspäť nohavice, vzala z izby rádio, zišla dole do pivnice a pustila sa do boja. Nevedela, ako dlho tam bola, no keď prišla Dawn a vypla jej rádio, bola mokrá ako myš.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa Dawn. Mala o Buffy strach, pretože takto ju ešte nevidela.

„Nie, všetko je v poriadku. Prečo?“ spýtala sa Buffy a lapala dych. Konečne bola spokojná.

„Volala mi Willow – najskôr z lietadla. Že sa nevie dovolať domov..“ s výčitkami povedala Dawn.

„Asi som nepočula telefón.“ Odvetila Buffy a sadla si na schody. Dawn sa posadila vedľa nej.

„No pri takom rámuse sa divíš?“ Pripadala si, akoby si vymenili pozície nadradeného.

„Prestaň ma poučovať.“ usmiala sa Buffy a stiahla Dawn k sebe.

„Tak ako bolo u Janice?“

„No, dalo sa, len potom, ako mi Will volala, tak som začala mať strach a prišla som sa na teba pozrieť. A ty si tu pri tom robíš súkromnú párty a ani si ma nezavolala!“ šťuchla do Buffy.

„Potrebovala som sa nejako odreagovať, dnes som akási...“

„...napätá? Deje sa niečo Buffy? Nie je to len dnes – aj keď dnes asi naplno, ale si v poslednej dobe akási čudná.“ povedala Dawn starostlivo.

„Čo ste všetci takí starostliví? Nič mi nie je, iba..“ nedopovedala Buffy.

„Iba čo Buffy? No tak, povedz mi konečne, čo sa deje!“ povedala Dawn prísne. Tak velmi sa podobala na Joyce!

„V poslednej dobe ma trápia akési čudné sny. Ale nepamätám si ich, iba časti.“ trocha opatrne povedala Buffy.

„A čoho sa tie sny týkajú?“ spýtala sa Dawn, no po Buffinej krátkej odmlke hneď pochopila.

„Angela, však?“ Dawn bola velmi všímavá, uvedomila si Buffy.

„Aj Angela, ale to by ma až tak netrápilo. Niečo v tých snoch je také..realistické..akoby sa to už stalo, ale som si istá, že nie. NIKDY by som si neostrihala vlasy a nie to ešte nafarbila na hnedo..“ striaslo ju.

„Prosím??“ vyprskla od smiechu Dawn. Buffy sa to síce zo začiatku nezdalo smiešne, ale keď si to čo len skúsila predstaviť, začala sa tiež strašne smiať. Prečo ju ten sen tak vydesil? Kvôli tým vlasom? Alebo žeby kvôli Angelovi? Ďaľej sa k tejto téme nevrátili. Spolu s Dawn sa len smiali a smiali. Po chvílke ich to prešlo a šli si spraviť niečo dobré pod zub. Buffy sa nestačila diviť, že už bolo pol tretej. Will mohla byť teraz niekde na pol cesty. Dawn spravila volské oká, opiekla toasty a spolu sa najedli.

„Čo budeme dnes robiť?“ spýtala sa Dawn. Velmi sa jej nechcelo vracať za Janice, petože sa stále vypytovala na Matta a ona nebola ochotná odpovedať, tak sa pohádali.

„Neviem, čo by si chcela?“ zaujímala sa Buffy. Bola rada, že ju Dawn zamestná, pretože by isto znova skončila v posteli.

„Mohli by sme ísť do kina..“ povedala Dawn potichu.

„To je výborný nápad!!“ vyskočila Buffy a objala sestru. Tak dlho nebola v kine..Už si ani nepamätala kedy, ale vedela s kým – s Angelom. Na tom hroznom filme s jedlom a s kimonom. A ten jeho výraz, keď vyšli! Ten stál za to. Aj keď jej bolo lúto, že ho zobrala na taký film.

„Dobre, tak sa obleč a môžeme vyraziť!“ tešila sa Dawn.

„A na čo pôjdeme? Dúfam že nič bojové, pretože to vždy prekecám a nechcem aby si sa na mňa hnevala.“ Povedala Buffy. Už to poznala – vždy keď si požičali nejaký bojový film, celý ho prefrflala a udivovala sa nad nezmyselnými bojovými scénami.

„No, napadlo ma, že by sme mohli ísť na VODOPÁDY LÁSKY..“ opatrne povedala Dawn.

„Na čo?“ vyprskla Buffy a začala sa nahlas smiať. Dawn milovala jej nákazlivý smiech a tak sa pridala k nej.

„Vieš, hrá tam jeden celkom pekný herec a je to o mladom dievčati, ktoré sa zamiluje do chlapca, ale nemôže byť s ním, pretože ona je z vysoko postavenej rodiny a on pomáha svojmu otcovi v stajniach tejto rodiny.“ Stručne opísala film a čakala na Buffinu reakciu.

Buffy sa zaškerila. Vlastne jej bolo jedno, načo pôjdu do kina, hlavne že sa dostane aspoň na moment od svojich myšlienok.

„Dobre Dawn, môžeme ísť aj na to keď tak chceš.“ odpovedala Buffy a Dawn sa na ňu milo usmiala.

„Idem sa obliecť.“ povedala Buffy a už zdolávala schody do svojej izby. Obliekla si čierne nohavice, bledé tričko s dlhým rukávom, biely sveter a vlasy si znova zapla do copu. Prišla do kuchyne, vzala si tašku s dokladmi, kabát a vybrali sa s Dawn do kina. Cestou sa rozprávali o všetkom možnom – o škole, o učení (Dawn nebavila matika), o Dawninich „pozorovateľských“vpokrokoch a samozrejme prišla reč aj na Matta.

„Tak povedz mi o ňom niečo, som zvedavá..“ povedala Buffy a chytila Dawn pod rameno. Tá sa zo začiatku zdráhala, no potom si povedala, že nemá čo stratiť. Dokonca mohla získať, pretože si myslela, že ak ho ukáže v dobrom svetle, Buffy by ju mohla pustiť aj dlhšie von. O to sa pokúšala už týždeň, no Buffy ju vždy odbila tým, že je ešte mladá a že o každom chlapcovi hovorí, že je výnimočný.

„Hmm a čo chceš vedieť? Je o rok starší odo mňa, hrá futbal za našu školu, má dobrý prospech a tak...“ povedala Dawn a zaškerila sa na Buffy tak ako ona na ňu doma.

„A čo hovorí na žtvoje „hobby“ – skúmanie démonov?“ usmiala sa Buffy.

„No, povedala som mu, že ma to zaujíma len z vedeckého pohľadu. Aj mi pomohol nájsť niečo o snových démonoch, s ktorými šla pomôcť Will Gilesovi. Teda nie priamo, ale spraviť nejaké protizaklínadlo.“ odvetila Dawn.

„Aj ty o tom vieš? Prečo sa ja nikdy nič nedozviem?“ povedala smutne Buffy.

„Ale veď ti Will povedala, že išla pomôcť Gilesovi s protikúzlom, či nie?“ spýtala sa Dawn. Bola si istá, že jej to Will povedala, nemala dôvod jej to zatajiť.

„Ale áno, povedala, ale ty vieš o tom viac ako ja, no nie? Aj mňa to zaujíma, nemysli si.“ Akoby urazene povedala Buffy. Inak sa ale nehnevala, ani neurazila. Vedela, že by jej povedali viac, keby sa spýtala, no ona sa nepýtala skoro nikdy. Zaujímalo ju vždy len ČO zničiť, AKO zničiť, PREČO zničiť, možno aj aké má daný démon schopnosti, no viac sa nepýtala. Vedela však, že Dawn zaujímajú podrobnosti – odkaľ démon pochádza, čo tu hľadá a rôuzne iné drobnosti.

„A čo by si chcela vedieť?“ opýtala sa Dawn.

„No, povedz mi čo presne robia tí démoni snov?“ nenápadne sa spýtala Buffy. Spomenula si na svoj čudný sen, no nechcela robiť unáhlené závery.

„Veď možno to bol len obyčajný sen..“ myslela si.

„Vysvetlím ti to takto – keď sa ti niečo sníva, tak ťa to tak pohltí, je to akoby iná realita. Ten istý čas v inej realite, tak to bolo v tej knihe,“ spomínala Dawn , „čosi také ako vtedy, keď sa Anyanka snažila získať svoj náhrdelník.“

„Hm, ale môže to pôsobiť iba na ľudí? Teda, možu takto prerábať sny len ľuďom?“ napadlo Buffy a hneď sa na to aj Dawn spýtala.

„Niečo sa ti snívalo, však? Niečo velmi živé..“ povedala Dawn a pozrela na Buffy.

„Teraz, alebo nikdy!“ povedala sa Buffy a začala svoje rozprávanie o sne, teda presnejšie o tom, čo si pamätala – počula detský plač, videla Angela, no nereagoval na ňu, keď zaspala druhý krát, taks i ju všimol, Angelové rany ktoré sa asi preniesli na ňu ( to si nebola istá), potom veľkú miestnosť so závesmi a tie vlasy, ktoré jej už spomínala. Ešte na niečo si pamätala, ale to bol skôr pocit – pocit srachu, či skôr zdesenia. Nevedela to presne určiť. Po tom, ako svojej sestre vyrozprávala svoj sen, Dawn sa na chvíľku zamyslela.

„Vieš, nie som si istá, či je to presne to isté, ako bolo opísané v tej knihe. Veď tebe sa divné sny snívajú často, nie? Prečo máš pocit, že tento je iný?“ zaujímala sa Dawn.

„Vieš, bol velmi realistický. Dokonca som mala pocit, že to nie som ja, ale že som v niekoho tele a nemám nad ním moc..Bolo to velmi zvláštne.“spomínala Buffy.

„Tak uvidíme, či sa ti to ešte bude snívať a potom uvidíme, čo ďaľej, dobre? Viem, že démoni snov môžu svoju moc používať na ďiaľku, takže nech sú kdekoľvek, môžeš byť v ich moci. Uvidíme, čo nám povie Will, keď sa ozve.“ povedala Dawn.

„Súhlas.“ povedala Buffy. Konečne boli pred kinom. Buffy kúpila lístky a usadili sa do stredu sály. Konečne sa bude môcť odreagovať a dostať zo “spárov“ svojich myšlienok. Film sa začal a Buffy zabudla na svoje zlé sny, no na Angela myslela stále..

„Veď to prejde..“ naivne si stále opakovala..