Informácie o poviedke:Túto poviedku sme našli na neaktívnych blogových stránkach www.passionate-angel.blog.cz. Vzhľadom na to, že nechceme, aby upadla do zabudnutia, rozhodli sme sa ju skopírovať priamo na túto stránku. Všetky práva na túto poviedku sú vyhradené jej pôvodným autorom a na tejto stránke sú umiestnené bez nároku na akýkoľvek honorár od jej čitateľov. Jednoducho chceme, aby sa na ňu nezabudlo. :-)
Buffy sa odpojila od party a išla domov. V ruke zvierala diplom zo strednej školy. Je po všetkom. Bola unavená a špinavá. Ale zvládli to. Zachránili svet. Porazili starostu. Na jeden deň toho bolo akurát dosť a hlavne potrebovala byť sama. Potrebovala pochopiť prečo? Ešte pred chvíľkou ju držal v náručí pri tanci na maturitnom večierku a potom? Stál pár metrov od nej a pozeral jej do očí. Všade prach a popol, hasičské autá. A potom sa otočil a zmizol v dyme. Nič viac... Koniec... Tento krátky okamih ju zlomil. Potrebovala sa vyplakať. Potrebovala objať Pána Gorda. Aspoň on jej zostal. Chcela si to všetko znova premyslieť. Chcela ho pochopiť.
Otvorila dvere svojej izby a vošla. Zdala sa jej taká veľká a prázdna. No v skutočnosti bola prázdna ona. Presne tak sa cítila. Ako jej to mohol urobiť? Ako ju mohol opustiť? Vzala z police plyšové prasiatko a silno ho objala. Začala plakať. Najhoršia bola tá bezmocnosť akú cítila. Vedela, že môže zabiť upírov, vedela, že môže rozbiť celý dom, vedela, že môže kričať z celého hrdla a vedela, že nič z toho jej už nepomôže.
Odišiel. Opustil ju. Navždy. Nedal jej šancu, aby sa mohla brániť. Rozhodol sa bez nej.
Ľahla si na postel a chcela sa schovať pred celým svetom. Chcelo sa jej zomrieť. Na poduške však niečo ležalo. Malá obálka. To písmo. To písmo by spoznala vždy. Na obálke bol napísané pre Buffy. Srdce sa jej rozbúchalo, ruky sa triasli. Sadla si, opatrne zdvihla tú malú obálku a pomaly ju otvorila. Potom začala čítať...
Moja drahá Buffy,
odpusť mi. Odpusť mi, že som taký zbabelec. Ale nedokázal som to. Nemohol som ti povedať zbohom. Keby som sa mal s tebou rozlúčiť, nikdy by som nedokázal odísť. Nenachádzam vhodné slová, slová, ktoré by nás oboch dokázali utešiť.
Buffy, cítim bolesť. Bolesť a zároveň hnev. Hnevám sa na svet, že mi nedoprial zostať s tebou. Naše cesty sa musia rozísť. Svet je kruté miesto a nenechal miesto pre nás dvoch.
Odchádzam. Odchádzam a vo svojom srdci si odnášam všetko to, čo sme prežili. Odnášam si kúsok teba. Ja ti však nesmiem zobrať šancu na normálny život.
Buffy, ty si svetlo a ja patrím do tmy. Priniesla si svetlo do môjho života, zachránila si ma a ja musím teraz urobiť to isté. Nikdy by sme nemohli zostať spolu, a preto musíš začať odznova. Čakajú ťa veci, ktoré by som ti ja nikdy nemohol dať.
Musíš žiť, Buffy. Kvôli sebe. Musíš byť silná. Si vyvolená. Si premožiteľka, navždy moja premožiteľka.
Ja teraz odchádzam. Odchádzam bez šance na návrat. Vedz, že budeš navždy v mojom srdci, v mojej duši, vo mne celom, si mojou súčasťou. Už navždy.
Vždy ťa budem milovať.
Zbohom... navždy... Angel
Buffy stekali po lícach trpké slzy a nemohla sa upokojiť. Kričala, plakala, nemohla chytiť dych od toľkého vzlykania. Ten malý kúsok papiera čítala znova a znova. Celú noc. Bola už celkom vyčerpaná. Na tvár jej padla žiara. Bolo to slnko, ktoré práve vychádzalo. Bol to nový deň. Bol to nový začiatok... Bez neho.
Buffy sa postavila, utrela si slzy a vybrala sa k oknu. Chvíľku tam len mlčky stála a vdychovala vzduch. Zdal sa iný. Chladný. Potom jej to došlo. Toto je jej život. Sen sa navždy skončil a ona musí urobiť to, čo urobil on. Zariadiť si život, bez neho. Vedela, že to bude to najťažšie, čo musela doteraz urobiť, vedela, že už nikdy nepocíti to, čo cítila pri ňom, vedela, že oddnes bude všetko iné, ale tiež vedela, že toto je správne. Pochopila to, čo urobil. Pochopila a vedela, že ona by to zrejme nedokázala a preto to urobil on.
Slnko jej svietilo na tvár a ona zavrela oči. V mysli si ešte prebehla ich spoločné spomienky a ticho šepla: "Zbohom láska..."
Potom sa konečne vybrala do sprchy. Cestou pozrela na kúsok papiera na posteli a s letmým úsmevom dodala: "Naše cesty sa možno ešte spoja... Možno."