- Prológ -

Studený vietor mi udrel do tváre ako tučná španielska žena nasrdená z manželovho neskorého príchodu. Moje vlastné kroky ma vedú tmavou uličkou, ktorá si stráži svoje posledné slabučké zbytky svetla. Všetky ich silno zviera vo svojej širokej náruči, aby jej nebodaj kamsi neušli. Čierny chodník je ešte mokrý po nedávnom daždi a vo vzduchu je stále cítiť ten zvláštny pach vlhka. Zapol som si šedý kabát, ktorý sa mi roztrepotal a rukou som si prichytil klobúk, ktorý mi prírodný živel takmer ukradol. Možno by ste sa spýtali prečo som si kabát nekúpil napríklad hnedý, ale v tomto svete hnedá neexistuje. Všetko je čierno biele a mieša sa to v odtieňoch najrôznejšej šedi, ktorá by bola akoby vyvrhnutá z palety šialeného maliara. Počas chladnej noci ako je táto premýšľam, či by som nemal radšej vziať svoju zbraň a neukončiť to žalostné trápenie svojho úbohého života milosrdnou guľkou. Ach. Zabudol som sa vám predstaviť. Volám sa Harris. Alexander Harris, ale všetci moji nepriatelia ma zvyknú volať Sekáč. Som súkromným očkom už niekoľko rokov a počas svojej nezáslužnej práce som už poslal do lochu desiatky najrôznejších grázlov parazitujúcom na tomto meste. Neni to teda nič zvláštne. Mám malú zapadnutú kanceláriu v centre mesta, ktorú by ste zrejme nenašli. Ak mám pravdu povedať, nie som žiadny rodinný detektív, ktorý sa zapodieľa nejakými pochybnými neverami striehnúcimi takmer na každom rohu ako lacná šľapka. So svojimi prípadmi sa v zásade nemaznám a keď potrebujem dostať informácie, tak ich z niekoho skrátka vymlátim. To som ja, neradím vám so mnou začať nejakú nekalú hru. Už mnoho mafiánov sa mi vyhrážalo betónovými topánkami vhodnými do Sunnydalského jazera, ale po svojich drsných slovách sa pod nimi väčšinou prepadla zem. Poznáte to. Takí ľudia sú len neželaným plevelom a nikto z polície sa nestará, ak sa niekto z nich proste vyparí. So mnou skrátka nie sú žiadne žarty.

Bola skoro polnoc keď som dorazil nazad do svojej kancelárie. Chatrné dvere sa za mnou zabuchli, pričom sa ich tenká sklenená výplň hlasito zatriasla. Zhodil som zo seba kabát spolu s klobúkom a nechal som ich odpočívať na vysokom vešiaku v rohu. Rembergov prípad sa mi v hlave ešte celkom neuležal. Znova a znova sa zo mňa vynáral a bral mi všetok kľud. Zalomcoval som šuplíkom a zo stola vybral fľašku whisky. Následný výdatný log mi aspoň na chvíľku pomohol. Nenávidím tieto prípady. Nedajú vám pokoj ani po svojom vyriešení a hlodajú vo vás ako odporný vypasený červ v zrelom jablku. Neprišiel som si však sem spytovať svoje prehnité svedomie. Chcel som už len uzatvoriť túto prekliatu zložku a odísť domov, kde by som sa rozvalil na svojej starej vŕzgajúcej posteli. Tento deň bol až neskutočne dlhý a únava ma už škrabala svojimi dlhými nechtami. Avšak o nedlho sa ukázalo, že moja noc mala ešte len začať...

- Nočná návšteva -

Poznáte tie hrdinské príbehy o mužoch zákona? Je to hlúposť. Tí pupkáči by nedokázali vyriešiť ani krádež hračky na detskom pieskovisku. Väčšinou sú to však oni, kto zlízne všetku slávu a zazubene sa vyškierajú na predných stranách všakovakých novín. Nechajú sa oslňovať bleskami lačných fotografov a prsia sa v svojej zdanlivej dokonalosti. Ale ja im to rozhodne nezávidím. Nech sa len vyhrievajú na svojom širokom teplom piedestáli. Každý rozumný človek predsa vie, že sú to zbabelí neschopný darmožráči, platený z našich daní. Jediná práca ktorej sú hodný, je zoškrabávanie veselých skokanov, ktorý svoj posledný krok urobia na streche nejakej vyššej budovy v meste. Pravdou je, že je ich v poslednom čase dosť. V tejto pochmúrnej smrdutej dobe je to jeden z možných spôsobov úniku do vytúženého raja. Teda samozrejme pokiaľ si pod slovom raj predstavujete hnitie pätnásť stôp pod zemou. Nad tým sa ale už nikto nezamýšľa. Ľudia neradi prichádzajú o svoje ilúzie. Častokrát je to to posledné, čo človek má. Takže kľudne sa nechajte kolísať vo svojich predstavách o spravodlivom svete. Ale varujem vás. Pokiaľ sa už však raz necháte zlákať sladkým klamstvom, realita pre vás býva obvykle nesmierne krutá.

Zavrel som fľašku a spakoval ju nazad do stola. Bol najvyšší čas odísť a všetko to hodiť ďaleko za hlavu. Človek bude mať dosť času užierať sa po smrti. Teraz je to však len márnivosť. Postavil som sa zo svojho koženého kresla a zamieril k vešiaku. Obliekol som si kabát. Do jednej ruky som vzal klobúk a druhou rukou buchol po vypínači. Nechcel som vo svojom smradľavom kancli tráviť už ani minútu. V okamihu ako pohasla slabá žiarovka som zbadal, že za sklom dverí, o ktoré sa opierali polámané žalúzie sa mihol tieň. Potichu som sa naklonil ešte viac do rohu a siahol som po svojom revolveri. Osoba za dvermi akoby chvíľu váhala, ale nakoniec chytila kľuku a pomaly ich otvorila. Hlaveň mi celkom automaticky namierila do rozširujúcej sa špáry.

„Detektív Harris. Ste ešte tu?“ Ozval sa neskutočne príjemný ženský hlas z polotmy. Pohotovo som schoval svoju zbraň a znova zažal svetlo. Vo dverách stál snáď samotný anjel. Ale možno to bolo slabé slovo pre tak nádhernú dámu na ktorú sa mi naskytol pohľad. Rozpustené vlasy, ktoré neboli priveľmi dlhé ani krátke. Zafarbené do toho prekrásneho tmavo šedého odtieňa. Ona bola ten typ, pre ktorý by ste odkrágľovali tucet nevinných ľudí. Jeden jediný bozk od nej by stál za rozpútanie vojny. „Prepáčte že idem tak neskoro, ale zdalo sa mi, že sa tu svieti. Zrejme ste už ale na odchode.“

„Nie, nie. Pokojne vojdite.“ Odpovedal som jej pohotovo a ukázal som na stoličku ktorá bola naproti môjmu stolu. „Urobte si pohodlie.“ Následne som sa rýchlo vyzliekol a pomohol jej zložiť si kabát. Mala na sebe silno priliehavé šaty, ktoré detailne opisovali každučký hriešny záhyb jej tela. Posadil som sa naproti nej a posunul svoju stoličku až na kraj stola, aby mi nič nebránilo vo výhľade. Urobil som to práve čas, pretože si svoje dlhé gazelie nohy cez seba preložila a nechala ich vyniknúť v celej svojej paráde. Po možno trocha dlhej chvíľke, keď som si daný pohľad vychutnával, som sa zmohol na obvyklú otázku. „Ako vám môžem pomôcť. Pani...“

„Slečna. Slečna Summersová. Pre vás Buffy.“ Odpovedala celkom pokojne a nenáhlivo, pričom sa na mňa koketne usmiala. Okamžite som sa stratil v jej perlovo šedých očiach.

„Takže.“ Vyšlo zo mňa priškrtene a povolil si pri krku trochu košeľu. Takto na mňa obvykle ženy nepôsobia. Bolo to zvláštne. Vyvolávala vo mňa pocity, ktoré sa už pradávno stratili v zabudnutých hlbinách mojej mysle. Človek sa trocha obrní, keď dlho stretáva samé fľandry a lišiacke potvory, ktoré sa vás pri každej príležitosti pokúsia obrať o posledný dolár. Aká bola táto kráska som netušil. I keď mi bola jasné, že je určite zvyknutá si vydobyť všetko na čo si spomenie. „Čo pre vás môžem urobiť slečna Summersová?“

„Buffy.“ Opravila ma znova, pričom sa pomaly načiahla do svojej kabelky a vytiahla z nej dlhú dámsku cigaretu. Chytila ju medzi dva prsty a pozrela sa na mňa. „Môžem?“ Opýtala sa a ešte než som stačil odpovedať, tak si ju zapálila. Z jej úst vyšiel smerom ku mne malý obláčik dymu.

„Isteže“ Prikývol som jej. „Môžem vám ponúknuť na pitie whisky?“ Mlčky pokynula hlavou. Zo spodnej zásuvky som teda vylovil dva poháre a v kútiku duše dúfal, že budú aspoň na pohľad čisté. Fľašku som vytiahol zo šuplíka nad ním a obom nám nalial. „Takže čo vás sem privádza Buffy.“ Položil som otázku už po tretí krát a prisunul som pohár na jej kraj stola.

„Moja sestra zmizla.“ Povedala kľudne a cigareta sa v chabom osvetlení mojej kancelárie opäť rozžiarila.

„Ako zmizla? Odcestovala vari niekam?“ Spýtal som sa neisto.

„Myslím že bola unesená.“

„Osoby bývajú vždy unesené z nejakého dôvodu slečna. Myslíte si že by bola pre niekoho taká zaujímavá?“ Konštatoval som, pri čom som naklonil k svojim ústam pohár a trochu si usrkol.

„Ona nie. To ja. Som veľmi majetná žena detektív Harris.“ Z jej slov však nebol poznať žiadny strach o život svojej sestry. Vyzeralo to zvláštne, pretože aspoň nejaké obavy by mala prejaviť. Začínalo to smrdieť. „Dotyčný bude zrejme požadovať výkupné.“ Pokračovala. „A aby vám bolo jasné, nehodlám ho platiť. Chcem aby ste ho našiel.“

„To nemáte o svoju sestru vôbec strach?“ Neodpustil som si..

„V poslednom čase spolu príliš dobre nevychádzame. Prechádza určitým obdobím vzdoru a je veľmi ťažké s ňou viesť inteligentný rozhovor.“ Jednou rukou si vošla do vlasov a odhrnula ich preč zo svojej tváre. „Nechcem aby sa jej niečo stalo, ale nehodlám kvôli tomu prevracať svoj život na ruby.“ Dodala sexbomba celkom chladne. „Bude pre vás môj prípad akceptovateľný?“

„Pokračujte.“ Vyzval som ju. „Kedy presne ste si všimla že je preč.“

„Bolo to minulý večer. Ležala som vo svojej posteli a započula hlasitý krik. Trvalo nejaký čas než som sa tam dostala.“

„Prečo?“

„Mám veľký dom detektív.“ Vysvetlila mi. „Keď som vošla do izby stál tam už môj komorník. Prišiel tam o niečo skôr, ale ani on nič nevidel.“

„Zaujímavé. Váš prípad vezmem. Ale upozorňujem vás, že moje služby nie sú najlacnejšie.“ Zaklamal som, pretože mi bolo jasné, že si to dotyčná môže finančne dovoliť. „Päťsto dolárov na deň plus výdaje.“

„To je v poriadku,“ Prikývla a ja som zaľutoval, že som neprihodil ešte viac. No čo. Beztak to bol dvojnásobok mojej obvyklej taxy.

„Máte zo sebou nejakú fotku svojej sestry?“

„Mám.“ Odpovedala mi pohotovo. Zahasila cigaretu v popolníku na stole a vytiahla dve fotografie. „To je ona.“ Povedala, pričom položila vedľa mňa jednu z nich. Bolo na nej mladá teenagerka smutne hladiaca do objektívu. Vyzeralo to že sa chystá plakať. Kto vie na čo vtedy práve myslela.

„Máte nejaké podozrenie?“ Spýtal som sa potom keď som si ju dostatočne prehliadol.

Bez slova položila na stôl tú druhú. Bol na nej muž. „Myslím si že toto indivíduum je za to zodpovedné. Je to vandrák často sa potulujúci pri mojom dome. Už dlhšiu dobu ma sleduje.“ Naklonila sa k whisky a vzala ju do ruky, pričom som mal možnosť z bližšia preskúmať jej výstrih.

„Preverím to.“ Tou druhou fotkou mi prácu veľmi uľahčila. Chvíľu som ešte sledoval ako si elegantne upila z alkoholu a vrátila pohár späť na stôl, ale nakoniec už nebolo prečo ju naďalej zdržovať. „To bude na dnes všetko. Ak nemáte žiadne námietky, tak by som sa zajtra prišiel pozrieť do vášho domu.“

„Budem vás čakať.“ Odpovedala a pri tom ako sa stávala zo stoličky mi položila na stôl kartičku s adresou. Rýchlim krokom som došiel k vešiaku a pomohol jej obliecť dlhý biely kabát.

„Je už neskoro. Nemám vás odprevadiť?“

„To nebude nutné. Dole ma čaká šofér.“

„Oh. Samozrejme.“ Zahanbil som sa nad svojou naivnosťou. Otvoril som jej dvere a sledoval ju ako mieri k schodišťu. Jej boky sa pri každom jej kroku zvodne hojdali zo strany na stranu a strhávali na seba všetku pozornosť. Keď zmizla z dohľadu zavrel som a usadil sa nazad do kresla. Prezrel som si ešte raz fotku dievčaťa a vložil si ju do vrecka na hrudi. Tú druhú som v žiadnom prípade nepotreboval odkladať, pretrhol som ju a hodil do odpadkového koša. Toho muža som poznal až moc dobre.

- Zasraný potkan Mickey -

Noc bola čierna ako lono africkej domorodky. Zároveň chladná, takže sa dalo v najzapadlejších kútoch mesta naraziť na skupinky houmlesákov, trasúcich sa pri ohni rozloženom v starom rozhrdzavenom sude. Chľastali ten najlacnejších alkohol aký sa dal zohnať a svojimi ťažkými hubami po sebe pokrikovali nezrozumiteľné slová. Celá táto scenéria tvorila zároveň neodmysliteľný inventár tejto krysej ulice. So svojim autom som mieril k putike tučnej Gréty. Tá bola povestná tým, že prakticky nikdy nezatvárala a v noci sa v nej objavovala tá najväčšia bastardská spodina. Bolo to miesto kde v túto hodinu celkom určite narazím na muža ktorého som hľadal. To, že on by bol zodpovedný za únos mladého dievčaťa by nebolo nič prekvapujúce. Ale na druhú stranu, že by vymáhal od niekoho výkupné bolo nepravdepodobné. Ľudom ako on bol väčší obnos peňazí k ničomu, všetko čo potrebovali k svojmu životu si jednoducho ukradli. Ale ťažko povedať čo sa preháňa v gebuli niekoho takého. S najväčšou pravdepodobnosťou to bude on. Tento prípad teda nevyzeral na žiadnu zaberačku. Trocha mi vŕtalo v hlave prečo som vlastne mal také šťastie a mohol si trochu namastiť vrecká. Movití klienti ma zvyčajne nenavštevujú a vyhýbajú sa takým ako som ja širokým oblúkom. V meste boli ďaleko vhodnejší detektívi, sú milí, vyzerajú dobre a múdro. So všetkým jednajú v rukavičkách a na špinavú prácu si väčšinou najmú nejakých hromobijcov, ako napríklad Johnyho Tulona. Ten je tu dostatočne známy. Povráva sa o ňom, že jeho hlavnou vypočúvacou zbraňou je skopčácky nôž, ktorým svojim obetiam urezáva prsty. Nebolo pochýb, že pri niečom takom sa jazyk rozväzuje rýchlo.

Auto som zastavil pred vchodom a pohľadom som preletel cez sklo. To lemovalo celú jednu stranu podniku a dávalo možnosť do neho nahliadnuť ako do výkladu. Sedelo tam niekoľko ľudí. Pár ich pilo pivo pri pulte. Iný si vysedávali pri kávičke a boli tam dokonca aj taký, čo si vychutnávali porciu slaného gulášu pri čítaní miestneho večerníku. Už to vyzeralo, že ten, kvôli ktorému som sem meral cestu tu nebol. V rovnakom momente sa však rozrazili dvere od záchoda a vyšiel z nich svojou typickou kolísavou chôdzou. „Bingo.“ Povedal som si a vystúpil. Stačí pár dobre mierených otázok a nebude sa príliš vzpierať. Nebol to môj prvý rozhovor s ním a zrejme bude vedieť, že sa mu neoplatí klamať. Takých ako on mám dopodrobna prečítaných a jednám s nimi bežne. Vošiel som dnu. Gréta varila vodu do ďalších káv a pokývala mi hlavou na pozdrav. „Dobrý večer.“ Odzdravil som ju zdvorilo. Mickey sedel pri poslednom stole a okamžite ako započul môj tichý pozdrav, sa na mňa pozrel. Bol to zavšivený netopier vychádzajúci von výhradne v noci a vôbec ma to neprekvapilo, že na fotke ktorú mi slečna Summersová dala, bol práve on. Prišiel som až k nemu. „Mickey Spike.“ Prehodil som k nemu a všimol si, že v pohári ma naliate červené víno. To mi ani vo sne nenapadlo, že by tu bolo v ponuke aj niečo takéto. Nejak to k tomuto prostrediu nepasovalo.

„Sekáč Harris.“ Povedal nevrlo a nechutne si odpľul k mojím nohám. Okamžite som ho chytil za zátylok a mrštil jeho hlavou o dosku stola. Úder zadunel a jeho pohár poskočil, pričom sa prevrhol a rozlial svoj obsah na zem. Spike nehlasno prekusol bolesť a rukou si utrel zakrvavenú peru.

„Chovaj sa slušne.“ Zjednal som si u neho rešpekt. Pár ľudí na nás vrhlo pohľady, ale keď zistili o čo sa jedná, tak sa pohotovo zas odvrátili. „Mám pár otázok.“ Povedal som mu a sadol si naproti nemu. „Čo vieš o tomto.“ Fotka dievčaťa dopadla presne pred neho. Najprv sa na mňa nahnevano pozeral, ale nakoniec mu pohľad klesol a zadíval sa na ňu.

„Nič.“ Odpovedal mi rýchlo, bez akéhokoľvek zamyslenia.

„Chceš povedať že nevieš kto to je?“

„Nemám ani najmenšej potuchy.“ Zakrútil Spike hlavou.

„To je zvláštne pretože sa často potuluješ okolo jej domu. Zdá sa že obťažuješ jej sestru. Buffy Summersovú.“

„O nikom takom som nepočul.“ Odpovedal mi bezstarostne a z vrecka košele v otrasnom tmavom odtieni šedej, ktorá sa nenosila snáď už desať rokov si vybral krabičku cigariet.

„Myslím že klameš.“ Poznamenal som si popod nos. Bleskovo som sa postavil a zdrapil ho za golier. Vyhodil som ho zo sedačky a vzpierajúceho som ho ťahal von. Všetci ľudia sa nezaujato začali pozerať iným smerom. S takýmito flákačmi sa nikdy nepáram. Nikdy nepracujú a prežívajú len vďaka drobným lúpežiam. Potulujú sa sem a tam a hľadajú do čoho by pichli. Je to odpad spoločnosti, ktorým som od srdca opovrhoval. O takýchto ľudí sa väčšina poctivcov snaží držať čo najďalej. Prepasíroval som ho cez dvere, ktorých sa snaživo pokúšal zachytiť a dotiahol na ulicu. V momente keď sme už boli mimo dohľadu tak som ho šmaril o stenu. „Takže ešte raz. Poznáš ju?“ Zakričal som na neho a niekoľkými údermi som mu premasíroval rebrá. Úder sa mi okamžite pokúsil vrátiť, ale v tom momente sa chytil za hlavu a v bolestiach vykríkol.

„Nemáš toľko chľastať.“ Povedal som mu uštipačne a pridal mu jednu ranu ešte do ľadvín. „Tak čo? Už sa ti osviežila pamäť?“

„Áno, áno. Poznám Summersovské sestry. Čo odo mňa vlastne chceš?“ Vyšlo z neho s ťažkosťami.

„To dievča niekto uniesol. Mám dojem, že v tom máš svoje lepkavé prsty.“

„Čo že?“ Zatváril sa rozpačito. „S tým nič nemám. Prečo by som to robil?“

„Mňa nezaujíma prečo. Chcem len jasnú odpoveď. Máš s tým niečo spoločné, alebo nie.“ Pri čom som sa mu zahľadel uprene do tváre.

„Nemám.“ Odpovedal mi pokorne a okamžite uhol pohľadom. Pustil som teda jeho oblečenie a nechal ho tak. Vyzeralo to že hovoril pravdu, ale človek si nikdy nemôže byť ničím istý.

„Dúfam že vieš čo sa stane ak zistím že si mi klamal.“ Otočil som sa na neho už pri svojom odchode. Neodpovedal a naďalej stál na svojom mieste, počas čoho si s trasúcimi rukami zapálil cigaretu.

Bol čas ísť domov. Už nadobro na mňa spadla únava a s takýmto nočným výsluchom som už nerátal. Moje auto sa trmácalo po hrboľatej ceste a každú chvíľu na niečom nadskočilo. O prípade som sa ale takpovediac moc nedozvedel. Má s tým Mickey Spike niečo dočinenia, alebo naozaj nič nevie? Nezdalo sa mi že by bol nejaký voayer ktorý by si chodil ukájať svoje chúťky za niekoho okná. Pravda síce bola, že zvrátený bol na to dosť, takže som musel vziať do úvahy aj túto možnosť. Zajtra sa poobzerám po tom dome a zistím či naozaj nikto nič nepočul. Možno ho tam komorník zahliadol a Spike sa mu vyhrážal, takže drží jazyk za zubami. Ľudia sa rýchlo preľaknú.

Zastavil som na križovatke a počkal som kým na semafore zjavil správny odtieň šedej. Nemusel som to robiť. V tejto hodine už boli cesty takmer prázdne, ale nikdy neviete či niekde obďaleč nestriehne dajaký frustrovaný policajný strážnik, ktorému by daný priestupok stál za námahu s pokutovým blokom. Niekedy majú potrebu sa na niekom odreagovať zo zdĺhavej nočnej služby. Každý máme nejaké problémy. Tým mojím bolo v túto chvíľu unesené dievča.

Zastavil som pred bytovkou v ktorej som býval. Miesto kde som skladal na noc hlavu nebolo ani v najmenšom komfortné. Susedia boli takmer všetci starí a nevrlí, pripravený vám kedykoľvek bez okolkov zničiť pekný deň. Našťastie som dní, ktoré sa dali zničiť nemal mnoho, takže som sa s tým nemusel zapodievať. Vytiahol som kľuč zo zapaľovania a chystal sa vystúpiť, keď v tom sa zrazu dvere otvorili a niekto ma z neho vytiahol von. Ocitol som sa zoči voči štyrom ľudom s nejakou zvláštnou chorobou kože. Boli celý zvráskavený a zapáchali. Radšej som sa ani nepokúšal určiť či to smrdia oni, alebo dlhé čierne kápy ktoré mali na sebe. Jeden z nich mi pohotovo pod krk strčil veľký zakrivený nôž.

„Dopočuli sme sa že sa zaujímaš o Dawn Summersovú.“ Vyprskol na mňa slizko. „Bolo by pre teba lepšie na to všetko zabudnúť.“ V okamihu ako to povedal som mu vrazil do lakťa a nôž vyrazil z ruky. Ostatný boli na mňa v momente pripravený skočiť, ale ja som pohotovo urobil úskok do strany a vytiahol revolver. Všetci vystrašene jajkli a uklonili sa mi. „Ospravedlňujeme sa za trochu hrubé jednanie. Chceli sme vás len upozorniť.“ Povedal ten čo bol ku mne najbližšie nehorázne podliezavo. Poriadne som si pozrel ich odporné ksichty. Niečo také som ešte nevidel.

„Kto vás poslal?“ Spýtal som sa ich rozčúlene. Všetci sa na seba svorne zahľadeli.

„My sme...“ Svoju vetu už nedopovedali, pretože sa otočili a vzali nohy na ramená. Na chvíľku som uvažoval či to nemám aspoň dvom vpáliť do chrbta, ale nakoniec som sa rozhodol že mŕtvy by mi boli k ničomu. Naopak streliť jedného do nohy a potom z neho vydolovať informácie už za pokus stálo. Namieril som teda. V tú istú chvíľu som však zbadal, že po ceste ktorá viedla vedľa domu sa sunulo policajné auto.

„Do čerta. To je smola.“ Zanadával som si a zbraň si schoval opäť pod kabát. Musia tu byť zrovna v tú najnevhodnejšiu dobu. Kde boli včera keď po mne strieľali z Thompsona? Rozčúlene som zabuchol dvere na aute a zamkol ho. Zdá sa že Spike hovoril pravdu a nič s tým nemá. Veci si vybavuje sám a pravdepodobnosť toho, že by si niekoho najal sa rovná nule. To skrátka nebol on. Zato správy sa od neho šíria rýchlo a neodpustil si možnosť podhodiť niekomu, že sa o to zaujímam. Všetko sa to hýbalo ale aj tak podozrivo rýchlo. Zdá sa že prípad nakoniec bude komplikovanejší ako som pôvodne čakal. No nič. Prešiel som vchodom a vošiel do výťahu. Ťažké kovové dvere sa zavreli.

- Miesto činu -

Na druhý deň som sa vydal do rezidencie Summersových. Bolo to prakticky na opačnom konci mesta, takže mi cesta trvala trochu dlhšie. Jednotlivé sociálne vrstvy boli v Sunnydale dôkladne separované. Boháči ako bola ona predsa nemohli žiť v susedstve s obyčajnými smrteľníkmi. Mám taký dojem že starosta to mal dokonca aj vo svojom volebnom programe. To že sa už blížim sa dalo spoznať jednoducho. Auto sa prestalo trmácať a vesele si krochkalo po novučičkej rovnej asfaltke. Jednotlivé domy skryté za vysokými plotmi sa prezentovali len svojimi strechami, akoby už aj pohľad na prepych bolo privilégium ktorého sa dostalo len vyvoleným. Jeden z mála domov ktorý bol vidieť bol ten na konci ulice. Bol zo všetkých najväčší a týčil sa na malom kopci. Jeho pozemok bol obrovský, celý pokrytý veľkým množstvom dobre udržovanej vegetácie. Číslo na masívnej železnej bráne však prezrádzalo, že som na mieste. Tento zákazník bol celkom mimo mojej ligy. Zastavil som pri malej železnej krabičke ktorá vyzerala ako poštová schránka. Pracne som stiahol okienko a naklonil sa k nej bližšie. Vedľa vstavaného kruhového reproduktoru bolo len jediné tlačidlo. Stlačil som ho teda ukazovákom a čakal na odozvu. Netrvalo dlho a po krátkom zapraskaní sa ozval mužský hlas.

„Áno.“

„Dobrý deň. Som Detektív Harris. Prišiel som za slečnou Summersovou.“

„Áno detektív. Slečna vás už očakáva.“ Odvetil mi a odmlčal sa. Vyzeralo to že spojenie bolo prerušené, ale pocit trval len do vtedy, kým veľká brána hlasno vrzla a plynulo sa otvorila. Dom bol vzdialený dobrých sto metrov a mohlo mi predsa napadnúť, že sa k nej nerozbehne žiadny služobník, aby ju obsluhoval. Stlačil som teda jemne plynový pedál a vošiel dnu. Prístupová cesta bola úzka a lemovali ju najrôznejšie kríky spolu s nevysokými stromkami. To, že niekto takto majetný potreboval služby takého trhana ako som ja bolo zvláštne. Je v celku irelevantné, že som bol v meste aspoň v určitých kruhoch známy a prakticky ešte nebolo prípadu, ktorý by som nedopracoval, ale takéto osoby si obvykle zvyknú hľadať pomoc u niekoho iného. So svojím autom som opísal celý oblúk, ktorým ma cesta viedla a zastavil pred širokánskym betónovým schodišťom. Po oboch jeho stranách sa týčili dve žiarivo biele sochy v životnej veľkosti a skoro to vyzeralo, že dohliadajú na všetkých návštevníkov, ktorý sa sem opovážia vstúpiť. Vysadol som a dôstojne dokráčal až k dverám. Na nich visel taký ten kovový krúžok, ktorý som bez okolkov okamžite použil a zabúchal. Dvere sa bez čakania otvorili, čiže som mohol usúdiť, že od okamihu ako som prešiel hlavnou bránou za nimi niekto stál. Bol to postarší muž v elegantnom čiernom fraku.

„Vitajte.“ Povedal mi a naznačil rukou aby som vošiel. Predsieň v ktorej som sa následne objavil bola niekoľkokrát väčšia ako celý môj byt. Zaujímalo by ma kde takýto ľudia berú tie hromady peňazí. Pokiaľ teda nekradnú, znamenalo by to, že robím niečo čertovsky nesprávne. „Poďte prosím z mnou.“ Ozval sa služobník znova a viedol ma doľava cez dlhú chodbu, ozdobenú obrazmi v masívnych rámoch. Nakoniec sme vošli do niečoho čo sa dalo nazvať obývačkou. V jednom kúte miestnosti stál krb, v ostatných poväčšinou veľké bohato zdobené čínske vázy. Uprostred všetkého bol rozprestretý perzský koberec. Aspoň si myslím že bol perzský. Nieže by som to nejako dokázal rozoznať, ale aký iný by mohol byť. Na robustnej pohovke, ktorá bola vedľa neho sa pohodlne a neskutočne sexy rozvaľovala pani domu. V ruke sa jej ligotal kryštálový pohár s nejakým drahým mokom a milo na mňa uprela svoj čarovný pohľad.

„Som rada že ste prišiel detektív.“ Usmiala sa. Rukou pohodila laxne k mužovi a ten cúvajúc s úklonom opustil miestnosť.

„Áno. Budem potrebovať vidieť izbu vašej sestry. Keďže z nej bola unesená, mohol by som tam niečo objaviť.“

„Posaďte sa prosím.“ Povedala mi a ja som si z trojice kresiel vybral to najbližšie k nej. „Zistil ste niečo od muža na fotke čo som vám dala?“

„Navštívil som ho a viedol s ním krátky rozhovor. Zatiaľ to vyzerá že s tým nič nemá. Ale to sa v priebehu vyšetrovania môže zmeniť.“

„Krátky?“ Opýtala sa prekvapene na dĺžku dialógu so Spikom.

„Nebojte sa. Ten rozhovor bol dostatočne úderný. Máte v dome ochranku slečna Summersová?“

„Áno. Ale prosím. Hovorte mi Buffy.“ Opravila ma rovnako ako včera.

„Prepáčte. Viete. Ide mi o to. Že ste spomínali že ten muž sa často obšmieta okolo domu.“ Buffy sa na okamih zamračila, ale hneď sa zas vrátila do galantného úsmevu.

„Neviem ako sa mu to podarí. Vždy sa dokáže nepozorovane preplížiť až k jeho tesnej blízkosti. Našťastie ho dokážu odhaliť skôr než, niečo urobí a vyvedú ho preč, ale je možné, že na neho tento krát neprišli a on Dawn uniesol.“

„Nemyslíte že vaša sestra mohla opustiť dom aj sama?“

„Prečo by to robila. Nič jej tu nechýba. Má všetko na čo si len spomenie.“

„Niekedy to bohužiaľ mladým ľudom nestačí.“

„Myslím že ale v takom prípade by opustila dom v najväčšej tichosti a nie v kriku.“

„Máte pravdu. Chcem sa len postupne oboznamovať so všetkými alternatívami.“ Ťažko povedať či by mohla jej sestra utiecť. Až na toľko som ich rodinné vzťahy nepoznal, aby som mohol okamžite robiť závery. Pre istotu túto možnosť ešte vylučovať nebudem. Predsa len, s množstvom financií ktoré si kľudne mohla nazhromaždiť bez vedomia svojej sestry, sa dá obstarať všeličo. Tlupu dajakých oblúd na vyhrážanie detektívovi z toho nevyjímaje. „Kto bol v tom momente zo služobníctva ešte v dome.“ Opýtal som sa. Slečna sa zahľadela niekam do diaľky a premýšľala. Ja by som sa u mňa doma mohol zahľadieť do diaľky jedine cez okno, ale tu sa to bez akýchkoľvek problémov dalo všetkými smermi.

„Okrem komorníka tu bolo pár mužov zo strážnej služby. Neviem ako sa volajú. A v garáži mohol byť šofér, často krát tu zostáva dlho do noci.“ Títo ľudia ma samozrejme zaujímali. Jednak mohli niečo vidieť, alebo za určitý úplatok či hrozby mohli byť výdatným zdrojom informácii pre únoscu. Rovnako ale nemuseli vedieť absolútne nič. „Vyhrážal sa vám niekto niekedy slečna?“

„Pár takých sa už našlo. Nebolo to však nič vážne. Teraz má už ale prosím ospravedlňte detektív.“ Povedala a chytila do ruky malý zvonček, ktorým hlasno zazvonila. „Odchádzam na hodiny jazdectva. Giles vám ale bude vo všetkom nápomocný.“ Vo dverách sa po chvíli objavil muž, ktorý mi otváral a spýtal sa slečny Summersovej či niečo nepotrebuje.

„Giles. Zaveď prosím detektíva do Dawninej izby a buď mu k dispozícii.“

„Samozrejme.“ Odpovedal jej a pozrel sa na mňa. „Je to v západnom krídle. Poďte prosím za mnou.“

Kráčali sme hodnú chvíľu. Nakoniec sme však došli až do pekne zariadenej izby, ktorej dominovala majestátna a robustná posteľ.

„S ničím sa od vtedy nepohlo.“ Vyvrátil moje obavy komorník. Zrejme mal pravdu, pretože okno bolo dokorán otvorené a posteľ rozhádzaná, odpovedajúca tomu, že z nej bol niekto násilne vytiahnutý. Pohladil som si na tvári svoje dvojdňové strnisko, prišiel k oknu a skrčil sa. Posledné dni boli upršané a trávnik v okolí domu nerástol z betónu, ale z praobyčajnej hliny.

„Zmizli aj nejaké jej veci?“ Opýtal som sa Gilesa, ktorý stále stál vo dverách za mojim chrbtom.

„Nie. Ostatné veci zostali nedotknuté.“ Po chvíľkovom preskúmavaní koberca sa som narazil na odtlačok šľapaje. Nebol takmer vidieť, ale celkom jasne sa dalo rozoznať, že patrí veľkej mužskej topánke. Následne som našiel ešte jeden, ale patril druhej nohe, nie niekomu ďalšiemu. Viac ich nebolo. Nie že by páchateľ vedel lietať, ale všetku vlhkosť podrážky obtrel už pri prvom kroku. Presne v tom keď vyskočil z okna. Čo ale potom? Omráčil ju? Mladé dievča je pekne mrštné a udržať zmietajúce šidlo tak, aby ho človek preniesol cez okno si vyžaduje značnú silu a obratnosť. Alebo namierenú zbraň, ktorá prinúti obeť splniť požiadavky toho, čo ju zviera v ruke. Podľa týchto vecí teda naozaj vyzeralo, že došlo k únosu a to že by dievča mohlo utiecť je pre túto chvíľu celkom mimo hru.

„Čo ste robili keď k tomu došlo.“ Zaujímalo ma ešte.

„Chystal som sa spať.“ Odpovedal mi svojim anglickým prízvukom pokojne.

„Dostali ste sa sem rýchlo?“

„Behom minúty.“ To ma prekvapilo. Za taký krátky časový úsek predsa nemohol páchateľ vojsť, spacifikovať niekoho a znova zas vypadnúť, alebo snáď áno? Dnu mohol vojsť nepozorovane, ale v momente ako Dawn chytil a ona zakričala, mu začal utekať čas. Stihol to všetko? Alebo ten komorný niečo videl?

„Nevšimol ste si nič?“ Opýtal som sa ho. Zakrútil však hlavou.

„Bohužiaľ nič. Je mi ľúto. Okamžite som prišiel k oknu ale nezbadal som nikoho.“ Tak to mu vravím rýchlosť. Pomyslel som si. Chvíľu som sa ešte pokúšal nájsť niečo čo by mi mohlo pomôcť, ale nepodarilo sa mi to. Jediné čo som teda aspoň s určitou istotou povedať, že únosca bol muž. Motív mohol byť prakticky len v žiadaní výkupného, alebo že by mi niečo unikalo?

„Pán Giles. Môžem mať aj trochu zvláštnu otázku?“

„Samozrejme. Pýtajte sa detektív.“

„Odkiaľ má slečna Summersová toľké bohatstvo?“

„Ach, to. Zdedila ho po smrti svojej matky. Vlastní obrovskú sieť luxusných hotelov po celých spojených štátoch. Ona a pán Meers. Slečna Summersová má však väčšinového podiel.“ Zamyslel som sa. Vzdať sa nadpolovičnej väčšiny a tým stratiť kontrolu nad podnikom nebolo múdre. Nikto to nespraví len tak pre nič za nič. A vyhrážanie sa ublížením niekomu blízkemu je výhodný presvedčovací artikel.

„Ďakujem. To môže pomôcť. Zavediete ma prosím teraz k ochranke? “

„Samozrejme.“

Ochranka pozostávala zo šiestich dobre stavaných chlapov. Každému z nich visela za pásom zbraň a vyzerali na to, že ju dokážu bez okolkov použiť.

„Dobrý deň. Som detektív Harris. Môžem vám položiť pár otázok?“ Všetci prikývli. Jeden z nich pristúpil ku mne a podal mi ruku.

„Smelo sa pýtajte.“ Povzbudil ma

„Ste tu teraz všetci?“

„Dvaja kolegovia teraz doprevádzajú slečnu Summersovú, ostatný sú tu.“

„Mohol by som hovoriť s tými čo tu boli v noc keď bola Dawn unesená?“

„Vtedy som tu bol ja. Johny a Grigorij.“ Povedal, pričom na oboch ukázal.

„Kde ste vlastne boli keď sa stalo?“

„V noci sme tu vždy traja. Dvaja majú obchôdzky po záhrade a jeden po dome. V tú noc som bol v dome ja.“ Neochotne priznal. „V momente ako som započul slečnin krik, tak som bežal rýchlo do izby. Keď som dorazil, už tam stál komorník. Povedal že Dawn je preč. Okamžite som vybehol von a spolu s ostatnými prehľadával záhradu.“ Vety z neho vyliezali dosť neochotne a bolo vidieť že za to cíti obrovskú zodpovednosť. Slová ktoré na nich následne vypustila Buffy nemohli byť príliš lichotivé.

„Ako sa mohlo stať vám prekĺzli?“

„Sám to nechápem.“ Zakrútil hlavou. „Dosť často riešime nejaké nedovolené vniknutia do záhrady, ale vždy ich dokážeme včas odhaliť.“

„Mne však bolo povedané že jeden muž, vysoký blondiak, sem preniká dosť často a nepozorovane.“

„Ále.“ Mávol rukou do vzduchu. „To je len jeden vandrák. Má nejako odpozorované trasy kadiaľ hliadkujeme. Meníme ich často, ale on to vždy nejako odhadne. Ale o toho strach nemám. Je neškodný a vždy má len silácke reči. Ale zakaždým keď ho načapáme sliediť niekde pod oknom, tak ho vyvedieme von. Už mnohokrát dostal nakladačku a nikdy sa nebráni. Vždy príde zas a zas. Hajzel jeden.“

„A o koho sa teda obávate?“

„Už pár krát sem vnikla skupinka akýchsi mníchov alebo čo. Budú to fanatici nejakej šialenej cirkvi. Dokonca si zohavili tváre.“ Spozornel som. Bolo to totiž dosť jasný popis ľudí čo ma včera napadli.

„To ma zaujíma. Pokračujte prosím.“

„Sú ale strašne nemotorný. Behajú ako šialený a vždy ich odhalíme tesne za bránou. Mám ale strach že sa im nakoniec podarilo nejako nás obísť a vkradnúť sa do Dawninej izby. Tí môžu byť schopný naozaj čohokoľvek.“

„Zistili ste o nich niečo viac?“

„To nie. Jedného sme raz dokonca postrelili, ale ostatný si ho odvliekli preč. Sú to vytrvalí bastardi. Ak sa mi ešte raz niektorí dostane pod ruku tak...“ Hrozivo zamával zavretou päsťou vo vzduchu.

„Dobre. Ďakujem vám. Veľmi ste mi pomohli.“ Otočil som sa a nechal som Gilesa nech ma odprevadí k východu. Myslím že by bolo nanajvýš vhodné pokúsiť sa zistiť viac o tých čudesných mníchoch. Už mi bolo jasné že si ich určite nenajala Dawn Summersová. Mohli by sa mi síce slaboducho vyhrážať, aby mi znepríjemňovali pátranie, ale celkom určite by sa nepokúšali sem preniknúť už niekoľkokrát pred únosom. Konali teda na vlastné triko? Alebo si ich najal niekto iný? Uvidíme. Každopádne pokúšať sa ma zastrašiť bolo márnym pokusom. Na také veci som si už zvykol. Prakticky na seba len upútali pozornosť a dali mi návod kde začať. Poznal som len jediného človeka, ktorý by o takýchto indivíduách mohol vedieť. Priťahoval problémy a bol snáď najväčším smoliarom na zemi. Vždy keď sa niečo kulo, tak on to na svoju smolu vedel. Z toho dôvodu mal časté návštevy najrôznejších dolovačov informácii a nebolo teda divu, že ho všetci začali volať výstižne a krátko – Práskač.

- Špinavá hra -

Andrew Práskač býval v jednom rozpadajúcom sa byte blízko Grétinej reštaurácie. Za posledný rok sa už niekoľkokrát presťahoval, ale vždy ho všetci vďaka jeho nesmiernej nešikovnosti dokázali nájsť. To bol skrátka jeho údel. Donášať informácie, i keď nedobrovoľne, bolo jediné čo vedel. Keďže sa častokrát hodil zločineckej, či detektívnej frakcii, všetci ho nechávali na pokoji. Ale bohvie na ako dlho. Ľudia ako on nemávali dlhú životnosť a mne zostávalo pre túto chvíľu len dúfať, že už nie je po smrti.

Jeho dvere som našiel ľahko. Ako jediné v dlhej chodbe plnej bytov nemali menovku. To bol jeden z ďalších geniálnych krycích manévrov, pretože nasadiť si tam nejakú inú, ho v žiadnom prípade nemohlo napadnúť. Vytiahol som zbraň. Nieže by som mal z Andrewa obavy, keby mal vlastnú zbraň tak sa s ňou celkom určite omylom zastrelí, ale mohol mať návštevu. A tie jeho bývavajú drsné. Napravil som si teda klobúk a kopol. Musím priznať že Práskač si nechal namontovať naozaj extrémne pevný zámok, ale vzhľadom na neutešený stav tunajších stien, dvere vyleteli aj zo zárubňou. Andrew si spokojne hovel na gauči a niečo jedol. V okamihu ako ma zbadal, tanier vyhodil do vzduchu a rozbehol sa k otvorenému oknu. Nešikovne však pri tom zakopol o taburetku a svojím vyľakaným ksichtom pri páde vrazil do parapetnej dosky. Rana to bola poriadna. Všimol som si ale, že narazil čelom, čomu nasvedčoval aj hlasitý zvukový doprovod. To bola potešujúca správa. Keby si rozbil hubu, mohli byť s výsluchom problémy.

„Andrew. Pohovorme si.“ Vyzval som ho veselo. Sedel na zemi a bolestivo si hľadel veľkú hrču ktorá mu navrela.

„Zase vy? Prečo mi už nedáte všetci konečne pokoj.“ Posťažoval sa a dotackal sa nazad na gauč. „Ja nič neviem.“ Povedal svoju obvyklú vetu, ktorú mu nikdy nikto neveril.

„To si nemyslím.“ Posadil som sa vedľa neho a zbraň bez obáv schoval. Nebolo ju treba. Práskač veľmi dobre vedel, že ak informácie nepodá dobrovoľne, tak budú z neho ťahané bolestivejšou cestou. Bolo teda v jeho záujme hovoriť rýchlo a pravdivo. „Vieš určite niečo o tom, čo sa prihodilo v boháčskej štvrti.“

„Ach tam.“ Vydýchol si zreteľne. Zrejme očakával že som prišiel kvôli niečomu delikátnejšiemu. „Mladá Summersová zmizla. Na tom sa niekto poriadne napakuje.“

„Čo všetko si o tom počul?“

„Prakticky nič. Summerska si najala nejakého detektíva, ktorý niečo doloval z Mickeyho Spika.“ Pri svojej vete sa nečakane zasmial. „Ten kretén si asi myslí že s tým niečo má. Neviem si predstaviť idiota ktorý by došiel k záveru, že Spike dokáže niečo tak dobre ukryť.“ Nevrlo som sa na neho pozrel. Andrewovi preskočil hlas a ťažko preglgol. Schúlil sa viac do rohu gauča, pričom sa pozrel do zeme.

„Čo si...“

„Nevedel som. Nevedel som že ste to vy.“ Rozplakal sa takmer. „Myslel som že si najala nejakého drahého detektíva.“

„Čo si myslel s tým dobre skryť?“ Dokončil som svoju vetu kľudne. Násilie zatiaľ nebolo ani v najmenšom potrebné.

„Vy to neviete?“

„Čo neviem.“

„Meersovi muži prevracajú na ruby celé mesto a hľadajú ju. A to nie sú žiadne béčka. Keď sa im niekto dostane do pazúrov je s ním koniec.“ Povedal a veľavravne si prešiel ukazovákom popod bradu. To meno som už počul. To je ten spoluvlastník siete Summer’s Hotels. A zdá sa že svojej obchodnej spoločníčke pomáha. Zrejme to bude nejaký férový chlap. „Warren Meers“ Zasnil sa Andrew. „To je ten najštýlovejší chlap akého som kedy...“

„Dobre, dobre. Také detaily nepotrebujem.“

„Tie obleky čo nosí, tie autá v...“

„Kvôli nemu tu nie som.“ Zastavil som ho už ráznejšie. „Zaujíma ma jedna skupina. Zrejme nejaká sekta. Dlhé čierne kápy, odporné zmrzačené tváre. Určite ich neprehliadneš. Používajú veľké zakrivené nože.“

„O nich sa niečo šušká, ale to sú len nejaké žvásty.“

„A čo také?“ Vyzvedal som ďalej.

„Sú to šialenci. Fanatici. Klasický čakatelia na svojho boha, ktorý nikdy nepríde. Teda vlastne bohyňu myslím. Najzábavnejšie na tom je, že vraj len na okamih odišla a oni veria, že sa zas vráti.“ Na tom čo hovoril nebolo nič zvláštne. Ľudia sú schopný uveriť v najrôznejšie nezmysli. Každý čomu chce. Ale načo by takejto sekte bola do čerta mladšia zo sestier Summersových? Že by boli na dne a pokúšali sa získať prostriedky na svoju cirkev vydieraním? Predsa len peniaze si asi nevymodlia a žiť z niečoho musia. Takýto rýchly spôsob zaobstarania mohol byť pre nich lákavý.

„Kde ich nájdem?“

„To nevie snáď nikto. Vždy niekam rýchlo zalezú a zostane po nich len ten zápach.“ To bola škoda že to nevedel. Už som si myslel že sa k nim dostanem ako slepé kura k zrnu. „Volajú ich Kľúčiari.“

„Kľúčiari?“ Spýtal som sa prekvapene. „To je ale riadne hlúpy názov.“

„Asi to je nejaký ich artefakt. Neviem.“ Povedal Andrew a zakrútil hlavou. Názov tej sekty bol aspoň niečo čoho som sa mohol chytiť. V kancli možno nájdem nejaké záznamy o aktivitách niekoho takého. Možno tam bude niečo podrobnejšie. Niečo čo ma nasmeruje do miest kde sa schádzajú.

„Dobre. Vďaka za pomoc.“ Potľapkal som Práskača po pleci a prešiel dierou v stene. „Prepáč za tie dvere.“

Na plyn som šliapal veľmi jemne. Pomaly som smeroval do kancelárie a premýšľal, či sa mi tých veriacich cirkusantov podarí vôbec nájsť. Mohli sa pokojne ukrývať v mestských kanáloch a vzývať tam nejakého pána septiku, alebo pobehovať nahý niekde v lesoch za mestom. Takéto spolky sú schopné všetkého. Dokonca aj rituálneho obetovania. Že by potrebovali mladú pannu? Znie to primitívne, ale môže to byť tak. Na druhú stranu ale prečo by si zrovna vybrali tak ťažkú korisť? Boháčku v ťažko prístupnom dome ktorý stráži súkromná ochranka. Takéto veci ma stále znepokojovali, ale nie až natoľko, aby som sa občas nemrkol do spätného zrkadla. Niekto ma sledoval. Boli to dve drahé autá, ktoré sa na mňa zavesili hneď ako som opustil ulicu na ktorej býval Andrew. Zatiaľ sa držali trochu stranou a snažili sa pôsobiť čo najviac nenápadne. Kto to do pekla je? Tí trhani zo sekty určite nie, tak kto by sa o mňa teraz zaujímal? Že by si so mnou niekto vyriaďoval staré účty? Čo odo mňa chcú? Samovoľne som stlačil plyn trochu viac. Zrýchlil som, ale ich vozidlám nerobilo ani najmenší problém ma dostihnúť. To na čo čakali bolo moje zahnutie z hlavnej estrády do bočnej uličky. Okamžite vyštartovali ako strely. Jedno z nich sa nalepilo celkom na mňa a pokúsilo sa do mňa vraziť. Tesne pred kontaktom som strhol volant doľava a vyhol som sa mu. Vodič však využil priestor ktorý sa mu naskytol a dostal sa do mojej úrovne. Muž na zadnom sedadle otvoril okienko a namieril na mňa veľavravne Thompsnom.

„Zastav.“ Vykríkol na mňa hlasno, aby prekričal burácajúce motory. „Zastav lebo to do teba vpálim.“ Druhé z vozidiel už bolo nalepené na mňa zozadu. Prikývol som mu teda a začal brzdiť. Myslel som že ucítim náraz, ale šofér ktorý riadil auto za mnou dokázal v čas zareagovať. Zastavil som pri krajnici. Tí čo išli vedľa mňa ešte trochu popošli a zastavilo predo mnou. Obe vozidlá ma tak zovreli ako vo zveráku. Vystúpili tí predo mnou. Včetne vodiča. Štyria chlapi v čiernych kabátoch s fajnovými klobúkmi. Všetko väzby ako barový vyhadzovači. Dvaja s bežnými zbraňami v pravici, dvaja s hrozivými Thompsnami držanými pri pase.

„Vystúp. A pekne pomaly.“ Prikázal mi ten čo sedel vedľa vodiča. Ostatný na mňa namierili. Čo som mal robiť? Pri každej blbosti by ma prevŕtali ako sito. Opatrne som teda otvoril dvere a so zdvihnutými rukami vystúpil. Čo odo mňa chcú?

„Kde je?“ Povedal pre zmenu ten druhý.

„Kto.“ Zatváril som sa prekvapene v rámci slušnosti, s akou sa patrí jednať s ozbrojencami.

„Nehraj sa na blbého.“ Povedal ten s Tommygunom. Pristúpil ku mne bližšie a naštvano ma hodil o kapotu. „Mladá Summerska. Vieme že ju máš. Kde je?“ Rozkričal sa. Tak to som v keli. Skončím pohodený mŕtvy niekde v stoke, kde ma budú rozožierať vyhladovelé krysy. Z tohoto sa slovami nevykrútim. Všetko budú považovať za klamstvo a nezoberú nie ako odpoveď. Premýšľaj Harris. Premýšľaj. Musí byť z toho predsa cesta von. Takto snáď neskončíš. „Myslel si si, že môžeš s pánom Meersom vychcávať čo?“ Pokračoval hrozivo. Zdá sa že premýšľania už bolo až až. Aj tak mi to nikdy moc nešlo. Rozohnal som sa a bleskovo muža udrel priamo do tváre. Jeho traja kolegovia v okamihu ako zbadali prudký pohyb spustili streľbu. Tak a je po tebe Harris. Povedal som si sám pre seba. Štyridsaťpaťkový kaliber Thompsona zaspieval a rozpáral toho čo so mnou viedol rozhovor na kašu. Ak som sa predtým sťažoval na to, že sú to hory svalov, tak to odvolávam. Krytie jeho tela mi teraz bolo viac než užitočné. Zastavilo všetky guľky smerujúce na mňa. Okamžite som sa vrhol k zemi a vytiahol s pod kabáta revolver. Keďže som dopadol do zákrytu auta, zo svojej polohy som zbadal len ich členky. Zásah ako zásah. Tri krát som vystrelil a trio chlapov sa zvalilo na cestu. V streľbe som však pokračoval a odpravil dvoch z nich. Pri namierení na posledného však môj šesťraňák cvakol na prázdno. Muž sa klátil v bolestí a snažil sa zastaviť krv tryskajúcu mu z nohy. Prevalil som sa celým telom na druhú stranu a rozstrieľanému nepriateľovi ktorý tam samozrejme už len nehybne ležal, vytrhol z ruky samopal. Na nohy som sa postavil práve včas. Aj keď to celé trvalo len zlomok času, dvaja zo zadného auta už stačili vystúpiť. Môj Thompson zarachotal a vypustil smerom k nim roj rozhnevaných včiel. Tie sa do nich zabodli ako do masla. Natrafili ste na nesprávneho muža chlapci. Zbraňou som ešte zamával doľava a z hlavami zbytku posádky som vymaľoval vnútro auta. Tommy potom konečné stíchol.

„Zasraný bastard.“ Ozvalo sa spoza mňa. Jediný preživší z nepriateľského gangu už kľačal na kolenách a zo svojho revolveru po mne vystrelil. Okamžite som do neho vyprázdnil zbytok zásobníka, ale bolo už samozrejme neskoro. Ostrá bolesť sa mi zakusla do ramena.

„To je zas deň do čerta.“ Zanadával som si a zbraň mi vypadla z ruky. S ťažkosťou som dotackal nazad do svojho auta. Ranu som si zatlačil, aby som tak aspoň čiastočne zastavil krvácanie. Bolelo to príšerne. Rozhliadol som sa okolo. Nikde nikto. To je jasné, že keď sa strhne prestrelka tohto typu tak sa všetci stratia. A ľudia čo majú trocha zdravého rozumu a strach o svoj život, nikdy nič nevideli ani nepočuli. Dnes udáš vraha toho muža na ulici a na druhý deň už si to ty, čo na nej nehybne leží. To sú pravidlá ktoré stanovujú mafiánske frakcie tohto mesta. Chytil som volant, zúrivo zaradil spiatočku a narazil do auta za mnou. Pred očami sa mi na chvíľu zatmelo, ale dôležité bolo to, že poskočilo a o kúsok zacúvalo. Vymanil som sa teda z kovového zovretia a vyšiel späť na cestu. Za mnou zostalo osem skrvavených tiel.

„Mal si šťastie, že si prišiel včas.“ Ozvalo sa niekde z diaľky. Hlas som takmer nevnímal a chcel som znova sladko stratiť vedomie, ale už sa mi to nedarilo. Bolesť sa zas ohlásila a už neplánovala odísť. Otvoril som oči. Jonathan stál kúsok odo mňa a v umývadle si umýval ruky od krvi. “Guľku sa mi podarilo vybrať. Vyzerá to s tebou celkom dobre, ty šťastný parchant. Kúsok vedľa a je na mieste po tebe.“ Sprvu som vôbec nerozumel o čom to hovorí, až do kým som si neuvedomil, že ležím na operačnom stole u neho doma. Jonathan Levinson bol nadaným študentom tretieho ročníka medicíny. Iba málokto sa v tak mladom veku mohol pochváliť toľkými skúsenosťami s ošetrovaním strelných či rezných rán. Mal častokrát návštevy od ľudí, čo si z nejakého dôvodu nepriali ísť po ošetrenie do nemocnice. A čo si budeme nahovárať, všetci vieme kto taký ľudia zvyčajne sú. Jemu to ale nevadilo. Mal svoju prácu rád a za svoje zákroky dostával odmeny, aký mu každý študent mohol závidieť.

„Ako som sa sem dostal?“

„No to neviem. Ale takmer si ma zrazil autom tu na dvore, keď som si šiel zo schránky vybrať poštu.“

„To tí zasraní Meersovci, to oni si...“

„Nehovor mi to Alex.“ Zastavil ma. „Nechcem s tým nič mať. Pichol som ti niečo proti bolesti. Za chvíľu by si sa mal cítiť trochu lepšie, ale byť tebou, tak sa aspoň pár dní snažím preležať v posteli.“

„Na to nemám čas. Mám prácu.“ Povedal som a snažil sa posadiť. Jonathan ma však zastavil.

„Ešte aspoň chvíľu lež. Nehraj sa na priveľkého tvrďáka. Má ťa vôbec kto odviesť domov?“

„Ja si poradím.“ Povedal som mu. Ten len neveriacky zakrútil hlavou a rezignovane mávol rukou. Zašiel si na kraj miestnosti k malej skrinke a vybral z nej dve malé krabičky.

„V tejto tmavošedej sú lieky proti zápalu. Daj si jednu tabletku vždy ráno. V svetlejšej sú utlmováky bolesti. Môžeš si brať každých dvanásť hodín.“ Obe mi strčil do vrecka kabátu, ktorý bol prehodený na operadle stoličky. Jonathan bol správny chlap. V súkromnom živote trocha prchký a bojazlivý, neschopný si nájsť ani poriadnu ženskú. Ale ako náhle mal v ruke skalpel, všetko sa to z neho vytratilo. Stal sa z neho rozvážny kľuďas, absolútne si vedomý svojich schopností.

Po nejakej chvíli som sa už bol schopný postaviť bez toho. Aby som sa musel o niečo opierať. Tá gebuzina čo mi vstrekol rovno do žili bola očividne účinná. Obliekol som sa a na stoličku, kde boli predtým poskladané moje veci, som položil niekoľko stodolároviek. Neľutoval som ich ani v najmenšom. Jednak si ich Jonathan zaslúži a taktiež ich bez zábran strčím Summersovej do nákladov. Rozlúčil som sa teda a vyšiel von. Pomaly sa už zmrákalo a blížila sa noc. Ani som netušil že som tu strávil toľko hodín. Moje auto stálo ešte stále krížom na trávniku, čo muselo s chodníka vyzerať trošku čudne. Ale bolo sa zbytočné trápiť čo si o tom kto myslel. Stavím sa nachvíľu doma, hodím na seba nejaké veci, čo nebudú od krvi ako tieto a musím pokračovať. To čo sa stalo v posledných hodinách bolo nanajvýš nezvyčajné. Prečo si Meersove gorily mysleli že ja mám Dawn? Ako ich to mohlo vôbec napadnúť? Žeby Warren Meers nebol až taký správny chlap ako som si myslel? Nehľadá mladú Summersovú len na oko a v skutočnosti ju ukrýva niekde u seba? Nesnaží sa presvedčiť Buffy, že on stým nič nemá a pri tom čaká na správny moment aby ju mohol obrať o jej podiel vo firme? Domnienky boli rôzne a ku všetkému sa plietli do toho ešte tí šašovia z nejakej hlúpej cirkvi. Sadol som si za volant a naštartoval.

Za dve hodiny som už bol vo svojom kancli a rozhnevano som sa prehrabával poslednou časťou svojej kartotéky. Nič som nenašiel. Nič o tých zohavených hlupákoch, ani o tom ich natvrdlom kulte. Možno s tým nakoniec tieto indivíduá nemali nič spoločné, ale to som proste nemohol brat na zreteľ. Všetko je to akési zvláštne. Nič do seba poriadne nezapadá a skutočne dôležité veci sa celkom určite skrývali medzi tonami irelevantného balastu. Ako ich však rozlíšiť? Z premýšľania ma vytrhol zvuk telefónu, ktorý sa roztriasol na mojom stole. Načiahol som sa po slúchadle.

„Áno.“

„Detektív Harris. Tu je Buffy Summersová. Myslím, že by ste mali prísť.“ Ozvalo sa z druhej strany linky.

„Stalo sa niečo?“

„Prišiel dopis s žiadosťou o výkupné.“

„Hneď som tam.“ Odpovedal som a položil. Tak a je to tu. Nakoniec sa predsa jedná o výkupné. Na to som sa rýchlo postavil zo stoličky, čo rozhodne nebol dobrý nápad. Rana sa okamžite ozvala a ja som takmer odpadol. Nebola to žiadna sranda. Oprel som sa o stenu a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol. Musím si dávať väčší pozor, inak toho moc neporiešim. Dopis môže byť veľkým prínosom k zisteniu kto je nakoniec skutočný únosca. Snáď urobil nejakú chybu a dal mi na seba aspoň nepatrné vodítko.

„Vitajte detektív.“ Pozdravil ma Giles, ktorý mi po mojom zabúchaní opäť prišiel otvoriť dvere. Vošiel som teda dnu a vydal sa za ním pomalou chôdzou. Kroky som mal dosť neisté a nechcel som aby ktokoľvek niečo spoznal. Zbytočne by to vyvolalo ešte väčší rozruch. Slečna sedela tam kde včera, teraz však už vyzerala omnoho viac znepokojene. Neviem či preto, že už začalo ísť o peniaze, alebo sa skutočne už začala báť o svoju sestru ako sa patrí. Určite aj ona ju v kútiku duše upodozrievala, že mohla utiecť sama, i keď sa mi s tým nezdôverovala a okamžite na mňa vybalila že to bol únos. Ale po tom dopise sa pre ňu mohlo stať všetko až príliš skutočné a jasné.

„Posaďte sa prosím.“ Povedala ticho a ja som ju mlčky poslúchol. „To je ono.“ Kývla na kus papiera na stolíku predo mnou. Vzal som ho teda za okraj končekom prstov a prezrel. Bola to klasika. Obyčajný biely list na ktorom boli ponalepované písmená z novín. Text bol krátky a prostý. „Ak chcete svoju sestru ešte vidieť, uložte jeden milión dolárov do batožinovej schránky číslo 21, na Sunnydalskej vlakovej stanici. Urobte to presne zajtra o 14 hodine. Heslo je B721.“ Čo to má znamenať? Zamyslel som sa. Veď to je čiré bláznovstvo. Niečo tak dobre sledovateľné ako schránka na stanici je na takúto transakciu mimoriadne nevhodná. To musel písať nejaký totálny magor. Meers určite nie. Ten takú žalostne nízku čiastku nepotrebuje. To musí mať na svedomí tá psychopatická sekta. Ale čo s tým má potom on? To je vážne len taký aktívny pri pátraní a jeho chlapi omylom dospeli k záveru že je Dawn u mňa? Alebo sa to niekto snaží na mňa našiť, aby si to jeho chlapi so mnou vyriadili? Vážne som zauvažoval nad tým, že sa na čas vyparím z mesta. Je pravdepodobné že po mne zase pôjdu a nezastavia sa už pred ničím. To že som zabil osem jeho chlapov, mi nedáva ani žiadne rozumné možnosti presvedčiť ho, že ja ju nemám.

„Čo si o tom myslíte?.“ Opýtala sa ma Buffy trasúcim hlasom.

„Myslím že únosca nebol z najmúdrejších. Miesto predania je zvolené veľmi zle a k výkupnému sa nedostane bez toho, aby si ho niekto všimol.“

„Môžu Dawn ublížiť?“

„Pokiaľ budú veriť, že sa ich požiadavkám vyhovie, tak pravdepodobne nie.“ Samozrejme som to vôbec nevedel. Mohla byť už dávno mŕtva a výkupné únoscovia aj tak požadovať. Ak nikto nič o Dawn nevie, tak sa musí skrátka naivne dôverovať a požiadavkám vyhovieť.

„Bojím sa o ňu.“

„Chápem vás. Verte že urobím všetko preto aby som ju včas vypátral.“ Slečna Summersová vyzerala zúfalo. Asi si doposiaľ naozaj myslela, že išlo o nejaký teenagerský výstrelok jej sestry.

„Zostaňte prosím na večeru detektív.“

Tak niečo takéto fajnové som už nejaký čas nejedol. Nieže by som bol v nejakej finančnej núdzi, ale toto čo slyčná kuchárka spolu s Gilesom začala nosiť na dlhý stôl, bolo predsa len trošku iné kafe.

„Človek si častokrát uvedomí, že bez niekoho nemôže byť, až keď je preč.“ Ozvala sa slečna nečakane. „Nezdá sa vám to zvláštne?“

„Áno. Je to zvláštne. Ale človek je proste taký.“ Odpovedal som jej, pri čom som konečne spustil oči z ženy ktorá nám priniesla jedlo. Práve odchádzala s prázdnym stolčekom na kolečkách, na ktorom všetko priviezla. Zdala sa mi strašne povedomá. Mal som dojem, že som ju už niekedy stretol. Muselo to však byť už strašne dávno.

„Ako ste pokročil s vyšetrovaním?“

„Ako prvého som vylúčil Mickeyho Spika. To je ten muž čo sa tu často motá. Ten je v tom všetkom nevinne.“ V okamihu ako som zbadal, ktorý zo série príborov pri tanieri použila Buffy na tento chod, som ho vzal do ruky tiež. „Potom sú tu nejaké ďalšie možnosti. Je tu jedna sekta, ktorá to môže mať na svedomí.“

„Ach bože.“ Ťažko preglgla.

„Ešte to však nie je isté.“ Ukľudnil som ju trocha, i keď som si už myslel, že podobne debilný dopis mohli napísať jedine oni. „Sú len jednou z možností.“ Následne som prehltol niekoľko šťavnatých súst. Jedlo bolo výborné. Ona však očividne naň chuť nemala. „Aké vzťahy máte s pánom Meersom?“

„Meersom?“ Prekvapene sa spýtala. „To je spoluvlastník mojej siete hotelov. V poslednom čase mám pocit, že ma chce zo všetkého vystrnadiť. Dokonca chcel aby som mu prenechala väčšinový podiel, pretože je na vedenie vhodnejší. Ale je to dobrý človek. Teraz mi dokonca pomáha hľadať Dawn. Dúfam že vám to neprekáža?“

„Ako sa to vezme.“ Povedal som a napravil som si košeľu v mieste kde prekrývala obviazanú strelnú ranu.

„Potreboval by som vedieť určité detaily, kde sa v ktorú hodinu nachádza.“
„Snáď ho nepodozrievate?“ Takéto niečo jej zrejme pripadalo absurdné. Veď jej predsa pomáhal s hľadaním a ten milión vonkoncom nepotrebuje.

„V jednej veci sa zachoval veľmi zvláštne. Viete kde sa zvyčajne nachádza večer?“

„Vo svojej pracovni. Kde inde. Vždy je tam do noci. Je to strašný workoholik.“ Informovala s rozpakmi. Ja som však dostal veľké nutkanie poctiť ho svojou návštevou. „Chcete aby vás tam môj šofér zaviezol?“

„Nie. Viem kde je administratívna budova Summer’s Hotels. Zájdem tam sám.“

„Aspoň mu zavolám že prídete. Aby ste ho zastihol.“

„To nebude nutné. Všetko si zariadim.“

„Ako chcete.“ Povedala a upila si z poháru plného vína. „Čo budeme robiť s tým dopisom? Ak nebude inej možnosti tak to zaplatím. Nechcem aby sa malej Dawn niečo zlé stalo.“

„Máte pri sebe dostatočne veľkú hotovosť?“ Spýtal som sa, na čo súhlasne prikývla. „Zajtra ráno sa na všetkom dohodneme.“ Dúfal som že sa mi do vtedy podarí zistiť niečo viac. Času už veľa neostávalo a stať sa mohlo všetko. V hlave mi však v tento moment vŕtalo len jedno meno - Meers. Ako ho mohlo napadnúť že únoscom som ja? Čo je to za hlúposť? Alebo by potreboval obetného baránka? A či mu niekto nahádzal popod nos zlé informácie a on po nich skočil ako hladný pes po kosti? A ešte sa dotoho všetkého zaplietalo výkupné, ktoré vôbec nezaručovalo že sa Dawn v poriadku vráti. Vyzerá to ešte na veľké problémy.

- Pokojná noc -

Zastavil som pred budovou Summer’s Hotels Office. Bola to už staršia budova a jedna z prvých ktorá v tomto meste vyrástla. Ak sa nad tým človek zamyslí, musí len neveriacky zakrútiť hlavou. Kedysi to bolo malé pokojné mestečko, ale za posledných pár desiatok rokov sa zmenilo. Stala sa z neho stoka najrôznejších veľkých firiem, ktoré to sem ťahalo z nejakého podivného dôvodu. Akoby sem tých nenásytných biznismenov lákalo samo peklo. Vysoké mrakodrapy vyrástli ako huby po daždi. Čím bolo viac bohatých, tým bolo viac chudobných. Rozkvitol tu zločin ktorý nám mohol závidieť aj samotný New York. To bola asi tá daň za to všetko. Mohol som sa už odtiaľto dávno odsťahovať, ale mne takýto život vyhovoval. O prácu tu nebola núdza a už ako malého ma lákala vôňa nebezpečenstva. Byť detektívom v takomto meste ma uspokojovalo, nikdy by som nemohol robiť niečo iné. Napríklad pracovať v stavebnej firme. Nevedomky som sa usmial. Zvláštne. Neviem prečo ma to vôbec napadlo. Z priehradky palubnej dosky som vytiahol krabičku z nábojmi a naládoval som nimi svoj revolver ráže 38. Pán Warren Meers možno bude potrebovať presvedčiť. Mrkol som doprava smerom k budove. Ku vchodu už práve dotlačil svoj vozík plný prázdnych plechoviek houmlesák a za výdatnej gestikulácie sa začal rozkrikovať. Pre mňa bolo potešujúce, že taxa za ktorú som si ho najal, nepresahovala päťdesiat dolárov. Vystúpil som z auta. Takto večer už boli na vrátnici len dvaja strážnici a obaja sa svorne začali venovať nežiaducemu návštevníkovi. Nahnevano ho dokopávali smerom od budovy a preto si ani nevšimli, že dnu vošiel vysoký muž z klobúkom zrazeným až na oči.

Moje kroky sa ozývali po mimoriadne kvalitnej a drahej dlažbe. Vstupný vestibul som sa preto snažil opustiť čo najrýchlejšie a len letmo som prebehol tabulu visiacu na stene. Tá veľkými písmenami oznamovala na ktorom poschodí ktoré oddelenie sídli. Výsledok nebol vôbec prekvapivý. Pohotovo som nastúpil do výťahu a stlačil tlačidlo čo bolo najvyššie. Trochu sa mi uľavilo, keď sa ozvalo cinknutie a kabínka sa vydala na svoju cestu k nebu. Cítil som akýsi nepokoj. Strach to samozrejme nebol. Toho som sa zbavil už dávno. Azda to bola akási nervozita ktorá vo mne hlodala a testovala či som dostatočne pevný vo svojom presvedčení. Tá mi ale žiadnom prípade nemohla brániť vyspovedať Meersa z jeho hriechov. Možno s tým nakoniec predsa len nič nemal a to že ma jeho muži považovali za únoscu bol len krutý omyl, ale takéto chyby sa neodpúšťajú. Bude mi to musieť vysvetliť a to pekne od podlahy. So mnou si zahrávať nikto nebude. Výťah začal po nejakom čase spomaľovať až napokon celkom zastal a jeho dvere sa otvorili. Chodba bola našťastie prázdna. Takéto nočné exkurzie majú svoje výhody. Nenarážate na prácechtivých zamestnancov, ktorý by vám znepríjemňovali cestu. Potichu som dokráčal až k dverám, na ktorých sa majestátne týčila hrubá lesklá kovová menovka s menom Warren Meers. Tak tu to je. Naklonil som sa k nim a započúval som sa do zvukov ktoré spoza nich vychádzali. Ten parchant tam nebol sám. Ozývalo sa tam niekoľko hlasov, ale dvere boli z vnútra dostatočne polstrované na to, aby nebolo rozumieť ani slovo. Tak toto je v keli. Nemôžem tam len tak vtrhnúť na verímvboha. Musí tu byť aj nejaká iná cesta. Zahľadel som sa nazad do chodby. Ak to predsa nejde z jednej strany, skúsime to z druhej. Uvedomil som si a odplížil sa o štyri kancle ďalej. V takýchto vnútorným priečkach zámky nebývajú priveľmi pevné a pokiaľ ma pamäť neklame, budova má z vonku pre mňa jednu mimoriadne pozitívnu architektonickú vlastnosť. Zahľadel som sa na dvere pred seba. Meno mi samozrejme nič nehovorilo, ale pre istotu som vytiahol svoju zbraň. Nikdy totiž neviete aký snaživec tam môže ešte ponocovať a takéto nečakané prekážky som nemal v láske. Zľahka teda klopem a malú chvíľu pozorne načúvam. Nestalo sa však nič čo by naznačovalo, že vnútri niekto môže byť. Snáď bude teda prázdna. A ak sa zvuky dobre nešíria od Meersa, tak sa nebudú dobre ani k nemu. Narazil som ramenom do dverí a tie sa s tichým prasknutím otvorili.

Vnútri bola pochopiteľne tma, ale keď som dvere privrel, bolo vidieť, že dostatočné množstvo svetla sa šíry z pouličného osvetlenia, ktoré sa sem vlievalo cez okno. To čo ma zaujímalo, bolo práve za ním. Otvoril som ho a vyzrel von. Dole vyčnievala asi pätnásť centimetrová kamenná rímsa. To samozrejme nebolo mnoho, ale vyberať som si príliš nemohol. Prekročil som teda rám a vystúpil na ňu. Okamžite som sa prilepil na stenu ako kliešť. Snáď nebude príliš fúkať. Nebolo to nič príjemné stáť na niečom, z čoho vám prečnievajú špičky nôh dvadsať poschodí nad zemou. Pomaly som začal postupovať do strany. Stačí prekonať vzdialenosť troch miestností a budem priamo za oknom toho hajzla. „To nebol najlepší nápad.“ Povedal som si po tichu pre seba po pár krokoch. Závrate síce nemám, ale pre istotu som sa díval rovno pred seba a raz som sa dokonca musel na okamih zastaviť. Nakoniec som sa ale prekonal a prešiel popred posledné temné okno. To ďalšie už žiarilo jasným svetlom a hlasom vychádzajúcim spoza neho som už takmer rozumel. Ešte kúsok. Už len maličký kúsok. Tak toho si teda vychutnám, takto sa kvôli nemu musím nadrapovať. Jednou rukou som sa už chytil vyčnievajúceho rámu a nahol hlavu do okna. Bolo pootvorené a z miestnosti ním vychádzal ťažký cigarový vzduch. „No to sa mi snáď sníva.“ Zasyčal som a nemohol uveriť vlastným očiam. Meers sedel na svojom veľkom koženom riaditeľskom kresle a pofajčieval si dvestodolárovú cigaru. To dôležité sa však odohrávalo pred ním. Stáli tam tri, mne veľmi dobre známe, kreatúry v čiernych háboch.

„Ste k ničomu! Banda flákačov čo sa nedokáže postarať o mizerné decko.“ Rozčuľoval sa a mával pred seba rukou. „Mali ste ju sem doviesť. Čo bolo na tom také ťažké.“

„Nemohli sme sa tam dostať. Bolo to nemožné. Hliadky nás vždy odhalili. Museli sme niekoho najať.“ Odpovedal mu úlisne jeden z mrzákov. Meers však pre neho asi nemal dostatok pochopenia a postavil sa zo svojho miesta.

„Myslíte si, že teraz ste mi na niečo dobrí?“ Spýtal sa nečakane a jednému z nich vytiahol spoza kusu šnúry, ktorou boli opásaný, lesklý nôž. „Myslíte že Summerska podpíše predaj svojho podielu bez toho, aby každý večer dostávala po jednom prste svojej sestry?“ V tom okamihu sa v amoku zahnal a vbodol ho do brucha jeho majiteľovi. „Prečo ste najali človeka ktorí nedokáže zabezpečiť, aby mu nejaký primitívny detektív nevyfúkol korisť.“ Ostatný dvaja sa dívali na svojho k zemi sa sunúceho druha s vypleštenými očami. Trvalo to však len chvíľu a hneď na to prešli zas do svojho riťolezectva.

„Môj pane. To nebol človek. Ale ako jediný vedel ako sa dostať až k nej. Detektív ho prekvapil ešte tej noci a nezmohol proti nemu nič.“

„Dnes mi Summersová dokonca volala. A hádajte čo sa stalo. Detektív už za ňu potajomky žiada výkupné. Robí z nás hlupákov. A to všetko kvôli vám trom.“ Vtom sa však pozrel na mŕtvolu na podlahe. „Teda chcel som povedať k vám dvom.“ Opravil sa.

To som teda nečakal. V rýchlosti som sa pokúšal vstrebať hromadu faktov ktoré sa na mňa hrnuli. Tak takto je to. Myslí si, že to ja ju mám a že som autorom toho dopisu. V hre teda musí byť ešte niekto ďalší. Niekto kto celý tento zmätok využíva. Muž ktorí sa dostal cez ochranku až do jej izby, musí byť Mickey Spike. Len on by to dokázal a urobil to podľa ochranky domu už mnohokrát predtým. A tá kreatúra má pravdu. To nie je človek, to je idiot. Niekto mu ju však potom vyfúkol a on to svinsky hodil na mňa. Také niečo nebolo prekvapivé, chcel sa ma zbaviť. Možno ju dokonca stále má. Ale že by žiadal výkupné? To je nepravdepodobné. Čo sa to tu do pekla deje. Kto je tým novým hráčom?

Pozrel som sa na okno. To, že bolo otvorené mi všetko značne uľahčovalo. Vtrhnem tam a položím mu pár delikátnych otázok ohľadom našeho konfliktu. Jeho ego isto spľasne keď sa pozrie do hlavne. Len málokto pri takej veci zostane chladný. Ideme na to. Tri osoby predsa zvládnem. Na nešťastie v tom momente sa na dvere ozval buchot a do vnútra vtrhli asi piati bodyguardi. Každý v ruke revolver.

„Harris je tu. Niekto ho videl ako vchádza.“ Zakričal jeden hlasno na Meersa. „Poďte s nami.“

„Čo že? Prehľadajte okamžite budovu.“

„Do riti.“ Zanadával som si a oblial ma pot.

„Môj bože. Vy chcete skočiť.“ Ozvalo sa z ničoho nič z opačnej strany kam som hľadel a ja som v úľaku takmer zletel dole. Z vedľajšieho okna bola vyklonená nejaká žena a vytriasala neveľkú prachovku. Okamžite som využil toho, že bolo otvorené a vhupol som dnu. „Ste v poriadku?“ Pýtala sa ma starostlivo. „Čo ste tam vonku robili?“ Jej otázke som sa však nevenoval a rozhliadol som sa okolo seba. Bola to zrejme upratovačka. Pri stene stálo vedro a dlážka bola do polovice miestnosti mokrá. Vo vozíku ktorí so sebou pravdepodobne priviezla, bolo naskladaných niekoľko saponátov.

„Som detektív Harris. Potrebujem vašu pomoc.“

„Pomoc? Čo že? Odomňa?“ Vyľakano odpovedala. Zjavne nechápala čo sa deje.

„Ako sa voláte slečna?“ Položil som otázku v rýchlosti a vozíček som vyprázdnil.

„Ja? Ja som Tara.“ Hľadela na moju činnosť bez toho aby sa ma snažila zastaviť. Prikročil som k nej a chytil ju za plecia.

„Tara. Potrebujem od vás službu. Ak ma tu ochranka nájde, tak ma zabijú a do ohrozenia sa dostane mladé dievča.“

„Čo, čo odo mňa chcete?“ Koktala a zjavne z toho bola riadne vyľakaná. Dúfal som však, že ju dokážem presvedčiť.

„Vleziem si do vášho vozíka a zastriem tú plachtu celkom dokola. Chcem od vás aby ste s ním nastúpila do výťahu a odviezla ma dole do haly.“

„To nemôžem. Prídem o prácu.“

„Ak by na to prišli, povedzte že som na vás celý čas mieril zbraňou. Prosím urobte to. Na vysvetľovanie neni čas.“ Naliehal som na ňu. Chvíľu ešte váhala, ale nakoniec sa v nej niečo zlomilo.

„Rýchlo. Vlezte si tam.“ Povedala a pribehla k nemu. Neváhal som teda a vtesnal som sa do neho. Tara ho dôkladne zastrela celý dookola a otvorila dvere. Sprvu jej tlačenie išlo ťažko. Predsa len vážim určite viac ako vedro vody a pár fľašiek čističov. Nakoniec sa ale obstojne rozbehla a vozík šiel už takmer sám. Von som nevidel, ale celý čas som počul hrozivé dupanie krokov Meersovej ochranky. Dúfam že to dievča nevyzerá príliš ustrašene. Niekto by mohol začať niečo tušiť. Nakoniec to však z vozíkom trochu zatriaslo a ja som vedel, že sme sa dostali do výťahu.

„Aleluja.“ Povedal som si potichu. Zavreli sa dvere a začali sme klesať. Na nešťastie som nevedel či sme v ňom sami, preto som radšej mlčky zostal naďalej skrčený vo svojej skrýši.

Zanedlho som pocítil ako z neho vychádzame. Pripravil som sa na to, že rýchlo vyskočím a dobehnem k východu. Bohužiaľ sme nezastavovali a na miesto toho ma Tara tlačila niekam inam, pričom stále zahýbala do rôznych smerov. Samozrejme, že takéto zistenie vo vás nevyvolá najveselejšie myšlienky. Keď sme sa konečne zastavili čakal som na najhoršie. Napríklad na spŕšku guliek čo preletí plátennou skrýšou v ktorej som čupel. Nič takého sa však nestalo. Záves sa odhrnul a ja som zistil, že som už vonku z budovy.

„Vo vstupnej hale ich bolo mnoho. Radšej som vás odviezla k zadnému východu.“ Vysvetlila mi svoju jazdu. Dobrý ľudia zdá sa ešte nevymreli.

„Ďakujem vám slečna, ak by ste čokoľvek potrebovali, stavte sa u mňa v kancelárii.“ Povedal som jej a stratil sa v tme úzkej zadnej uličky.

„Áno.“ Ozvala sa slečna Summersová potom ako jej Giles podal telefón.

„Buffy. Tu detektív Harris. Pozorne ma počúvajte. Okamžite prerušte všetky schôdzky s Warrenom Meersom. Neodpovedajte na jeho telefóny a nesnažte sa ho kontaktovať. To on má prsty v tom únose.“

„Čože. On? To neni predsa možné.“ Zapochybovala.

„Je to tak. Chce vás prinútiť predať váš podiel firmy.“

„Ten prekliaty špinavec. Ja toho bastarda zruinujem.“

„Momentálne vašu sestru nemá. Zdá sa že mu ju niekto prebral a teraz žiada výkupné.“

„Môj bože. Len aby bola v poriadku.“

„Zajtra si posvietime na toho s tým výkupným. Máte prichystané peniaze?“

„Mám.“

„V poriadku. Ešte ozvem a preberieme to spolu. Urobím všetko preto aby som ju zachránil. Musíte mi veriť.“

„Budem.“ Odpovedala mi potichu. Zložil som slúchadlo a vystúpil z telefónnej búdky. Vonku fúkal už mrazivý vietor a zdalo sa že už o Chvíľu sa opäť spustí dážď. Zatiaľ som síce nemal ani potuchy kto je ten vymáhač výkupného, ale zajtra sa to celkom určite dozviem. Snáď bude malá Dawn v poriadku.

Žiarovka na vlhkej chodbe otravne zablikala. Na druhej strane ale bolo potešiteľné, že tam aspoň bola. V tejto otrasnej bytovke ktorá bola mojim domovom sa nedrží nič čo nie je na oceľovej reťazi. A ani to ešte nie je celkom bezpečné. Každý sa tu ulakomí na hocakú maličkosť, pričom sväté nebolo nikomu nič. Došiel som pomalým krokom až k svojim dverám a vytiahol z vrecka kabátu zväzok kľúčov. Už som sa chystal otvoriť, keď v tom som zbadal, že zámok bol vylomený. Jednoduchá práca na jeden pohyb páčidlom. Zrejme sa im to nechcelo vykopávať, alebo sa báli, že narobia moc hluku. Prstami som do dverí trocha buchol, pričom sa dokorán otvorili. Neveriacky som sa z chodby zahľadel dnu. Spúšť to bola poriadna. Skrine a šuplíky vyhádzané. Všetky veci poprehadzované. Gauč a kreslá rozpárané. Zrejme si mysleli, že som do nich Dawn zašil alebo čo. Teraz sa už musím len modliť aby sa mi ten sviniar Meers dostal pod ruky. Vyrazím mu všetky zuby a zlámem každú kosť v tele. Z pomstychtivých myšlienok ma však vyrušil šramot ktorý sa za mnou rozľahol.

„Ahoj fešák.“ Ozvalo sa a ja som sa obzrel. V dverách od naproti sa objavila pekná rozstrapatená hlava.

„Willow.“ Odvetil som veselo. „Už dlho som ta nevidel.“

„Už zase?“ Spýtala sa a kývla hlavou k môjmu bytu. „Nedajú si pokoj. Aspoň raz do roka ti to musia premrviť.“

„No to vieš. Riziko povolania. Ale ja ich vždy nájdem a spočítam im to. Zakaždým sa však nájde niekto ďalší, kto pokúša svoj osud.“

„Poď ďalej. Uvarím ti kávu. Nechaj si ten bordel na zajtra.“ Jej pozvanie som pochopiteľne s radosťou prijal. Človeku urobí dobre poklábosiť si so starým známym a dá vám to zabudnúť na každodenné pracovné záležitosti. Pravdu povediac to bolo asi to, čo som teraz najviac potreboval. Vošiel som dnu a v predsieni si zavesil kabát s klobúkom. Mrkol som na Will kútikom oka a zistil, že sa celý čas na mňa pobavene dívala s rukami prekríženými na prsiach.

„Nevadí ti to?“ Spýtala sa uštipačne.

„Čo?“ Vyriekol som prekvapene a tváril sa, že neviem o čom hovorí. Bez problémov ma ale prekukla a nezostávalo mi nič iné, len sa usmiať. „Samozrejme že nevadí.“ Prikývol som jej. Zabudol som vám povedať, že bola len v spodnom prádle, ale tiež nemusíte vedieť všetko.

Chvíľu sme na seba hľadeli a snažili sa odhadnúť na čo ten druhý myslí. Možno miestami aj úspešne, ale s istotou sa to tvrdiť nedalo. Isteže ma priťahovala, nie som predsa z ľadu a mám oči, ale svoje priateľstvo sme vždy dokázali udržať na uzde. Bolo to tak pre oboch lepšie. Veď prečo stratiť celoživotného priateľa kvôli pár okamihom lásky? Aj tak by nám to nevydržalo, boli sme zrejme z príliš odlišného cesta. Po chvíľke usmievavého ticha sa otočila a zamierila do kuchyne. Čím to je, že ženský zadok sa tak pekne vlní?

Posadil som sa ku stolu a sledoval ako sa obratne pohybuje vo svojom negližé. Nabrala do malej kanvice vodu a opatrne ju postavila na sporák. Následne vybrala dva poháriky a lyžičkou do nich nasypala kávu. Bol to pekný pohľad. Willow bola krásna mladá kurvička, ktorá predávala svoje telo každú noc. Stačil pohľad na jej tvár a telo a muselo vám byť jasné, že nešlape niekde na ulici a nepokrikuje na okoloidúcich šoférov. To nie. Zákazníkov mala moviteších a vždy na úrovni. Zarábala bezpochyby niekoľkonásobne viac ako ja, ale všetko jej stačilo akurát na to, aby pomaly splácala dlh kasínu ktorému sa zadlžila jej krkavčia matka. Nechápal som prečo to robí. Prečo už konečne neodvrhne celú svoju odpornú rodinu, ktorá jej spôsobila toľko problémov. Spomínam si keď u nich ešte žila. Pamätám si dokonca aj to, keď som ešte ako mladý chalan poriadne zmastil jej otca. To bolo prvý raz čo som niekoho bil do vtedy, dokiaľ z neho nezačala tiecť krv. Ale nikdy som to neľutoval. Ten bastard sa ju pokúšal znásilniť a zaslúžil by si ešte omnoho viac. Z určitého pohľadu sa toto dalo chápať ako istý druh jej odplaty. Dostávala od mužov prachy za praobyčajnú telesnú rozkoš. Nemal som jej to za zlé a nikdy som jej to nevyčítal. Kde inde by zarobila dostatočne veľa? Ani som sa jej nepýtal koľko peňazí musí za matku splatiť, nebola na to vhodná doba. Určite to chápete. Dúfal som však, že keď to všetko vráti, tak konečne vypadne z tejto diery. Zaslúžila si niečo lepšie. O veľa lepšie.

„Čo teraz riešiš?“ Opýtala sa a posadila sa naproti.

„Únos.“

„Fí.“ Uznanlivo kývla ale vzápätí prešla do úsmevu. Často sa smiala a moc jej to pristalo. Mal som to rád.

„Len sa nevyškieraj. Je to vážne.“ Pokáral som ju ľahkovážne a s nadsáskou. „Už ide o život. A bohužiaľ aj ten môj.“

„Ale ty sa z toho vždy nejak dostaneš.“ Pripomenula mi potešujúci fakt. Nevedno či to myslela vážne, alebo si zo mňa len strieľala. Každopádne ale mala pravdu. Zažil som už aj omnoho horšie situácie.

„A keď tentoraz nie? Keď ma dostanú a ja skončím na jednom z miestnych cintorínov? Nikto sa so mnou nepríde rozlúčiť a jediný prítomný bude farár a možno ešte hrobník.“

„Ja by som prišla. Hrala by som vzornú vdovu a plakala na všetky strany, že som stratila svojho vzorného manžela. Búchala by som päsťou do náhrobku a vyhrážala sa všetkým svätým.“

„Vďaka.“ Zasmial som sa. Ja som samozrejme svoju vetu myslel vážne, ale ona vždy všetko strašne zľahčila. Práve to som mal na nej rád. To ako každú vec dokázala brať so zdravým nadhľadom. Bola to skvelá a výnimočná žena. „Dnes si doma trochu skoro, nie?“

„No vidíš.“ Mávla rukou. „Dnes sú chlapi veľmi rýchli.“ Odpovedala mi pohotovo a zahľadela sa na mňa. Ja som uprel svoj pohľad do stola a na chvíľu sa zamyslel. Musím sa priznať, že mi význam jej slov sprvu vôbec nepochopil. Ona šibalsky vyčkala presne na ten moment, kedy mi to konečne došlo a jemne ma kopla. Pozrel som sa na ňu a bol som obdarený jej hlasným smiechom. „Teraz by si sa mal vidieť. Stále ešte v tebe zostalo trochu toho roztržitého školáka.“

„To už bolo dávno. Človek sa mení.“ Zatváril som sa trochu rozpačito a možno aj urazene.

„Vo vnútri zostávaš stále rovnaký. Na vonok si však dospel v pekného a silného chlapa. Plného zásad a so super postavou.“

„Hej!“ Zasmial som sa z plného hrdla a ľahký kopanec som jej vrátil. „Čo sú toto za triky?“ Samozrejme, že žena jej formátu bez problémov zahrala na strunu mužského ega. Vyžadovala si to jej práca, pohrávať si s každým a zdvihnúť mu sebavedomie. To skrátka vedela, využívajúc pri tom všetky vnady ktorými bola obdarená. Na moju otázku však neodpovedala, pretože sa odobrala k vode na variči, čo začala práve pískať. Behom tých dvoch krokov na mne vyskúšala pár svojich rozpaľujúcich pohybov a musím povedať že sliny som preglgol naozaj sťažka. Je obdivuhodné čo všetko dokáže pekná žena so svojim takmer obnaženým telom. Všetko to spravila akoby len tak mimochodom a vôbec sa pri tom na mňa nepozrela. Chtíč čo vo mne vyvolala však mala bezpochyby spočítaný. Určite sa tým skvele bavila a robilo jej radosť sledovať moje reakcie, ale pre mňa to bolo všetko stále ťažšie a ťažšie.

Prevaľoval som sa na gauči vo Willowinej obývačke a pokúšal som sa aspoň na chvíľu zaspať. Nebolo to práve najpohodlnejšie, ale celkom určite to bolo lepšie ako moja vlastná posteľ, ktorá po nájazde nožíkov Meersových goríl vyplazovala struny na všetky strany. Premýšľal som nad človekom ktorý žiadal za Dawn výkupné. Čo ho to napadlo robiť predanie na vlakovej stanici? Azda si myslí, že si ho nikto nevšimne, keď bude peniaze zo skrinky vyberať? Je naozaj taký hlúpy, alebo ešte skrýva v rukáve nejaké eso, ktoré v rozhodujúcej chvíli vytiahne? Nebude to nakoniec Mickey Spike? Veď tie kreatúry hovorili o tom že niekoho museli najať. Niekoho kto dokázal prejsť cez ochranku domu. Že by to teda naozaj bol on?

Z ničoho nič sa ozval tlmený buchot a vulgarizmy, vychádzajúce niekde z vonku. Prekvapene som otvoril oči a plne sa sústredil. Čo sa to deje? Vyzerá to že návštevníci môjho bytu sa vrátili. Vykĺzol som z pod deky a potichúčky docupkal až k dverám. Z tejto vzdialenosti sa dalo dokonca aj rozumieť najrôznejším nadávkam, ktoré zo seba chŕĺili. Zohol som sa ku kukátku, ktoré bolo o niečo nižšie posadené ako u mňa a pozrel sa von. Na chodbe, priamo naproti mne, stál muž a povzbudzoval niekoho kto bol u mňa v byte. Nechápem čo tam ešte mohli hľadať, veď tam už premrvili všetko. Že by mňa? Snažil som sa započuť aj to čo hovoria tí vnútri, ale bolo to až príliš nezrozumiteľné. Strhol som sa. Ucítil som totiž, že sa ma niekto dotkol. Bola to však len Will, ktorá zrejme taktiež nemohla spať. Zľahka ma zozadu objala a naklonila sa mi celkom k uchu. To že som bol sklonený našu výšku vyrovnalo.

„Kto to je?“ Zašepkala mi. Bola tak blízko, že som cítil jej horúci dych.

„Asi Meersovi poskoci. Vyzerá to že ma hľadajú. Alebo si možno spomenuli na nejaký kút, čo ešte dostatočne nerozpárali.“ Mojich viet sa asi zľakla, pretože ma objala ešte pevnejšie a naplno mi nechala vychutnať pružnosť svojich ňadier.

„Myslíš, že pôjdu sem?“ Na jej otázku som neodpovedal. Z bytu sa totiž vrátil zbytok upratovačskej čaty a začal sa medzi sebou o niečom dohadovať. Spolu s tým čo strážil na chodbe boli dovedna traja.

„Skús to u suseda. Možno niečo videl.“ Povedal jeden z nich, načo sa zrejme ten v hierarchii nižšie postavený rozhodol zaklopať na dvere za ktorými sme stáli.

„Čo budeme robiť?“ Opýtala sa Will tak potichu že som ju takmer nepočul.

„Zatiaľ nič. Snáď odídu.“ Klopanie sa ale ozvalo znova. Tentoraz ráznejšie a naliehavejšie. V tom že by sa len tak odobrali preč som sa mýlil. Jeden totiž vytiahol spoza svojho odevu páčidlo a podal ho do ruky tomu čo klopal.

„Neser sa s tým.“ Povzbudil ho. „Mám taký dojem, že tam niečo smrdí. Počul som že sa priatelí s jedným zo svojich susedov.“

„Budeš musieť otvoriť.“ Zašepkal som Willow. „Buď kľudná o povedz im, že si nič nevidela.“ Otvoril som dvere len trošku. Presne tak aby vznikla úzka špára do ktorej naklonila hlavu. Cez kukátko som videl ako muž pred nimi pohotovo páčidlo schoval za chrbát.

„Zbláznili ste sa.“ Vyhubovala im celkom arogantne bez štipky strachu. „Máte vôbec poňatia koľko je hodín páni.“

„Prepáčte.“ Ospravedlnil sa prekvapivo. „Hľadáme vášho suseda. Pána Harrisa. Sme jeho priatelia a dopočuli sme sa že má problémy. Chceme mu pomôcť. Nevideli ste ho dnes?“

„Nie. Dnes nie. Prišla som domov neskoro.“ Bola skvelá. Odpovedala absolútne bez zaváhania a pokojne. Krčil som sa za dverami a všetko napäto sledoval.

„A čo váš pán manžel?“

„Žijem sama.“

„Aha. Tak potom prepáčte že sme vás obťa...“ Stíchol uprostred vety a zahľadel sa ponad hlavu Will do bytu. To nebolo dobré. Obrátil som sa a okamžite zbadal, že tenký prúžik svetla, ktorý sem prichádzal z chodby, dopadal presne na vešiak s mojim kabátom. „Je tu.“ Zakričal. Willow sa pohotovo snažila dvere zabuchnúť, ale chlap už do nich stačil strčiť svoju ruku s páčidlom.

„Skrč sa.“ Povedal som jej nahlas a odsunul ju preč z nebezpečnej zóny. Jednou rukou som chytil páčidlo a dverami, ktoré sa v urputnom boji začali otvárať, som naservíroval odvážlivcovi bombu päsťou do ksichtu. Dvaja ktorý stáli za ním sa spamätali rýchlo. Vytiahli svoje revolveri a začali streľbu. Vyskočil som spolu s mužom von a nechal ho nech si schytá pár guliek určených pre mňa. V smrteľnej agónii páčidlo konečne pustil a ja som ho z vervou zarazil jednému zo strelcov do krku. Priestor sa okamžite zaplnil hlasitým chrčaním. Druhý s pištoľníkov bol príliš blízko mňa a než si svoju chybu uvedomil, zbraň som mu vyrazil. Po rane do brucha sa prehol a začal sa načahovať po revolvery, čo bol k nemu najbližšie. Ten vypadol jeho kolegovi, ktorému som asi už definitívne vyriešil pálenie záhy. Vrhol som sa na neho a chvíľu sa sním lomcoval. Takmer sa nebránil a stále sa krkolomne snažil preplaziť k svojmu cieľu popod moju pravú pažu. Keď v tom zrazu niečo prasklo a on s tým nečakane prestal. Zrejme som lomcoval až príliš silno a jeho väz to nevydržal. Postavil som sa o pozrel som na spúšť čo po mne zostala. „No pekne Harris.“ Vzdychol som si. Stál som tu len v trenkoch a predo mnou ležali tri mŕtvoly. „Musím vypadnúť.“ Vrátil som do bytu a uvidel, že Willow je natlačená v rohu ponorenom do tmy a čaká čo sa bude diať. Určite sa zľakla toho ticha čo nastalo, pretože ako náhle si uvedomila že to vo dverách stojím ja, rozbehla a skočila mi do náruče. „Kľud. Už je dobre. Je po všetkom.“ Ukľudňoval som ju a hladil po vlasoch. „Oblečiem sa a vypadnem.“

„Pôjdem s tebou.“ Vyhrkla okamžite.

„Nie. Bude lepšie keď sa budeš odo mňa držať ďalej.“ Pohľad ktorý na mňa však uprela hovoril za všetko. Nechcela ma opustiť. Chvíľu som premýšľal či nebude lepšie ju presvedčiť, ale nemalo by to cenu. Bola už rozhodnutá.

„Na výjazde z mesta poznám jeden malý motel. Obleč sa.“

Auto som rozhodne nešetril a uháňal som nočným mestom ako pretekár. Celá karoséria sa otriasala na každom výmole. Willow tíško sedela vedľa mňa a pohladila mi ruku ktorú som držal na prevodovej páke.

Priamo pred motelom som nezastavoval. Nechcel som aby bolo auto vidieť hneď z cesty. Bola to neveľká dvojposchodová budova s maličkými a lacnými izbami. Nebolo to nič extra ale momentálne to postačovalo. Zašiel som na jeho odvrátenú stranu a vypol motor.

„Si v poriadku?“ Spýtal som sa jej. Mlčky prikývla, ale ja som vedel, že jej nie je najlepšie. Predsa len sa so streľbou často nestretáva. Keď sme kráčali chodbou okolo troch mŕtvol, radšej som jej tvár zaboril na svoju hruď a previedol až do výťahu. Také veci nemusí vidieť. „Poď. Vezmeme si nejakú izbu.“

Za pultom na recepcii sedel starý neoholený chlap a podriemkával. Využil som teda zvonček pred ním a z jeho sladkých snov ho prebudil.

„Čo? Kde? Čo?“ Strhol sa okamžite. Potom si ale asi uvedomil kde je a pretrel si oči. „Vitajte. Budete chcieť izbu?“

„Áno.“ Odpovedal som mu. Zaujímalo by ma či by som vôbec mohol chcieť aj niečo iné.

„Dvadsať dolárov na noc. Prvá sa platí predom.“ Zaškeril sa. Možno som vyzeral na to že sa môžem hneď ráno vypariť bez platenia. Vytiahol som teda bankovku a položil ju k nemu. Peniaze s potešením prijal a z pod pultu mi podal kľúč. „Číslo dvanásť. Je to na poschodí. Schodište je vonku.“ Pri tom ešte stihol pozrieť na Willow, ktorá snáď iné ako maximálne vyzývavé oblečenie nemala a zalizol sa. Bolo to nechutné.

Izba bola samozrejme neveľká a prakticky jediné čo sa do nej zmestilo, bola dvojposteľ, so stolčekmi na každej strane. Snáď sa na nej bude dať pohodlne ležať.

„Skús sa trošku prespať. Viem že to bude ťažké, ale aspoň sa pokús.“ Povedal som jej ustarane. Vyčítal som si, že som ju zaplietol do niečoho takého. Bola to moja chyba. Nemal som u nej zostávať.

„Dobre.“ Prikývla. Ja som si z kabáta vylovil prášky proti bolesti a jeden prehltol. Rana bodala ako čert svojimi vidlami a rýchle pohyby pri súboji jej rozhodne neprospeli. A to ešte Jonathan chcel aby som sa šetril. Dá sa to vôbec? Pozrel som na Will, ako odišla do malej kúpeľne. Po chvíľke buchotanie s nejakou poličkou sa vrátila držiac v ruke obväz. „Vyzleč sa. Previažem ti to.“ Povedala mi potichu. Poslúchol som ju a po zhodení odevu som sa posadil na kraj postele. Sadla si celkom blízko a okamih zápasila s uviazaním starého. Potom ale začala ranu krúživými pohybmi opatrne odkrývať. Bol trochu od krvi, ale stehy našťastie nepraskli. Aspoň v niečom som mal šťastie. „Prečo takto riskuješ? To by si naozaj nemohol robiť niečo iné?“

„A čo? Toto som ja, to patrí ku mne.“ Odpovedal som jej a s bolesťou zaťal zuby. „Svoju prácu mám rád. Prepáč mi že som ta do toho zatiahol. To bolo hlúpe.“

„Netráp sa tým.“ Zakrútila hlavou a obväzovanie dokončila. Jej veta mi samozrejme nestačila. Vinil som za to sám seba a toto odpustenie sa len tak ľahko nedostaví. Pozrel som sa na ňu. Tvár mala smutnú a akoby sa nemohla rozhodnúť či mi niečo má povedať. Nakoniec to ale urobila. „Nechcem ta stratiť Alex. Mám o teba strach.“ Zašeptala prekvapivo.

„Čo že?“ Niečo takéto nečakáte. Za svoj život som si už zvykol na to, že na mňa každý zvysoka kašle. Všetci sa zaujímali len o moju prácu. Či ju dokončím, alebo nedokončím. Či odhalím pravdu, alebo nie. Nikto však ešte nemal starosť o mňa.

„Bojím sa toho, že raz už skrátka neprídeš. Že raz prehráš. A potom mi už nezostane nik. Nik kto by sa o mňa zaujímal, kto by mal o mňa starosť. Si jediný. Ja ťa potrebujem. Nemôžem byť bez teba.“

„Will.“ Oslovil som ju a láskyplne ju objal. „Neboj sa. Vždy budem pri tebe. Tak ako už roky predtým.“ Jej oči boli zvlhlé a pripravené vypustiť bodavé ihly sĺz. Neplač Will. Prosím neplač. Nesmieš plakať. Dám ti všetko, dám ti šťastie, len prosím neplač. Tvoje slzy by ma prebodli a prikovali moju dušu na kríž bolesti z ktorého by som už nedostal. Nenechaj ma upadnúť do hlbokých hladín zúfalstva.

Z ľahka som pohladil jej tvár. Tak jemnú a hebkú, cítil som ako sa maličko chveje. Boli sme s perami tak blízko, ale ja som sa stále nemohol odhodlať. Niečo ma stále držalo. Je to Will, je to moja priateľka. Tá jediná ktorú som mal. Zároveň je to však nádherná žena ktorá tu predo mnou sedí a hladí mi do očí. Rozpútava vo mne vášeň. Živý celú tú búrku zmyselnosti ktorá zaplňovala celú miestnosť.

A potom som to už nevydržal. Urobil osudový pohyb v ústrety jej horúcim ústam. Preťal bariéru, ktorá sa z ohromným hrmotom rútila do ničoty a naše pery si spojili. Ako výbuch sopky chrliacej žhavú lávu, naše jazyky sa preplietli a ja som vedel, že už nie je cesty späť. Žiadny záchytný bod, len nekonečný pád do priepasti rozkoše.

Jedným pohybom som ju pritiahol na seba a mocne ju objal. Ústami sa prisal na krk a nahmatával zips jej priliehavých šiat. Nemohol som jej odolať, bola ako neskrotná šelma majestátne sa promenádujúca po slnečnej stepi. Ako ten najkrajší kvet ktorý zahanbí všetky ostatné v záhrade. Vrhla sa po mne lačne a zahryzla sa do ušného laločku, prevŕtavala ma svojím ostrým rýchlim dychom. Rukami rozvášnene hladila moju hruď. S vervou som zips konečne prerazil a šaty z nej strhol ako škrupinu. Obnažil jej nádherné telo svietiace ako kométa rútiaca sa priamo k zemi. Nech by rozsievala akúkoľvek skazu, obetovali by ste jej v tejto chvíli všetko. Nedopustili by ste aby vám ju čokoľvek prekazilo. Samu smrť by ste nechal čakať za svojimi vrátami. V mžiku som zasypal bozkami úžasné bruško, vydával sa na cesty jej telom a zbavoval ho posledných kúskov odevu. Nechával ho vyniknúť v celej svojej nádhere. Vnoril tvár do jej lona, ktoré čakalo roztúžené na moje dotyky a otváralo sa môjmu naliehaniu. Dráždil ho čakajúc na každučkú jeho reakciu.

Nedalo sa to zastaviť. Napínala sa ako luk pripravený každým okamihom vystreliť ostrý šíp. V rýchlosti a chtíči sa vymanila z mojej moci. Stiahla zo mňa všetko čo som na sebe mal. Oblapila ma vnútrom svojich stehien a osedlala ako svojho žrebca. Rytmicky narážala a oddávala sa svojim pocitom, slastne vzdychajúc roztúženým dychom. Zvalili sme sa na posteľ. Preplietli sa ako dva hady. Ako naveky spojený v symfónii túžby a hrozivej zvieracej nenásytnosti. Vnímal som celú jej sladkosť. Opájal sa jej rozpáleným divokým telom. Tým telom, ktoré dávala mnohým, ale nikomu do neho nevpustila svoju dušu. Len mne. Iba mne. Patrila mi celá. Každučkým kúskom. Neboli sme dvaja, ale iba jedno. Miešajúc svoje vášne a pocity v gejzír nemravnosti. Pokračujúc stále. Neprestajne sa dráždiac svojimi pohybmi, rozohrávajúc melódie sexuálnej žiadostivosti. Stále viac, stále rýchlejšie a naliehavejšie. Až dovtedy kým sme spolu po nočnom nebi nerozsypali hviezdy.

- Ľahké prachy -

Odišiel som skoro ráno. Bola taká roztomilá keď spala. S láskou som na ňu chvíľku hľadel a sledovala ako nevinne a rozkošne dýcha. Viem že slovo nevinnosť pri nej vyvolávalo úsmev, ale myslite si čo chcete, vy ste ju nevideli. Vy ste s ňou neprežili celý život. Nepoznali ste jej pocity a túžby. Nemilovali ste ju. A nezáležalo vám na nej viac než na sebe.

Na svojej strane postele som zanechal lístok. Stálo na ňom nech tam pár dní počká. Musel som to urobiť. Snáď ma poslúchne. Bude tam viac v bezpečí ako u seba doma a nemohol som ju mať pri sebe. Mne sa mohlo niečo stať, s tým som bol zmierený, ale jej nie. To nedovolím. A ak všetko dopadne dobre. Vrátim sa po ňu. Vrátim sa a už ju nikdy neopustím.

Ako prvú zastávku som si naplánoval svojho priateľa na vlakovej stanici a vyzdvihol od neho vcelku dôležitý zoznam. Bolo na ňom niekoľko desiatok mien, ale ani jedno som nepoznal. Záležalo však na posudku niekoho iného, takže som to pre túto chvíľu nechal na pokoji. Dôležitejšia bola teraz moja zúfalá snaha dostať sa k Spikovi. Prehľadával som postupne všetky kúty kde by sa mohol ten zmätok zdržiavať, ale cez deň sa po ňom vždy zľahla zem. Akoby sa niekde vyparil a zhmotnil sa vždy až so západom slnka. To bolo na tom dosť nezvyčajné. Bol to zvláštny človek a skrývať sa vedel. Že by niekde ukryl aj malú Dawn, aby to mohol na mňa hodiť a Meersove gorily ma odstránili? Také niečo sa mu hodilo a určite by tým nepohrdol.

„To mi nevrav ani zo srandy že nevieš kde je.“ Vykríkol som na Andrewa.

„Viem kam chodieva večer a kde sa zdržuje cez noc, ale cez deň som ho nikdy nevidel, ani o ňom nepočul.“

„Do pekla.“ Buchol som päsťou po stole tak silno, až Práskač od strachu uskočil. Ten Spike je fakt nejaký netopier alebo čo? Ako to že nikto nevie kde cez deň býva? Naštvaný som bol poriadne. Čas utekal veľmi rýchlo a doba predania výkupného s blížila. „Dúfam že mi nič netajíš.“ Pohrozil som mu schytil som ho za golier.

„Hovorím všetko. Nič viac neviem, Prisahám.“ Liezlo z neho rýchlo. Určite mu došlo, že teraz nemám žiadnu náladu na žarty. Pustil som ho teda ešte predtým, než by si stihol pustiť do gatí a bezradne sa zahľadel z okna. To som už vážne taký neschopný? Nedokážem nájsť takého úbožiaka? Pozrel som sa na hodiny. Už bolo takmer dvanásť. Hľadaním som zabil takmer pol dňa. Je čas zaskočiť k Summersovej a dať nejaké inštrukcie ohľadom predania výkupného. Nakoniec predsa len bude musieť zaplatiť. I keď Meers nedostal čo chcel, Dawn bola stále preč a jej návrat si vyžadoval milión dolárov. Som k ničomu. Otočil som sa naspäť do izby a pohľad mi padol na noviny pohodené na gauči. KRVAVÝ MASAKER V DOWNTOWNE. Hlásali veľké titulky na prednej strane. Priamo na ulici bolo zastrelených osem ľudí. Ďalej som nečítal. Nič nové by som sa nedozvedel a celkom určite novinár nemal ani tušenia kto to v skutočnosti spravil. Zrejme to pripísal na vrub nejakému miestnemu donovi. Čo mi pravdupovediac vyhovovalo. Pozrel som na Andrewa. Ten už stál pri jednej zo stien a pre ukľudnenie na polici leštil veľkú sklenenú guľu. Kto vie na čo ju mal. Možno si občas veštil budúcnosť. Blázon.

Tesne pred štrnástou hodinou bola stanica plná. Ľudia sa ponáhľali, dobiehali do svojich vlakov, zabúdali si batožinu pri úzkych drevených lavičkách. Všetko to bolo plné chaosu a pripomínalo to pohľad do úľa, kde sa pilne pracovalo na medových plástoch. Keby ste tam práve v tú dobu stáli, zrejme by ste si ani nevšimli, že v dave prechádzajúcim cez široké dvere sa objavil nervózny muž s koženým kufríkom. Bol už trocha starší a na nose mal posadené okuliare s okrúhlymi sklami. Na pozadí sa takmer nepozorovane mihlo niekoľko členov ochranky slečny Summersovej v slušivých svetlošedých oblekoch. Gilesa som inštruoval dobre a len som dúfal, že ho zo stresu neraní mŕtvica skôr, ako dokáže vykonať svoju úlohu. Predsa len takýto ľudia nie sú na podobné situácie zvyknutý. A táto práca sa od jeho úlohy komorného značne odlišovala. Postupne sa predral až k úschovným skrinkám a pozrel sa na veľké hodiny vysoko na stene. Počkal tých pár sekúnd a vo chvíli keď veľká ručička skočila na najvyššiu časť kruhu, začal zadávať heslo do schránky. Takéto predania sa vždy veľkou hrou a nikdy neviete s čím môže nečakane druhá strana prekvapiť. A pri tom sa vlastne jednalo o prostú zámenu peniaze/dievča. Uvidíme či sa bude hrať fér. Giles otvoril železné dvierka a nahliadol do vnútra. Chvíľku nechápavo stál a nakoniec z nej vytiahol nejaký kus papiera. Prečítal si ho a bezradne sa poobzeral okolo seba, akoby čakal nejakú nápovedu. Tá však neprišla a preto skrinku zas zavrel a s kufríkom zamieril k nástupišťu. Na prvej koľaji stál vlak pripravený na odchod, do ktorého práve nastúpil posledný pár cestujúcich. Pobehol teda trochu a do stále otvorených dverí výkupné položil. Vyzeral zhrozene a po svojom úkone zmätkárskym krokom zas odstúpil. Výpravca keď zbadal, že sa nechystá nastúpiť pískol, pričom zamával strojvodcovi vyklonenému z okna rušňa. Oceľový stroj sa pohol a začal naberať rýchlosť.

Vlak sa triasol a vydával svoje známe romantické zvuky. Ľudia pokojne sedeli na svojich miestach a vôbec netušili čo sa vo vagóne dialo. Ku kufríku, ktorý stále stál osamelo pri dverách, pristúpila pekná mladá žena. V jednej ruke držala batoh, určený celkom určite na to, aby z neho peniaze presypala. Vyhla by sa tak pútaniu nežiadúcej pozornosti na nasledujúcej stanici, ku ktorej sa už s vysokou pravdepodobnosťou rútila Buffyna ochranka. Výkupné bolo totiž zaplatené a Dawn vydaná nebola. Takéto niečo vie poškodeného pekne nakrknúť. Kufrík vzala ho do ruky a s klopkaním svojich dlhých opätkov sa odobrala do kupé číslo 48, ktoré si prenajala celé pre seba. Bolo treba uznať, že plán mala premyslený dobre. Prakticky sa s peniazmi mohla vypariť bez toho, aby ktokoľvek niečo tušil. Pekná práca a zaslúžila si aspoň uznanlivé kývnutie. S veľkým úsmevom na tvári otvorila dvere kupé, v ktorom pred svojím odchodom zastrela závesy.

„Dobrý deň slečna Jenkinsová.“ Pozdravil som ju zo sedadla pri okne. Malú Chvíľu som už bol na ňom usadený a čakal kým sa vráti so svojou korisťou. Jej úsmev sa okamžite niekam vytratil a namiesto neho ho nahradila zhrozená grimasa.

„Ako ste...“ Nechápavo ani nedokončila otázku. Toto určite nečakala a rezignovane si sadla naproti mne. Zdalo sa, že jej bolo jasné kto v tejto hre ťahal za kratší koniec.

„Prišlo mi múdre skontrolovať odchádzajúce vlaky v inkriminovanú hodinu. Mám na stanici jedného priateľa, ktorý mi dal zoznam mien cestujúcich, čo si rezervovali miesto dopredu.“ Podľa hlasného vzdychnutia som usúdil, že jej to došlo.

„To snáď nie. Ako to? Veď neviete kto som.“

„Ja som síce vaše meno nepoznal, ale slečna Summersová áno. Povedala mi, že Anya Jenkinsová je jej kuchárkou, ktorá práve včera dal výpoveď. Bola to zaujímavá zhoda náhod. Nemyslíte?“ Neodpovedala nič a zvesila hlavu. Zrejme ľutovala svojho pokusu o rýchle zbohatnutie. „Vy Dawn samozrejme nemáte. Len ste využili zhon na to aby ste z toho vyťažili. Únosca sa neozýval, to ste vedeli a prišlo vám vhodné tento fakt zužitkovať. Nerobilo vám problém daný dopis vhodiť do schránky, keď ste ráno išla do práce. Boli to ľahké prachy.“ Načiahol som sa ku kufríku a preložil si ho na sedadlo vedľa seba. „Narobila ste mi kopu starostí, viete to?“

„Prepáčte.“ Povedala smutne.

„Prepáčenie žiaľ neleží na mne. To nie je môj job.“ Pozrel som sa z okna. Krajina a budovy sa mihali vo veľkej rýchlosti. Vlak ešte zastavoval na východe mesta, kde nabral poslednú várku cestujúcich pred jazdou do Oaklandu. Už čochvíľa tam dorazíme.

„Rozdelíme si peniaze. Nikomu to nepovieme. Dám vám štyridsať percent“ Napadla Anyu spásonosná myšlienka. Usmial som sa jej naivite.

„To bohužiaľ nepôjde.“ Na moju odpoveď len mykla plecami. Vyzeralo to, že so spytovaním svedomia už skončila a pokúsila sa zachrániť.

„Musím ísť s vami? Nechcem skončiť vo väzení.“

„Myslíte si, že by sa to niekomu páčilo? Pokúsili ste sa Summersovú obrať o rovný milión, asi by nebola rada keby som vás pustil.“

„Ale veď peniaze máte.“ Povedala a zjavne nechápala princíp.

„Na tom nezáleží.“

„Prosím.“ Znova vypustila čarovné slovíčko a zatvárila sa ako zmoknuté šteňa. Čo jej mám na to odpovedať? Asi nakoniec nebudem taký tvrďák ako som si myslel. Dám sa nejako akosi príliš ľahko obmäkčiť. Stále som mal pocit že ju odniekiaľ poznám a to ako by mi bránilo v zdravom úsudku. Chvíľku som premýšľal a v hlave mi preletovali najrôznejšie alternatívy.

„Zostaňte sedieť vo vlaku.“ Povedal som jej napokon. „Už nikdy sa nevráťte do Sunnydale. Držte sa od všetkého ďalej a hlavne nelezte nikomu zo Summersových na oči. Je vám to jasné?“ Prikývla a vyzeralo to že si trochu vydýchla. Vlak už v tom čase začal brzdiť a zastavovať na neveľkej stanici, nad ktorou visela tabuľa Sunnydale – Východ. „Dovidenia.“ Rozlúčil som sa s ňou, počas čoho som vyšiel na chodbičku vagóna.

Na stanici sa už klepali traja chlapi z ochranky, pripravený okamžite vbehnúť do vlaku. Bolo udivujúce že sem dokázali dostať tak rýchlo. Rukou som na nich pri vystupovaní zamával a zatrhol im všetky prípadné aktivity.

„Kde je ten hajzel?“ Vyzvedali jeden z nich okamžite.

„Bola to žena. Myslím že ste ju dokonca aj poznali. V dome pracovala ako kuchárka.“ Všetci na mňa hľadeli ako obarený. „Kašlite na to. Peniaze sú tu. Na pláne mám ďaleko dôležitejšie veci a netreba sa zdržovať takými maličkosťami. Dawn ešte stále niekto drží a musím prísť na to kto. I keď už mám jedného horúceho kandidáta.“ Myslel som tým samozrejme Spika. Teraz to všetko pasovalo už len na neho. To jeho požiadali tí šialený Meersovi mnísi, aby Buffyinu sestru uniesol. Kľúčiari boli na to moc ľavý a Spikova schopnosť dostať sa cez ochranku im prišla vhod. On to potom celé elegantne využil v svoj prospech. Nepredal im ju a namiesto toho ma falošne obvinil z toho, že som ju vzal. Myslel si, že sa ma tým konečne zbaví špinavec jeden.. Dokonca sa mi opovážil klamať do očí. Za to draho zaplatí. Vymlátim z neho dušu. „Odvezte ma k môjmu autu.“ Kríkol som na nich.

- Svet plný prekvapení -

Svet je plný prekvapení. Niektoré sú malé a iné zas väčšie. Nevyberiete si ich a ani sa im nevyhnete. Vždy sa proste niečo nájde, čo vás vyvedie z miery a rozhodí vašu sebadôveru. Ako teraz napríklad mne. Bolo až neskutočné že som Spika neprekukol. Čo je to so mnou? Čo som už tak oslepol, alebo zoslabol, že sa so mnou dokázal zahrávať taký zmätok. Má vôbec ešte Dawn, alebo ju chladnokrvne zabil a pohodil niekde v močiaroch pri lese? Naozaj chcel danú situáciu využiť ako prostriedok k tomu aby sa ma zbavil? Dovolil by si zahrávať sa s Warrenom Meersom a aj so mnou? Mal by na to dostatok guráže? Otázok je dosť a odpovede viseli niekde vo vzduchu. Len ich nájsť. Autom som mieril do baru tučnej Gréty a dúfal som že ho tam zastihnem. Nebolo to vôbec isté pretože boli sotva tri hodiny popoludní a Spike bol známi ako nočný tvor. Niekde ale ten flákač byť musí a prišlo mi vhodné začať práve tam.

Putika bola prekvapujúco plná. Ľudia vracajúci sa z práce si tam prišli v kľude vychutnať šálku kávy a prečítať noviny. Rozrazil som dvere a rozhliadol sa. Na nešťastie som toho prašivca nikde nezbadal. Škoda. Sadol som si teda ku pultu a slušne počkal kým bude mať na mňa Gréta čas. Medzi krájaním koláča a nalievaním kávy na mňa kývla hlavou, aby som si bol vedomý toho že ma registruje. Obslúžila ešte niekoľko ľudí a nakoniec prišla ku mne, pričom handričkou pretrela pult predo mnou.

„Čím poslúžim detektív? Kávičku?“

„Vlastne ani nie Gréta. Prišiel som kvôli niečomu inému.“ Povedal som jej, pričom sa obzrela dookola, či nás niekto nepočúva. Mala radosť keď som prišiel s niečím takýmto. Cítila sa pritom ako dôležitá súčasť vyšetrovania a lichotilo jej to.

„Tak čo potrebujete?“

„Hľadám Mickeyho Spika. Bol tu dnes?“ Položil som otázku ktorá ma zaujímala. Ona však len nesúhlasne zakrútila hlavou.

„Odvtedy ako si ho tu čapol sa tu neukázal. Daj mu pár dní a niektorý večer sa tu určite zas objaví.“

„Toľké čakanie si bohužiaľ nemôžem dovoliť. Nemáš ani potuchy kde by sa mohol zdržiavať?“

„Veru nie.“

„Škoda. Nič to. Ďakujem ti aj tak.“ Postavil som sa zo stoličky a chystal sa odísť. Gréta ma však ešte zastavila.

„Počkaj ešte moment. Niekomu ešte zavolám. Mám priateľa na jednom zaujímavom mieste. Možno čosi počul.“

„Priateľovi? Ty niekoho máš. Ani si sa nepochválila.“ Usmial som sa.

„No to vieš, práce je veľa a nieto času si niekoho nájsť, tak som to nechcela zakríknuť. Ale je do mňa celý blázon.“ Následne odišla za kyvnými dverami. Pri tom ako sa ich krídlo hojdalo dnu a von som uvidel ako berie do ruky slúchadlo.

„Tak a máme ho.“ Zvolala víťazoslávne keď prišla späť. Úsmev mala od ucha k uchu akoby práve odhalila vraha. To bolo síce možné, ale v kútku duše som dúfal že Spike by nebol niečoho takého schopný. „Je u neho. Prišiel pred necelými dvadsiatimi minútami.“

„Kde?“

„Priateľ vlastní jeden bar. Napíšem ti kde to nájdeš.“

Bar bol vzdialený niekoľko minút cesty autom. Adresa ma zaviedla do asi najhoršej štvrti v meste, kde sa na jednej z budov vynímal nápis Bar u Williho. Budova bola ošarpaná a vyzerala akoby sa onedlho mala zrútiť. Vystúpil som z auta a sebavedomo nakráčal do dverí plných cigaretového dymu, z ktorých vychádzala hlasná hospodská vrava. Vnútri bolo mizerné osvetlenie a z okna nepresvital ani jediný slneční lúč. Chvíľu mi trvalo kým sa zrenice dostatočne rozšírili a uvidel som samotných návštevníkov. Zdalo sa že som sa dostal do miestneho obludária. Takmer každý kto tu bol, trpel nejakými čudesnými kožnými či inými degeneráciami, ako napríklad výrastky kostí z najrôznejších častí tela. Za barom stál vychudnutý muž, ktorí ako jeden z mála vyzeral celkom normálne a čapoval pivo.

„Vy ste Willi?“ Dotázal som sa ho. Prikývol a pristúpil ku mne.

„Počúvajte. Nechcem tu žiadne problémy a už vonkoncom nie prísť o zákazníkov. Spike sedí vzadu. Urobte to diskrétne.“ Poprosil ma. Súhlasil som a zmizol za zástenou.

Spike sedel pri neveľkom okrúhlom stole, na ktorom sa v košíku mrvilo niekoľko mačiatok. Spolu s ďalšími troma zmrzačenými ľuďmi hral pokra a bol otočený chrbtom ku mne.

„Spike.“ Oslovil som ho a položil som mu ruku na rameno. „Hľadal som ťa.“

„Čo zas chceš.“ Ohradil sa a hodil svoje karty nahnevano a stôl. Jeden z členov hráčskeho zboru sa na mňa skúmavejšie zahľadel.

„Neni to Sekáč Harris?“ Opýtal sa ostatných.

„Je mi jedno kto to je.“ Zakričal ten najlepšie stavaný a postavil sa. Už v sede bol vysoký takmer ako ja, takže si viete predstaviť koľko asi meral. „Okamžite sa strať než ta zarazím do zeme.“ To bolo dosť veľavravné a ťažký vzduch ešte viac zhustol. V takýchto chvíľach je človek rád, keď sa môže spoľahnúť na svojho železného kamaráta. Vytiahol som spod kabáta revolver a namieril pred seba.

„Kto sa pohne dostane to do čela.“ Oznámil som všetkým kľudne. „Teraz by som vás poprosil, aby ste boli takí láskaví a nechali nás so Spikom na chvíľu osamote. Kreatúry si čosi nespokojne zamrmlali, zobrali si mraučiace mačatá zo stola a odkráčali preč. Zrejme sa im podobné chovanie nepáčilo, ale vyzeralo to, že s tým, že mohli vziať zvieratá so Spikovho košíka boli spokojný.

„Hej. Tie sú moje.“ Zakričal ešte, ale jeho snaha bola márna. Zostali sme tu vzadu sami.

„Spike, Spike. Ani netušíš ako nesmierne rád sa s tebou stretávam.“ Usmial som sa.

„Nevieš si predstaviť čože som sa dozvedel.“

„Čo?“

„To, že si pri našom poslednom stretnutí nebol celkom úprimný. A to ja nemám rád ako iste vieš.“

„To sú keci. Hovoril som pravdu.“ Moja ruka vystrelila a zbraňou som ho udrel tak silno, až sa zapotácal.

„Nerozčuľuj ma so sprostosťami. Myslíš, že je to hra?“ Udrel som ho znova. “Uniesol si Dawn Summersovú a dokonca ti nebolo ľúto hodiť to na mňa. Povedz mi jediný dôvod prečo by som ti hlavou nemal prehnať guľku.“

„Pretože to nie je pravda. Ja som ju neuniesol. Neuniesol!“

„Nezahrávaj sa. Viem moc dobre že tí fanatický mnísi si ťa na to najali.“

„Čože? Mnísi? Ale veď na tých som kašlal.“ Vysvetľoval rýchlo s hlavňou natlačenou v oku. „Boli za mnou a chceli aby som ju uniesol, ale ja som to neurobil. Nezaujímalo ma to.“

„Povedal si im ako sa dostať cez ochranku?“

„Nie nepovedal. Boli to len akýsi poskoci, vôbec som sa s nimi nebavil.“

„Povedal si to niekomu inému?“ Reval som na neho.

„Nie. Nie.“ Vykríkal v bolesti. Mlátil som ho ako žito a pokračoval vo výsluchu.

„Neklam!“

„Áno, povedal, povedal som to jednému priateľovi. Chcel vedieť ako sa tam dostane.“

„Kto to bol?!“

„Clem. Bol to Clem.“ Vypadlo konečne z neho.

„Už nestrpím žiadne žarty. Okamžite ma k nemu zavedieš.“ Postavil som ho na rovné nohy a neprestával som ne neho mieriť. „Tak poďme.“ Spike potácajúc došiel až do rohu miestnosti a otvoril poklop na podlahe.

„Musíme ísť tadeto.“ Povedal a chystal sa zojsť.“

„Čo je to za blbosť? Chceš povedať, že býva niekde v kanáloch.“

„Nie. Ale to je jediná možnosť ako ťa tam teraz môžem zaviesť.“ Vyzeral, že to myslí vážne.

„Tak poďme.“ Povzbudil som ho mávnutím zbrane.

Kráčali sme uličkami podzemia na môj vkus až príliš dlho. Všade to neuveriteľne páchlo splaškami, a do mútnej vody, ktorú sme mali po svojej ľavici, sa s veľkou dávkou potešenia ponárali obrovité krysy. Bolo šťastím, že sa zo zamrežovaných krytov, ktoré viedli do ulice nad nami, valilo aspoň trochu svetla. Ináč by sme si vôbec nevideli pod nohy.

Nakoniec sme posledný krát zahli a Spike začal po rebríku stúpať hore. Nasledoval som ho čo najrýchlejšie a ocitli sme sa v nejakej krypte s pár kusmi starého nábytku.

„Ak mi teraz povieš, že nie je práve doma, tak to do teba rovno napálim.“ Upozornil som ho.

„Tu bývam ja.“ Vypadlo z neho. Prišiel až k vrátam a otvoril ich. Naozaj sme boli na cintoríne. Všade okolo zo zeme trčali náhrobky a osvetľovalo ich jasné slnečné svetlo. Od Williho baru sme boli vzdialený asi tristo krokov. „Nájdeš ho tamto.“ Povedal a ukázal na ďalšiu kryptu obďaleč.“

„Dúfam, že môžem počítať s tvojim doprovodom. Nejako ti totiž nedôverujem.“ Povedal som mu ho a za golier som ho vytiahol von. V okamihu ako som to spravil, sa však stále niečo neskutočné. Vyšiel z neho krik a z celého tela sa mu začalo výdatne dymiť. Z posledných síl sa mi vytrhol a vbehol nazad dnu. „Čo si to dopekla za človeka?“ Vykríkol som na neho neveriacky. „Mne sa snáď len sníva.“

„Musíš tam ísť sám.“ Povedal, pri čom na sebe uhasil drobné plamienky.

„Dobre teda.“ Prisvedčil som mu po chvíli. „Ty ma tu ale pekne počkáš.“ Porozhliadol som sa okolo a pohľad mi padol na prázdnu betónovú rakvu. „Vlez si dnu.“ Prikázal som mu. Následne som prehádzal jeho posteľ a vytiahol z jej bočnice dlhú kovovú tyč. Neochotne ma poslúchol a ja som za ním zaklapol ťažké veko. Tyčou som ho zaprel o strop a zabránil mu aby sa odtiaľ mohol dostať. Snáď ho to zadrží.

S dverami krypty na ktorú Spike ukázal som sa nepáral. Bez okolkov som ich vykopol a vpadol dnu. Vnútri sedel na pohovke muž z neuveriteľne vyťahanou kožou a dlhými ušami. Priamo vedľa neho bola uvelebená Dawn a spokojne si chrústala nejaké slané krekry. Oboch som zrejme vyrušil pri pozeraní nejakého seriálu v televízii.

„Ani sa nepohni hajzel.“ Vybafol som na neho okamžite. „Dawn. Som detektív Harris. Najala si ma tvoja sestra. Poď sem. Neboj sa. Nič sa ti nestane.“

„Nie.“ Povedala prekvapivo a kľudne, pričom sa nepohla z miesta. „Nepôjdem nikam.“

„Dawn. Poď, vezmem ťa domov. Teraz nie je čas na hry.“ Na Clema som mieril svoju zbraň a udržiaval ho v kľude. Nemohol som mu dať ani najmenšiu príležitosť skúšať nejaké triky. Pomaly som kráčal k nej a nespúšťal ho z očí.

„Nechcem sa vrátiť.“

„Detektív. Nechceli by ste prosím prestať mávať tou zbraňou?“ Zapojil sa do rozhovoru Clem a postavil sa. Pri jeho pohyboch mu ovisnutá koža začala plandať. „Dawn tu predsa nie je proti svojej vôli.“ Nachvíľu som sa zarazil. Čo to na mňa skúša?

„Uniesol si ju, alebo nie?“

„No. Technicky áno.“ Odpovedal mi a poškrabal sa na plešatej hlave. Prst na spúšti ma začal svrbieť. „Ale nechcel som spraviť nič zlé.“ Dodal rýchlo ešte.

„Najali si ťa tí mnísi, že je to tak?“

„Potreboval som aspoň nejaké peniaze. Dohodol som sa s nimi, že presvedčím Spika. Ale on nechcel, tak som to nakoniec urobil sám.“

„A čo robí to dievča teda tu?“

„Nemohol som im ju dať. Je taká milá. Nechcel som aby sa jej niečo stalo.“

„Čo že? Čo sa mi to tu snažíš nahovoriť. Myslíš si, že som včerajší? Okamžite by ich napadlo to u teba prehľadať a našli by ju.“

„Nevedia, že ju mám. Myslia si, že ju uniesol Spike. Že sa mi ho nakoniec podarilo presvedčiť.“

„Takže Spike o ničom nevedel?“

„Nie. Samozrejme boli za ním a chceli ju. On ale povedal, že ste mu ju vzali. Neviem prečo to urobil.“ Za to ja som to vedel. To na toho parchanta podobalo. Tí pošahaní Kľúčiari sa mi najprv vyhrážali kvôli tomu, že sa Meers dozvedel o tom ako si ma Buffy najala. Následne ale museli zájsť za Spikom a našli ho dobitého pri Grétinej putike. Bol vtedy samozrejme taký nasratý, že to na mňa bez nejakých zbytočných prieťahov hodil.

„Tak je to teda.“ Konštatoval som sucho.

„Som zúfalý. Chcel som ju doviesť naspäť, ale ona sa bála.“ Zbraň som konečne sklonil dole. Clem si vydýchol a posadil sa naspäť na pohovku. Dawn sa na mňa zahľadela.

„Dozvedeli by sa, že za to môže a pomstili by sa mu. Clem je dobrý človek.“ Vyšlo z nej. Zrejme si za tie tri dni stihla obľúbiť.

„Neboj sa. Myslia si, že ťa skrývam. Keď ťa domov dovediem ja, nikto ho podozrievať nebude. “

„Ale.“

„Žiadne ale. Poď. Tvoja sestra má o teba strach.“ Konečne ma poslúchla a postavila sa. Vyšli sme von a rýchlim krokom sa vydali k autu. Cesta po čerstvom vzduchu bola ďaleko príjemnejšia ako stokou.

Spoločne sme nasadli a ja som dohliadol na to, aby sa spoľahlivo pripútala. Potom mi už nič nebránilo v naštartovaní a vyrazení na cestu. Musím povedať že som si konečne zhlboka vydýchol. Podarilo sa mi dopátrať k únoscovi a Dawn veziem domov. Aký lepší výsledok by som si mohol priať? Dopadlo to skvele. Možno teda nie som taký packal ako som si ešte dnes doobeda myslel. Dokázal som to.

„Sestra bude rada, že si v poriadku.“ Povedal som jej a na Chvíľu som spustil oči z vozovky.

„To si nemyslím.“ Odpovedala mi Dawn. „Nenávidí ma.“

„To určite nie je pravda.“

„Ale je.“

„Vieš. Dospelý sú proste taký. Niekedy nemajú pochopenie pre tých mladších a vyzerá to, že im na nich nezáleží, ale nie je to tak. Ver mi.“

„Myslí si že som ešte decko.“

„No to snáď nie!“ Vykríkol som.

„Ja viem, je to neuveriteľné.“ Odpovedala mi Dawn, mysliac si že to hovorím jej. Nebola to však pravda. Len tak pomimo som sa totiž pozrel do spätného zrkadla. Trojica výkonných áut sa vyrojila zo zákruty a začala ma rýchlo doháňať.

Andrew Práskač sa prechádzal po svojom byte. Behal od poličky k poličke a handrou z nich utieral jemný nános prachu. Starostlivo každý predmet bral do rúk a venoval mu dostačujúcu pozornosť. Rád sa staral o veci a prezeral si ich. Dávalo mu to pokoj v duši. Zabúdal pri tom na hektické, takmer každodenné výsluchy, sprevádzajúce jeho život.

Auto sa rútilo po ceste ako guľový blesk. Naskakujúc na každej nerovnosti pretínalo vzduch, pričom ho jeho zotrvačnosť drtila v každej zákrute. Motor vrčal ako zúrivý vlkodlak a oznamoval svoju silu. Dlho im utekať ale nemôžem. Nakoniec ma dostihnú a ja proti nim nezmôžem nič. Dawn sa vedľa mňa kliesnila v sedadle a rukami sa držala dverí a palubnej dosky. V očiach ten povestný vystrašený výraz, ktorí dúfa, že to je len zlý sen, ktorí čoskoro skončí s ranným rozbreskom.

„Drž sa.“ Zakričal som a ostro zahol do ďalšej ulice. Na chvíľu som pri tom prešiel do protismeru a auto idúce oproti sa v snahe vyhnúť zrážke stretlo s pouličnou lampou. Na to som však nemohol brať ohľad. Naďalej som tlačil pedál na doraz a snažil zbaviť prenasledovateľov. „Chyť volant.“ Hekol som na Dawn.

„Čože ja?“ Kričala prekvapene a v strachu.

„Neboj sa. Dokážeš to.“ Povzbudil som ju. Siahol som bočné okienko a vyhol sa von. Striehol som náš vhodnú chvíľu a na auto idúce za nami som začal vyprázdňovať bubienok revolveru. Dawn ako náhle započula streľbu začala prenikavo jačať. „Hlavne nezatváraj oči. Dívaj sa pred seba.“ Volal som na ňu hlasno aby som prehlučal motor. Na čelnom skle auta Meersových goríl pribudlo pár dier, ale vodiča sa mi zasiahnuť bohužiaľ nepodarilo. Sklonil som sa naspať do auta a schytil volant práve včas, aby som zahol do Kennedyho ulice. No tak. Vydrž to Harris, už to neni ďaleko. Zachvílu si na mieste. Jednou rukou som odklopil zásobník svojej zbrane a podal ho Dawn. V priehradke sú náboje. Nabi ju.

„Zabijú nás. Oni nás zabijú.“ Dral sa jej hlas cez slzy a čo najrýchlejšie plnila bubienok.

Slečna Summersová sa vracala z hodiny jazdectva. Vyzeralo to, že ju netrápi čo sa dialo s jej sestrou, ale nebola to pravda. Na koni sa cítila aspoň na Chvíľu trocha kľudnejšia, hladkajúc jeho mohutnú šiju. Aspoň na okamih sa teda vytrhla s trápenia, ktorej jej sestrin únos spôsoboval. Peniaze čo sa jej vrátili boli k ničomu. Teraz by už okamihu vymenila aj desaťnásobok sumy za to, aby sa k nej mohla vrátiť živá a zdravá. Po smrti matky je už nezostal nikto, len ona. Limuzína ju pomaly viezla už domov. Oproti nej na sedadlách sedela jej osobná stráž a uprene hľadela cez okná. Už neboli ďaleko od domu. Ešte kúsok a zahnú do Kennedyho ulice.

Ucítil som trhnutie. Jedno z áut sa na nás dotlačilo a úpenlivo vrážalo do zadného nárazníka. Neúspešne som sa pokúšal z auta vymačknúť vyššiu rýchlosť. „Do čerta.“ Zanadával som si. Prenasledovateľ sa vyklonil zo zákrytu a vyzeralo to, že sa ma chystá predbehnúť. V momente, keď sa dostal svojou prednou časťou do úrovni našich zadných kolies, však ostro zahol. Náraz do boku bol silný a vo veľkej rýchlosti. Moje auto okamžite prešlo do nekontrolovateľného šmyku a nechýbalo veľa k tomu, aby sa prevrhlo na strechu. Nakoniec však urobilo iba niekoľko otáčok a skončilo otočené proti smeru jazdy. Tri autá prenasledovateľov okamžite zastavili. Prvého vystupujúceho som zasiahol priamo do hlavy cez naše predné sklo. Vzduch preťali rany Thompsnov a popred nás preleteli kusy asfaltu. Ozvali sa silné syčanie pneumatík a auto trochu pokleslo.. „Buď skrčená.“ Reval som na Dawn náhlivo a vysypal obsah krabičky s nábojmi do vrecka kabáta. Meersova banda sa nahrnula za svoje automobily a použila ich ako svoj kryt.

„Harris! Vyjdi von s rukami nad hlavou a predaj nám to dievča.“ Zakričal jeden z nich pričom sa vyklonil zo zákrytu. V tom okamihu som mu to napálil do čela. Jeho padajúce telo prehlušila odvetná paľba s Tommygunov ktorá nám roztrieštila predné sklo. Skrčil som sa za palubnú dosku a zatlačil som Dawn ešte viac dole. Zasypali nás stovky črepín.

„Nestrieľajte. Zasiahnete to dievča.“ Dohadovali sa zabijáci medzi sebou hlasno. „Buď nám ju vydáš, alebo pred tvojimi očami zastrelím túto fľandru.“ Ozvalo sa prekvapivo a ja som opatrne vyhliadol von. Zo zadného sedadla vytiahli Willow a priložili jej zbraň priamo k hlave.

„Do riti!“ Zatmelo sa mi pred očami. Will. Moja Will.

„Urob to lebo jej vystrelím mozog.“ Kričal ďalej. Okolím sa však rozľahol prenikavý hluk policajnej sirény. Muži sa obzreli. Po ceste k nim sa valilo jedno policajné auto. Thompsony sa rozozvučali a rozohrali orchester trhajúceho sa kovu. Vyskočil som v nastavajúcom zmätku z auta a urobil pár rýchlych krokov smerom k nim. Muž ktorý zvieral Willow ma kútikom oka zas zahliadol a otočil sa. Vystrelil som bez rozmyslu a chladne. Na líce Will vyprskol obsah z jeho hlavy. Policajné auto s rozmasakrovanou posádkou v rýchlosti vrazilo do barikády troch áut pred ktorou všetci stáli a zrovnala zo zemou štyroch chlapov. Will som strhol a prikryl ju vlastným telom. Ozval sa výbuch ktorí ma zrazil na kolená. Plamene vyšľahli a olizli blízke okolie. Miesto havárie sa pokrylo hustým čiernym dymom. Tesne vedľa mňa presvišťali bočné dvere jedného z áut a časť z lietajúcich úlomkov sa mi zahryzli do chrbta. Ústa sa mi naplnili krvou. Ostro som vydýchol a spadol.

„Alex.“ Zakričala Will ležiaca podo mnou. „Alex.“ S ťažkosťou som otvoril oči. Priamo pri mne ležala nádherná vyľakaná žena, ktorá pre mňa znamenala všetko. Afrodita mojej vášne, svetlo mojich temných dní. Osoba do ktorej som sa zamiloval už tak dávno a stále sa bál si to pripustiť. Až do dnes. Až dnešný deň som skutočne otvoril svoju dušu a rozbil čašu plnú pochýb.

„Milujem ťa Will:“ Vypustil som zo seba z obrovským úsilím, nemohol som takmer dýchať a v každom momente som prehĺtal veľké množstvo krvi.

„Aj ja ťa milujem Alex.“

„Harris!“ Ozval sa krik a zviechajúci sa obhorený muži mi začali znova venovať pozornosť.

„Dobehni k autu. Skry sa za ním.“ Mumlal som takmer nezrozumiteľne.

„A čo ty? Čo bude s tebou.“ Plakala.

„Budem ta kryť. Bež. Teraz!“

Odvalil som sa z nej a pri otočení sa dostal aspoň na svoje kolená. Revolver som na šťastie namieriť zvládal. Musím jej dať dosť času. Dosť času utiecť, alebo sa aspoň skryť. Nesmie sa jej nič stať. Nedopustím to. Vystrelil som a jedného z Meersových chlapov zasiahol do krku. Okamžite sa ozvali výstrely aj od nich. Mal som šťastie. Všetky mierili na mňa a nie na utekajúcu Willow. Prvá ma zasiahla do hrude, druhá do brucha. Pred očami mi preletelo tucet jasných iskier. Vystrelil som ešte štyrikrát a zasiahol dvoch z nich. Následne už kohútik cvakol naprázdno. Aj tak by už bolo ďalší náboj na nič. Ten posledný som strelil do zeme, pretože som už nezvládol držať vystretú ruku. Mojim telom prešla tretia guľka. Zakolísal som sa a zvalil sa na asfalt. Bol ako čerstvo natrasená perina, ktorá ma láskavo prijala do svojej náruče. Niekde v nekonečnej diaľke za mnou sa ozvali rany 44. Magnum.

„Dawn. Bež sem rýchlo.“ Ozývalo sa z nejakých úst.

„Buffy!“ Rany neustávali a všade bol počuť krik. Ale už akoby prikrytý čerstvou vrstvou snehu. Akoby mi už nebolo určené ho vnímať, akoby všetci boli niekde úplne inde ako ja. Za hrubizným sklom prezentujúc svoje životy, ich sledujem zo vzdialeného pohodlia.

Andrew si spokojne ďalej čistil predmety na poličke. Prehadzoval si ich v rukách a s láskou ich hladkal. Došiel až k veľkej kryštálovej guli a a dýchol na ňu, pričom ju neprestajne starostlivo čistil. Náhle sa mu vyšmykla a priam nekonečne pomaly padala smerom k podlahe. Rotovala vo vzduchu a odrážala slnečné svetlo. Ozval sa zvuk trieštiaceho sa skla.

Tak takto to vyzerá. Toto je ten koniec ktorého sa ľudia boja. V hlave sa mi začalo rojiť milión neznámych myšlienok a spomienok. Nedokázal som im však venovať dostatočnú pozornosť. Nevládal som. Okolie sa akoby vypĺňalo niečím čarovným. Možno sa to otváralo samo nebo. Vysoké domy sa plynulo strácali z dohľadu, akoby tu ani nikdy neboli. Mizol som v neskutočne. Do hĺbok ničoty a zabudnutia. Moje oči v poslednej chvíli zazreli niečo nevídané. Obloha sa zmenila. Akoby sa roztrhlo vrece a vplávalo do nej niečo neznáme. Farba. Modrý farba. Je zvláštne že som to vôbec dokázal pomenovať. Plávalo si po nej zlatisté slnko a chystalo sa skryť za obzor do ktorého sa vpíjala rovnaká rudá, aká sa liala po ceste. Niekde na chodníku sa rozpamätal muž, pozrel sa na masaker na ulici a chcel sa rozbehnúť k telefónnej búdke volať záchranku. Zháčil sa však. Spomenul si, že predsa musí mať vo vrecku mobilný telefón. Spoza mojej hlavy sa ozvali bežiace kroky. Niekto ma začal zúfalo triasť. Jeho hlas sa však zlial v prúd hustej smotany. Vonkajší svet pre mňa prestal existovať. Čiernota začala vchádzať od krajov mojich očí a pokračovala do stredu. Pohlcovala ma a celého požierala. Hladne do mňa zarývala svoje drápy. Prestával som myslieť. Všetko už odmietlo poslúchať. V poslednom záchveve vedomia, sa predralo na svetlo ešte jediné slovíčko. Posledná myšlienka. „Willow“

„Prekliata čarodejnica.“ Vykríkol Andrew a chytil sa za hlavu. „Ja. Ja som mal byť detektív.“ Rukami sa prehŕbal v črepoch gule a nadával z plných úst. „Podviedla si ma.“

Členovia bývalej Buffynej ochranky sa prekvapivo pozreli na zbrane vo svojich rukách a snažili sa pochopiť čo sa to stalo. Willow sa vypotácala spoza auta a zbadala Buffy a Dawn. Myšlienky sa do nej hrnuli ako na bežiacom páse.

„Pane Bože. Máte vôbec poňatia s koľkými chlapmi som...“

„Will.“ Zakričala Buffy od tela ležiaceho na zemi. Tá sa lepšie zahľadela.

„Alex.“ Vykríkla a rýchlo dobehla k nim. Ležal na zemi bez akéhokoľvek pohybu.

„Musíš mu pomôcť. Všetko to musí byť pozostatok nejakého kúzla. Zruš to.“ Kričala Buffy ktorá sa zo všetkého spamätala najrýchlejšie. Will však nereagovala. Naďalej upierala oči na Alexa.

„Bože on nedýcha. Buffy on nedýcha.“ Plakala hlasno a v panike s ním triasla. „Nedýcha! Alex. Alex! Zobuď sa. Zobuď sa.“

„To kúzlo Will. Zvráť ho.“

„Nemôžem. Ja nemôžem.“ Konečne pochopila. „Neviem kto ho spravil. Neviem nič.“

„Musíš to skúsiť Will.“ Kričala Dawn a rukami podložila Alexovi hlavu. Will plakala a jej horúce slzy sa miesili s Alexovou krvou. Rukami ho hladila po tvári a márne sa ho pokúšala prebrať. S posledných síl vykríkla v bolesti a zdvihla hlavu. Oči sa jej zaliali čiernotou.

„Stred je temný. Centrum est obscurus. Temnota dýcha. Tenebrae respiratis. Služobník načúva. Vyslyš ma! Odomkni bránu. Nech sa temnota rozprestrie. Zahrň nás posvätnou bázňou. Ukáž mi! Corset a Gilail! Brána je zavretá! Prijmi temné! Uvoľni ničotné! Prijmi moju energiu a nasýť sa. Nasýť sa! Uvoľni ničotné! Uvoľni ničotné! Uvoľni! Uvoľni! Uvoľni!“

Alex sa zahľadel z okna svojho bytu. Popíjal si kávu a chystal sa do práce. Dnes treba dohodnúť vyvlastnenie pozemku pre tú novú halu. Podpíše nejaké zmluvy a dovezie chlapov na stavenisko. Sľúbil Buffy, že zavezie Dawn do školy. Skrátka ráno ako každé iné...

Venované Mattovi,

za jeho neprestajné povzbudivé slová.