6.4. Los Angeles - Znovuzrodenie: Combat with a soul (Boj s dušou)
Popis poviedky : Angel sa ocitá v kóme a okolo neho sú jeho priatelia, ale vynoria sa tu aj tiene minulosti, a záblesky budúcnosti, ako sa s nimi Angel vyrovná?
Los Angeles. Mesto Anjelov. Mesto nachádzajúce sa na západnom pobreží Spojených štátov Amerických. Mesto kde je všetko možné. Mesto neobmedzených možností, ktoré sa naskytujú nielen návštevníkovi, ale aj bežným domácim obyvateľom. Tejto metropole by sme mohli nájsť samozrejme ešte veľa prívlastkov, ktoré by nič nemali s dejom nášho príbehu. Prečo? Los Angeles, aké poznáme cez deň nie je tým Los Angeles, akým sa stáva v noci. Hoci nesídlilo priamo na pekelnej bráne, démonov a upírov v ňom bolo dosť. Niekedy až priveľa. Tak tomu bolo aj cez túto upršanú noc. V budove Wolfram&Hart sa už nenachádzal žiaden živý tvor. Nebolo tam nikoho, kto by skontroloval či je Wesley skutočne mŕtvy, hoci to nebolo potrebné. Nebolo tam ani nikoho, kto by mohol vypovedať svedectvo o tom, čo sa tu dnes vlastne stalo. Tu už nikoho nezaujímalo, kto vlastne sedí na riaditeľskej stoličke firmy. Všetok dej a zmätok sa presunul do vonkajších priestorov. Do tých temných mokrých ulíc, v ktorých sa len sem tam mihla nejaká ľudská postava, ktorá ani len netušila, aké veľké nebezpečenstvo sa nachádza o pár blokov ďalej. V jednej z takých tmavých ulíc pri hoteli Hyperion...
„Ako si mi to mohol zamlčať?!“ vykríkla Buffy a hodila po upírovi krehkú vázu z dynastie Ming. Keby bola vedela, že to nebola nejaká lacná napodobeniny, ktorá má na spodnej časti napísané „Made in Taiwan“, určite by to nebola urobila. Spike však urobil prudký pohyb vpravo a uhol sa letiacej váze, ktorá s treskotom dopadla na stenu.
„Buffy, prosím ťa, ukľudni sa, nie je to tak, ako si to vysvetľuješ...“
„Aha, takže ty s Angelom ste prišli do Ríma, špehovali ma a chceli ste ma odviesť od Nesmrteľného.“
„No až také zložité to zase nie je... zašomral si nakoniec Spike sám pre seba a zrezignovane sa posadil do kresla.
„Myslím si, že by si sa mala upokojiť...“ tíšil ju.
„Ja sa mám upokojiť?! Angel tam hore leží úplne bezvládny. A bohvie čo sa mu to vlastne stalo. A ty mi kážeš aby som sa upokojila?“
„Mohli by ste tu dole byť tichšie? V Angelovej izbe vás počuť tak zreteľne, ako keby ste boli priamo vedľa neho.“ Hnevala sa na dvoch hádajúcich Cordelia, ktorá práve schádzala dole schodmi z Angelovej izby.
„Cordelia, ako je na tom?“ Buffy zrazu skrotila svoj hlas a jej otázka ako keby mala zaniknúť niekde v tej temnote, ktorá sa stále rozprestierala vonku.
Cordelia si len ťažko vzdychla. Nakoniec sa však rozhodla, že jej povie pravdu. Povie jej to čo jej povedal doktor.
„Angel je na tom veľmi zle. Má početné vonkajšie poranenia a niekoľko zlomených rebier. Čo je však horšie, je stav jeho ducha. Pred pár minútami sa na chvíľku prebudil, no potom opäť upadol do bezvedomia. Doktor sa bojí, či to prežije…“
Pre Buffy bola táto správa tým najhorším čo v živote počula. V jej vnútri sa to všetko začínalo postupne rúcať. V mysli sa jej vybavili všetky tie krásne okamžiky, ktoré kedy s Angelom prežila. Spomenula si na ich prvé stretnutie, kde pôsobil ako tajomný rytier, ktorý sa ju snažil ochraňovať napriek tomu, že ona bola preňho smrteľným nebezpečenstvom... spomenula si aj na ich prvý bozk a dokonca aj na tú osudnú noc, kedy sa stal Angelusom.... ako ho musela poslať do pekelnej dimenzie a ako sa z nej napokon po niekoľkých mesiacoch vrátil. A ako ju on napokon opustil, keď odišiel do Los Angeles... a zrazu jej hlavou prebleskol záblesk: zmrzlina a Angel... nevedela si vysvetliť odkiaľ sa táto spomienka vzala, pretože v takej situácii s Angelom nikdy nebola...
„Buffy?“ vytrhol ju z jej myšlienok Spike.
Buffy sa prestala pozerať strnulo pred seba a konečne sa vrátila späť do reality.
„Môžem ísť za ním?“ spýtala sa Cordelie. Až neskôr si uvedomila, že vôbec nebolo potrebné aby sa jej to pýtala, keďže Cordelia, nie je Angelovi nijakou príbuznou, ktorá by jej v tom mohla zabrániť. Jediným teoretickým Angelovým príbuzným bol tentokrát Spike, aj to len prostredníctvom Drusilly, hoci tieto vzťahy medzi nimi neboli pre Buffy celkom jasné.
Cordelia len mlčky súhlasne prikývla, hoci z prítomnosti Buffy v Los Angeles vôbec nebola nadšená. Vedela, prečo sem prišla... prišla aby jej vzala jej Angela…
„Vieš čo ma udivuje Lilah?“ spýtal sa Angelus a vyložil svoje nohy na sedadlo oproti.
„Ako to, že si znovu späť? Ak sa dobre pamätám mala si podpísanú zmluvu len na určitý čas, ktorý už dávno vypršal.
Lilah sa usmiala pretože vedela, že nebude ľahké oklamať Angelusa. Vlastne by to ani nemalo zmysel. Bol až príliš prefíkaný... hoci aj ona bola trénovaná na to, aby neprejavovala žiadne city, ešte u žiadneho človeka ani démona nevidela tak chladný, arogantný pohľad... ako keby Angelus prišiel zo samotného pekla.
„Po tom ako si sa objavil, Senior partneri uvážili, že jedine ja ťa dokážem zvládnuť.“ Usmiala sa Lilah, neuvedomujúc si význam toho čo povedala. O niekoľko stotín sekundy však cítila na svojom krku chladnú Angelusovu ruku a pri svojej tvári zbadala jeho ostré zuby a zvraštenú tvár. Ozvalo sa zavrčanie.
„Mňa nikto nebude kontrolovať, je to jasné?“ zavrčal na ňu a očividne ho začal zaujímať krk tohto mladého dievčaťa... Bože už tak dlho nepil z človeka... lenže vedel, že jej nesmie ublížiť, aj keď to bolo proti jeho inštinktom. Vedel ako to chodí vo svete Wolfram&Hart. Ublížil by jej a ani by sa nenazdal už aj z neho by bol prach... to nemienil riskovať, po toľkých rokoch, kedy bol väznený vo vnútri toho slabocha.
„Na tvojom mieste by som sa ukľudnila... sám dobre vieš čo by sa stalo, keby si mi skúsil nejako ublížiť...“ pokúsila sa o úsmev a cez zovreté hlasivky vyslovila pre Angelusa dostačujúce argumenty. Ucítila ako zovretie na jej krku konečne povolilo. Vedela, že napriek tomu ako dokáže Angelus hrať na psychiku iných ľudí, sám má problémy niekedy sa ovládnuť. Po prečítaní všetkých záznamov o ňom, ktoré mali vo Wolfram&Hart sa cítila, ako keby s Angelusom bola celé tie dlhé roky, čo chodil po svete a zabíjal.
„Nebol náhodou Wolfram & Hart zničený? Angel predsa vyhral ten boj a zabil niektorých starších partnerov firmy...“ prerušil náhle mlčanie.
„Angel bol naivný, keď si myslel, že pozná všetkých starších partnerov... vytušili, že Angel chystá zradu a rozhodli sa obetovať len niektorých zo svojich radov… samozrejme preto, aby to vyzeralo dôveryhodne. Lenže Wolfram&Hart bol opätovne vybudovaný a je silnejší ako bol predtým… samozrejme vďaka kúzlam.“
„Vy právnici ste skutočne zvláštni... všetko sa snažíte riešiť kúzlami... ako keby neexistovala iná cesta.“ Usmial sa Angelus a otvoril šampanské, ktoré práve vybral z limuzínovej chladničky.
„Kde je?“ Na hoteli sa prudko rozleteli dvere a dovnútra vletel nazúrený Connor.
„Hej, hej, hej, spomaľ chlapče... pokoj...“ postavil sa mu do cesty Gunn a nedovolil mu prejsť.
„Kde je môj otec?“ začal sa obzerať okolo seba a vzápätí skamenel.
„Connor?“ ozval sa jej hlas.
„Cordelia.“ Connor nedokázal uveriť vlastným očiam. Neveril, že tam skutočne je... už miliónkrát ju videl vo svojich snoch a zdalo sa mu, že aj teraz sa mu sníva.
„Nie si skutočná…“ zašomral si a opäť upriamil pozornosť na Gunna.
„Tak kde je?“ spýtal sa nedočkavo v očakávaní, že konečne uvidí svojho otca. Ucítil však na svojom ramene, jej teplú ruku. Bola skutočná...
„Connor, musíš byť silný…“ oslovila ho.
Otočil sa k nej a zadíval sa jej do očí.
„Nehovor mi, že je...“
„Nie, samozrejme, že nie je mŕtvy. Je len ťažko ranený… stratil veľa krvi...“
„No a čo je na tom zvláštneho, dajte sa mu napiť nejakej prasačej a všetko sa mu vyrovná, nie?“
„Connor, tvoj otec… už nie je upír… je človek...“ povedala Cordelia konečne pravdu, ktorá znela dosť šialene.
„Čo-čože?“ Nedokázal uveriť vlastným ušiam...
„Tvoj otec je nažive... vieš, už viac nie je to: Gŕŕŕŕ!“ urobila svoje typické gesto, na ktorom sa častokrát zabavil aj Angel, hoci sa tam žartovalo o jeho duši.
„Môžem ho vidieť?“ spýtal sa Connor, ktorý vyzeral ako keby práve videl ducha.
„Teraz je pri ňom Buffy, ale…“
„Kto je to Buffy?“ spýtal sa nechápavo, pretože o Angelovej životnej láske mu ešte nikto nikdy za celý jeho život nepovedal.
Angel kráčal po dlhom móle v prístave a hľadal nejakého potkana, na ktorom by si pochutil. Po vylodení z lode, ktorá ho priviezla z Európy, bol skutočne nepredstaviteľne hladný. Prišiel pred nejaký obchod s rybacinou, ktorý bol zvonku celý obložený vianočnými ozdobami a na sklenených dverách bol nápis ktorý ohlasoval príchod nového roku 1909. Angel len zosmutnel a v duchu si spomenul na Darlu a na ich posledné spoločné Vianoce, keď vyvraždili pokojne večerajúcu rodinku farmárov. Niečo ho pichlo pri srdci, ktoré mu v tom čase už dávno nebilo. Bol to pocit viny nad tým, čo to vlastne vykonal za celý ten čas, čo bol Angelusom. Nechcel aby sa to stalo. Keby bolo v jeho moci, všetko to zlé by zobral preč.
„Môžem vám nejako pomôcť?“ opýtal sa s úsmevom starší predavač, ktorý práve dával dovnútra posledné krabice s rybami, ktoré mu len pred chvíľou doniesli rybári.
„Nie, ja som len…“ nedokončil vetu. Ani nevedel, čo tam vlastne chce. Možno, že práve v tento vianočný čas túžil byť najviac človekom. Prechádzať sa cez deň po uliciach a sledovať ako ľudia nakupujú darčeky pre svojich známych a blízkych. Spomenul si na svoju rodinu. Na svojho otca, ktorého kedysi pre jeho prísnosť tak nenávidel. Teraz by dal všetko za jedno stretnutie s ním...
„Áno?“ opýtal sa s úsmevom predavač.
„Ale nič. Šťastné a veselé Vianoce.“ Zaželal mu Angel a pobral sa preč.
„Aj vám pane. Šťastné a veselé…“
Angel sa zastavil. Šťastné a veselé. Také Vianoce už nemal odkedy sa stal upírom. Odvtedy nebol ako Liam, so žiadnou osobou ktorú by miloval a ktorá by skutočne milovala jeho. A to ho bolelo najviac. A práve v tento vianočný čas si najviac uvedomoval svoju osamelosť.
Začul pískanie. Niekde tam v tmavom rohu, v tej uličke. No nič, je čas na večeru. Konečne. Vzápätí však pocítil ako sa jeho dlaň oteplila. Ako keby sa do nej znova vrátil život. Nejako vo svojom vnútri cítil, že to je vonkajšie teplo.
Buffy chytila Angela za ruku a pozerala sa naňho ako tam bezmocne leží, celý dobitý, na pokraji smrti. Uvedomila si ako ironicky to znie: na pokraji smrti. Do týchto okamihov vlastne žil so smrťou ako so svojou vernou a neoddeliteľnou súčasťou.
„Angel?“ spýtala sa, dúfajúc, že nečakane otvorí oči a usmeje sa na ňu. Nestalo sa tak. Namiesto úsmevu videla na jeho tvári len ten strnulý výraz, aký je vidieť u mŕtvych, alebo u ľudí v bezvedomí. Jeho tvár bola pokojná a jeho ústa boli len mierne pootvorené. Len pravidelné nadvihovanie jeho hrudníka bolo znakom, že je skutočne nažive.
Angel obzerajúc si v tme ruku, ktorej dlaň hriala, začul odniekiaľ svoje meno. Prudko sa strhol, pretože vďaka svojmu sluchu by bol vedel, keby bol niekto za ním. Nič. Lenže teplo na jeho ruke neprestávalo. Zovrel svoju ruku do päste. Lenže teplo napriek tomu neustávalo.
Buffy ucítila jemný stisk na ruke, za ktorú ho držala. Do očí sa jej vkotúľali slzy. Napriek tomu, akou silnou bola a že bola hlavne Premožiteľkou, vnútri bola veľmi citlivá. Naklonila sa nad Angela a pobozkala ho na čelo, pričom jej niektoré slzy dopadli na jeho tvár. Angel to ucítil, ako bodnutie tepla na jeho tvári a okamžite spozornel.
„Angel... odpusť mi...“ zašepkala Buffy.
„Odpusť mi, že som ťa pre toľkými rokmi nechala odísť… bola som hlúpa. Mala som o teba bojovať a nie ťa nechať odísť.“
Angel, ktorý počúval tieto slová odnikiaľ pomaly začínal rozpoznávať ten hlas.
„Buffy...“ vyslovil nahlas to meno.
Buffy otvorila doširoka oči. Zdalo sa jej, že Angel vyslovil jej meno. Možno, to ani nebolo tak celkom slovo, ako skôr nejaký ston.
„Milujem ťa, Angel… a vždy budem. Povedala som ti to už mnohokrát a vravím ti to opäť… Milujem ťa, Angel. A keby toto mal byť posledný deň na tomto svete, chcem ho stráviť s tebou. V tvojom náručí a… so zmrzlinou.“ Ani nevedela prečo povedala tú poslednú vec o zmrzline, ale jednoducho ju to napadlo. Nevedela prečo, ale ten pocit so zmrzlinou bol čím ďalej, tým intenzívnejší.
Angel neveril vlastným ušiam. Bol len začiatok 20. storočia a on už počul hlas ženy, ktorá síce ešte nebola na svete, ale ktorú miloval viac ako svoj život. A čo bolo ešte zvláštnejšie bolo, že si toto všetko pamätal. Buffy si ani nedokázala predstaviť, čo preňho znamenali tieto slová. Keď však začul tú poslednú vec o zmrzline, zarazil sa. Nemohla si to predsa pamätať. To nebolo možné.
„Ty si nezabudla…“ sťažka zašepkal Angel z bezvedomia. A Buffy si bola istá, že napriek tomu, že je polomŕtvy, tak ju počuje. Nechápala však význam jeho slov. Na čo nemala zabudnúť? Pamätala si predsa na každý okamih strávený s ním.
Do izby vošiel Lorne.
„Buffy, čo tu robíš?“ spýtal sa jej.
„Chcela som s ním byť chvíľku osamote. Vieš, dávno sme sa nevideli.“ Povedala a položila Angelovu ruku späť na jeho hruď.
Angel vzápätí pocítil, že jeho ruka sa opäť ochladila. Zosmutnel. Niečo tu však nesedelo. Ako môže byť na začiatku storočia a pamätať si na Buffy? To nedáva zmysel. Vyzerá to tak, že Sily sa opäť zahrávajú s ich životmi. Musí prísť tejto veci na koreň. Do tmy zakričal Buffine meno a čakal, čo bude nasledovať.
Buffy sa len pozerala na Angela, ktorý tam len ležal. Zazdalo sa jej, že jeho dolná pera sa pohla akoby sa snažila niečo povedať, lenže pripísala tento fakt veľkej únave.
„Necháš nás osamote? Chcem mu dať lieky a skontrolovať obväzy.“ Požiadal ju Lorne.
Prikývla a vyšla z izby. Okrem vedomia, že jej láska je nažive si dotiaľ odniesla ešte niečo. Otázku, ktorá jej vŕtala hlavou: Čo Angel myslel tou vetou?
„Zo mňa si nikto nebude robiť srandu!“ skríkol Palfrey a zúrivo zhodil zo stola všetky svoje veci, medzi inými aj telefón s nočnou lampou.
„Pane, pravdepodobne nastala chyba v rozviedke, inak si to nedokážem vysvetliť.“ Zaujal stanovisko príslušník špeciálnej jednotky, ktorý sledoval celý výjav.
„Určite nie, muselo tam byť niečo iné. Naša rozviedka sa ešte nikdy nemýlila.“
„Ak dovolíte, pane...“ pokúsil sa namietnuť, no Palfrey ho zúrivým gestom ruky zastavil.
„Ja ho dostanem....prisahám, že ho dostanem.“ Šepkal si Palfrey sám pre seba. Za tých niekoľko hodín znenávidel toho chlapa viac ako svojho dlhoročného nepriateľa. Veď tí dvaja si z neho vystrelili.
„Seržant. Zavolajte mi najlepších špionážnych agentov... veď my sa tomu dostaneme na koreň.“ Usmial sa Palfrey a v jeho hlave sa začal rodiť diabolský plán.
Angel doširoka otvoril oči a obzeral sa okolo seba. Už sa nenachádzal v New Yorku na začiatku 20. storočia. Tentokrát bol v Los Angeles. Ale nie v Los Angeles, ktoré tak dôverne poznal. Niečo bolo úplne iné. Budova Centra pre výskum počasia a klímy bola úplne iná... vyzerala modernejšie. Bola hlboká noc a okolie tejto budovy osvetľovalo len niekoľko pouličných lámp, ktoré by si konečne zaslúžili opravu. Angel zaostril na nápis, ktorý sa tiahol ponad vchodu do budovy.
VÍTAME ÚČASTNÍKOV METEOROLOGICK…HO KONGRESU — 2014.
Ostal tam stáť s otvorenými ústami a neveril vlastným očiam. Kým sa však stihol spamätať, prešla okolo neho dôverne známa tvár v čiernom plášti. Poznal ho. Bol to on sám. Vo vzduchu začali poletovať snehové vločky. Bol december. Pokúsil sa osloviť svojho dvojníka, no ten ho úplne ignoroval. Trochu pobehol, postavil sa pred neho s úmyslom zastaviť ho. Aký veľký šok zažil, keď ten upír prešiel cez neho sa nedá ani opísať. Angel však rýchlo pochopil. Nachádzalo sa tam iba jeho astrálne telo — fyzické sa túlalo bohvie kde. Rozhodol sa, že bude sledovať kroky svojej budúcnosti. Angel prešiel krížom cez ulicu, kde postávali všelijaké ľahké ženy a čakali na zákazníkov. Niektoré z nich mu aj ponúkli svoje služby, no on si ich nevšímal. Zabočil do jednej z tmavých uličiek, ktorá ho priviedla do peknej obytnej štvrte, úplne rozdielnej od tej z ktorej práve vyšiel. Angel stále prenasledoval samého seba. Zrazu sa zastavil a zadíval sa do jedného okna v ktorom sa svietilo. Astrálne telo Angela sa tiež pozrelo tým smerom. V okne sa videl mihotať rôzne postavy — bola tam Dawn, bol tam Giles, bol tam Spike... Spike? Neveril vlastným očiam. Zrazu sa k nemu otočil fyzický Angel.
„Prekvapený však?“
„Ty ma vidíš?“
„Milý Angel, je toľko vecí medzi nebom a zemou, ktoré ty nikdy nepochopíš a toto je jedna z nich.“
„Čo sa stalo? Prečo nie si s nimi? Čo je s Gunnom a Illyriou?“ spýtal sa Angel a kývol smerom k oknu.
„Gunn a Illyria sú mŕtvi... spolu zastavili jednu apokalypsu. Bola to samovražedná úloha.“
Angel uvidel v okne Buffy, ako sa objíma so Spikom. Očividne mali spolu blízky vzťah.
„Vytratil si sa z jej života. Myslí si, že si mŕtvy. Podľa nej si zomrel na jar v roku 2006, keď si sa premenil na človeka. Upadol si do kómy a viac sa neprebral... smutný príbeh...“ uškrnul sa Angel.
„Tak prečo si tu potom ty?“
„V skutočnosti si nezomrel. V jednu noc ťa v nemocnici navštívila Drusilla. Ostatok si hádam vieš domyslieť.“
„Ale ako je potom možné, že máš dušu?“
„No to je otázka, na ktorú neviem odpoveď ani ja. Keď ma Dru opäť premenila, povstal som opäť s dušou.“
Angel sa opäť zapozeral do okna.
„Prečo si sa neukázal Buffy?“
„Miluje Spika, Angel. Obaja dobre vieme, kedy si to pochopil a nič na tom nezmeníš.“
Už sa ďalej nepýtal. Nevedel čo povedať.
„Prečo nejdeš dnu? Ona ťa neuvidí. Ja nemôžem.“ Ponúklo mu túto možnosť jeho fyzické telo. Angel len prikývol, vybehol po schodoch a prešiel cez dvere ako duch.
„Dawn, mohla by si mi prosím ťa podať ten šalát?“ opýtal sa Spike, pričom si pochutnával na pečenom kurčati.
Všetci sedeli pri stole. Bol tam Giles, Alex, Willow, Buffy, Spike, Cordelia a Dawn. Miesto za vrchstolom však bolo prázdne. Bol tam síce položený tanier a nachystaný príbor, no nikto z neho nejedol.
Willow sa vzápätí sfarbili oči do čierna a začala odriekať nejaké zaklínadlo. Ako inak. Veď ešte stále bola čarodejnicou.
„Angel, opusti túto miestnosť, nech tvoja duša nájde konečne pokoj.“ Vykríkla zrazu.
Buffy sa na ňu šokovane pozerala, podobne aj Spike.
„Ty ma tiež vidíš?“ opýtal sa trochu neisto Angel.
„Cítim ťa. Počujem ťa.“ Odpovedala mu.
Buffy si len ponorila ruky do dlaní, a začala plakať. Pravdepodobne boli jej spomienky na Angela ešte stále silné.
„Buffy...“ zašepkal Angel, ktorého tento pohľad ešte väčšmi šokoval. Nedúfal, že by ho mohla ešte milovať. „Neplač.“
„Nechce aby si plakala, Buffy.“ Povedala jej Willow.
Buffy zdvihla oči a obzerala sa okolo seba.
„On tu nie je Will, nič tu nie je, prosím ťa prestaň!“ okríkla ju zrazu.
„Angel pohni s niečím a dokáž, že si tu.“ Vyzvala ho Willow.
Bez slova poslúchol. No keď chcel do ruky chytiť nejaký predmet, nedokázal to, pretože jeho ruka prešla cez všetko.
„Nedokážem to.“ Povedal neštastne.
„Angel, sústreď sa... musíš skoncentrovať všetku svoju energiu. Jedine tak sa ti to podarí. Mysli len na jednu, jedinú vec....“
Angel sa húževnato zamyslel a uprene sa díval na vidličku položenú na mieste na ktorom nikto nesedel. Najprv sa len zatriasla, no po chvíľke sa vzniesla do vzduchu pričom presne opisovala dráhu Angelovej ruky.
„Angel?“ spýtala sa Buffy trochu neisto.
„Doparoma, chlape, ty nám nedáš pokoj ani po smrti?“ naštval sa Spike, no vzápätí ho do nohy kopla Dawn, čím chcela naznačiť aby zmĺkol.
„Tu som, Buffy.“
„ Je tu... počuje ťa Buffy.“ Zreprodukovala jeho slová Willow.
„Prečo si sa vrátil?“ opýtala sa premožiteľka, dúfajúc, že dostane odpoveď.
„Neviem... som tu uväznený... ale nie som mŕtvy. Ja neviem čo sa so mnou stalo... ešte pred chvíľou som bol na začiatku roku 2006 a teraz som tu.“
Willow sa zarazila. „To myslíš vážne, Angel?“ opýtal sa ho čarodejnica neveriacky.
„Smrteľne...“
„V tom prípade, si cestuješ časom ako sa ti zachce.“ Pokúsila sa o vtip Willow.
„O čom sa to rozprávate?“ pýtala sa Buffy, ktorá nepočula Angelove slová a mohla si len domýšľať o čo ide. Willow jej však neodpovedala.
„Chcem sa Buffy niečo opýtať, Will, môžem?“ Willow len súhlasne prikývla.
„Buffy, milovala si ma, keď som sa stal vtedy človekom?“ opýtal sa a čarodejnica zreprodukovala jeho otázku.
„Čo je to za otázka, jasné, že som ťa milovala a vždy aj budem a...“ To čo chcela dopovedať Angel už nepočul, pretože z jeho hrudníka začalo vyžarovať biele svetlo, ktorého ho so zábleskom pohltilo...
Angel sa prestrašene nadýchol a posadil sa na posteľ. Obzeral sa okolo seba a v rohu miestnosti si všimol drevené kreslo v ktorom sedel Spike a spal. Takto to bude lepšie. Aspoň zatiaľ. Bol veľmi zoslabnutý a cítil, že ho bolí každý sval v tele. Priložil si ruku na miesto, kde pred storočiami bilo jeho srdce. Opäť ucítil jeho tlkot... takže to nebol len sen. Skutočne je nažive. Teraz sa však začal zamýšľať nad významom jeho posledných videní v kóme. Netrvalo to dlho a musel si opäť ľahnúť, pretože pohyb mu spôsoboval obrovské vypätie síl... bol však zvedavý, kedy sa prebudí Spike...
„Wolfram&Hart v celej svojej paráde. Ako dobré je byť opäť doma.“ Zasmial sa Angelus, keď vystupoval spolu s Lilah z limuzíny.
„A teraz je mocnejší ako kedykoľvek predtým. Angel si myslel, že tým, že zabije niektorých zo senior partnerov porazí Wolfram&Hart, ale mýlil sa. Sme tu už celé veky a je nemožné nás poraziť.“ Usmiala sa diabolsky.
„Angel? Čo tu robíš? Myslela som, že si sa rozhodol zničiť Wolfram & Hart.“ Pribehla k nemu Harmony no zarazila sa, keď uvidela jeho pohľad.
„Vitaj, Harmony. Lilah, necháš nás osamote? Už dávno som si s nikým neužil.“ Usmial sa na Harmony Angelus a pritiahol si ju rukou k sebe.
„Angel, čo to do teba vošlo?“ spýtala sa prekvapená blondínka.
„Možno, že zo mňa skôr niečo vyšlo. Niečo také, čo sa volá duša, zlatko.“ Usmial sa na ňu.
„Moja kancelária je pripravená Lilah?“ opýtal sa Angelus, ktorý už celý horel túžbou po Harmoninom tele.
„Samozrejme... kľudne choď a uži si... porozprávame sa zajtra.“ Kývla mu Lilah rukou a nasadla späť do auta.
Angelus sa pozrel na Harmony a tá mu pohľad zvodne opätovala. Neváhali ani chvíľu a vošli do sídla firmy.
Už v ceste výťahom Angelus horel vášňou a začal hladkať Harmonine krásne prsia, pričom druhá ruka sa mu kĺzala k jej minisukni. Vášnivo ju začal bozkávať na pery a ona mu bozky opätovala. Na chvíľku sa od nej odtiahol aby mohol stlačiť tlačidlo, ktorým zastavil výťah medzi poschodiami. Nechcel byť vyrušený. Po Harmony túžil od chvíle čo ju ešte ako človeka v Sunnydale zazrel. Harmony mu niekoľkými rýchlymi pohybmi rozopla zips na nohaviciach. Angelus neváhal, zdvihol ju na ruky, pričom si ona obtočila svoje pekné nohy okolo jeho pása. O niekoľko sekúnd pocítila ako upír do nej vnikol a ona sa začala rytmicky pohybovať hore a dole, pričom sa stále s Angelusom bozkávala a občas slastne zavzdychala. Aj Angelus si užíval. Po dlhom väzení v Angelovom tele si konečne mohol užiť.
Harmony však neprestávala ani keď dosiahla prvý orgazmus.... chcela viac....Angelusovi sa takéto ženy páčili. Nikdy nemali dosť. A to miloval. Zmeníl tvár v upíriu a začal ju nežne hrýzť na krku. Presne to isté robila aj Harmony... a z výťahu sa dlho do noci ozývali milostné výkriky dvoch upírov...