Večná láska

Informácie o poviedke:Túto poviedku sme našli na neaktívnych blogových stránkach www.passionate-angel.blog.cz. Vzhľadom na to, že nechceme, aby upadla do zabudnutia, rozhodli sme sa ju skopírovať priamo na túto stránku. Všetky práva na túto poviedku sú vyhradené jej pôvodným autorom a na tejto stránke sú umiestnené bez nároku na akýkoľvek honorár od jej čitateľov. Jednoducho chceme, aby sa na ňu nezabudlo. :-)


Stalo sa to jedného letného večera. Slnko práve zapadalo a od mora sa odrážali jeho posledné lúče. Neopísateľnými farbami osvetľovali celú pláž a domy, ležiace popri nej.
Dawn ležala na gauči pred televízorom a pozerala nejaký horor. Od strachu a napätia takmer ani nedýchala.
Buffy sa ešte prechádzala na pláži, mala za sebou náročný deň a pred sebou ešte náročnejšiu noc. Tak chcela trochu relaxovať. Vychutnávala si ten jemný vietor, vejúci od mora, v ktorom jej viali tak krásne, jemne vlnité blond-vlasy.

Zrazu k nej odzadu niekto pristúpil. Ani si to nevšimla, tak bola zamyslená. Ani nevedala, nad čím vlastne rozmýšľa, hlavou jej prebiehalo toľko rôznych myšlienok, že bolo ťažké sa sústrediť len na jednu jedinú z nich.
Pristúpil k nej bližšie a jemne ju zo zadu objal.
"Angel," povedala potichu, akoby sa bála, že, keď to vysloví nahlas, zobudí sa a bude po krásnom sne.
Opatrne sa k nemu otočila. Objala ho a vášnivo ho pobozkala. On jej bozky samozrejme opätoval. Snažila sa vychutnať si tento okamih čo najdlhšie. Hlavou jej prebiehali milióny myšlienok, no v tejto chvíli nemohla myslieť na nič iného, len na to, že si praje, aby táto chvíľa nikdy neskončila.
O chvíľu sa Angel o kúsoček odtiahol a usmial sa na ňu.
"To bolo ale nádherné privítanie," povedal nežne, so štipkou humoru. Bolo na ňom vidieť, že je ten najšťastnejší muž na svete. Celý žiaril od radosti.
Po chvíli sa Buffy spamätala.
"Angel, čo tu robíš? Mal si byť predsa v L.A.! Tu ti hrozí nebezpečenstvo!" povedala ustarostene, no s veľmi prísnym pohľadom.
"Ja viem, no musel som ťa vidieť."
Na tvári sa jej rozžiarili dve iskričky, bola rada, že je tu, že je pri nej. Tak dlho sa už nevideli. Neubehlo dňa, neubehlo noci, kedy by naňho nemyslela. Stále ho ľúbila, dokonca sa jej niekedy zdalo, že niet jedinej myšlienky, ktorá by nepatrila aspoň z časti jemu. No vedela, že keby tu zostal, stratila by ho. Rada by nikdy nedopustila, aby boli opäť spolu.
"Angel, musíš odísť, ak sa to dozvedia..."
"Pšššš..." priložil jej jemne prst k perám. Opatrne jej trochu nadvihol bradu a nežne ju pobozkal. "Nič nehovor, len si túto chvíľu vychutnajme."
Buffy tam strnulo stála, nikdy mu nedokázala odolať, nie jemu.

Slnko už zapadlo, pláž osvetľovalo už len pár pouličných lámp a svetlo z okolitých domov.
A oni dvaja tam ešte stáli, zovretí si v náručí, a unášaní tými najvášnivejšími bozkami. Nemohli inak, ľúbili sa, a keď boli jeden druhému nablízku, nedokázali sa od seba odtrhnúť.

Veď práve preto im Rada dala podmienku, že Angel musí opustiť mesto. Síce s veľkou bolesťou na srdci i na duši, a veľmi neochotne, ale spravil to. Pre dobro Buffy. Rada mu totiž ukázala dôsledky ich budúceho vzťahu - a táto budúcnosť sa mu ani vôbec nepáčila. Vedel, že, keby vtedy zostal, stalo by sa niečo hrozné. Nič iné mu nezostávalo. Buffy to vtedy síce nevedela pochopiť, no teraz už áno. Po tom, ako sa dozvedela pravdu, mala chuť sa ihneď vybrať za Angelom do L.A. No nespravila to. Stále ju trápila jedna myšlienka - čo ak má Rada pravdu? Čo ak by to naozaj tak dopadlo? To nemohla pripustiť. A tak sa rozhodla, že zostane, že bude radšej trpieť. Vo vnútri ju to zožieralo, bola to neznesiteľná bolesť, no ona je predsa silná, ona to vydrži - vravela si. Na pleciach niesla bremeno premožiteľky, tak toto predsa musí zvládnuť.
"Ľúbim ťa," zaznelo medzi ich bozkami.
"Aj ja ťa ľúbim, viac než čokoľvek a kohokoľvek na svete," odvetil Angel.
Bolo to krásne, bolo to také nádherné, keby táto chvíľa nikdy neskončila. Priali si to obaja. No väčšina prianí ostane na svete nevyslyšaných, tak prečo by práve ich malo byť to vyslyšané?

Dawn, už medzitým dávno zaspala. Televízor stále išiel. Buffy s Angelom sa pomaly blížili k domu.
"Pšššt, Dawn už zaspala," povedala potichu Buffy, vypla telku a opatrne Dawn zakryla dekou.

Vybrali sa hore po schodoch, potichúčku ako myšky. Nebolo treba veľa hovoriť, stačil pohľad do ich tvárí a hneď vedeli, na čo ten druhý myslí. Boli ako dve spriaznené duše. Jeden bez druhého boli len ako telá bez duše. No vždy sa snažili žiť naplno, nedávať to ostatným najavo a pre ich dobro by obetovali i samých seba.

Buffy pomaly otvorila dvere od jej izby. Angela držala pevne za ruku. Opatrne ho vtiahla dovnútra. Zavreli za sebou dvere, aby náhodou nerušili Dawn.
V jej izbe bolo nádherne, zvonku dopadalo svetlo mesačného svitu, odrážajúceho sa od morskej hladiny. Atmosféra bola krásne romantická.
Opäť si začali vášnivo vymieňať jemné bozky, Angel ju nežne hladil po tvári.
"Angel, nemali by sme..." zašeptala Buffy a mierne sa od neho odtiahla.
"Ľúbim ťa, no ak by sme to spravili, prídeš opäť o dušu, a ja ťa už nechcem stratiť, nikdy o teba nechcem prísť," vravela Buffy so slzami v očiach. Angel sa na ňu nežne pozrel, utrel jej slzy z líčiek, a milo sa na ňu usmial.
"Netráp sa, ja som všetko zariadil," povedal Angel.
Na to sa Buffy naňho s údivom na tvári zadívala. "Ako zariadil? Angel, čo si vyviedol?" šepkala neveriacky.
Angel sa na ňu chvíľu len díval, nemohol sa jej vynadívať, je taká krásna. No po chvíli prehovoril.
"Buffy, už sa nemusíš ničoho báť," chlácholil ju. "Vieš, v L.A. sa stalo niečo, čomu som ani ja sám spočiatku nedokázal uveriť."

Buffy už netrpezlivo čakala na pokračovanie. Posadili sa obaja na posteľ, jeden vedľa druhého a pevne sa držali za ruky. A Angel už konečne začal s opisovaním. Vyrozprával jej celý príbeh, ako po boku Wesleyho bojovali s Aranchorom - démonom temnoty a zatratených duší, ako ich takmer zabil - boli týraní, a väznení, nedostávali žiadnu potravu, museli bojovať medzi sebou... a ako dostali podmienku od Rady.
Tá podmienka bola naozaj veľmi zaujímavá a lákavá - v prípade, že sa dostanú k Aranchorovi bližšie, získajú si jeho dôveru, dostanú sa k tajomstvám jeho temných rituálov a nakoniec im pomôžu poraziť ho, môžu si priať čokoľvek - naozaj čokoľvek, a oni im to splnia.
Angel samozrejme súhlasil, no nechcel do toho ťahať aj Wesleyho. Ten však bol tvrdohlavý a nedal si od Angela nič povedať. A tak po dlhom presviedčaní, nezostalo Angelovi nič iné, len nakoniec ustúpiť. Obaja sa pobrali do toho nebezpečného boja. Nebolo to ľahké, to neznesiteľné týranie trvalo až príliš dlho, no nakoniec... sa im to podarilo. Zvíťazili.

"A čo si si prial," prerušila ho v rozprávaní Buffy. Veľmi dobre to vedela, no potrebovala to počuť priamo od neho.
"Buffy, jediné, čo je na svete pre mňa dôležité, si ty. Moja láska k tebe, je stále silnejšia, stále viac sa prehlbuje, každým pomyslením na teba, som ťa miloval viac a viac. Moje želanie bolo, byť s tebou šťastný, byť opäť živý."
Buffy sa od šťastia rozplakala. Nevedela, čo má na to povedať. No slová tu aj tak neboli potrebné. Angel ju pevne objal, pobozkal na čelo a jemne jej utieral tečúce slzy šťastia.
"Ľúbim ťa, tak strašne ťa ľúbim," vravela cez tie slzy Buffy. "Ľúbim ťa," povedal Angel, a pobozkal ju. Z jedného bozku bol ďalší, a z toho ešte ďalší. Začali sa vášnivo bozkávať, nedokázali sa od seba odtrhnúť. Konečne mohli byť spolu. Už im v tom nikto a nič nebránilo. Nemohli tomu uveriť.

Bolo to krásne, bolo to nádherné, a nikdy sa to neskončí. Skutočná láska dokáže zázraky, a keď sa dvaja milujú, nakoniec si k sebe cestu nájdu. Možno bude veľmi kľukatá, veľmi náročná a strašne dlhá, no na jej konci nás čaká niečo krásne, niečo nádherné. Tak každý nasledujme tú svoju cestu, pretože odmena nás neminie. Nevzdávajme sa po prvých neúspechoch, po pádoch a nespočetných trápeniach. Pretože stojí za to, o svoje šťastie bojovať.




KONIEC