6.1. Los Angeles - Znovuzrodenie: The day after (Deň po...)


Popis poviedky : Angelovi sa podarilo zastaviť Wolfram&Hart, ale jeho boj proti zlu nikdy nekončí...A všetko to začína prvá časť alternatívnej šiestej série Angela.


Los Angeles. Mesto Anjelov. Mesto nachádzajúce sa na západnom pobreží Spojených štátov Amerických. Mesto kde je všetko možné. Mesto neobmedzených možností, ktoré sa naskytujú nielen návštevníkovi, ale aj bežným domácim obyvateľom. Tejto metropole by sme mohli nájsť samozrejme ešte veľa prívlastkov, ktoré by nič nemali s dejom nášho príbehu. Prečo? Los Angeles, aké poznáme cez deň nie je tým Los Angeles, akým sa stáva v noci. Hoci nesídlilo priamo na pekelnej bráne, démonov a upírov v ňom bolo dosť. Niekedy až priveľa. Tak tomu bolo aj cez túto upršanú noc. V budove Wolfram&Hart sa už nenachádzal žiaden živý tvor. Nebolo tam nikoho, kto by skontroloval či je Wesley skutočne mŕtvy, hoci to nebolo potrebné. Nebolo tam ani nikoho, kto by mohol vypovedať svedectvo o tom, čo sa tu dnes vlastne stalo. Tu už nikoho nezaujímalo, kto vlastne sedí na riaditeľskej stoličke firmy. Všetok dej a zmätok sa presunul do vonkajších priestorov. Do tých temných mokrých ulíc, v ktorých sa len sem tam mihla nejaká ľudská postava, ktorá ani len netušila, aké veľké nebezpečenstvo sa nachádza o pár blokov ďalej. V jednej z takých tmavých ulíc pri hoteli Hyperion...

Angel sa pozdvihol meč do výšky očí a sledoval blížiacu sa temnú armádu démonov. Podľa jeho odhadu sa tam nachádzalo niekoľko stoviek treťotriednych démonov, s ktorými by si hravo poradil za takú polhodinku aj sám. Oveľa viac ho však trápil ten veľký drak vznášajúci sa po oblohe, pomedzi mrakodrapy, z ktorých naňho hľadeli vystrašení obyvatelia LA.
Vlastne ani toto nebol ich najväčší problém. Bolo ich tu oveľa viac. Démoni vysokí približne ako desaťposchodový vežiak boli jednou z nich. Upír sa zamračil, keď videl, aké veľké množstvo nepriateľov musí zdolať. Na druhej strane mu však bolo jasné, že má aj so svojimi priateľmi len minimálne šance. Otočil sa k nim a spýtavo sa na nich pozrel.
„ Gunn, Illyria....Spike...“ prehodil cez zuby a z mokrého čela si utrel vodu, ktorá naňho padala vo forme dažďa z oblohy.
„ Je čas aby ste zmizli... toto je môj boj a je na mne aby som ho dokončil.“ vyslovil nahlas slová, ktoré si pripravoval pre podobný prípad, už niekoľko týždňov. Vedel totiž, že ich situácia je beznádejná a pokiaľ by tam ostali aj ostatní, umreli by úplne zbytočne. Angel to vedel... mal víziu... a vedel, že tam musí ostať. Nemal už dôvod aby sa ďalej túlal po tomto svete. Stratil všetko. Aj Buffy. Ju vlastne stratil medzi prvými. Po tom ako odišiel zo Sunnydale vedel, že už mu nikdy nebude patriť. Mala teraz svoj život v Taliansku a on nemienil doňho zasahovať. Potom stratil aj Cordeliu. Svoju oporu po celé tie dlhé roky odlúčenia od Buffy a boja s Wolfram&Hart. Chýbala mu. Strávila s ním síce posledný deň svojho života no až do udalostí posledných dní o tom vedel iba on. Potom Connor. Svojho syna vlastne stratil už dávno. Stratil ho v deň, keď mu ho Holtz uniesol do inej dimenzie. A už nebolo cesty späť. V kútiku duše však bol rád, že jeho syn teraz žije relatívne pokojným životom.
„ Angel, neblázni, nenecháme ťa v tom.“ rázne odmietol ťažko zranený Gunn, ktorý už ledva stál na nohách.
Upír sa naňho so záujmom pozrel a Gunn pochopil. Mal pravdu. Skutočne bol taký slabý, že sa už nedokázal udržať na nohách.
„ Ty blázon, čo sa chceš postaviť sám tej armáde? Veď nemáš žiadnu šancu.“ namietla so svojím typickým sarkazmom v reči Illyria. Angel jej však neodpovedal. On bol rozhodnutý. A jeho rozhodnutie nemohlo už nič zmeniť. Bol bojovníkom a bojovníci nikdy neutekali z boja. A to nemal v úmysle ani on.
„ On to vie...“ prehodil sucho Spike, uvedomujúc si hroznú skutočnosť, ktorú sa druhý upír snažil vykonať. Napriek tomu, že ho nemal rád po veľmi veľmi dlhú dobu, v poslednom čase k nemu začal pociťovať náklonnosť... No aby sme to uviedli na pravú mieru, nebola to sexuálna náklonnosť. Tým si bol Spike stopercentne istý. To by mu ešte chýbalo. Veď on bol vždy a navždy aj ostane stopercentým chlapom. Nie. Bola to skôr náklonnosť typu: Začínam voči tebe pociťovať sympatie. Žeby zárodok rodiaceho sa priateľstva? Možno. V každom prípade si nechcel nechať újsť tu zábavu a pozabíjať niekoľko démonov, ktorí sa práve chystali zničiť svet.
„ Illyria, odnes Gunna do bezpečia. Ja tu mám ešte nejaké nedoriešené účty.“ prehovoril smerom k bývalej bohyni Spike.
„ Ale nie! Ja môžem bojovať...“ postavil sa svižne na rovné nohy Gunn, ktorému sa vonkoncom nepáčilo, že ho teraz chce z hry vyradiť aj druhý upír. Lenže ako svižne sa postavil, tak sa teraz bezmocne zosypal na zem ako vrece zhnitých zemiakov. Illyria bez slova kľakla k bezvládnemu telu a bez nejakých vážnejších problémov ho vzala do náruče. Spike jej bez slova prikývol a ona sa rozbehla do tmy.
„ O pár okamihov sa vrátim...“ zakričala. Vo svojom vnútri však začínala mať nejaký zvláštny pocit. Bolo jej divne z toho, že tí dvaja magori s dušami tam ostali v podstate na istú smrť. Ale ona im príde na pomoc, len čo nájde pre Gunna vhodný úkryt.
„ Spike vypadni!“ zavrčal Angel, zatiaľčo démoni sa k ním obrovskou rýchlosťou približovali.
„ No to určite! Už ma vidíš ako sa vzdávam nároku stať sa človekom! Ako vidíš, budeš mať konkurenciu.“ odvrkol mu s úsmevom druhý upír.
„ Nie nebudem!“ vytasil Angel meč a nabodol jedného z prvých démonov, ktorí k nemu pribehli. Vzápätí ho vytiahol a začal ako divý sekať okolo seba. Uvedomil si, že Spike ešte nevie o tom aký papier to vlastne podpísal. Lenže teraz nebol čas na vysvetľovanie. Spike zdvihol zo zeme sekeru, ktorá vypadla pred pár sekundami z rúk démona, ktorého Angel rozťal na dve symetrické polovice. Občas bolo až zábavné sledovať ako zabíja. Hoci si to neuvedomoval, v jeho spôsobe zbavovania ostalo niečo z jeho démonej časti a tá si to evidentne užívala.
Spike sa prudko zahnal a pár metrov od Angela sa pustil do ďalších démonov, ktorí už medzitým húfne prúdili okolo nich a cerili na nich svoje zuby s jediným cieľom – zabiť ich. Upír sa snažil vykrývať všetky údery svojich protivníkov, ktorí skutočne hrali podľa starodávnych pravidiel Akkadských bojovníkov. Systémom štyria na jedného. Spike tým ani nebol veľmi prekvapený. Inteligencia týchto bytostí totiž určite siahala hlboko pod bod mrazu. Ako ich nabodával, rozsekával a posielal k zemi začal sa usmievať. Vlastne usmievať by bolo slabým slovom. Začal sa smiať na plné hrdlo, keď si vo svetle niektorej z lámp všimol akí škaredí sú tí démoni. V duchu si spomenul na démona, s ktorým ho podviedla Drusilla. Keď ich spolu nachytal mal v očiach podobný bojový výraz ako títo. Lenže na rozdiel od týchto tamtoho zachránila Dru. Svojím prehováraním a drzým chovaním, ktoré na nej Spike miloval. Ale to už bolo dávno a ona už bola dávno v zabudnutí. Vlastne si na ňu teraz spomenul až po niekoľkých mesiacoch.
Spike si to ani neuvedomoval, ale na čele sa mu okrem dažďovej vody začalo objavovať aj čosi iné. Niečo podobné potu, ale pot to nemohol byť. To by potom znamenalo, že je nažive, pretože pot je vlastne reakcia živého ľudského organizmu na nadmernú záťaž. Lenže tento pot bol studený. Ale bol spôsobený záťažou. Záťažou, ktorú začal pociťovať. Aj napriek tomu, že bol upír mal čo robiť s toľkým množstvom nepriateľov, čo sa výrazne odrazilo aj na jeho mŕtvej existencii.
Vzápätí si však uvedomil, že nepriateľov zrazu nejako ubudlo a keď sa prizrel lepšie, všimol si, že niekoľkí démoni preleteli vzduchom. Nebol to však zásah nejakej nadprirodzenej vyššej moci. To sa len jeden z tých obrovských démonov zahnal rukou po Angelovi, lenže ten bol šikovnejší a bez problémov sa vyhol úderu, ktorý by normálneho človeka na mieste zabil. No a tak tá potvora vlastne trafila len svojich vlastných bojovníkov, čím bojujúcim upírom aspoň trochu uľahčila boj. Spike sa trochu s obavami pozrel na tri obrovské monštrá, ktoré sa týčili nad nimi do výšky.
„ Houston, máme tu problém.“ zakričal smerom k Angelovi, tak aby ho napriek zvuku boja počul. Lenže druhý upír mu ani po niekoľkých sekundách neodpovedal. Očividne nevedel, čo urobiť.
Vzduchom sa ozvalo zasvišťanie. Také niečo už Angel kdesi počul. Rozsekol jedného z démonov, uskočil pred veľkou labou ďalšieho démona a pozrel sa na oblohu. Videl však už len koniec dopadu jedného horľavého šípa, ktorý pred pár sekundami preletel vzduchom. Lenže aj tento pohľad mu stačil. Pozrel sa na strechu Hotela Hyperion.

„ Druhá vlna pripraviť!“ rozkázal mužným hlasom Alex a pohľadom prezrel či všetci jeho muži majú šípy založené v lukoch.
„ Dajte pozor aby ste netrafili tých dvoch! Mierte na tých veľkých!“ povedal dodatočne aby sa presvedčil, že mu všetci rozumejú.
„ Páľ!“
Na tento povel sa zo strechy spustilo niekoľko desiatok šípov na obrov, ktorí robili Angelovi a Spikovi značné problémy. S úžasom hľadel ako sa ohnivé šípy, ktoré teraz už vyzerali iba ako svietiace bodky, zapichujú do tela jedného obrovského démona. Ten sa však iba začudovane pozrel do smeru z ktorého prišla nepríjemná sprcha svätojánskych mušiek a zapískal tak hlasno, že Alexovi z toho skoro praskli bubienky.
Alex siahol za opasok a vytiahol z neho vysielačku. Napriek tomu, že dlhý čas ho považovali za neschopného tentokrát dostal na svoje ramená veľmi vážnu úlohu. Musel zladiť celú operáciu, ktorá mala pomôcť jeho dvom „známym“ vyhrať tento boj.
„ Družstvo Delta, do útoku!“ zavelil a nečakajúc na odpoveď dotyčného družstva ho opäť zasunul za opasok.

Angela vyrušil pri zabíjaní démonov ďalší nepríjemný zvuk, ktorý zaznel vzduchom. Zdvihol oči do vzduchu a oči sa mu rozšírili hrôzou. Na mieste, kde pred chvíľou stál Alex so svojimi pomocníkmi sa nachádzal obrovský drak a v zubách držal jedného z lukostrelcov, ktorí pred malou chvíľou vypustili na gigantického démona šípy. Cez rameno sa rýchlo obzrela ako si počína Spike. Aj ten mal zjavné problémy. Ani nie tak s tými „úbohými“ démonmi, ale jeden z tých veľkých ho práve odhodil na protiľahlý múr. Upír sa zviezol na zem a bolestivo zastonal.
„ Sakra! Moje kríže!“ zviechal sa pomaly zo zeme Spike, zatiaľčo démon pristupoval k nemu. Práve v tej chvíli vošla do Angelovej hlavy spásonosná myšlienka.
„ Spike! Na nohy! Útoč mu na nohy!“ zakričal a vzápätí odťal ďalšiemu z démonov hlavu.

Willow vybehla na strechu, kde počula zúfalé výkriky mužov, ktorých tam pred pár minútami s Alexom poslala. Otvorila dvere, ktoré viedli na strechu a za normálnych okolností (teda, keby nebola čarodejnicou a nebola zvyknutá na takéto veci) by sa vydala na útek ako väčšina žien. Obrovský drak sa práve skláňal nad Alexom krčiacim sa v kúte a videla ako si jazykom oblizol svoj špicatý rad zubov.
„ Juvem transformatum saliente!“ vyhŕkla rýchlo zo seba a nastavila svoju ruku smerom k drakovi. Alex zavrel pred strašnou tlamou, ktorá sa k nemu blížila oči a schúlil sa do klbka, ako by ho mohla takáto chabá obrana ochrániť, pred monštrom. Keď sa však dlhšiu dobu nič nedialo, opatrne vykukol hlavou spoza svojich rúk a usmial sa. Tá Willow má teda dobrú fantáziu. To by jeho v živote nenapadlo. A hlavne nie takú praktickú vec. Alex sa postavil na rovné nohy a pozrel sa na Willow, ktorá sa rozpačito usmievala.
„ No vidíš, že si nevyšla z formy.“ zasmial sa Alex.
„ No ani nie, len škoda, že z toho pôvodne mali byť holubice.“
„ No myslím si, že z tohto sa najeme podstatne viac.“ usmial sa na ňu. A prasiatko, ktoré sa nachádzalo na mieste, kde sa pred chvíľou nad Alexom vypínal hrôzostrašný drak, len nesúhlasne zakvíkalo a začalo sa škrabať zadnou labou za uchom.

Angel sa prudko zahnal mečom a zasekol sa hlboko démonovi do nohy. Ozval sa taký besný rykot, že Spikovi, ktorý sa práve uhýnal pred ďalším úderom iného z démonov z neho naskočila husia koža. Niečo také ešte v živote nepočul. A on už toho začul a zažil skutočne veľa. Spomenul si napríklad ako raz ešte z Angelusom zavesili malé žriebä na ostrý hák v stodole aby prilákali jeho majiteľku a mohli sa z nej napiť. To žriebä vtedy vydávalo taký hrozný smutný ryk, že Spikovi sa napriek tomu, že bol upír po tvári skotúľala slza, pri spomienke na trpiaceho koňa.
Démon, ktorého však druhý upír zasiahol do nohy sa za ňu kŕčovito chytil a s rachotom dopadol na zem. Angel to teda predpokladal správne. Je takmer ako človek. Pokiaľ mu prerežete šľachu na nohe, nie je schopný pohybu a stáva sa takmer bezbranným. Vtedy je už jednoduché ho doraziť. A on to využil. Jedným prudkým skokom mu vyskočil na hruď, šikovne sa uhýbajúc pred máchajúcimi rukami démona. Postavil sa mu na vrchol hrudníka a skôr než ho mohutný démon zo seba stihol striasť zabodol svoj meč nadoraz dovnútra démonovho srdca.

Dovnútra uličky sa vrútilo asi dvadsať ozbrojených mužov s mečmi a sekerami. Družstvo Delta. Alex ich síce povolal už pred niekoľkými minútami, lenže mali po ceste menšie problémy s menou skupinkou démoních dezertérov, ktorým sa očividne nechcelo bojovať v hlavnom útoku a tak sa rozhodli ísť preskúmať svet ešte predtým ako ho zničia. Posledným čo videli však boli čepele sekier vojakov na ktorých prekvapujúco narazili. Veliteľ skupiny si sňal z hlavy ochranný štít aby ma v daždi lepší prehľad o situácii. V slabom osvetlení, ktoré sa odrážalo od jeho tváre po ktorej stekala voda, Spike rozoznal starého známeho. Teda, on sa sním síce až tak veľmi nestýkal, ale Angel mal s ním veľmi dobré vzťahy.
„ Lorne!“ vykríkol a opäť sa vyhol, ďalšiemu útoku obrovského démona, ktorého sa ešte stále nedokázal striasť.
Zelený démon sa usmial a pohybom ruky ukázal ostatným aby išli pomôcť tomu blonďáčikovi. Aj on bol prekvapený. Lenže nebol prekvapený ohromnou veľkosťou a silou tých démonov, ale skôr z toho, koľko mŕtvych démonov videl okolo seba. Sprvu nedokázal uveriť, že by Angel a Spike, dokázali za necelú polhodinu boja zmasakrovať také množstvo démonov.

Angel, keď začul známe meno sa otočil a pozeral do uličky, kde stál démon. Ten démon s ktorým sa pred pár hodinami tak hrozne pohádal a ktorý mu povedal, že... On sa stal teraz v podstate jeho a Spikovou záchranou. Lenže Angel bol príliš neopatrný a nevšimol si, ako sa posledný z obrovských démonoch po ňom zahnal. Ucítil len enormnú bolesť v chrbte a vzápätí si uvedomoval, že práve letí vzduchom. Lorne sa naštvane pozrel na ozrutu a zazdalo sa mu, že v tej tme zahliadol na jeho tvári niečo ako úsmev. Provokačný úsmev.

Angel sa nachádzal na krásnej zelenej lúke. Na oblohe svietilo slnko, no jemu to nespôsobovalo nijakú ujmu. Z jeho tela nestúpal žiaden dym a Angel si uvedomoval, že vlastne ho to slnko nepáli, ale naopak – príjemne ho zohrieva. Bol to preňho taký nový, čudný pocit. Za celé tie storočia zabudol ako vlastne pôsobí slnečné svetlo. Naposledy ho videl v ten deň, keď s Buffy boli spolu a... bolo to v ten deň, ktorý sa nikdy nestal. Zosmutnel, pretože si spomenul na svoju lásku. Bolo to už tak dlho a on si to uvedomoval, ale nedokázal na ňu zabudnúť. Nedokázal zabudnúť na to všetko krásne čo spolu prežili a čo sa ona nikdy nedozvie.
Z myšlienok ho vytrhol cudzí hlas, ktorý ho oslovil menom, ktoré už hrozne dlho nepoužil.
„ Liam.“
Angel sa začal rozhliadať okolo seba akoby sa snažil nájsť zdroj tohto zvuku. Nikde však nikoho nevidel, no predsa si bol istý, že niečo počul. Pred upírom sa zrazu z dymu, ktorý vystúpil zo zeme zhmotnila žena. Bola to tá istá žena, ktorú videl už mŕtvu.
„ Veštica.“ zašepkal.
„ Som rada, že si na mňa spomínaš.“ povedala a usmiala sa takým záhadným úsmevom, ktorý si Angel nevedel veľmi dobre vysvetliť.
„ Akoby som mohol zabudnúť.“ poznamenal a spomenul si na okamih, keď oboch Veštcov prosil aby vrátili deň dozadu.
Veštica prešla okolo neho a skúmavo sa naňho pozerala.
„ Zmenil si sa Angel.“ vyriekla napokon zo seba.
„ Nemohol som sa zmeniť, som upír.“ konštatoval sucho upír, mysliac si, že Veštica má na mysli jeho fyzickú stránku.
„ Máš dar, ktorý ti nepatrí.“ kontrovala mu.
Angel si až teraz uvedomil o čom vlastne hovorí.
„ Ja som ho nechcel...“ zašepkal.
„ Ale musel si ho dostať, aby si sa vrátil na správnu cestu.“ namietla Veštica, ktorá vycítila z Angela voľajaký vnútorný nepokoj.
„ Lenže nastal čas, aby si sa toho daru vzdal. Ty si bojovník. Nie posol.“ pokračovala ďalej.
„ Neviem ako sa ho mám zbaviť. Všetci ľudia sa ho zbavili tak, že zomreli. Ja som už mŕtvy niekoľko storočí a stále ho mám.“
„ Tento dar ti odoberieme bezbolestne.“ oznámila mu Veštica.
„ Ale potom predsa stratím spojenie so Silami!“ skríkol nahnevane upír.
„ Pamätáš sa čo Sme ti povedali na našom poslednom stretnutí?“ spýtala sa ho, hoci vedela, že vie odpoveď.
„ Keď sa jedny dvere zatvoria, druhé sa otvoria.“ povedal ľahostajne Angel.
„ Správne.“ odpovedala kľudným hlasom Veštica a mávla rukou. Zo zeme sa okamžite vynorili dve postavy. Postavy, ktoré Angel poznal. Osoby, ktoré boli však už dávno mŕtve. „ Cordelia, Doyle...“ zašepkal si sám pre seba. Lenže ani Cordelia ani Doyle ho nevideli, pretože obaja mali zatvorené oči a vyzerali akoby postojačky spali. Na ich tvárach bol akýsi blažený úsmev, ktorý Angel nikdy predtým nevidel.
„ Vyber si Liam. On alebo ona. Jeden z nich ťa bude opäť sprevádzať na tvojej ceste.“ oznámila mu Veštica.
Angel sa však nedokázal rozhodnúť. Nie medzi nimi dvoma. To bolo takmer nemožné. Mal ich rád oboch rovnako. A teraz ho tá vyššia bytosť postavila do úlohy, ktorej sa tak často obával – vybrať si medzi dvoma veľmi podobnými možnosťami. Lenže z myšlienok ho vytrhol nejaký iný hlas, ktorý nepatril Veštci. Zdalo sa mu, že prichádza akoby z modrého neba na ktorom svietilo jasné slnko.
„ Zdá sa, že sa preberá...“ zaznel hlas opäť.
„ Musíš sa rozhodnúť. Prídem si po odpoveď.“ oznámila mu Veštica a vzápätí zmizla rovnako záhadným spôsobom ako sa objavila.

Upír pomaly otvoril oči a uvedomil si, že na tvár mu stále padá dažďová voda, ktorá padala z oblohy. Nikdy si vlastne ani neuvedomoval aký bol ten dážď osviežujúci. Tekutina, bez ktorej by žiaden človek na tejto zemi neodkázal prežiť viac ako tri dni.
„ No vyzerá to, že Šípková Ruženka sa nám konečne prebrala.“ ozval sa opäť ten istý hlas, čo pred malou chvíľou počul na lúke. Angel zaostril oči na tvár pred sebou a skoro ho porazilo, keď si uvedomil, že sa naňho zhora pozerá síce trochu zakrvavený, ale vysmiaty Spike a preberá ho k životu. Túto tvár si vždy pri zobudení prial vidieť čo najmenej. Vždy sa bál, že jedného dňa otvorí oči a namiesto Buffy bude vedľa neho ležať v posteli nahý Spike a bude mu ponúkať raňajky. To bola jeho hotová nočná mora.
„ Spike! Čo tu robíš?! Nestaraj sa o mňa! Pusti sa do boja! Toto nesmieme prehrať!“ okríkol ho Angel uvedomujúc si nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo od útočiacich démonov. Druhý upír však na tento krik nijako extra nereagoval, len sa opäť doširoka usmial a cez rameno sa obzrel. Angela tiež zaujímalo, prečo sa vlastne ten maniak tak usmieva pozrel sa na bojové pole a videl démonov. Videl mŕtvych démonov. Až teraz si uvedomil, že bol mimo poriadne dlhú chvíľu. Tiež sa musel usmiať. Takže je dokonané. Zastavili apokalypsu a teraz by mala prísť odmena. Ona by aj prišla, keby nepodpísal ten dokument. Ten dokument, ktorý podpísal len preto aby porazil Wolfram&Hart. Zosmutnel. V tú chvíľu keď sa jeho pero dotklo papiera si uvedomil, že svojím podpisom sa zrieka byť človekom. A že sa zrieka aj Buffy. Toľké roky bojoval aby mohli byť spolu a nakoniec... Spike sa naňho zapozeral a uvedomil si na čo pravdepodobne myslí. Lorne mu v priebehu niekoľkých minút, kým bol ten upír mimo vyrozprával ako podpísal tú zmluvu. Lenže aj Spikovi prišlo niečo divné. V tej veštbe bolo napísané, že upír s dušou sa stane človekom len čo zastaví Apokalypsu. Tak prečo sa potom nestal on človekom? Veď predsa spĺňal všetky predpoklady. Aj dušu mal, aj Apokalypsu zastavil... a búšenie srdca nikde. Ale čo už. Musí sa cez to prehrýzť. Skôr či neskôr sa objaví nejaký spôsob, ktorý mu umožní stať sa človekom a on vedel, že ho využije. Nechcel si pripustiť ale sklamanie z toho, že mu to tentokrát nevyšlo. Keby si to „vzal k srdcu“, určite by dopadol ako Angel. Stále smutný, stále zamračený,... stále mrzutý.
„ Lorne...“ všimol si zeleného démona upír.
„ Angel...“
„ Čo tu robíš? Povedal si, že so mnou už nikdy nechceš mať nič spoločného.“ nechápal stále jeho prítomnosť.
„ Nemohol som starého priateľa nechať v kaši v ktorej sa ocitol.“ usmial sa a podal Angelovi ruku aby mu pomohol vstať. Upír sa taktiež naňho usmial a spokojne prikývol hlavou. Za Angelovým chrbtom sa zrazu ozvalo zakašlanie. Nebolo to zakašlanie ako keby bol niekto chorý a snažil sa zo seba dostať bacily. Skôr sa niekto snažil na seba upozorniť. Obaja upíri sa otočili a uvideli tam tú červenovlásku, ktorá im v dosť veľkej miere pomohla vyriešiť ich problém.
„ Willow...“ ozval sa prekvapene. Čakal by hocikoho len nie ju. Dokonca aj Premožiteľku. Vlastne tej by sa bol potešil zo všetkého najviac.
„ Ahoj Angel.“ zdvihla trochu rozpačito na pozdrav ruku, pretože nemala ani najmenšiu potuchu o tom, čo by mu mala povedať.
„ Ako si sa...?“
„ Od neho,“ kývla hlavou smerom k Lornovi. „ Zatelefonoval nám, že tu máš celkom vážny problém s tou tvojou firmou a tak sme neváhali a prišli ti na pomoc.“
„ Hej a ja som čo? Vzduch?!“ ozvalo sa pre zmenu z druhej strany. Angel opäť otočil hlavou, aj keď ho mierne bolel celý krk, od nedávneho nárazu. Bol to Alex. S prasaťom. Skutočne ten Alex niesol na svojich rukách pekne vykŕmené prasiatko, ktoré sa veľmi snažilo dostať z jeho zajatia. Bol to skutočne celkom zábavný pohľad vidieť Alexa oblečeného v kaki oblečení ako nesie na rukách namiesto nejakej smrtonosnej zbrane, obyčajné prasa.
„ Alex...“ zasmial sa Angel, ktorý nebol veľmi prekvapený prítomnosťou Alexa, nakoľko ho videl ako vedie útočnú lukostreleckú líniu.
„ Myslím, že je čas vypadnúť.“ poznamenal Spike, keď z diaľky začul húkanie policajných sirén, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou rútili k miestu ich boja.

„ Willow, ako dlho sa má piecť to prasa?“ zakričal Spike z kuchyne nachádzajúcej sa v hoteli Hyperion. Nenávidel to! Stále keď bolo treba niečo uvariť, nechávali to naňho. Angel s Alexom o pečení nemal ani najmenšiu šajnu a tej bosorke sa do toho zjavne nechcelo.
Obracať sa s takým niečím na Illyriu by bolo asi také ako žiadať od Káčera Donalda aby im vysvetlil Einsteinovu špeciálnu teóriu relativity.
„ Asi tak trištvrte hodiny! Ale nezabudni, že ho musíš pravidelne obracať!“ zakričala Willow z druhej izby, kde sedela s Angelom a z malej šálky pomaly uchlipkávala teplý čaj.
„ Ako vidím, zobral si si k srdcu nejaké Gilesove zvyky.“ povedala s úsmevom.
Aj Angel sa usmial. Skutočne. Aj napriek tomu, že bol upírom a necítil žiadnu chuť, mal rád ten pocit keď sa mu cez jeho studené hrdlo prelieval teplý čaj.
„ Čo sú to za chlapíci?“ vrátil sa späť k rozhovoru a hlavou pokývol smerom k mužom, ktorí sedeli v hale a hlasne sa smiali a rozprávali o zážitkoch z boja.
„ To sú naši ľudia.“ usmiala sa tajnostkársky Will.
„ Vaši ľudia?“ zopakoval nechápavo.
„ Áno. Vieš, je to dlhý príbeh, tak to poviem tak zjednodušene. Po zničení Sunnydale sa Buffy rozhodla, že si konečne vezme voľno. Veď nakoniec už nie je jedinou Premožiteľkou.“ usmiala sa Willow a s hrdosťou si spomenula na okamih, keď sa jej podarilo to úžasné kúzlo. „ Odišla aj s Dawnie do Talianska, kde teraz žije. No a ja a Alex sme tu ostali sami.“
„ Chúďatká moje opustené, odvrhnuté.“ ozval sa z kuchyne Spike, ktorý celý ich rozhovor popri pečení počúval.
„ No tak sme sa s Alexom usadili v San Franciscu, kde sme dali dokopy partiu niekoľkých chlapov s ktorými bojujeme proti silám zla a silám temnoty. Gŕŕŕ!“ Willow sa v grimase pokúsila napodobniť upíriu tvár, čo Angela vcelku pobavilo.
Angel sa opäť usmial a zamyslel sa. Takže Will s Alexom sa dali na dráhu boja proti zlu bez Buffy. Uvedomil si, že partia ako ich poznal sa už pomaly, ale isto rozpadá.
„ A čo ty Angel? Ako si sa tu mal? Počula som, že si mal pomerne dosť problémov, než si premohol Wolfram&Hart tu v LA.“
„ No áno. Také menšie problémy. Táto Apokalypsa bola v porovnaní s nimi len taká čerešnička na torte.“ pokúsil sa o vtip.
Aj Willow sa usmiala. Tohto bojovníka s veľkými hnedými očami už veľmi dávno nevidela. Lenže on sa vôbec nezmenil. Stále to bol ten istý Angel. Stále občas mrzutý Angel. Ale napriek tomu si všimla, že po tom čo pred niekoľkými rokmi odišiel zo Sunnydale, tak sa v ňom začal pomaly, ale isto rodiť nejaký druh zmyslu pre humor. Ale to bol pravdepodobne len dôsledok Spikovej prítomnosti. No moment! Až teraz si uvedomila, že vlastne Buffy ani nevie o tom, že je nažive. Nemal jej to kto povedať.
„ Angel, máš tu niekde telefón? Potrebujem si zavolať.“ opýtala sa Willow priamo ale zabudla dodať: Idem zavolať Buffy, že Spike je nažive.
„ Samozrejme. Vo vstupnej hale je jeden.“ ukázal jej smerom k východu Angel, aby to hravo našla.
„ Ďakujem.“ povedala a položila šálku s trochou nedopitého čaju na stôl. O niekoľko desiatok sekúnd už bola pri telefóne.

„ Illyria, myslím, že si niečo zmeškala.“ zaškľabil sa na ňu Spike, keď vošla dovnútra kuchyne, kde sa piekla pekná vykŕmená svinka. Veľmi rád ju provokoval. Už to nebola tá jeho malá Fred. Tá už bola navždy preč.
„ Zmĺkni Spike.“ povedala bývala bohyňa naštvane. Bola vrchole nahnevaná, čo bol pre ňu jeden z nových pocitov. Chcela sa zapojiť do boja, no kým našla pre toho človeka vhodný úkryt, už bolo po všetkom.
„ Ale no tak modroočko. Neber si to tak...“ usmial sa Spike a obrátil pečúce sa mäso. Celá kuchyňa už začínala rozvoniavať, lenže on si to až tak veľmi neuvedomoval.
„ Nazdar Spike. Tak ako je na tom moje jedlo?“ vbehol do kuchyne Alex, ktorý už vôňu zacítil a vedel, kde sa má zjaviť, keď sa delí strava.
„ Už to takmer bude ...“ oznámil mu Spike a pritom mu pohľadom naznačil, že v miestnosti nie sú sami a že by sa slušilo niekoho pozdraviť. Alex totiž prehliadol Illyriu stojacu v kúte miestnosti, za jeho chrbtom. Otočil sa a pridusene vykríkol. No výkrik ako výkrik. Tento skôr pripomínal výkrik nejakého šimpanza, ktorého niekto chytil za chvost, ako ľudský.
„ Spike?! Preboha, čo to je?!“ spýtal sa priškripnutým hlasom upíra a pomaly začal ustupovať dozadu smerom k nemu, ale tak aby mal to čudné stvorenie na očiach. Spike sa naňho začudovane pozrel a potom si uvedomil, že on vlastne Illyriu nepozná. Veď to bolo len niekoľko mesiacov, čo Fred...
„ Alex, zoznám sa s našou ex-bohyňou...to je Illyria. Illyria, to je Alex.“ postavil sa medzi nich dvoch pre istotu upír, aby náhodou pri jej prchkej povahe neutrpel Alex ďalší úraz. „ Ex-bohyňa?“ zašepkal nechápavo Alex.
„ Je to dlhý príbeh. Neskôr ti ho porozprávam. No ale teraz by si jej mohol na zoznámenie podať ruku, nemyslíš.“ navrhol mu Spike.
Alex sa pomaly priblížil k čudnému stvoreniu a po chvíľke naberania odvahy jej konečne podal svoju pravicu. Illyria čakala len na to, chytila jeho ruku pevne do tej svojej a stisla. Alex začul ako mu zapraskala chrupavka a cítil ako sa mu od bolesti podlomili kolená a on sa začal pomaly zosúvať pod ťarchou bolesti.
„ Pokloň sa pred bohyňou.“ povedala s úsmevom na tvári, spokojná, že zase niekoho dostala na kolená.
„ Ale no! Prestaň. To je predsa náš priateľ.“ zasmial sa Spike, ktorého táto scéna očividne pobavila.
„ Cítim z teba niekoho známeho.“ poznamenala Illyria, keď konečne uvoľnila zovretie jeho ruky. „ Ale neviem tu vôňu priradiť k žiadnej bytosti.“
Alex urobil zopár krokov aby sa dostal z dosahu bohyne a stále si šúchal boľavú ruku.
„ Myslím, že tu ešte bude zábava.“ zasmial sa Spike a vrátil sa späť k pečeniu.

Angel stále sedel vo svojom kresle a premýšľal. Tento boj bol aj naňho príliš ťažký a cítil ako mu oťažievajú viečka. Stále myslel na to, čo sa udialo za tých pár minút čo bol mimo. Zavrel oči. A opäť tam bol. Opäť stál na tej lúke a pred ním boli Doyle a Cordy. Boli takí prirodzení a takí pokojní. Angelovi sa prehnalo hlavou, či aj on niekedy skončí tak ako oni.
„ Rozhodol si sa?“ spýtala sa ho Veštica, ktorá sa vynorila za jeho chrbtom z ničoho nič. „ To sa nedá. Nemôžem si predsa vybrať spomedzi dvoch ľudí, ktorých milujem rovnako.“ namietol Angel.
„ Teraz si preukázal slabosť nízkej bytosti. My vyššie bytosti sa nikdy neriadime takými pocitmi ako je láska alebo náklonnosť.“
„ Čo mám teda urobiť?“ spýtal sa upír s úplne vážnou tvárou.
„ Nepremýšľaj srdcom. Premýšľaj rozumom. Vyber si toho, kto ti bude v ďalšom boji užitočnejší.“
„ Ale ako mám vedieť, koho budem viac potrebovať? To je predsa nemožné!“ oboril sa na ňu Angel.
„ Vyber si... od tvojho výberu závisí nielen život toho dotyčného, ale aj tvoj a osud celého ľudstva.“
„ Môj život?“
„ Podpísal si niečo čo si nemal, aby si porazil zlo. Tvoje prisúdenie k vyšším bytostiam je už na sklonku.“
„ Lenže ja nechcem patriť k vyšším bytostiam! Ja chcem svoj život. Život v ktorom by som mohol byť s ...“ nedokončil vetu, pretože si uvedomil, že to čo požaduje sa nikdy neudeje.
„ Mýliš sa!“ opäť si prečítala Veštica jeho myšlienky.
„ Je tu ešte jeden spôsob aby si sa stal človekom.“ oznámila mu chladným hlasom Veštica.
Angel ostal stáť ako skamenený.
„ To nie je možné! Popísal som zmluvu a...“
„ Už mlč! Teraz nie. Teraz si musíš vybrať.“ vyzvala ho Veštica. V tom okamihu sa Angel opäť prebudil a zmätene sa obzeral okolo seba. Vonku už začínalo svitať a ešte stále zúrila búrka. Pretrel si rukou oči a usmial sa. Ani nevedel prečo, len sa mu chcelo smiať. To čo povedala v jeho sne Veštica doňho vlialo opäť trochu nádeje, že ešte nie je všetko stratené. Postavil sa a natiahol si telo. Spal skutočne krátko. Možno také tri hodiny. V každom prípade počul ako z kuchyne cvengá riad. Otvoril dvere a uvidel všetkých ako sedia za stolom: Willow, Alex, Spike, Illyria, Lorne a niekoľko ďalších vojakov.
„ Dobré ráno, svalovec.“ pozdravil ho Spike.
„ Komu dobré, komu zlé.“ zašomral si Angel sám pre seba, keď si uvedomil, že z prasiatka, ktoré piekol druhý upír už neostalo vôbec nič. Niežeby mal hlad – veď upíri v podstate nemusia jesť jedlo – ale išlo mu o princíp. Opäť sa naňho vykašlali, keď sa išlo jesť.
„ Prepáč Angel, ale nechcela som ťa budiť, keď som videla, že spíš.“ ozvala sa ako prvá Willow a nahodila tak trochu previnilý výraz.
„ To je v poriadku Will, netráp sa.“ opäť sa usmial a za niekoľko sekúnd im odpustil celú ich „vinu“.

Nastalo ráno nového dňa v Los Angeles. Ráno, ktoré až teraz odhalilo pravú tvár mesta, ktoré bolo ešte pred pár hodinami bojiskom dobra a zla. Obyvatelia mesta prechádzali okolo budovy Wolfram&Hart a boli prekvapení, že namiesto decentne upravených právnikov sa tam nachádzajú policajné hliadky a celý komplex obtiahli páskou, ktorá jednoznačne ukazovala, že tu sa stalo niečo zlé. Zdravotníci akurát stáli pri Wesleyho tele a snažili sa určiť príčinu smrti.
„ Takže čo máme tu?“ spýtal sa jedného zo zdravotníkov detektív.
„ Muž, pravdepodobne zabitý ostrým predmetom vrazeným do oblasti brucha.“ odpovedal zdravotník a pokynom ukázal svojím mužom aby prišli mŕtvolu naložiť do vreca.
„ Ježiši,“ zhrozil sa detektív. „ešte nikdy som nevidel toľko mŕtvol pohromade.
Dovnútra vbehol nejaký mladý, asi 22-ročný policajt a namieril si to priamo k detektívovi. Bolo na ňom vidieť, že sa pravdepodobne jedná o niečo veľmi dôležité.
„ Pán veliteľ, myslím, že by ste sa mali ísť na niečo pozrieť.“ oznámil mu a bolo vidieť, že napriek svojej silnej povahe, mladý policajt zbledol.
„ Seržant nemyslíte si, že mám teraz dosť roboty tu.“ rozmáchol rukami detektív akoby chcel ukázať na celú budovu.
„ Myslím, že toto vás bude zaujímať.“ poznamenal a otočil sa uvedomujúc si, že ho bude jeho veliteľ nasledovať.
Josh Sanderson vyšiel za mladým policajtom z budovy a nasadol do policajného auta, na ktorom blikali majáky a vyrazil na miesto ďalšieho činu.

„ Tak, čo poviete na toto?“ spýtal sa policajt, ktorý mu ukazoval uličku za hotelom Hyperion. „ Čo to preboha je?“ spýtal sa neveriac vlastným očiam Sanderson a kľakol si k jednému z tiel. No podľa toho čo videl, si bol istý, že ide o telo humanoida. Skutočne išlo len o telo, pretože hlavu nikde nevidel. Nevidel ju aj preto lebo tam ležali desiatky divných hláv, ku ktorým nevedel priradiť telá. Prišlo mu na vracanie. Kto mohol niečo takéto spáchať?
„ Nevieme čo to je pane, ale jedna vec je istá... ľudia to nie sú.“
Veliteľ odvrátil od hrozných výjavov hlavu a všimol si skupinku neďaleko stojacich novinárov, pre ktorých toto bola senzácia roka. Našťastie teraz ho neotravovali, ale bolo to aj vďaka tomu, že im vstup do uličky blokovali jeho ľudia.
„ Nejakí svedkovia?“ zhlboka sa nadýchol Sanderson a premýšľal stále nad tým, kto mohol také niečo spáchať.
„ Nie pane. Ale toto nie je všetko.“ povedal seržant. Veliteľovi sa pri pomyslení čo ďalšie mu ešte chce ukázať zdvihol žalúdok. Nechcel si ani len predstaviť, čo ešte mu chce mladý policajt ukázať.
Pomalými krokmi prechádzal medzi rôznymi mŕtvolami, niektoré ešte dokonca mali aj hlavy, ale zase boli zabité nejakým iným spôsobom. Zakrútila sa mu hlava a musel sa o niečo oprieť a na to využil najbližšiu stenu. Ako sa s ním točil celý svet stihol zaregistrovať, že jeho podriadený sa zastavil.
„ Sme na mieste pane.“ povedal. Josh sa zmätene začal pozerať okolo seba, no až na pár tiel tých divných stvorení nevidel nič neobvyklého. Divným pohľadom sa pozrel na seržanta a ten mu posunkom naznačil aby sa pozrel hore. Až teraz si uvedomil, že to o čo sa vlastne opiera nie je žiadna stena, ale kus obrovského tela. Ostal tam stáť s otvorenými ústami a cítil ako sa mu podlomili kolená.
„ Veliteľ Sanderson?“ spýtal sa spoza neho neznámy hlas.
Josh sa otočil a za sebou uvidel elegantne upraveného chlapa v čiernom obleku a po oboch jeho stranách boli vojaci. Muž mohol mať štyridsať rokov a z očí mu vyžarovalo niečo čo veliteľ nevedel identifikovať.
„ Áno.“ priznal trochu s obavami.
„ Agent Palfrey, NSA. Môžeme sa porozprávať osamote?“ predstavil sa muž a z náprsného vrecka vytiahol legitimačný odznak s preukazom. Medzitým jeho pohľad skĺzol na seržanta, ktorý počúval celý rozhovor a pohľadom mu naznačil, že jeho prítomnosť pri tomto rozhovore nie je žiaduca. Mladý policajt sa otočil na opätku a vydal sa smerom k skupinke novinárov, aby pomohol svojím kolegom udržať tú divú zver na uzde. Nemal ich rád. Vždy mali priveľa otázok na ktoré sa veľmi ťažko hľadali odpovede.
„ Vy tajní musíte do všetkého pchať nos...“ povedal otrávene Sanderson, ktorý z celej duše nenávidel typy akými bol Palfrey. Vždy dobre upravení, všade boli, všetko vedia,.... bolo mu z toho zle. Uvedomoval si však, že on na nich tak trochu vlastne žiarli. Kedysi chcel tiež patriť medzi nich, ale zo strediska pre výcvik mu prišla jednoduchá odpoveď: „Ľutujeme pán Sanderson, ale vzhľadom na plný stav Vás teraz nemôžeme vziať do služby.“
„ Veliteľ Sanderson. Od muža vašich kvalít by som čakal trochu iné privítanie.“ poznamenal agent a podišiel bližšie k nemu.
„ Už ste dali odtiaľto odviesť nejaké telo?“ spýtal sa Palfrey priamo.
„ Pokiaľ viem, tak nie. Prečo?“
„ Od tejto chvíle sa všetky vaše právomoci končia. Prípad preberá federálny úrad pre vyšetrovanie.“ oznámil mu sucho tajný agent.
„ To predsa nemôžete! Je to môj prípad! V mojom meste! V mojom okrsku!“ začal sa tam hneď rozčuľovať Sanderson, ktorého očividne táto správa vyviedla z rovnováhy.
„ Od tejto chvíle nie,“ usmial sa Palfrey, pravou rukou siahol do vnútorného vrecka a vytiahol odtiaľ bielu obálku. „ Tu je poverenie od šéfa tajnej služby.“ Josh prudkým pohybom vytrhol kus papiera uhladenému chlapovi z ruky a začal pozorne čítať. Skutočne. Celý jeho tím v záujme ochrany krajiny a zachovania najvyššieho stupňa utajenia odvolali z prípadu. Po chvíľke čítania sa pozrel krivým pohľadom na Palfreyho a pomalým krokom vykročil smerom von z uličky aby nezavadzal pri vyšetrovaní....

„ Pán veliteľ, pán veliteľ, môžete sa vyjadriť k prípadu? Čo mohlo spôsobiť takýto masaker.“ pýtala sa dotieravo novinárka Sandersona, ktorý znechutene okolo nich prechádzal. Naštvane zo seba dokázal vypustiť len jedinú vetu: „ Na to nie som kompetentný odpovedať.“ A vzápätí nasadol do auta, ktoré sa začalo pomerne veľkou rýchlosťou vzďaľovať od skupinky novinárov.
Angel sa zamračil. Dúfal, že tento, ako to nazvali novinári, masaker sa hneď tak rýchlo nerozšíri. Na druhej strane si bol zase vedomý, že to na seba nedalo dlho čakať. Na obrazovke novinárka opäť niekoho oslovila, no tentokrát to nebol nikto z polície.
„ Pán Palfrey, môžete zaujať k tomu oficiálne stanovisko?“ spýtala sa a priložila uhladenému chlapovi mikrofón k ústam.
„ Dámy a páni,“ začal. „ To čoho ste svedkami je jeden z najväčších civilných masakrov v Spojených štátoch za posledných desať rokov. Stovky nevinných občanov, boli pravdepodobne napadnutí nejakou radikálnou extrémistickou militantnou skupinou, ktorá ich pripravila o život a...
„ Ako pokračuje vyšetrovanie?“ skočila agentovi do reči novinárka. Angel si uvedomil ako v ňom pomaly začína z tých rečí kypieť zlosť. On a jeho ľudia zachránia svet pred apokalypsou a ten blázon ich označí za teroristov?! To teda nie.
„ Všetko je v štádiu vyšetrovania, ale občanom Los Angeles môžeme sľúbiť, že takáto hrozná tragédia sa už nikdy nezopakuje, a ja sa zaprisahávam, že neprestanem pátrať, pokiaľ nezistím kto za tým všetkým je.“ povedal posledné slová agent a jeho ochranka ho pomaly začala pretláčať k autu.
Angel od zúrivosti tresol po stole. Neveril tomu! Ako môže nejaký magor, čo vie o démonoch a príšerách asi toľko ako Britney Spears, tvrdiť takéto nehorázne klamstvo?! Veď tí démoni predsa neboli ľudia. To nie... Angel položil hlavu do dlaní a začal premýšľať.
„ Hej Angel, videl si čo práve dávajú v telke?!“ vrútil sa do miestnosti Spike.
„ Nie, nevidel.“ zaironizoval si trochu Angel, ale nakoniec druhému upírovi prikývol. „ Ako môžu niečo takéto tvrdiť?!“ rozhorčoval sa Spike. „ Ja nastavujem krk kvôli tým ľudským hlupákom a oni ma nakoniec označia za.... za.... dopekla ako to len bolo?“
„...radikálna extrémistická militantná skupina...“ doplnil ho Angel.
„ Presne tak! To nedokážem pochopiť.“
Angel si v tej chvíli uvedomil, že so Spikom majú veľmi podobné myšlienky, čo sa týka tejto témy. Aspoň v niečom.

Palfrey sa obzeral okolo seba, keď s autom odchádzali z miesta činu. Niečo mu na tomto prípade nesedelo. Bol zvyknutý, že ho jeho nadriadení v rámci projektu DESTINY posielali skúmať výskyt paranormálnych javov v celých Spojených štátoch. Lenže toto bolo čosi iné. Toto vyzeralo ako keby sa horda démonov vyrútila na ľudí a snažila sa ich pozabíjať. Po tom, čo pred rokom videl v Sunnydale, teda to čo z neho zostalo ho už dokázalo prekvapiť veľmi málo vecí. Vtedy nikto nenašiel žiadne telá, no boli tam stopy po nezvyčajných formách života pod povrchom, ktoré sa stratili spolu s mestom. Z myšlienok ho upútal nápis na jednom starom hoteli, ktorý bol práve v rekonštrukcii. Nad hlavným vchodom bolo veľkými nápismi napísane: ANGEL INVESTIGATIONS. Nejaká detektívna agentúra?
„ Zastavte!“ prikázal vodičovi, ktorý jeho príkaz bez výhrad počúvol.
„ Hneď sa vrátim.“ oznámil mohutnému černochovi za volantom a vystúpil von. Pred poldruha hodinou konečne prestalo pršať a nad Los Angeles s začínal rysovať ďalší pekný deň. Siahol po kľučke a potiahol k sebe dvere do hotela, aby sa dostal dnu. Napriek tomu ako vyzeral hotel zvonku, nedalo sa povedať, že by sa nachádzal v dosť úbohom stave. Práve naopak prekvapilo ho to, že všetko bolo poupratované a na svojom mieste. Všimol si dievča s hrdzavými vlasmi, ktoré mu stálo chrbtom ako sa prehrabuje v nejakých papieroch a ktoré pravdepodobne nezaregistrovalo jeho príchod. Decentne si odkašľal čo zjavne upútalo jej pozornosť a okamžite sa obrátila. Bola to mladá pohľadná žena, ktorá bola v najlepších rokoch.
„ Dobrý deň, môžem vám pomôcť?“ spýtala sa prekvapene.
„ Dobrý deň, Agent Palfrey, NSA,“ vytiahol z vrecka legitimáciu a zamával ňou dievčaťu popred oči. „ Mohol by som hovoriť s tým, kto to tu vedie?“
Na výraze dievčaťa si všimol, že značne znervóznela, keď jej ukázal preukaz, ale neprikladal tomu nejaký príliš veľký význam, pretože väčšina ľudí s ktorými sa stretával sa bála „chlapov z vlády“.
„ Aha... ehm.... takže vy chcete hovoriť s majiteľom. Počkajte tu, hneď ho zavolám.“ vykoktala zo seba Willow a už sa uberala hore schodmi priamo do Angelovej izby. Jemne zaklopala na dvere a stlačila kľučku. Vedela, že Angel za sebou nikdy nezamyká. Boh vedel prečo. Toto ju však teraz netrápilo. Teraz ju trápil, ten ulízaný chlap dole.
„ Angel?“ spýtala sa do tmy.
„ Áno?“ odpovedal jej upír, ktorý ležal na posteli a nedarilo sa mu zaspať.
„ Máš návštevu.“ oznámila mu a zažala svetlo.
Upír len zažmurkal očami a v okamihu sa postavil na nohy. Až teraz si všimla, že na sebe nemal košeľu.
„ Kto je to?“ spýtal sa Angel, podišiel k skrini a vybral z nej jednu zo svojich čiernych košelí vhodných na každú príležitosť.
„ Je to nejaký agent z vlády. Neviem prečo, ale mám z neho taký divný pocit.“ priznala sa Willow, ktorej z toho chlapa naskakovala husia koža. A to už bolo čo povedať. Ona sa nebála len tak hocičoho.
„ Nemaj strach, vybavím to.“ povedal s úsmevom Angel a už oblečený vyšiel z izby.

„ Dobrý deň.“ privítal Angel hosťa v Hoteli Hyperion podaním ruky. Tentokrát bol Angel vo výhode pretože vonku bolo po daždi a stále zamračené, takže mohol bez problémov vojsť do zvyčajne slnečnými lúčmi osvetlenej haly.
„ Dobrý deň, som agent Palfrey z NSA.“ predstavil sa opätovne a na chvíľku ho zarazilo, že keď podal tomu človeku ruku, cítil, že ju má skutočne ľadovú. Už sa stretol s takýmito prípadmi ľudí. Mali zlý krvný obeh a tak na to doplácali okrem iného aj ich ruky. Všimol si, že chlap, ktorý ho privítal mu rukou naznačil aby sa posadil do jedného z kresiel.
„ Takže, ehm... s čím vám môžem pomôcť agent?“ spýtal sa Angel priamo pretože nemal rád, keď sa príliš dlho chodilo okolo horúcej kaše. Najradšej išiel rovno k veci.
„ No, pozerali ste už dnes ráno správy?“ spýtal sa Palfrey.
„ Ani nie,“ zaklamal Angel pretože si spomenul, kde videl tvár tohto chlapa. Bol to človek čo dával pred polhodinou nezmyselné vyhlásenia do ranných správ.
„ Ide o to,“ dal sa teda do vysvetľovania Palfrey, netušiac, že chlap s ktorým teraz sedí za stolom mu klame. „ že dnes v noci bolo zmasakrovaných niekoľko stovák civilistov v uličke neďaleko odtiaľto. Páchateľ je neznámy.“
Do haly vzápätí uprostred rozprávania vtrhli Illyria so Spikom, navzájom si jeden druhého doberajúc. Agent Palfrey sa otočil aby si všimol, kto za jeho chrbtom vydáva tie hlasy.
Angelovi sa rozšírili od strachu zreničky ako už dávno nie. Vedel, aký rozruch by spôsobilo, keby niekto z policajtov, alebo z vládnych agentov videl Illyriu. Okamžite by obnovili Iniciatívu a pokúsili by sa ju odchytiť.
„ William, Fred.“ vydýchol si upír, keď si všimol, že bohyňa nasadila na seba podobu stále tej nežnej krásky Fred. Palfrey sa ako slušne vychovaný gentleman postavil a prikročil k dvom novým prišelcom.
„ Och, nepochválili ste sa, že tu máte aj takýto kvietok.“ poznamenal na adresu Fred a typicky anglickým gestom jej pobozkal ruku. Spike len vyjavene pozeral na scénu pred sebou a vzápätí hodil na Angela spýtavý pohľad. Druhý upír len pokrčil ramenami a ústami sa snažil pohybovať tak, aby Spike vyrozumel, že ide o agenta z vlády.
„ Och, vy mi lichotíte.“ zahrala Fredinu rolu dokonale Illyria, ktorá si rada uťahovala zo šašov, ako bol tento.
„ No ale vráťme sa k pracovným záležitostiam.“ poznamenal Palfrey očividne ignorujúc toho blonďáčika, ktorý robil tomu peknému dievčaťu spoločnosť. Spike bol vlastne celkom rád, že ho tento človek prehliadol. Od poslednej skúsenosti s ľuďmi z vlády ich veľmi nemusel cítiť. „ Ide mi len o to, že či ste v noci nezaregistrovali niečo nezvyčajného, čo by nám pomohlo identifikovať páchateľa.“
„ Pán Palfrey,“ usmial sa Angel. „ Musím vás sklamať, ale ja a moji ľudia sme sa túto noc boli zabávať vonku a nezdržiavali sme sa v hoteli. To znamená, že sme nemohli ani počuť žiadne zvuky a bohužiaľ vám nebudeme môcť pomôcť.“
„ Aha... no v každom prípade, pokiaľ by ste sa od niekoho zo susedov niečo dozvedeli, chcem vás požiadať, aby ste mi dali okamžite vedieť.“ povedal Palfrey a podal Angelovi jednu z jeho vizitiek.
„ A ešte môžem sa spýtať, kde ste sa boli zabávať? Viete som v meste nový a hľadám nejaké miesta, kde to žije.“ položil dosť zákernú otázku Palfrey, očakávajúc od chlapa odpoveď.
Lenže Angel tam ostal zaskočený stáť a v tej chvíli ho nenapadol názov žiadneho klubu.
„ Boli sme v Grill pube. Je to na trinástej ulici. Majú tam dobré pivo.“ ozval sa Spike, ktorý sa až teraz zapojil do rozhovoru a ako bolo na Angelovej tvári vidieť zapojil sa doň v tom najvhodnejšom čase.
„ Aha...ďakujem za tip, niekedy tam zaskočím.“ usmial sa trochu nútene Palfrey, očividne nie veľmi spokojný s odpoveďou a rozlúčil sa s prítomnými. Len čo za sebou zavrel dvere, všetci traja si vydýchli.
„ Myslím, že sme to zvládli.“ preniesol spokojne Spike, ktorý bol celý šťastný z toho, že divný chlap konečne vypadol.
„ Ja si zase myslím, že budú problémy.“ namietol nespokojný Angel, ktorému sa na Palfreym skutočne niečo nepáčilo. A on nebol jediným.
„ Hej ľudia, čo sa deje?“ vbehol do haly ujedajúc posledné zvyšky z prasaťa jednooký Alex, ktorý si vždy vedel nájsť príhodnú chvíľu, kedy vtrhnúť do miestnosti.

Palfrey vyšiel z budovy a okamžite vytiahol mobil. Vyťukal známe číslo a čakal kým mu to jeho kolegovia zodvihnú.
„ NSA, spojovateľka, kam vás prepojím?“
„ Tu je Hrdina.“ povedal kódové heslo Palfrey a čakal kým ho prepojí na vopred zadanú linku.
„ Nazdar Sap! Som rád, že ťa opäť počujem.“ ozvalo sa z druhého konca linky. Sap – to bola prezývka, ktorá Palfreymu prischla ešte v časoch, keď chodil na akadémiu a odvtedy sa jej nemohol zbaviť.
„ Ahoj Frankie, aj ja som rád. Počúvaj mám na teba malú prosbu. Prosím ťa, preklepni mi jednu firmu v LA.“
„ Ako sa volá?“
„ A-N-G-E-L I-N-V-E-S-T-I-G-A-T-I-O-N-S....“ povedal Palfrey a otvoril dvere na aute.

„ Takže si si vybral?“ spýtala sa Veštica Angela, ktorý sa na tej istej zelenej lúke nachádzal už po tretíkrát.
„ Áno.“ prikývol rozhodným hlasom upír, ktorý nad svojím rozhodnutím premýšľal veľmi, ale veľmi dlho.
Angel oznámil Veštici svoje rozhodnutie a ona sa chystala odísť z miestnosti.
„ Ako sa môžem stať naspäť človekom?“ spýtal sa zúfalo.
„ Kliatbu smrti môže zlomiť iba láska. Láska taká silná, že prežije aj tento svet. Láska, ktorá ťa spasí.“
„ Ale akým spôsobom? Vravela si, že vyššie miesta neveria v city ako láska.“
„ Všetko sa dozvieš v pravý čas. Vydrž.“ usmiala sa Veštica a zmizla.

„ To už od nás odchádzate?“ spýtal sa Angel so smútkom v hlase, keď na ďalší deň ráno videl zbalené kufre Willow, Alexa a celej ich jednotky.
„ Áno... je čas ísť. Urobili sme čo sme mali, je čas ísť domov.“ usmiala sa Willow.
„ Presne ak....už sa teším, kedy skočím za Jolou v San Franciscu a porozprávam jej o svojich nových zážitkoch.“ zasmial sa Alex.
Angel a Willow sa naňho prekvapene pozerali pretože nechápali význam poslednej vety.
„ Ale Will, no tak! Jola je moja nová priateľka.“ snažil sa ju rozpamätať Alex.
„ Aha už viem... to je tá, čo sa tak veľmi podobá na Anyu?“ spýtala sa čarodejnica, ktorej sa začínali matne vybavovať spomienky na ich posledné stretnutie.
„ Presne...“ začervenal sa trochu Angel.
Willow pristúpila k Angelovi a objala ho. Za tie roky sa medzi nimi vytvoril taký zvláštny vzťah. Napriek tomu čo všetko s ním zažila kým bol Angelusom, mala ho veľmi rada. A zároveň ho nenávidela za to, že opustil Buffy.
„ Budeš mi chýbať.“ zašepkala mu do ucha a usmiala sa.
„ Aj ty mne...“ opätoval jej úsmev Angel.
„ A keby si niekedy potreboval pomôcť, kľudne zdvihni telefón. Vieš... ty si občas zabudneš o tú pomoc požiadať.“ zasmiala sa a aj upírovi sa tento vtip zapáčil.
„ Ozvem sa...“ sľúbil nakoniec.
„ Hej a čo a som vzduch? So mnou sa nikto nerozlúči?“ zatváril sa urazene Spike, keď videl ako dlho sa tá čarodejnica lúči s tým svalovcom.
„ Ale no tak Spike. Veď to je viac než samozrejmé, že mi budeš chýbať.“ usmiala sa Willow a objala aj jeho.
„ No tak chlapi poďme, je tu naše auto.“ oznámil Alex a vyšiel von pre hotel aby mohol aj s niekoľkými vojakmi naložiť batožinu. Willow sa ešte rozlúčila s Illyriou, ktorá nepociťovala ich odchod ako nejakú negatívnu skutočnosť.
„ A pozdravuj odo mňa Gunna až sa vráti z nemocnice.“ usmiala sa Willow a ex-bohyňa len prikývla.

Angel zavrel za odchádzajúcim autom v ktorom sa viezli jeho priatelia a pozrel sa na dvoch ľudí, ktorí s nim ostali – Spike a Illyria. To bude teda spoločnosť. Jeden horší ako druhý. Chýbal mu Gunn. V nemocnici povedali, že je z najhoršieho vonku, ale, že ešte nejaké tie dva týždne si ho budú musieť nechať na pozorovanie. A ešte väčšmi mu chýbal Wesley. Aj na Illyrii bolo vidieť, že jeho strata ho hlboko zasiahla. A ona túžila po pomste. Ale nevedela komu sa má pomstiť. Wolfram&Hart boli v LA definitívne zničení.
Na dverách sa ozvalo zaklopanie. Angel stojaci len pár krokov od nich k ním pristúpil a otvoril ich. A bola tam. Taká krásna akú si ju pamätal.
„ Cordelia...“ zašepkal.
Ona však nič nepovedala, len sa mu vrhla okolo krku a plakala. Angel ju taktiež objal a teraz už vedel, že sa rozhodol správne. Fakt, že Doyle ostal vo svete tieňov ho ale mrzel. Lenže musel sa rozhodnúť.
„ Angel...bože....som taká šťastná.“ plakala a pritisla svoje pery na tie jeho. Naposledy keď ho pobozkala, darovala mu svoje schopnosti. Teraz mu darovala lásku, ktorú k nemu cítila a ktorú aj on svojím spôsobom cítil k nej. Stále miloval Buffy, ale vedel, že oni dvaja nebudú môcť byť nikdy spolu. A bola tu Cordelia. Stála po jeho boku celé tie roky, čo odišiel zo Sunnydale.
Angel jej začal podvedome oplácať bozky. Nikto si nevedel predstaviť aký bol šťastný.
Nebolo to síce dokonalé šťastie, ale hlavné bolo to, že už boli všetci spolu. Až na Wesleyho. On sa už s nimi nebude nikdy takto smiať a objímať.
„ Ale no tak! Mohli by ste ma ušetriť tejto dojímavej scény?!“ zasmial sa sarkasticky Spike a on tiež objal Cordeliu.
„ Ale no! Obaja prestaňte!“ prosíkala Cordelia, keď si uvedomila, že ju svojimi objatiami vlastne drvia.
A dvere na Hoteli Hyperion ostali otvorené.
A z druhého konca ulice sa na Angela dívali smutné oči. Oči, ktoré patrili milujúcej žene.
Buffy sa smutne dívala cez otvorené dvere ako sa Angel a Cordelia objímajú a bozkávajú. A o malú chvíľku sa k nim pripojil aj Spike. Prišla teda neskoro. Muž, ktorého milovala ju už nemiluje. V tej chvíli si uvedomila, že ho stratila. Lenže nestratila ho teraz. Stratila ho po tom, ako namiesto toho aby po zničení Sunnydale zamierila za ním priamo do LA, si to ona namierila do slnečného Talianska. Aj napriek tomu čo k nemu cítila. Jej krásne oči sa naplnili slzami, ktoré však potlačila. Bola predsa silná. Keď jej teda Cordelia ukradla jej lásku, nech si ju teda má. Ale nie nadlho. Bude oňho bojovať. Ona ho neprestane milovať a bude oňho bojovať v boji, na ktorý nie je priveľmi zvyknutá. Bude bojovať o lásku. O Angelovu lásku. Ešte raz zdvihla hlavu a pozrela sa cez ulicu. Áno. Bude bojovať. A ten boj vyhrá. Zdvihla zo zeme svoju tašku a vykročila smerom opačným k smeru Hotela Hyperion.

To be continued...

Slovo autora: Dočítali ste prvú epizódu z alternatívnej série Angela. Táto séria nadväzuje priamo na koniec piatej série a snaží sa vykresliť to čo všetko sa udialo po zničení Wolfram&Hart. V prvej epizóde ste sa už mohli zoznámiť aj s prvým „záporným“ hrdinom, ktorý narobí Angelovi a Spikovi ešte riadne problémy. Aké? Počkajte si na ďalšie pokračovanie alternatívnej série Angela. Verím, že sa vám nový seriál bude páčiť. Pokiaľ by ste mali nejaké pripomienky, alebo návrhy k seriálu, budem rád ak ma budete kontaktovať pomocou e-mailu: dzurilla_p@zoznam.sk alebo pokiaľ vlastníte ICQ, môžete mi kľudne napísať na číslo 296-517-240 ;-)