Spomienky


popis poviedky: Drusilla po Darlinej smrti a hádke s Angelom odchádza do Sunnydale.. Uvedomuje si svoje chyby, ale už nemá silu ich napraviť.


Prebúdzala sa. Pomaly otvorila oči a vzápätí ich aj zavrela. Spomienky sa znovu ozývajú. Mysľou jej prebehol celý život. Ten ľudský aj upírsky. Od jej stvorenia Angelusom cez stretnutie s Wiliamom až po včerajšiu hádku. Rozochvela sa, keď si spomenula na rozzúrenú tvár svojho kniežaťa. Úzkostlivo si zovrela ľavé plece a vzápätí ho pustila. Modriny ju ešte stále boleli...

Milovala slnečné lúče. Zaháňali temnotu, ktorá ju pohltila a znovu dodávali štipku nádeje. Tej nádeje, ktorá bola pre takých ako ona cennejšia ako zlato či diamanty. Milovala slnko, hoci naposledy cítila jeho lúče už veľmi dávno. Za jednu- jedinú chybu zaplatila privysokú cenu. Nenávidia ju všetci. Angel, Spike a taktiež aj Darla. Keby vedela, ako draho zaplatí za jej zavraždenie, nikdy by ponuku od Wolfram a Hart neprijala. V ušiach jej zazneli pohŕdavé Angelove slová: „ Si môj najväčší omyl! Ľutujem, že som ťa stvoril.“ Vtedy sa v nej niečo zlomilo a ona si uvedomila svoje konanie. Akoby náhle získala dušu. Jeho slová ťali do živého. Potom si len pamätala, ako vybehla z Angelovej izby, na trúbenie áut, ktorým takmer vbehla pod kolesá. Už nikdy neodčiní svoje chyby, už nikdy nezíska lásku tých, ktorých miluje a ktorým ublížila.

„Slnko. Už vychádza. Konečne.“ V mysli sa vrátila do detských bezstarostných čias. Spomínala sa svoju zbierku bábik, prvý ples, na džentlmena, ktorý jej dvoril na bále. Bolo to tak dávno! Hoci jej telo je ešte svieže, cíti sa veľmi stará. Už nemá prečo a hlavne pre koho žiť. Život je jej už iba na obtiaž.

Špičkou jazyka si navlhčila popraskané pery, ktoré jediné narúšajú hladkú pokožku na dievčenskej tvári. Detské líca sa jej sfarbili do červena. Mráz sa naďalej zabodával do tela ako nôž. Prenikal čoraz hlbšie a hlbšie. Schúlila sa na lavičke, akoby jej bola zima. K perám si pritíska starú fotografiu. Jej pohľad spočinul na obrázku muža držiaceho v náručí krásnu ženu. Jeho pohľad je plný lásky a obdivu.

„Zbohom láska,“ zašepkala, „odchádzam.“ Jej zrak padol na brieždiacu sa rannú oblohu. Prvé slnečné lúče zasiahli jej tvár. Naposledy sa pokúsila o úsmev. Do nosa jej udrel pach spáleného mäsa. Hruď sa jej naposledy dvihla, akoby sa pokúsila nadýchnuť.

Keď nad Sunnydale svitol nový deň, nikto si nevšimol kôpku prachu rozsypanú okolo lavičky. Boli to však pozostatky tej, s ktorou odišla aj jej nádej na lepšiu budúcnosť.


KONIEC