6.2. Los Angeles - Znovuzrodenie: Buffy, Spike and...? (Buffy, Spike a...?)


Popis poviedky : Pokračovanie alternatívnej šiestej série Angela...V Angelovom živote sa zjaví jaho stará láska, bude však schopný zniesť to čo uvidí?


Los Angeles. Mesto Anjelov. Mesto nachádzajúce sa na západnom pobreží Spojených štátov Amerických. Mesto kde je všetko možné. Mesto neobmedzených možností, ktoré sa naskytujú nielen návštevníkovi, ale aj bežným domácim obyvateľom. Tejto metropole by sme mohli nájsť samozrejme ešte veľa prívlastkov, ktoré by nič nemali s dejom nášho príbehu. Prečo? Los Angeles, aké poznáme cez deň nie je tým Los Angeles, akým sa stáva v noci. Hoci nesídlilo priamo na pekelnej bráne, démonov a upírov v ňom bolo dosť. Niekedy až priveľa. Tak tomu bolo aj cez túto upršanú noc. V budove Wolfram&Hart sa už nenachádzal žiaden živý tvor. Nebolo tam nikoho, kto by skontroloval či je Wesley skutočne mŕtvy, hoci to nebolo potrebné. Nebolo tam ani nikoho, kto by mohol vypovedať svedectvo o tom, čo sa tu dnes vlastne stalo. Tu už nikoho nezaujímalo, kto vlastne sedí na riaditeľskej stoličke firmy. Všetok dej a zmätok sa presunul do vonkajších priestorov. Do tých temných mokrých ulíc, v ktorých sa len sem tam mihla nejaká ľudská postava, ktorá ani len netušila, aké veľké nebezpečenstvo sa nachádza o pár blokov ďalej. V jednej z takých tmavých ulíc pri hoteli Hyperion...

Angel stál na streche hotela Hyperion a pozoroval nočné Los Angeles. Nič už nebolo ako predtým. Tento fakt si uvedomoval takisto ako si uvedomoval, že on nikdy nezostarne. "Na čo myslíš?" ozval sa spoza neho nejaký známy hlas. Hlas, ktorý tak dlho nepočul, ale posledné dni si ho doslova vychutnával. Otočil sa a uvidel Cordeliu.
"Rozmýšľam nad tým ako som sa rozhodol," vyslovil nahlas svoju myšlienku upír.
"A nad čím konkrétne?"
Mlčal. Nevedel či jej má všetko povedať.
"Vieš Cordy... rozmýšľal som či neexistuje aj iná cesta. Ja už proste nevládzem," vzdychol si Angel. Skutočne nevládal. Bol unavený. Unavený bojom. Unavený aj svojím "životom".
Prežil už toho toľko a predsa bol vo svojom vnútri taký prázdny. Jediné čo ho napĺňalo bola láska k Buffy. Až kým ju nestratil. Pozrel sa dolu do uličky a videl aká je tmavá.
"Vieš tam dole sú tisíce tých tvorov. A aj keď stále nejakého zabijem, stále sa objaví nejaký ďalší, častokrát ešte horší. A tak to ide stále dookola."
Pocítil ako mu na rameno položila svoju ruku. Cítil jej teplo. Ľudské teplo, ktoré vyžarovalo z každého živého tvora.
"To bude dobré," povedala brunetka a objala ho.
Angel sa musel podvedome usmiať, lebo si spomenul na to, aká bola Cordelia ešte pred pár rokmi. Rozmaznaná roztlieskavačka, ktorá sa bála každého šuchnutia v tme a ktorá stále myslela iba na seba ako na niekoho iného. Ako veľmi sa môžu ľudia zmeniť. Len treba aby dostali šancu. Cordelia ju dostala a aj ju využila.
"Angel, pozri sa mi do očí..." zašepkala mu do ucha.
Upír na ňu uprel svoje hnedé oči a videl, že tie jej sa lesknú. Ako keby jej bolo do plaču.
"Ja v teba verím..." šepkala. "A viem, že ma nesklameš."
Usmiala sa a Angel sa nedokázal neusmiať.
"Panebože, toto je teda dojímavá scénka," ozvalo sa z tmy.
"Vypadni Spike!" zavrčal naňho Angel.
"Čo nesedím ti v kartách? Ako ťa poznám, chystal si sa ju práve oprieť o múr a..."
"Sklapni Spike!" zakričala naňho Cordelia, ktorú prítomnosť neželaného hosťa poriadne napálila. Bolo vidieť ako ostal zaskočený. Od nej to skutočne nečakal.
"Ale no ták! Len som žartoval," bránil sa Spike.
"No tak ti potom radím aby si odtiaľto čo najrýchlejšie vypadol," zavrčal opäť Angel.

Spike zbehol dole po schodoch. Poriadne ho tí dvaja vytočili. Veď len žartoval... a tá brunetka musela zase všetko zobrať vážne. Teda! Otvoril si sklenené dvere a vošiel do Salónika, kde sedela Illyria a práve sa hrala s myšou, ktorú prd malou chvíľou chytila.
"Ale, čo sa stalo? Náš Spike vyzerá byť nejaký naštvaný," prehodila bez toho aby sa naho musela pozrieť. Vycítila to z neho, hoci nebol človekom.
"Akoby som nemal byť naštvaný, keď ma tí dvaja poslušne vypoklonkovali zo strechy?" usadil sa naštvane do kresla a vytiahol z vrecka škatuľku cigariet. Otvoril ju no vzápätí ju aj zavrel a skrčil, pretože už bola prázdna. Zaklial. Dnes mu skutočne nič nevychádzalo.
"Kedy sa vráti Gunn?" spýtal sa jej, nakoľko vedel, že ho bola dnes v podobe Fred pozrieť v nemocnici.
"Tí amatéri vraveli, že ho prepustia o také dva dni. Ak sa nič neskomplikuje," odpovedala mu, no aj tak sa naňho ani len nepozrela. Očividne ju až príliš zaujímala tá maličká sivá myška. Spike prevrátil oči. To už skutočne nikoho nezaujímal? Odvtedy čo bolo Sunnydale zničené sa k nemu v Los Angeles správala dobre jedine Fred. Aj keď si to nikto neuvedomoval aj on mal svoje city. Aj on mal dušu. A čo ho najviac štvalo, bolo to, že sa tá veštba nevyplnila. Zastavil Apokalypsu! Dokonca dvakrát! Ale nie. Prečo by Sily malo zaujímať, že sa chce stať človekom? Mal na to plné právo. Angel sa toho práva však vzdal. Postavil sa a obliekol si svoj dlhý čierny kabát, ktorý si kúpil namiesto toho o ktorý prišiel.
"Kam ideš?" spýtala sa bez záujmu Illyria.
"Kúpiť si cigarety. Musím vypadnúť, lebo by ma tu porazilo!" zavrčal a tresol za sebou dverami.
"Technicky vzaté by to asi nebolo možné," dodala Illyria a pokračovala so svojou hrou s myšou.

"Takže čo tu máme?" spýtal sa Palfrey a začal si prezerať obrovský fascikel, ktorý mal na stole.
"Zistil som, čo si chcel vedieť Sap. Tu máš všetko čo máme o ANGEL INVESTIGATIONS. Ako vidíš je toho pomerne dosť," odpovedal mu Frankie Withmore, výskumný pracovník NSA v Los Angeles.
"Tak sa na to pozrime: ANGEL INVESTIGATIONS, založená... uhm... v roku 1999.
Zakladajúcimi členmi boli Cordelia Chasová a Allen Francis Doyle. Allen Francis Doyle zahynul za záhadných okolností ešte v roku 1999."
"Aká je vlastne špecializácia tej firmy?" spýtal sa Sap po chvíľkovom listovaní v papieroch. "Údajne detektívna agentúra."
"Aha... takže detektívi..." zamyslel sa Palfrey.
"Presne." potvrdil mu Frankie.
"Niečo mi na to nesedí. Len neviem prísť na to, že čo." vzdychol si Palfrey a zložil si okuliare aby si mohol pretrieť oči."
"Máš niečo nové ohľadom tých démonov?" spýtal sa Frankie.
"Ani nie. Chlapci sa na to pozreli a jediné, čo zistili bolo, že pravdepodobne ich niekto vyzabíjal za pomoci sečných zbraní."
"Vyzeráš unavený," podotkol po chvíľke Withmore. "Stratil si dokonca prirodzenú farbu pleti."
"Je toho na mňa veľa, Frankie. Odkedy ma prevelili k projektu Destiny nezvládam to," zosmutnel Palfrey.
"Aj na mňa to bolo spočiatku veľa. Ale zvykneš si. Hlavne si musíš pred tými vecami udržať chladnú hlavu," pritakal mu Frankie.
"To je pravda. Predsa nechceme skončiť ako projekt tej Walshovej. To bola katastrofa," poznamenal Sap a Frankie mu musel dať zapravdu. Withmore tam bol pred niekoľkými rokmi a videl čo sa stalo. Nebyť vtedy tých civilistov, určite by bol teraz už mŕtvy.

"Kam išiel?" spýtal sa Angel, ktorý práve vošiel spolu s Cordeliou do salónika a videl, že Spike tam nie je. Nie že by ho to až tak zaujímalo, ale chcel mať istotu, že sa mu nebude pliesť pod nohy.
"Vraj si išiel kúpiť cigarety," odpovedala bývalá bohyňa.
"Vyzerá to, že sa staré časy vrátili," usmial sa Gunn spomedzi dverí a položil na zem svoju cestovnú tašku.
"Hej ty!" usmial sa Angel a podal mu na privítanie ruku.
"Čo tu robíš? Nemal si sa vrátiť až pozajtra?"
"Podpísal som prehlásenie, že idem na vlastnú zodpovednosť. A tak som tu," zasmial sa Gunn.
"Cordelia..." usmial sa keď si všimol dievča stojace len kúsok od Angela. Vedel, že sa vrátila. Keď ho bola Illyria navštíviť podrobne ho informovala o všetkom čo sa v hoteli dialo.
"A informovala ťa, že nás tu boli vypočúvať federáli?" spýtal sa už teraz s vážnou tvárou upír. "Áno. Ale nemyslím si, že by nás mohli z niečoho obviniť. Veď nemajú proti nám žiadne dôkazy," zvážnel aj Gunn.
"V to pevne dúfam," usmial sa Angel a pomohol Gunnovi s taškou.

"To je na zošalenie!" hundral si popod nos Spike, ktorý išiel tmavou ulicou.
"Prešiel som tri obchody a nikde nemali cigarety! Čo je toto za svet?!" rozprával sa sám so sebou. Napriahol sa a Beckhamovským spôsobom odkopol jednu zo starých plechoviek od piva. To nebolo fér. Angel sa všetkého vzdal a vždy dostal niečo naspäť. A čo on? Nikdy nedostal od života nič zadarmo.
"To bol pekný kop," ozval sa hlas za ním. Spike sa otočil no vzápätí pocítil prudkú bolesť v tvári a uvedomil si, že letí vzduchom. S rachotom dopadol medzi staré škatule z ktorých sa naňho vysypali rôzne druhý odpadkov. Staré paradajky, nedojedené sardinky a ešte veľa podobného svinstva.
Zavrčal a jeho tvár sa zmenila v upíriu. Niekoľkými prudkými pohybmi zo seba striasol škatule aj s väčšinou odpadu.
"Hej! Kto si myslíš, že si? Biť takto náhodných chodcov nie je zábavné!" zakričal do tmy, kde videl len tmavú siluetu útočníka.
"Tak pokiaľ viem, ty nie si náhodný chodec..." postava vykročila z tmy. "A potom... zaslúžil si si to."
Spike ostal stáť ako skamenený. Čakal by hocikoho len ju nie. Lenže z údivu ho vytrhla ďalšia prudká rana do žalúdka.
"To máš za to, že si mi o sebe nedal vedieť..." nasledoval ďalší úder. "A toto za to, že si nažive. Teda svojím spôsobom," povedala Buffy a jemne pobozkala upíra na pery.
"Myslím, že tento spôsob trestu sa mi páči viac ako bitka," usmial sa, keď sa konečne dostal k slovu.

"Bože, je to tu opäť!" vykríkla Cordelia a chytila sa za hlavu. Hoci si už za tie roky zvykla na vízie, chvíľková absencia jej vonkoncom nepomohla. Cítila ako ju pri páde zachytili niečie ruky namiesto toho aby dopadla na zem.
Angel ju pevne držal v náručí aby si náhodou počas jednej zo svojich vízií neublížila. Tieto veci už tiež spolu s ňou prežil už mnohokrát a aj on sám vedel, aké sú prvé vízie bolestivé. Ale len vďaka nim sa mu podarilo poraziť Wolfram&Hart.
"Muž... možno štyridsaťpäť rokov... nebezpečie..." vzdychala Cordelia počas svojej vízie a pred očami sa jej mihotali rôzne obrazy z toho čo sa v najbližšom čase malo stať.
"Aha... vizionárka...." usmiala sa Illyria. Aspoň niektoré veci sa nikdy nezmenia. Aj za jej časov existovali ľudia s určitými schopnosťami. Dokázali vidieť budúcnosť a mnohokrát aj jej samotnej pomohli vyhrať nad jej protivníkmi.
Cordelia sa triasla v upírovej náruči, keď vízia skončila.
"Angel... videla som niečo... niečo strašné..." šepkala mu do ucha.
"Ukľudni sa... hlavne ostaň pokojná," objímal ju Angel, ktorý si bol dobre vedomý toho čo prežíva.
"Ten chlap... je to v nejakom podzemnom bunkri. Sú tam démoni... veľa démonov.
Zelených... veľké rohy..." vykoktala zo seba.
"Gunn, nájdi mi mapy mesta. Musíme prehľadať všetky bunkre, ktoré prichádzajú do úvahy." prikázal mu Angel a pomohol Cordy sa posadiť. Treba urýchlene konať. A on to vedel.
"Illyria?"
"Poslúcham."
"Počula si čo hovorila... obehni svojich známych, teda tých ktorých si nechala nažive, a skús niečo zistiť o tom chlapovi."
"A prečo to nespravíš ty?"
Angel jej na túto otázku neodpovedal, len sa na ňu svojím výhražným pohľadom pozrel a ona len rezignovane mávla rukou a vybehla von dverami pričom ich nechala otvorené. Za svojej doby by ten drzý upír visel na mučiacom kole natočenom na východ a čakal by, kým by vyšlo slnko. Lenže teraz nie. Začínala v sebe vo vnútri cítiť, že sa začína pomaly stávať niečím ako človek. Najprv tá smrť Wesleyho. Tá ju skutočne dostala. Bolo to síce len pred pár dňami, no chýbal jej. A teraz nedokázala už ani odporovať Angelovi. To nebola ona.
"Ľahni si, Cordelia. My sa o to postaráme," zobral Angel deku a prikryl ju aby jej nebola zima. Vzal svoj kabát a chystal sa vyjsť von.
"Angel..."
"Áno?" otočil sa vo dverách.
"Milujem ťa," usmiala sa naňho Cordelia a on jej úsmev opätoval. Angel si však až priveľmi dobre uvedomoval význam slova "Milujem ťa". A on bol zatiaľ schopný vysloviť túto vetu len jedinej osobe. Angel sa otočil k stolu aby si vzal z neho ešte nejaké papiere.
"No ale... vyzerá to, že je tu poriadne rušno," ozval sa Spike, ktorý práve vošiel dovnútra a všimol si Gunna sediaceho vo vedľajšej miestnosti za počítačom.
"Kde si sa flákal? Máme pohoto..." obrátil sa upír a papiere, ktoré mal v ruke mu spadli na zem a spôsobili tam pomerne veľký neporiadok. Ostal tam stáť, ako keby sa mu zjavil duch. Vlastne jeho by ten duch ani tak veľmi neprekvapil, ale aj tak ostal náramne prekvapený.
"No čo, si prekvapený, svalovec?" spýtal sa Spike a vášnivo pobozkal Buffy. A ona sa mu s radosťou oddávala. Niečo vo vnútri Angela sa zlomilo. Upír sa ledva dokázal udržať na nohách. Lenže nesmel dať najavo, že ho to rozrušilo. Nesmel, lebo to by určite potešilo toho odporného blonďáka.
"Gunn, povedz Spikovi o čo ide," dal príkaz pomedzi zuby Angel a obliekol si plášť. Lenže Premožiteľka mu nedovolila odísť. Postavila sa do dverí aby nemohol prejsť. Všimla si, že Angelov pohľad nebol úplne ľahostajný, keď ju uvidel so Spikom.
"Počkaj, môžem vám pomôcť," navrhla mu očakávajúc odpoveď.
"Radšej pomôž tomu svojmu maznáčikovi..." zasyčal upír.
"Poď sem miláčik, nebudeš sa predsa prosíkať nejakému hlupákovi, ktorý za to ani nestojí," podišiel k nej Spike, ktorý celú vec s veľkým pobavením počúval.
"Daj si pozor na jazyk," pohrozil mu Angel a konečne vyšiel z dverí. Ako keby to bolo symbolické, nebo v tú chvíľu práve preťal blesk a rozpršalo sa. Angel vykročil do tmy a pomaly sa jeho krok zrýchlil v beh. Musel odtiaľ zmiznúť. Musel byť čím ďalej od nej. Očakával by hocičo. Len toto nie. Ona a Spike. Po tvári mu začali stekať slzy. Angel plakal málokedy. Naposledy plakal v ten osudný deň, ktorý sa nikdy nestal. Zastavil sa a klesol na kolená. Toto nie. Nie neveril, že by to mohla byť pravda.

Buffy sa posadila na jednu zo stoličiek, ktoré boli v sále. Spike práve počúval, čo hovorí Gunn o Cordeliinej vízii. Celý čas rozmýšľala nad tým, čo jej povedal: Radšej pomôž tomu svojmu maznáčikovi... Lenže on nechápal, že ona milovala práve jeho? Lenže si nebola istá, či on miluje ju. Veď videla ho ako sa bozkáva s Cordeliou! S ňou! To bolo predsa pre ňu čosi absurdné. Veď ona bola iba skazená, namyslená a hlúpa cheerleaderka. Žiarlila na ňu. Nikto si nevie predstaviť ako na ňu žiarlila.
"Buffy, ahoj!" pozdravila Cordelia, ktorá sa posadila stále zabalená v deke, na pohovke.
"Ehm... ahoj!" odzdravila trochu v rozpakoch, pretože stále jej behali po rozume myšlienky na "hlúpu" Cordy.
"Takže ty si tu..."
"Áno..." odpovedala stroho a nevraživo Premožiteľka.
"Prečo si..." spýtala sa Cordelia.
Buffy začínala mať Deja vu. Presne takúto situáciu zažila, keď prišla pred mnohými rokmi poprvýkrát za Angelom do LA.
"Willow mi volala, že Spike je nažive," odpovedala Buffy a vrhla na ňu spýtavý pohľad, z ktorého sa jasne dalo vyčítať, že voči nej nepociťuje nejaké extra sympatie. Nechápala ako sa Angel mohol zaľúbiť do ženy ako je ona.
"Miláčik, idem von ideš so mnou? Gunn mi dal dobrý tip na miesto o ktorom mohla mať Cordelia víziu," spýtal sa Spike a rukou jej vošiel do jej krásnych blonďatých vlasov.
"Samozrejme. Kedy vyrážame?" súhlasila Premožiteľka.
"Okamžite."

Palfrey vyšiel von z budovy NSA a v ruke držal kľúče od auta. Dnes to bol ťažký deň. Ako všetky posledné. Potreboval urýchlene uzavrieť ten prípad s vyvraždením tých démonov. Nezvládal to. Akosi mu unikali súvislosti. A nevedel prísť na koreň veci. Odomkol svoje BMW a nastúpil dovnútra. Položil hŕbu spisov na sedadlo spolujazdca a zhlboka si vydýchol. Vzápätí sa od ľaku strhol a jeho pravá ruka automaticky siahla po jeho Berretu, ktorú nosil vždy pri sebe. Mnohí si o ňom mysleli, že je fanatik, ale po tom čo zistil, čo všetko sa pohybuje po nociach ulicami, mu nebolo všetko jedno. Aj to bol jeden z dôvodov prečo sa pridal k projektu Destiny.
"Sap, zabudol si si v kancelárii kľúče od domu," ozvala sa cez sklo jeho sekretárka. Bolo to mladé veľmi atraktívne dievča, ktoré mohlo mať tak dvadsaťpäť rokov. Usmiala sa. Hoci si to Palfrey nikdy nechcel pripustiť, niekde vo vnútri cítil, že ho táto žena miluje. Lenže on už nebol schopný milovať. Po tom ako zahynula Karolína, nebol schopný nadviazať vzťah so žiadnou inou ženou, a mohla byť hocijako atraktívna.
"Ďakujem ti Niki. Ušetrila si mi spiatočnú cestu," usmial sa na ňu a zobral si od nej kľúče. "Nemáš za čo Sap, veď vieš že pre teba všetko," opätovala jeho úsmev a pri posledných slovách sa naňho zvodne pozrela.
"Jasné, onedlho budeš stáť pred mojou kanceláriou a budeš mi robiť kampaň na prezidenta Spojených štátov," zažartoval agent.
"Prečo nie? Myslím, že by si bol dobrým prezidentom."
"Ak by som ja bol dobrým prezidentom, tak ty by si musela panenka Orleánska."
Opäť sa usmiala. Ten chlap ju vždy vedel rozosmiať.
"Dobrú noc," rozlúčil sa Palfrey a vložil do zapaľovania kľúč.
"Dobre si oddýchni Sap, zajtra ťa čaká ďalší náročný deň," zakývala mu na rozlúčku a sledovala ako so svojím BMW zmizol v tme. Jediným znakom toho, že tam v diaľke išlo jeho auto boli dve červené zadné svetlá...

"Čo si zistil Gunn?“" spýtal sa do telefónu premočený Angel. Nevedel ako dlho kľačal na tej zemi. Možno to boli celé hodiny. Hodiny nepredstaviteľného smútku a bolesti. Oblohu opäť preťal blesk. Táto noc mu pripomínala tú, keď spoločnými silami porazili Wolfram&Hart. "Mám tu niekoľko adries, kde by sa mohli tí démoni nachádzať. Poslal som Spika s Buffy nech to overia," oznámil mu černoch do telefónu a postupne nadiktoval upírovi všetky adresy. Angelovi sa trochu pootvorili ústa. Takže Buffy je so Spikom.
"Ako si ju mohol poslať do takého nebezpečenstva?" zavrčal do telefónu, pretože si uvedomoval aké náročné sú misie, ktoré vyplývajú z vízií.
"Je už veľká Angel... a okrem toho je tam s ňou Spike, ten sa o ňu postará..."
"Čo ti už načisto šibe?! Veď Spike sa nedokáže postarať ani sám o seba, nieto ešte o Buffy!" zakričal nazúrene upír do telefónu.
"Angel nehnevaj ...." chcel Gunn niečo povedať, no vzápätí počul v telefóne ten tón, ktorý tak neznášal. A ešte väčšmi neznášal, keď mu niekto zložil telefón. Naštvane buchol päsťou o stôl. Angel začul nejaké hlasy. Povedomé hlasy. Ale odkiaľ? Z vedľajšej uličky.

"Prečo si mi nedal vedieť, že si nažive?" spýtala sa.
"Vieš Buffy, bolo to tu príliš zložité. Najprv som bol iba duchom a nejakým zvláštnym kúzlom som bol viazaný k Wolfram&Hart. No a potom, keď sme boli s Angelom v Ríme a videli, že máš vlastný život tak sme..."
"Ty a Angel ste boli v Ríme?" prekvapene ho prerušila Buffy.
"No... ehm... mali sme tam jeden prípad." snažil sa rýchlo zachrániť situáciu Spike a mysľou sa vrátil do toho dňa, keď videl Buffy v Ríme na diskotéke.
"Takže TY si BOL v Ríme a ani si ma nebol navštíviť?! A ani si nedal vedieť, že si nažive?!" "Boli sme ťa aj s Angelom pozrieť, ale ty si bola vtedy očividne... ehm... zaneprázdnená." vysvetľoval Spike.
"A tak ste sa s Angelom rozhodli, že už nebudete viac vstupovať do môjho života."
"Pochop Buffy, bolo to tak najsprávnejšie."
"Aha. Takže ďalší hrdina, ktorý robí všetko len pre moje dobro!" okríkla sa naňho Premožiteľka.
"Ale..."
"Ale... ale... myslel vtedy aspoň jeden z vás na mňa? A na Dawn? Na ňu si si nespomenul? Vieš ako trpela, keď si po Sunnydale zmizol?" Buffy začínala plakať a to Spike nechcel. Nechcel však ani počúvať ďalšie výčitky na jeho adresu. To si radšej počká na Angela, nech sa bráni aj on. Oboma rukami chytil Buffy za plecia a na pery jej vtlačil svoj bozk. Bol prekvapený, že sa vôbec nebránila. Buffy bola šťastná, že ti urobil a jeho bozky mu začínala oplácať. Stáli tam v daždi a vôbec netušili, že ich niekto pozoruje. Spike chytil premožiteľku pevne za jej krásny zadoček a ona začínala slastne vzdychať. Nevedela prečo to robí, veď ona predsa milovala Angela. Lenže jej túžba bola silnejšia ako ona. Pritlačil ju k stene a začal si rozopínať nohavice v čom mu ochotne asistovala pričom ho stále bozkávala na pery ako dravá šelma. Triasla sa vzrušením. Sex už nemala niekoľko mesiacov. Vlastne odvtedy čo zmizlo Sunnydale z povrchu zemského.
Cítila ako vnikol do nej. Takto to mala rada. Drsne a rýchlo. A on jej to dával. Spike jej rukami vkĺzol aj pod bundu a začal jej rozopínať podprsenku. Nebolo to ťažké. Vôbec sa nebránila. Usmieval sa. Teraz bola už len jeho. Buffy hlasno vzdychala.
"Ešte, ešte!“" kričala a Spika to ešte viac vzrušovalo. A Spike do nej opakovane vnikal, čo jemu aj jej spôsobovalo po toľkom čase neuveriteľnú rozkoš.
A ani jeden z nich si nevšimol, že postava, ktorá ostávala stále zahalená v tme sa zapotácala, keď hľadela na scénu pred sebou. Podľa tvaru tela to bol muž. Oprel sa o najbližší múr aby nespadol na zem. Jeho nohy mu vypovedali poslušnosť. Angel sa opäť pustil do plaču. To už bolo pre dnešný večer priveľa. Najprv to jej šokujúce objavenie a vzájomné pusinkovanie sa s blonďáčikom a teraz si to rozdávali priamo pred jeho očami. Pozeral sa ako rytmicky sa so Spikom hýbe a nenávidel ho za to. On mal byť na jeho mieste! Cítil tu bolesť vo svojom vnútri. Presne tam kde kedysi mal srdce. Teraz v tejto chvíli by mohol dať odpoveď na jednu z najzložitejších otázok: Kde sídli ľudská duša? No predsa v ľudskom srdci. Nie v mozgu ani v kostiach. V srdci. Má tam svoje stále miesto. A keď vidí veci, ktoré teraz videla Angelovými očami začne sa zväčšovať čím spôsobuje človeku bolesť. Psychickú bolesť.
Upír sa konečne mohol pustiť steny. Mysľou mu prebehla myšlienka ako by asi zareagovali, keby tam teraz napochodoval. Pravdepodobne by im to bolo úplne jedno a oni by pokračovali vo svojej "činnosti". Musel odtiaľ vypadnúť. Ostávala ešte jedna adresa, kde sa mohli tí démoni schovávať. Musí ich vyzabíjať. Musí si niekde vybiť zlosť. Vybehol z uličky a posledné čo počul boli Buffyne vzdialené vzdychy a blízke škrípanie bŕzd.
Cordelia si vzala z kuchyne šálku s kávou a vrátila sa naspäť k Gunnovi. Ten stále sedel pri počítači a prezeral mapy mesta. Tento chlap si na svojej práci dával skutočne záležať.
"Mal by si sa už konečne vybaliť," poznamenala a hlavou kývla smerom k cestovnej taške, ktorá stála neďaleko na zemi.
"Vybalím sa len čo s týmto skončím," povedal neprítomne a svoj zrak stále upieral na monitor.
Cordelia odpila z kávy a podišla k oknu. Vonku stále pršalo. Odkedy sa vrátila každý deň muselo pršať. Ale jej to už nevadilo. Bola späť a to bolo najdôležitejšie. Už nebola žiadnou vyššou bytosťou. Konečne bola normálna. Začula ako vo vstupnej hale buchli dvere. To bola Illyria. Vrútila sa do miestnosti ako tornádo.
"Zistila si niečo?“" spýtal sa Gunn opäť neprítomne, pretože vopred tušil čo mu odpovie. Táto bohyňa mala dosť veľký problém prispôsobiť sa dnešnému svetu. A o to väčší problém bolo nájsť si nejakých známych. Ono by to vlastne ani takým problémom nebolo, lenže ktorýkoľvek z démonov oslovil Illyriu bez jej dovolenia, ten zvyčajne skončil roztrhaný na márne kúsky.
"Opis, ktorý nám dala táto vizionárka, sa celkom hodí na jedno miesto pri centre. Tu je adresa," oznámila stroho Illyria a hodila Gunnovi na stôl pokrčený a mokrý papierik popísaný guličkovým perom.
Chlapa za počítačom očividne táto správa prekvapila a hneď sa pustil do porovnávania adresy s tými, ktoré dal Spikovi a Angelovi. Zhodovala sa. Usmial sa. Takže alebo Angel, alebo Spike tento problém už aj tak vyriešia.
"Takže... ideme už konečne zabíjať?" spýtala sa nedočkavo Illyria, ktorej chýbalo vzrušenie z boja.
"Spike s Angelom si s tými potvorami už poradia, ale ak by sa ti chcelo..."
Ex-bohyňa nečakala kým dokončí vetu, schmatla pokrčený papierik a opäť vybehla von do dažďa aby sa tiež mohla zúčastniť na zabíjaní.
Cordelia všetko len mlčky sledovala a až po chvíli prehovorila.
"Zdá sa mi to, alebo som len ja taká hlúpa, že jej nejako nerozumiem?" spýtala sa, no bola to skôr taká rečnícka otázka, ktorá nepotrebovala odpoveď.

Palfrey šliapol prudko na brzdu a strhol volant. V akadémii ich cvičili, že človek potrebuje na reakciu minimálne sekundu. Oni boli vytrénovaní zareagovať v priebehu polsekundy. Lenže ani tá polsekunda teraz nebolo dosť. Ten chlap mu vbehol do cesty a Palfrey videl ako jeho telo dopadlo najskôr na kapotu, potom na predné sklo, ktoré sa vďaka veľkému tlaku roztrieštilo na márne kúsky. Inštinktívne si zakryl oči aby mu úlomky náhodou nepoškodili sietnicu a on neoslepol. O niekoľko sekúnd pocítil, že jeho auto dokončilo brzdnú dráhu a že sa už nehýbe. Rýchlo otvoril dvere a pozrel sa za auto. Na ceste ležalo telo muža oblečeného v čiernych nohaviciach, tričku a čiernom koženom saku. Vyskočil z auta. Panebože len nech ten chlap nie je mŕtvy. Priskočil k nemu a otočil ho aby mu videl na tvár. Ale veď... túto tvár už niekde videl. Áno, veď to je ten chlap z tej spoločnosti, čo ju dal preveriť. Ako sa len...? Angel. Áno, volá sa Angel. Predpokladal, že je to priezvisko pretože pri predstavovaní mu bolo povedané len toto meno. Rukou mu siahol na krk a snažil sa mu nahmatať pulz. Nič. Dopekla veď on ho zabil! Lenže Palfrey v takýchto situáciách nestrácal duchaprítomnosť. Otočil ho na chrbát a spojil svoje dlane aby mu mohol poskytnúť masáž srdca a umelé dýchanie. Podľa vonkajšieho zjavu bolo vidieť, že má nejaké tie odreniny, ale na zlomené väzy to nevyzeralo. Toto tu už dávno nerobil. Naposledy oživoval Karolínu. Ale neúspešne. Tento chlap však nesmie zomrieť. Nie preto, že by Palfreyho mohli za to odsúdiť, ani kvôli palcovým titulkom v novinách, že agent NSA zavinil smrť človeka. Teraz išlo len o život toho chlapa. Svoje ruky priložil na stred hrudníka a snažil sa rozmasírovať upírove srdce.
Angel cítil nejaký zvláštny tlak na hrudi. Cítil sa ako keby mu bilo srdce. Ale veď to nebolo možné, bol už dávno mŕtvy. Žeby sa napriek všetkému vyplnila tá veštba? Otvoril oči a keby bol nažive, určite by na mieste skolaboval. Zhora sa naňho pozeral Agent s ktorým sa rozprával tesne po zničení Wolfram&Hart. Teraz sa s ním síce nerozprával, lenže ten chlapík mu rytmicky svojimi dlaňami oživoval srdce. Palfrey si všimol, že Angel otvoril oči. V tom okamihu v duchu poďakoval bohu za ďalšiu láskavosť.
"Vďakabohu, ste nažive,“" vyslovil po chvíľke nahlas svoje myšlienky, nevediac o tej trpkej irónii.
"Vyzerá to tak," prikývol Angel a už sa zbieral zo zeme.
"Moment! Počkajte, musím vás odviezť do nemocnice," povedal Palfrey prekvapený tím čo vidí. Ten človek ako keby sa nič nestalo chce vstať zo zeme. A pritom ho v rýchlosti 80 kilometrov za hodinu zrazilo BMV.
"Som v poriadku, nič mi nie je," oznámil stroho Angel, ktorý sa chcel čo najskôr zbaviť toho chlapa z NSA. Nemal z neho dobrý pocit. Tak ako nemal hneď od začiatku dobrý pocit z Lindseyho.
"Trvám na tom," zaujal neústupčivý postoj Palfrey, ktorý bol napriek všetkým okolnostiam veľmi čestným mužom. A nebál sa priznať si vinu a niesť za ňu patričné dôsledky.
"Skutočne mi nič nie je... zabudnime na to," stále odmietal upír, ktorý si nemohol dovoliť ísť do nemocnice pretože pre doktorov by bol ich triumfom na získanie Nobelovej ceny za medicínu.
"V tom prípade vás aspoň odveziem domov," ponúkol sa Palfrey, ktorý si uvedomil, že toho chlapa asi len tak ľahko nepresvedčí a tak sa rozhodol pristúpiť aspoň ma kompromis. Angel tentokrát už musel pristúpiť. Pokiaľ by to neurobil, začal by Palfrey sliediť a to nepotreboval. Mal teraz až príliš veľa problémov a nepotreboval si vyrábať ďalšie.
"Lenže máte vybité sklo... a to som spôsobil ja..." pokúšal sa zmeniť tému Angel.
"O nič nejde. Štát mi to preplatí. Poviem, že som prenasledoval nejakého zločinca," zasmial sa Palfrey.
Aha, takže takto sa rozdávajú peniaze daňových poplatníkov — pomyslel si Angel, ale radšej tú myšlienku nevyslovil nahlas.

"Bude lepšie keď sa vrátime do hotela," prehlásil mokrý Spike a zapínal si nohavice.
"Asi áno,“" usmiala sa naňho Buffy a opäť ho pobozkala na pery.
"Bolo to skvelé..." dodala nakoniec.
"A aké iné by to so mnou malo byť?" spýtal sa s úsmevom upír hoci vedel, že na túto otázku mu neodpovie. Hoci to bolo len takto narýchlo, teraz už konečne pocítil nad Angelom víťazstvo. Buffy bola jeho a to bol z jeho pohľadu nevyvrátiteľný fakt.
"Bolo by lepšie, keby sme už išli," poznamenala namiesto odpovede premožiteľka a vykročila smerom k hotelu Hyperion.
"Čo? Bojíš sa, že sa o nás bude ten svalovec báť?" zasmial sa ironicky Spike, pretože vedel, že Angel bol napriek všetkému stále jej slabým miestom.
Opäť neodpovedala. Cítila sa ako keby tým čo pred chvíľou so Spikom robila, zradila Angela, ktorého tak veľmi milovala. Nevedela si predstaviť, ako by vyvádzal, keby sa to dozvedel.

"Takže, povedzte mi pán Angel, ako sa darí vašej firme?" spýtal sa Palfrey, pokúšajúc sa nadviazať s upírom konverzáciu. Angel z toho síce nebol nadšený, ale aby nevzbudil podozrenie musel odpovedať.
"Posledné mesiace sme firmu trochu zanedbali, ale pomaličky sa snažíme vrátiť do starých koľají," odpovedal mu stroho. Po tom, čo pred chvíľou videl v tej uličke mu vôbec nebolo do reči. Chcelo sa mu vracať. Teraz však nevedel, či je to z toho čo videl, alebo z toho, že ho Palfrey prešiel autom.
"A čo vy agent? Ako pokračuje váš prípad?" snažil sa zmeniť tému, a pritom zistiť či ho náhodou z niečoho nepodozrieva.
Sap bol touto otázkou celkom prekvapený. Nepredpokladal, že by sa ho mohol Angel na niečo takéto opýtať, aj keď táto jeho otázka mala celkom logiku.
"Je to veľmi zložité a zároveň veľmi jednoduché. Na jednej strane sa neviem pohnúť z miesta a na druhej cítim, že riešenie už mám na dosah ruky," pokrútil Palfrey hlavou ako keby chcel zdôrazniť vážnosť svojho prejavu. Vzápätí Angel pocítil, ako auto spomaľuje, pretože prichádzalo na križovatku. Cítil ako sa mu studený vietor, ktorý do kabíny vchádzal cez priestor, ktorý zvyčajne vypĺňalo predné sklo, sviští medzi vlasmi ako keby lietal. Ale on to tak necítil. Jediná vec, ktorá ho teraz trápila a zaujímala, bola Buffy. Ako len mohla?
Nechápal to. Zvnútra ho niečo zožieralo. Dobre vedel, že je to žiarlivosť. Žiarlil na Spika. "Sme tu," vytrhol ho z myšlienok Palfrey, ktorý zastal pred hotelom Hyperion.
"Ďakujem vám za odvoz. Nemuseli ste sa namáhať," pokúsil sa Angel o náznak úsmevu a pevne dúfal, že to nevyzeralo ako grimasa zo zlej grotesky.
"Bola to moja povinnosť. Keď ste už nechceli ísť do nemocnice, tak som vás aspoň odviezol domov," mávol rukou Palfrey, ktorý sa ešte stále bál o Angela, či náhodou nemá nejaké vnútorné krvácanie.
"Rád som vás videl. Dobrú noc," povedal upír a vystúpil z auta.
"Dobrú noc," odzdravil ho agent a sledoval ako Angel zmizol vo vstupných dverách hotela.

Angel za sebou dvere a keby bol človekom tak by si zhlboka vydýchol. To bolo tesné. V hale sa zjavila Cordelia a keď ho zbadala, nemohla sa ubrániť svojmu prekvapenému výrazu. Angel sa nechápavo na ňu pozrel a ona mu naznačila, nech sa na seba pozrie. Skutočne. Celé jeho oblečenie bolo mokré, dotrhané a špinavé. Nechcel si ani len predstaviť ako musel vyzerať v tvári.
"No vyzerá to tak, že ten chlap z mojej vízie je zachránený," usmiala sa po chvíli, predpokladajúc tento fakt.
"Nie tak celkom," odvrkol Angel. "Práve som šiel na tú adresu, ktorú mi dal Gunn, keď ma zrazil, hádaj kto?" začal rozprávať trochu rozčúlene.
"No vzhľadom na to ako vyzeráš, tak to tipujem na parný valec," zasmiala sa Cordelia, ktorá si aj napriek tým rokom strávených s Angelom stále potrpela na to aby ľudia boli pekne a čisto oblečení.
"Omyl. Bol to Palfrey, ten agent z NSA."
"Čo sa to tu deje?" vošiel do miestnosti Gunn s Illyriou.
"Angel, čo sa ti..." chcel sa spýtať černoch no Cordelia mu hneď skočila do reči.
"Zrazil ho agent z NSA."
"Ten sympaťák? Dúfam, že si mu veľmi neublížil," ozvala sa Illyria. Všetci traja na ňu vrhli svoje udivené pohľady. Ale rovnako všetci traja si uvedomovali, že v Illyrii sa pomaly, ale určite začínajú prebúdzať mnohé ľudské city, ako náklonnosť, láska, nenávisť.
"A?" spýtal sa nedočkavo Gunn, požadujúc odpoveď pretože vedel, aká závažná situácia práve nastala.
"Chcel ma odviezť do nemocnice, ale odmietol som s tým, že som v poriadku. Lenže on mi nechcel dať pokoj a tak som nakoniec musel súhlasiť s tým, že ma odvezie domov. No a tak som tu..." dokončil upír rozprávanie udalostí poslednej hodiny.
"A nevypytoval sa veľa?"
"Ani, len to, že ako sa darí firme. Ale ja som sa zase dozvedel, že so svojím prípadom veľmi nepokročil. Takže to vyzerá, že sme z toho vyviazli celkom dobre," usmial sa Angel.
"No až na to tvoje oblečenie," neodpustila si štipľavú poznámky Cordelia.
Upír sa usmial. Vždy ho vedela rozveseliť.
"Pôjdem sa radšej hore prezliecť. Dnes ma ešte čaká robota, a predsa nemôžem ísť zabíjať démonov ako nejaký otrhanec," pokúsil sa o vtip a vybral sa hore schodmi do svojej izby, aby zhodil zo seba dotrhané šatstvo.
"Angel, čo je s tebou?" oslovila ho v polovici cesty Cordelia, ktorá si všimla, že v jeho vnútri nie je niečo v poriadku. Bežný človek by si to na prvý pohľad ani len nevšimol, no jej bolo jasné, že ten jeho permanentne zachmúrený výraz je teraz o čosi viac zachmúrenejší. Upír sa zastavil, pretože ho táto otázka zarazila. Ostal tam stáť a premýšľal, či by jej to nemal povedať, no nakoniec tú myšlienku zahnal, že by to asi nebol najlepší nápad.
"Nič mi nie je," odpovedal po hodnej chvíli, keď si všimol jej netrpezlivý výraz tváre. Teraz sa musel odtiaľ čo najrýchlejšie dostať, aby si nikto iný nič nevšimol. Nebolo by dobré, keby sa Buffy alebo Spike, dozvedeli o tom, čo všetko vie a ako ho to zranilo.

"Haló? Kde ste kto?" ozval sa Spike, ktorý práve prekročil vstupné dvere hotela Hyperion, s Premožiteľkou v doprovode. Držali sa za ruky. Držali sa za ruky, nie však ako kamaráti, ale ako vášniví milenci. Buffy si to ešte ani veľmi neuvedomovala, pretože po dlhej dobe niekto uspokojil jej telesné túžby.
Spike sa vyvalil do veľkého kresla v jednom rohu miestnosti a spokojne oddychoval. Buffy sa prechádzala po hale a skúmala, aké predmety sa tu nachádzajú. Bolo tu všeličo možné, no niečo jej predsa len chýbalo. Neboli tu žiadne zrkadlá. Vlastne tým ani nebola príliš prekvapená, nakoľko v hoteli teraz bývali dvaja upíri a každý deň sa dívať do zrkadla a nevidieť svoj vlastný odraz muselo byť veľmi frustrujúce.
Cítila ako ju zozadu objal a jemne jej začal bozkávať holé rameno. Usmiala sa a rukou mu začala hladiť jeho blonďavé vlasy. Už už sa chcela otočiť a rozdať si to s ním priamo tu vo vstupnej hale hotela Hyperion, keď sa ozvalo zakašlanie. Zdvihla oči a uvidela ako sa hore zo schodov na nich pozerá Gunn.
"Nazdar starký, kde je ten frfloš?" spýtal sa s úsmevom Spike a neprestával hladiť Buffy, hoci jej to už teraz až také príjemné nebolo.
"Išiel sa prezliecť a umyť. Ak by ťa to zaujímalo, prešlo ho dnes v noci auto," poznamenal Gunn, a dobre vedel, že táto jeho poznámka nebola určená ani tak Spikovi ako Premožiteľke. "Preboha, čo sa mu stalo?" Až teraz sa Buffy vytrhla z upírovej náruče, pretože ju tá správa očividne šokovala.
"Má len zopár škrabancov a dotrhané veci, ale inak je v poriadku."
"Kde je teraz?"
"U seba."
Spike nestihol ani jedinou vetou zaprotestovať a Buffy niekoľkými krokmi vybehla po schodoch a namierila si to priamo k Angelovej spálni. Musí sa presvedčiť či je v poriadku. Na nič sa nepýtala, stlačila kľučku na dverách a vtrhla do jeho izby. Urobila jeden krok a ostala tam stáť ako prikovaná. Upír stál uprostred izby, tak ako ho Pánboh stvoril, jediné čo zakrývalo jeho najintímnejšie partie bol uterák, ktorý mal obtočený okolo pásu.
Buffy bola v rozpakoch, a tak rýchlo odvrátila pohľad, aby si nevšimol ako žiadostivo naňho hľadí. Už dlho ho takto nevidela. Ale on sa nezmenil. Stále tie isté vypestované svaly, stále ten jeho pohľad tými veľkými čokoládovými očami.
"Ehm... prepáč." ozvala sa po chvíľke aby prelomila to trápne ticho, ktoré nastalo.
"Nič sa nestalo, len nabudúce sa nauč klopať," povedal odmerane a otočil sa jej chrbtom smerom k svojmu šatníku z ktorého si začal vyberať veci na oblečenie. Počul ako zozadu postupovala k nemu. Chcel sa hneď k nej vrhnúť a vybozkávať ju, ale nemohol. Stále ju mal pred očami v tej tmavej uličke ako tam so Spikom... Bože, nechcel na to myslieť. Až príliš ho to bolelo.
"Gunn mi povedal, že..." začala.
"Som v poriadku. Nič to nie je," stroho jej skočil do reči a začal si navliekať na seba jednu zo svojich obľúbených čiernych košelí.
"Môžeš ma nechať osamote?" spýtal sa jej kým si zapínal gombíky.
"Angel, já..."
"Buffy, prosím," nástojil na svojom Angel.
"Ale my sa musíme porozprávať!"
"Nie je o čom," odvrkol jej, zatiaľčo v jeho vnútri začínala narastať zúrivosť.
"Ale je! O nás..."
"Žiadne my už viac neexistuje."
"To nehovor..." namietla mu a on zbadal, že Buffy ma slzy na krajíčku.
"Je to tak. Obaja máme teraz svoj život. Ty so Spikom a ja s... Cordeliou." posledné slová sa mu hovorili tak ťažko ako ešte nikdy predtým.
"Angel... ja ťa nespoznávam," vzdychla si Buffy a už začínala plakať.
Upír sa usmial a pozrel sa na ňu tým chladným pohľadom, ktorý doposiaľ videla iba u Angelusa.
"Drahá premožiteľka, ak si si to ešte nestihla uvedomiť, Angel, ktorého si poznala je mŕtvy. Zomrel počas Apokalypsy."
Buffy okamžite vytiahla z bundy kolík pripravená sa brániť pred upírom, ktorý podľa jej názoru stratil dušu.
Angel sa pohŕdavo usmial.
"Založ si ho naspäť. Neboj sa Angelus nie je späť. Keby tomu tak bolo, už by si bola mŕtva," Buffy zaváhala. Nevedela, či je to skutočne Angelus, alebo Angel. Nakoniec to však riskla a vložila kolík späť do bundy.
"Prečo Angel?" spýtala sa.
"Ešte sa pýtaš?"
"Nerozumiem tomu, veď teraz nám už nič nebráni aby sme boli spolu, tak..."
"Mlč už! Prosím ťa, už mlč!" okríkol ju Angel.
"Nebudem mlčať! Prečo ma odmietaš? Čo ma už nemiluješ?"
Angel zaváhal. Bože, ako veľmi sa mýlila. Miloval ju natoľko, že by kvôli nej obetoval aj svoj život. Lenže opäť sa mu v mysli vynoril ten obraz z tmavej uličky.
"Nie, nemilujem," odpovedal tak tvrdo, ako mu to jeho hlas dovolil. Buffy cítila ako sa jej podlomili kolená. Čakala by hocijakú odpoveď, ale túto nie. Zhlboka sa nadýchla, rukou si zotrela slzy, ktoré sa jej už medzičasom začali kotúľať dole po lícach. Nezmohla sa ani na jediné slovíčko, otočila sa a vykročila von z izby. V duchu prosila Boha, aby sa neotočila. Angel tam sedel na posteli a pozeral pred seba. To čo práve urobil ho až priveľmi vzalo. Hľadel do prázdna a premýšľal. Potom vstal, obliekol si nohavice a posadil sa za pracovný stôl. Zo zásuvky vybral čistý biely hárok papiera, vzal do ruky pero a začal písať. Sedel tam a písal asi hodinu. Sám strácal prehľad o čase. Položil na stôl pero a očami si ešte raz preletel to, čo napísal. Usmial sa. Nakoniec zobral papier, skrčil ho a hodil ho basketbalovým spôsobom do koša v opačnom rohu miestnosti.

"Kam ideš?" spýtala sa Illyria, ktorá sa medzičasom vrátila zo zabíjačky.
"Musím ísť vybaviť tých démonov, o ktorých mala Cordelia víziu," usmial sa na ňu upír.
"Ehm... tak už nemusíš," priznala sa Illyria.
"Čo tým myslíš?" spýtal sa Angel prekvapene.
"Vieš, Gunn mi dal adresu, na ktorej by mali byť tí démoni. A keďže si tam mal byť aj ty, vybrala som sa ti pomôcť a..."
"To je super..." usmial sa Angel a nechápavo krútil hlavou. Veď všetko zvládajú bez neho. De facto ho už nepotrebujú. Keby ho pred hodinou Buffy prebodla v izbe v domnení, že je Angelus, ani pes by po ňom neštekol.
"Angel, prepáč, ale..." chcela sa Illyria ospravedlniť, no sama sa uprostred vety zháčila. Veď ona je bohyňa. Nemá sa čo komu ospravedlňovať. No skôr než stihla túto myšlienku vysloviť nahlas, upír si prehodil cez seba plášť a vybral sa hore schodmi smerom k streche.
"Nech ma nikto nevyrušuje. Potrebujem byť sám," oznámil jej, no neotočil sa aby jej to povedal. Prakticky si to povedal sám pre seba, len ona to začula.

"Phil? Ahoj tu je Sap..." povedal Palfrey do telefónu a obzeral si v garáži svoje auto, ktorému po náraze chýbalo predné sklo.
"Zdar. Rád ťa opäť počujem," ozval sa hlas na druhej strane slúchadla.
"Ako sa má Meggy?" spýtal sa Alexander zdvorilostnú frázu, ktorou začínal väčšinu rozhovorov s Philom. Meggy bola pekné asi tridsaťročné ryšavé dievča, s prenikavými zelenými očami. Sap ju kedysi miloval, lenže ona si vzala toho trkvasa Phila. Nikdy to nedokázal pochopiť. Čo mal on, čo on nemal? Ale teraz to už bolo vlastne jedno.
"Vcelku dobre, odkedy sa narodila Rachel, je to s ňou čím ďalej lepšie."
"To som rád. Pozdrav ju odo mňa."
"Odovzdám. Ale kvôli tomu mi asi nevoláš..."
"Máš pravdu Phil. Ide o to, že mám tu v LA, menší problém a potrebujem aby si mi niečo zistil."
"Ale Sap, dobre vieš, že ja ako agent FBI nemôžem bez oficiálneho povolenia spolupracovať s agentmi NSA." namietol chlap na druhom konci linky.
"Aspoň tentokrát," zaprosil Palfrey.
"Čo potrebuješ?"
"No potreboval by som aby si mi zistil všetko o chlapovi s priezviskom Angel, z Los Angeles, môže mať tak tridsať rokov..." Palfrey sa ešte dlho rozprával cez telefón s Philom, zatiaľčo vonku zúrila búrka a všade okolo šľahali blesky.

A Angel stál počas tejto búrky na streche. Nevadilo mu, že mu po celom tele steká dažďová voda. Premýšľal. Premýšľal nad svojím veľmi komplikovaným životom. Premýšľal nad minulosťou, nad prítomnosťou a aj nad budúcnosťou. Nevedel si predstaviť čo mu osud ešte nadelí. V mysli sa mu vynoril obraz Buffy spred pár rokov. Plakala. Plakala a prisahala, že nikdy nezabudne. Vtedy sa jej Angel musel vzdať. A teraz, keď ju môže mať tak ju odmietne. On je debil! Musí ísť za ňou a povedať jej, čo k nej predsa len cíti. Otočil sa na opätku a chystal sa vojsť do výťahu, ktorý by ho zviezol do nižších poschodí, keď zrazu jeho telom prenikla ukrutná bolesť. Taká akú ešte nikdy nezažil. Jeho svaly ho prestávali počúvať a triasli sa v smrteľných kŕčoch. Upír si až po chvíľke bolesti uvedomil, čo sa stalo — zasiahol ho blesk. Spadol na zem, no jeho oči ostali otvorené. Pozeral sa pred seba a neveril tomu čo vidí. Pozeral sa akoby do zrkadla. Videl ako tam leží neschopný pohybu. Lenže po chvíli sa začal jeho obraz zbierať zo zeme. Ale Angel sa predsa nedokázal ani pohnúť. Videl ako sa on sám zbiera zo zeme a pomaly pristupuje k sebe, teda k tomu, čo ešte stále ležal na zemi. S obrovskou námahou sa mu podarilo nadvihnúť hlavu a pozeral sa do svojej vlastnej usmievavej tváre. Ale to nebol jeho úsmev. Tento úsmev bol príliš arogantný a neľudský. Angelus sa nad neho sklonil a jednou nohou do neho kopol, len pre istotu, či môže reagovať. "Ahoj Angel. Rád ťa spoznávam." zasmial sa Angelus, pravou rukou sa napriahol a päsťou udrel Angela do tváre, tak, že stratil vedomie.
"A toto je môj darček na privítanie..." dodal k bezvládnemu Angelovmu telu.


POKRAČOVANIE NABUDÚCE