Výmena


Info od autora : Túto poviedku som bohužiaľ nikdy nemal šancu dokončiť, no napriek tomu ju sem pridávam s nádejou, že jedného dňa ju buď ja, alebo niekto, komu sa zapáči jej námet dokončí... Angelus

Slnko pomaly zapadalo za obzor. Angel sa pohodlne usadil vo svojom kresle a uvažoval nad tým čo mu asi nasledujúca noc prinesie. Každý deň sa k nemu hrnuli desiatky žiadateľov, ktorí ho prosili o pomoc a ochranu, ktorú im však nie vždy mohol poskytnúť. Ani posledné noci neboli ničím výnimočné. Pozrel sa na oblohu na ktorej sa už nenachádzala žeravá guľa, ktorá mala silu zabiť ho. Videl ako sa oblaky nad Los Angeles sfarbili do červena a vyvolávali dojem ako keby krvácali. Vždy keď Angel videl tesne po západe slnka takéto oblaky, vedel, že sa blíži niečo zlé. Mal proste takú čudnú predtuchu. Vstal z kresla a vybral sa k chladničke kde mal uložené vrecúška s prasačou krvou. Jedno vytiahol a otvoril. Spomenul si na časy, keď bol ešte Angelusom a taktiež si spomenul aj na chuť čerstvej krvi, ktorú si vždy zobral od svojich obetí.
„ Na čo myslíš?“ zaznel vzápätí od dverí do miestnosti známy hlas.
„ Len spomínam. Vyzerá to, že dnes nebudeme mať veľa práce.“ pousmial sa Angel a aj Cordelia opätovala tento jeho úsmev.
„ Myslíš na ňu?“ spýtala sa priamo.
Angel pochopil jej narážku.
„ Cordy, pochop, že Buffy je stále mojou súčasťou a to sa nikdy nezmení. Nie pokiaľ som „nažive“.“
„ Jasné...ale nemáš niekedy chuť sadnúť do auta a zamieriť si to do Sunnydale aby si ju konečne mohol vybozkávať?“
„ Túto chuť mávam každý boží deň...“ zasmial sa Angel a opäť si usrkol z krvi.
„ Nechápem prečo sa kvôli nej trápiš. Nedávno si bol za ňou a videl si, že sa má, no povedzme, že vcelku dobre.“
„ No až na to, že je tam stále ten dotieravý Spike a že ju takmer zabili domorodí indiáni a že stále nasadzuje svoj život kvôli krkom iných, ktorí si to ani nezaslúžia....no tak v tom prípade sa ma skutočne dobre.“ zaironizoval si trochu Angel a opäť sa posadil do kresla.
„ Všetko vidíš až príliš čierne. Veď má predsa nového priateľa Rileyho a...“
„ Skutočne mi tým pomáhaš...“ zašomral Angel, ktorý keď počul meno toho muža, vzkypela v ňom všetka zlosť.
„ Ale no tak Angel! Opustil si ju! Rozišli ste sa...skutočne si myslíš, že také mladé a pekné dievča bude celý svoj život sedieť a plakať za svojou prvou láskou? Nedaj sa vysmiať!“
Angel neodpovedal. Vedel, že v podstate má Cordelia pravdu. Problém bol, že ho to až príliš bolelo, keď ju videl s Rileym.
„ Angel...“ Cordelia pristúpila k nemu a vzala do svojej ruky tú jeho chladnú.
„ Je čas pohnúť sa ďalej... keby ja som sa stále trápila nad tým ako to vlastne dopadlo s Alexom, tak by som si už niekde na povale musela hodiť slučku.“ zasmiala sa.
„ To bolo o niečom inom Cordy...“ povedal smutne upír.
Cordelia nevedela čo robiť. Nedokázala zniesť pohľad na trpiaceho priateľa. Keby mu tak mohla aspoň nejako pomôcť. Všetkému bola na vine Buffy. Keby nebola prišla do LA aby mu vynadala za to, že ju zachránil, bolo by všetko oveľa jednoduchšie. Predtým ako prišla sa jej zdalo, že s Angelom to vyzerá už oveľa lepšie. A potom zrazu BUM a ona si opäť len tak vtrhne do jeho života.
Z myšlienok ju vytrhlo klopanie na dvere. Vstala od skľúčeného Angela a išla k dverám. Cestou premýšľala o tom, aký zákazník ich čaká tentokrát. Otvorila dvere a na jej prekvapenie sa na ich druhej strane nenachádzal vôbec nikto. Nakukla von najskôr do prvej strany, potom doľava, no nič nevidela. Chcela vykročiť von z dverí no jej pravá noha o niečo zakopla. Zohla sa a dôkladne si začala prezerať lepenkovú škatuľu, na ktorej bolo napísané Angelove meno.
„ Máte poštu pane....“ poznamenala so smiechom a položila pred upíra krabicu.
„ Od koho je?“
„ Nemám šajnu, bola položená vonku na chodbe.“
„ Ak mám pravdu povedať, veľmi sa mi to nepáči. Čo keď Wolfram&Hart opäť niečo chystajú.“
„ O tom nepochybujem, ale pokiaľ to neotvoríš, tak sa to nedozvieš.“
„ Už vidím ako mi pomáhaš bojovať, keď z tej škatule vyskočí nejaká potvora oznamujúca ďalší koniec sveta....“ zasmial sa Angel.
„ No dovoľ!“ zatvárila sa urazene Cordelia. „ Vymenuj mi jeden jediný príklad, kedy som ťa nechala v kaši.“
Angel sa na svoju spoločníčku skúmavo pozrel a keď si to tak spätne premietol zistil, že má pravdu. Odkedy sa v LA dali dokopy, nikdy ho v ťažkej chvíli neopustila.
„ Prepáč...“ zašepkal nakoniec pomedzi pery.
„ Hej ľudia, čo sa tu robí?“ spýtal sa Wesley, ktorý v spoločnosti Gunna práve vošli do miestnosti.
„ Vyzerá to, že Angel dostal práve nejakú poctu od neznámeho ctiteľa.“ pokúsila sa Cordelia o vtip, no keď si uvedomila, že okrem nej sa nikto iný nesmeje, radšej zmĺkla.
Gunn skúmavo pozrel na krabicu a potom na Angela.
„ Čo ak je to nejaká pasca?“
„ Myslím na to.“ odpovedal zachmúrene upír.
Wesley si všimol Angelov výraz v tvári a pochopil, čo sa stalo.
„ Zase na ňu myslí?“ spýtal sa šeptom Cordelie.
„ Samozrejme. Vždy je to len o nej. Myslela som si, že už je to konečne za ním, no nie.“ rozčuľovala sa pošepky Cordy.
„ Hej vy dvaja! Nechcete s tým prestať?“ spýtal sa naštvane Angel a ukazovákom ukázal na svoje ucho.
„ Prečo ja vždy na to zabudnem?“ vzdychla si Cordelia.
„ Nechápem prečo sa vždy všetko musí točiť práve okolo Buffy. Nechápete, že ju stále milujem a nie je také ľahké zabudnúť na to čo medzi nami bolo? Vraví sa: Zíde z očí, zíde z mysle. Je pravda, že obdobia, kedy sa s Buffy vôbec nevídame sú pre mňa pomerne ľahšie, no potom zase vznikne nejaký problém a ja ju vidím. A vtedy sa celý môj „stabilný“ život zase rozsype ako domček z karát.“
„ Angel, ale nemôžeš sa kvôli nej takto stále zožierať! Musíš sa nadýchnuť, zatnúť zuby a ísť ďalej. Nemôžeš ostať pripútaný k minulosti.“ skríkla Cordelia.
Angel, Wes a Gunn sa začali smiať. Cordelia na nich nechápavo pozerala. Wesley sa nakoniec trocha upokojil a vysvetlil jej ako veľmi ich pobavilo to slovíčko „nadýchnuť“ v spojení s Angelom.
„ Ale no tak! Toto nie je smiešne.“ zúfalo zo seba vyhŕkla.
Angel sa postavil a rukou prešiel po okraji škatule.
„ Nemá niekto z vás nožík?“ spýtal sa, keď zistil, že krabica je po hranách prelepená a že otvoriť sa dá iba ak sa rozreže.
Gunn siahol do vaku, ktorý mal prehodený cez plece a vytiahol veľký lovecký nôž. Angel ho videl poprvýkrát a skúmavo si ho začal prezerať. Po chvíľke skúmania zistil, že na čepeli je vygravírovaný nápis: „Alles für deutschland.“
„ Nevedel som, že si pôvodom Nemec.“ poznamenal Angel smerom k Gunnovi.
„ Ale nie.“ usmial sa. „ to mi ostalo po jednom démonovi, ktorého som pred pár rokmi zabil.“
Angel pochopil. Vzal nožík a jedným presným reznutím prerezal lepiacu pásku, ktorou bola škatuľa zalepená.
„ Keby tak mohlo byť všetko inak...“ vzdychol si, mysliac na Buffy.
Otvoril škatuľu no vzápätí ho oslepilo zelené svetlo, ktoré z nej vyšlo. Zažmurkal očami a pozrel sa do škatule. Pravou rukou sa natiahol aby vybral predmet, ktorý sa tam nachádzal.
Bol to maličký medailón, asi o veľkosti palca na ruke. Vyrobený bol z bieleho zlata a na jeho prednej strane sa nachádzal vyrytý symbol mesiaca v splne, popred ktorý prelieta netopier. Angel sa pokúsil medailón otvoriť, no nejako sa mu to nedarilo a tak to po chvíli vzdal.
„ Vyzerá to, že budeme musieť....“ začal hovoriť, no uprostred vety sa zarazil. Nikto z jeho priateľov sa už totiž nenachádzal v miestnosti. Nemohol uveriť vlastným očiam. Prisahal by, že pred polminútou stáli všetci traja priamo pred ním. Pristúpil k dverám pracovne a otvoril ich. Na chodbe vyzeralo všetko normálne. Stoly boli všetky na svojich miestach, všetko zariadenie sedelo, dokonca aj nápis s názvom firmy bol na svojom mieste. Moment. Nápis? Tu niečo nehralo. Angel okamžite opätovne pozrel na nápis. Tentokrát už nedokázal uveriť vlastným očiam. Namiesto klasického nápisu označujúceho jeho firmu tam teraz visel nápis: WILIAM´S INVESTIGATIONS...


´ To nie je možné. ´ zavrtel Angel nechápavo hlavou a pretrel si oči, aby sa uistil, že to čo vidí nie je len prelud. Nebol. Opäť sa pozrel na nápis a opäť videl to isté slovo: Wiliam´s.
„ Čo to má dopekla znamenať?“ zašomral si pomedzi zuby.
„ Môžem vám nejako pomôcť?“ zaznel z vedľajšej miestnosti ženský hlas a vo dverách sa objavila Cordelia.
Angel sa otočil za hlasom, ktorý sa ozval spoza jeho chrbta.
„ Cordelia?“ spýtal sa váhavo. To čo tam totiž pred ním stálo sa len veľmi, ale skutočne veľmi vzdialene podobalo Cordelii. Táto žena, ak sa to vôbec dalo nazvať ženou, bola síce štíhla ako Cordelia, ktorú poznal, no tejto sa cez celú tvár tiahla obrovská jazva, ktorá veľmi špatila, celý jej výzor. Dokonca tak, že aj Angel mal sprvu problém ju spoznať.
„ Preboha!“ zakričala a rozbehla sa späť do kancelárie z ktorej pred chvíľou vyšla. Ako do nej vošla, ťažké dubové dvere za ňou zaklapli s takou silou, že Angel bol opäť prekvapený.
„ Cordelia! Čo to má znamenať?!“ zakričal a buchol päsťami do dverí.
„ Wiliam! Príď rýchlo do kancelárie! Angelus sa vrátil!“ začul jej hlas spoza dverí. Domyslel si, že pravdepodobne s niekým telefonuje.
„ Cordelia! Prestaň! To som ja! Angel!“
„ Odstúp od dverí Satan! Skôr než sem dorazí Wiliam!“
„ Ale prestaň! To som skutočne ja! Mám dušu! Už nie som ten zlý!“ začal ju presviedčať Angel.



POKRAČOVANIE NABUDÚCE???