Prekvapenie
Autor: neznámy
Poznámka:Hľadáme autora poviedky. Bližšie informácie nájdete v sekcii Neznámi autori

Tak a je to tu. Po, ani nie dlhom, uvažovaní som sa rozhodla, že tiež napíšem poviedku. Názov som použila český, veď neskôr pochopíte prečo.. chcem udržať napätie. Dúfam, že česká strana, ktorá navševuje tieto stránky, nebude mať príliš veľké problémy s niektorými slovíčkami, lebo poviedka je inak celá napísaná v slovenčine... a že ma teda pri jej čítaní nebudete preklínať. Snaď sa Vám bude páčiť... Prajem príjemnú zábavu!

 

I.

„Ahojte!“ – vykríkla Dawn ponáhľajúc sa dole schodmi.

„Willow a Kennedy sú už tu!“ pokračovala rovnakým hlasom zatiaľ čo ich obe objímala a ony jej objatia s rovnakou náruživosťou oplácali. Nečudo, veď sa konečne stretli po tak dlhej dobe...

Chvíľku po príchode Willow a jej priateľky sa celé osadenstvo Hyperionu stretlo v hale, aby privítalo nových prichodiacich. Buffy už stihla s Willow prehodiť pár slov o tom, aká bola cesta, keď do miestnosti vstúpili Giles a Faith s Robinom. Schodmi schádzal Angel s Gunnom a svojim synom – Connorom. V miestnosti bolo aj niekoľko ďalších premožiteliek – Rona, Sarah, Lisa, Emily, Laura, Amee, Kate a Gwen.

Po zvítaní sa s ostatnými sa Kennedy spýtala : „Prišlo len osem premožiteliek?“

„Nie, štyri sú práve v teréne, so Spikom a Illyriou, a o pár dní čakáme ďalších deväť.“ – odvetila jej Buffy.

Chýbajúce dievčatá boli Lily, Michelle, Nancy a Sandy, spolu so Spikom a Illyriou si rozdelili cintoríny v L.A. Buffy chcela byť v Hyperione pri príchode svojej dlhoročnej priateľky a tak jej Spike navrhol, že za ňu vezme dnešnú hliadku.

„Willow, ani som ti nestihol poďakovať za pomoc. Po tej bitke s Wolfram & Hart si rýchlo odišla...” – začal Angel.

„Ani si nemohol, veď si bol v bezvedomí.“ – odpovedala mu s úsmevom.

„To áno, ale aj tak ďakujem. Len vďaka tebe sme to věštci prežili.“

„Ó áno! Príbeh o mocnej čarodejnici a o tom ako poslala armádu zlých démonov do Quor-tothu sme už všetci počuli tisíc krát ale túžime ho počuť znovu.“ – škerila sa Dawnie.

„Dawn!“ – napomenula ju Buffy. „Hlavné  je, že Will už nemá so svojou mocou žiadne problémy.“

„A z toho máme osoh my všetci. Väčšina démonov na tejto planéte vie, akú silnú čarodejnicu máme na svojej strane a preto sa radšej konfliktom s nami vyhýbajú.“ – zapojil sa Robin.

„Áno, v poslednej dobe sa nudím, hlavne keď som blízko teba – a neber to osobne, Will, ale s tebou si len tak niekto nezačne..“ – žartovala Faith.

„Niekto tu ale je.“ - dokončil tlmeným hlasom Giles, a tým sa dostali k téme, kvôli ktorej sa tu všetci zišli ale o ktorej sa im nechcelo hovoriť.

Po chvíľke ticha sa ozvala Kennedy : „Čo je to teda zač?“

„Vyzerá to na nejaký zvláštny druh démona, ešte sme sa s ním nestretli. Nie je o ňom žiadna zmienka ani v knihách, ktoré tu máme k dispozícii. Spolu s ďalšími premožiteľkami by ale mal prísť aj niekto z Rady, má nám priniesť viac imformácii.“ – pohotovo začala s anglickým prízvukom vysvetľovať Emily.

„Gilesov obľúbenec, voľný čas, podobne ako on, trávi medzi kopou nudných kníh.“ – pošepla Rona nezainteresovaným.

„To je pravda, zatiaľ nemôžeme robiť nič. Vieme o ňom len veľmi málo. Má moc nad ostatnými démonmi, poslúchajú ho na slovo. Nevieme ako si ich získava alebo čím ich ovláda. Nevieme dokonca ani to, kde sa skrýva, či aké vojsko proti nám chystá, čo chce, kedy a kde udrie. Veľa démonov má z nášho neznámeho strach. Podľa našich informátorov sa živí ľuďmi, pravdepodobne ich konzumuje celých, takže ktokoľvek v posledných týždňoch zmizol, skončil na jeho jedálničku. Jeho služobníci sa musia uspokojiť so zvyškami. Všetko živé naokolo patrí jemu.Je možné, že použil čary aby skryl svoj úkryt. To máš ale zistiť ty, Willow.“ – zhrnul situáciu Giles.

„Uh, tak na to sa radšej vyspím.“ – nevedela sa Willow dočkať odpočinku.

„Máš pravdu, je dosť neskoro. Mali by sme si ísť všetci oddýchnuť, zajtra nás čaká práca. Dobrú noc všetkým.“ –  rozlúčil sa Giles a väčšina jeho radu aj poslúchla.

„Buffy, ty nejdeš?“ – spýtala sa Willow.

„Nie, chcem počkať na ostatných, kým sa vrátia z hliadky.“

„Aha. Ummm, ako to tu prebieha?“

„Čo tým myslíš?“

„No veď vieš… ty… Angel… Spike… a ty… v jednej miestnosti. Nie sú s nimi problémy?“ – vyzvedala Willow.

„Ani nie, vieš, veľa vecí sa zmenilo. Angel sa snaží venovať Connorovi ako len môže a Spike… sa zas snaží úplne ignorovať situácie keď sme všetci traja pohromade.“

„Už si mu odpustila, že ti nedal vedieť, že žije?“

„Najprv som bola naštvaná a chcela som ho tak trochu prizabiť... ale potom…veď ty najlepšie vieš, ako po tej bitke skončili. Majú šťastie, že vôbec žijú. Nejako ma to prešlo.“

„Takže je všetko fajn. Inak, máte tu stále problémy s upírmi? Musíte chodiť na hliadky každý deň?“

„Ako obvykle. Máme rozdelené služby na cintorínoch, dnes som mala ísť aj ja, ale chcela som tu byť, keď prídeš. Spike to vzal za mňa.“

„Dobre, idem do postele. Dobrú!“

„Dobrú!“

Buffy nebola unavená a nevedela kam sa zapodieť. Nakoniec sa rozhodla, že pôjde von a možno cestou natrafí na zvyšok partie. No skôr, než prešla k dverám, kľučka sa pohla a vošli Illyria, premožiteľky a nakoniec aj Spike.

„Chystáš sa na lov?“ – prekvapila ju otázkou Lily.

„Nie, len som sa chcela pozrieť, či už nejdete.“ – povedala trochu rozpačito Buffy.

Vždy keď boli nejaké premožiteľky vonku, mala nepríjemný pocit, že by mala byť pri nich, ale nie je. Cítila za ne zodpovednosť napriek tomu, že si uvedomovala, že ich nikdy nedokáže všetky ochrániť. Ona bola najstaršou žijúcou premožiteľkou a jej slovo bolo vždy najváženejšie a rozhodujúce. Illyria Buffy pozdravila a s ostatnými dievčatami opustila halu Hyperionu.

„Tak, už sú tu?“ – spýtal sa Spike.

„Áno, prišli asi pred 2 hodinami. Všetci už asi spia. Prečo si tu vlastne nechcel byť?“

„To vieš, milujem dojáky, slzičky šťastia a objímačky.“

„Ja viem. Díky, že si to dnes vzal za mňa.“

„Žiaden problém. Dobrú noc, ak teda nechceš ešte niekoho čakať..“ –  podpichol ju Spike. Dobre vedel o jej takmer materských pocitoch k iným premožiteľkám.

„Nie nechcem. Dobrú noc.“ – odpovedala jemne urazeným tónom Buffy a obaja odišli do svojich izieb.

 

II.

Na druhý deň ráno boli okolo 9.00 už všetci na nohách. V hale bol ruch, naďalej pátrali po neznámom démonovi, ale len vtedy, keď sa nerozpávali o „ normálnych“ veciach  a väčšina premožiteliek cvičila v rozľahlej telocvični, ktorú dal postaviť Angel. Prbúraním niekoľkých stien vznikla veľká miestnosť, kde bol dostatok miesta na akékoľvek cvičenie.

„Páči sa vám vaša izba?“ – spýtal sa Gunn, keď prišli Kennedy a Willow.

„Áno, vďaka. Dosť sa to tu zmenilo. To ste opravili všetky izby?“ – odpovedala mu otázkou Willow.

„Nie, ešte nie, ale väčšinu. Takto môžeme byť všetci pohromade, keď je treba. Angel sa tak rozhodol po tom poslednom boji. Wesley mu to vždy navrhoval a tak teraz, keď tu už nie je… chcel to tu jednoducho zmeniť. “

Po týchto slovách všetci zosmutneli, lebo si spomenuli na Wesleyho, na to, aký bol a ako veľmi im chýba. Celé doobedie sa snažili niečo vypátrať v knihách, ktoré už aj tak sto krát prezreli.

„Nemá to zmysel! Nič tu aj tak nie je.“ – sadla si unavená Dawnie do kresla a odhodila knihu Guille, ktorej sa posledných 45 minút venovala.

„Máš pravdu. Nemáme ešte nejakých imformátorov?“ – spýtala sa Laura, premožiteľka v Dawninom veku a jej súčasná najlepšia priateľka.

„Jedného áno.“ – oznámila chladným tónom Illyria.

„Volá sa Dominique Cheminal. Bol mimo mesta, dnes sa mal vrátiť.“ – dokončila rovnako odmerane.

„Tak teda poďme.“ – zavelila prívetivým, ale rozhodným hlasom Buffy.

Dominique Cheminal bol prikupník a nižší démon. Vlastnil obchod s rôznym tovarom, ktorý mal ale hodnotu len pre démonov a čarodejníkov, keďže sa väčšinou jednalo o kosti, krv, múmie a čarodejnícke prísady. Jeho obchodík bol ukrytý v jedej z najnebezpečnejších častí L.A., do ktorých sa odvážili len naozajstní gauneri alebo – démoni.

„Dobrý deň! Máte otvorené?“ – spýtala sa s úsmevom Buffy potom, ako vyrazila dvere z pántov.

Prišli s ňou aj Willow, Nancy, Lisa a Kennedy.

„Nie!“ – skríkol Dominique, než si stihol uvedomiť akú to má vlastne návšetvu.

„Fakt?“ – prebodla ho Kennedy pohľadom.

„Počuli sme, že by si nám mohol s niečím pomôcť.“ – začala Nancy a pomaly k nemu všetky pristupovali.

„ A s čím akože?“ – pýtal sa teraz už vystrašený priekupník.

„Uvoľni sa. Chceme len imformácie.“ – upokojovala ho Willow.

„No, uvidím, čo pre Vás môžem urobiť. Za slušnú cenu…“

„Cena bude to, že ti necháme všetky kosti vcelku.“ – odbila jeho návrh Buffy.

„Takže, čo vieš o tom novom démonovi?“ – začala Lisa s výsluchom.

„No, nie veľa… viem, že je tu niekto nový…a vraj je silný….“ – koktal Dominique.

„Tom my tiež!“ – napomenula ho Buffy tónom, ktorý naznačoval, že nemá chuť zabiť s ním celý deň a už jej dochádza trpezlivosť.

„Začul som, že sa volá Lor... nie... Lir... to tiež nie… neviem si spomenúť..“

„Tak to by si si mal.“ – povedala mu výhražným tónom Kennedy.

„Learx! Áno, tak sa volá! Learx!“ – vydýchol si oranžovo-hnedý démon.

„Ale viac neviem, prisahám! Nikto o ňom skoro nič nevie. Kto sa k nemu nepridá, radšej rýchlo odíde z mesta..“

„Tak čo tu ešte robíš?“ – nahla sa k nemu Nancy

„Dobre. Verím ti. Vďaka za pomoc.“ -  povedala Buffy a obrátila sa k dverám.

„Maj sa!“ – rozlúčila sa so širokým úsmevom Lisa.

Vonku začala Willow nahlas rozmýšľať: „Aspoň teraz vieme jeho meno. To nám pomôže při ďalšom hľadaní..“

 

V Hyperione oznámili ostatným novinky, ktoré sa dozvedeli.

„Výborne! To nám naozaj pomôže. Večer dorazí Kevin Tighe, člen Rady a privedie aj Amandu a Susan – ďalšie premožiteľky.“ – potešil sa Giles.

 

Až do ich príchodu toho veľa urobiť nemohli a tak si mohol popoludní každý robiť čo chcel. Skoro všetci svoj voľný čas využili na spánok, lebo včera išli spať pomerne neskoro a všetko nasvedčovalo tomu, že ani dnes v noci sa nebudú nudiť.

Okolo 19.00 išiel Giles na letisko vyzdvihnúť nového pozorovateľa s premožiteľkami. Do Hyperionu prišli o pol ôsmej. Kevin Tighe bol mladý a vysoký mladík, máloktorému dievčaťu sa nepáčil. Jeho otec, starý otec a mnohé generácie pred nimi boli tiež v Rade. Od útleho detstva ho pripravovali na to, že sa jedného dňa stane súčasťou rodinnej tradície a on sa tomu nebránil.

„Toto je Kevin Tighe, Susan a Amanda. Kevin prišiel len na otočku, priniesol nejaké knihy a najbližším lietadlom sa vráti späť so Londýna. Takže tu bude len hodinku.“ – predstavil ich Giles.

„Prosím, pán Giles. Tu je Aulierdas. Mali by ste v nej nájsť všetko, čo potrebujete.“ – ujal sa slova Kevin Tighe.

„Ďakujem, nepochybujem o tom. A ako sa má Percey?“ – odpovedal Giles.

Percey bol Kevinov o 2 roky starší brat, tiež člen Rady.

„Výborne, ďakujem za opýtanie. Teraz je v Španielsku, pomáha pri výcviku nových pozorovateľov. Tak teda dovidenia a veľa šťastia.“ – rozlúčil sa mladý pozorovateľ a Giles požiadal Robina, aby ho zaviezol na letisko.

Medzitým prišli do miestnosti už všetci, čo obývali hotel.

„Angel, čo Connor? Kde je?“ – spýtala sa narýchlo Faith.

„Je… doma.“ – odpovedal s nevôľou Angel a pochvíli pokračoval: „Vlastne išiel s rodinou na prázdniny navštíviť strýka do Oklahomy. Vrátia sa až o pár týždňov.“

Bolo vidieť ako ho trápi, že tak dlho neuvidí svojho syna, no zároveň bol rád, že Connor nie je v bezprostrednom nebezpečenstve, čo by mu tu nehrozilo.

„Tak sa na to pozrime.“ – začal sa Giles prehrabávať stránkami Aulierdasu.

„Áno! Tu je to. Learx je mocný démon, ktorý prišiel na svet z inej dimenzie. Živí sa ľudskými telami a to tak, že si ich nechá rozštvrtiť a potom ich surové a ničím neochutené pojedá. Najväčšou pochúťkou sú pre…“

„Giles, chceme vedieť prečo je tu a ako ho zabiť, nie čo mu máme priniesť na obed!“ – prerušila ho Buffy.

„Oh, prepáčte, trochu som sa pozabudol. Takže… nezriedka pojedá aj vlastných služobníkov, lebo zo všetkého živého čo skonzumuje získava silu.Verných poddaných si získava zastrašovaním a terorom. Ovláda mágiu a to je jediný spôsob ako dokáže bojovať.“

„Takže stačí, aby ho Willow zabavila a doraziť ho niečím ostrým.“ – skočila mu do reči tentokrát Faith.

„Pravdepodobne áno.“, pokračoval Giles: „Na fyzický boj využíva svojich sluhov, ktorých tvoria silný démoni. Avšak nie je sám sebe pánom. Pracuje pre iné, mocnejšie bytosti, ktorým verne slúži od počiatku svojej existencie.“

„Je to čím ďalej tým lepšie!“ – skríkla opäť Faith za čo ju Giles počastoval napomínajúcim pohľadom.

„Oh, pardon. Už mlčím.“

„Putuje medzi dimenziami a hľadá pre nich vhodný domov, do ktorého im otvorí cestu. A oni si ho potom upravia podľa svojich predstáv a svojho služobníka odmenia.“ – odmlčal sa Giles a zbledol.

„Čo sa deje?“ – spýtal sa Angel.

„Na to, aby im mohol otvoriť cestu do nového sveta, však potrebuje… Kľúč. Lebo inak sem jeho Bohovia nemôžu prísť.“

Nastalo ticho a všetci, ktorí pochopili a ktorým neboli príčiny smrti Buffy neznáme sa pozreli na Dawn, hľadiacu do zeme. A ona cítila ich pohľady. Hodnú chvíľu nikto nič nepovedal. Až Dawn pretrhla to nepríjemné ticho a so strachom sa pozrela na svoju sestru.

„Takže je to tu opäť?“

 

III.                  

Keď sa Buffy spamätala z počiatočného šoku, pohotovo priskočila k svojej sestre a objala ju so slovami: „Nie, neboj sa. Všetko bude v poriadku.“

Dawn sa k nej automaticky pritúlila akoby jej v náručí sestry nemohlo nič ublížiť. Nikto iný však už neprehovoril. Niektorí aj preto, lebo nechápali o čo vlastne ide.

Dawn vycítila, že by sa so situáciou mali oboznámiť aj ostaní ale nechcela pri tom byť. Už teraz jej vadili všetky tie pohľady a tak sa radšej zdvihla z kresla so slovami: „Pôjdem si už ľahnúť, som akási unavená.“

„Pôjdem s tebou.“ – rozhodla sa okamžite Buffy a obe odišli schodami.

„Nie som sama, čo to nechápe, však?“ – spýtala sa krátko na to Rona.

„To určite nie.“ – pritakávala Laura.

„Dobre teda… ide o to, že tým Kľúčom je… Dawn.“ – zhrnula Willow v jednej vete to, čo ich trápilo.

„Čože?“ – krútili mnohí neveriacky hlavou.

„Ako je to možné?“

Giles už chcel začať s vysvetľovaním, ale prerušil ho Spike:

„Fajn, vy im to vysvetlite. Ja idem zatiaľ na hliadku.“

„Máš pravdu, cintoríny by nemali zostať nestrážené.“ – súhlasne prikývol Giles.

„Ide niekto so mnou?“

„Ak nám to cestou vysvetlíš..“ – odpovedala mu Sarah.

„Žiaden problém.“ ukončil Spike rozhovor a so Sarah, Gwen a Kate odišli hlavným vchodom.

Tým čo zostali vyrozprával Giles celý príbeh o Kľúči, Glory a o skutočnej príčine smrti Buffy. Spike urobil to isté, ale na rozdiel od Gilesa na to použil maximálne 4 vety.

„A čo teraz?“ – spýtala sa Kennedy po Gilesovom monológu.

„Teraz musíme v prvom rade zistiť, či Learx vie, kde má Kľúč hľadať.“

„Ale ako? Veď nevieme kde je…“

„To je, bohužiaľ, pravda.“

„A čo takto… Kľúč skryť?“ – navrhla Amee.

„To nie je také jednoduché..“ – začal Giles.

„…je veľa spôsobov ako ho nájsť. Preto ho musíme čo najlepšie strážiť.“ – dokončila Buffy schádzajúc dole schodmi.

„Dawn je sama?“ – spýtala sa jej Faith.

„Nie, je s ňou Laura.“

V hale Hyperionu sa rozprúdila vášnivá diskusia o tom, čo spraviť. No ani do polnoci nedokázali nájsť rozumné riešenie a tak sa pobrali spať. Buffy znovu ostala.

„Musíme ho teda čo najrýchlejšie nájsť a zabiť, však?“ – spýtal sa jej Angel i keď odpoveď už poznal.

Buffy súhlasne prikývla. Mlčky vedľa seba sedeli.

„To zvládneme.“ – snžil sa jej zdvihnúť náladu.

„Mám strach. Je to moja sestra a. oni. Nemáš tušenie aká bola Glory silná a čo sa začalo diať predtým  ako…“ – stíchla.

„Ako si zomrela?“

„Áno.“

„A teraz, počul si to. Jeho Bohovia. Ktovie, koľko ich je.“

„Neprídu sem. Zastavíme ho včas.“ – chlácholil ju s objatím.

„Ak sa nám to nepodarí, zničia svet.“

„Vieme, čo plánuje aj ako ho zničiť. Stačí len nájsť jeho úkryt.“

„To dúfam.“

V tom sa otvorili dvere a vošiel Spike s Illyriou a dievčatami. Pri pohľade na nich sa najprv zarazil ale potom sa spamätal a rýchlo sa pozrel inde so slovami : „Dobrú noc.“

Celú situáciu odignoroval tak, ako to mával v poslednej dobe vo zvyku a odišiel do svojej izby. Buffy sa cítila trocha previnilo a Angel to spoznal.

„Buffy, veď s ním nič nemáš… Nemusíš mu vysvetľovať čo robíš.“

„Ja viem, len... je mi to nepríjemné. Rovnako by mi bolo keby si na jeho mieste ty.“

„Dobrú noc, Angel.“

„Dobrú noc.“

Po pár minútach sa Angel rozhodol, že sa pôjde poprechádzať, chcel si prečistiť hlavu. Vadilo mu, keď sa Buffy správala, akoby Spikovi niečo dlžila, akoby… Nechcel si ani len pripustiť myšlienku, že by jej na Spikovi mohlo záležeť viac ako na ňom. Podobne sa cítil aj Spike vo svojej izbe. Mal ich pred očami, ako tam spolu sedia, v objatí. Rozmýšľal, čo by sa stalo, keby Angelovi už nehrozila strata duše. Teraz si mohol aspoň byť istý tým, že medzi nimi k ničomu nedôjde.

Táto noc, zdá sa, nebola pokojná pre nikoho. Dawn vo svojej posteli spomínala na Glory, na smrť svojej sestry a do očí sa jej tisli slzy. Willow rozmýšľala ako nájsť Learxovo dúpä, Gilesovi vírili v hlave podobné myšlienky, Faith s Robinom mali inú “prácu“ a premožiteľky klábosili o novinkách, ktoré sa dnes dozvedeli. Buffy stála v okne a sledovala mesiac. Myslela na Dawn, Learxa ale aj na Spika a Angela.

A nakoniec Learx. Vo svojej skrýši, obrovských skladoch na juhu mesta, sa tešil, že našiel to, čo už týždne márne hľadal.

„Takže si bližšie, než som si myslel.“

 

IV.

Angel sa zo svojej prechádzky vrátil tesne pred svitaním a o to viac ho prekvapilo, že Giles a Emily už boli hore. Prezerali ďalšie knihy, ktoré im priniesol Kevin Tighe a snažili sa nájsť čokoľvek, čo by im pomohlo v boji proti Learxovi.

„Uh, dobré ráno.“ – pozdravil ich.

„Ahoj Angel. Ideš dosť neskoro, už začína svitať, nejaké problémy?“ – spýtal sa starostlivo Giles.

„Nie, len som sa potreboval prejsť... a porozmýšľať.“

„Idú na nás ťažké časy. Pár následujúcich nocí nebude takých pokojných.“

„Máte pravdu. Vidím, že Vy nezaháľate, ani Emily.“

„Snažím sa, ako všetci.“ – odpovedala mu s jemným úsmevom.

„Tak, ja idem do postele. Veľa šťastia.“

 

Onedlho hotel zaliatý slnečným svetlom znovu ožil. Pokračovalo sa vo včerajšom rozhovore a v hľadaní najlepšieho riešenia. Počas dňa dorazili aj nové premožiteľky – Dana, Jennifer, Chloe, Paula, Mei, Ema a Samantha. Večer Willow oznámila, že už vie, ako nájsť Learxa, ale bude na to potrebovať ešte nejaký čas. Iba Dawn sa všetkým vyhýbala a takmer nevyšla zo svojej izby.

Spike vstal ešte počas dňa a šiel si vziať nejakú krv. V kuchyni stretol Buffy a, tak ako ostatných, len stroho ju pozdravil : „Ahoj.“

„Dobré ráno.“ – usmiala sa a on jej úsmev opätoval.

„Všetci sa ma pýtajú, prečo si taký tichý.“ – snažila sa nedostať k téme včerajšieho večera.

„Čože?“

„Ale no tak, veď skoro nič nehovoríš.“

„Hovorím...“

„Áno, zabudla som, tvoje 4 vety sú : Ahoj, Dobré ráno, Dobrú noc a Idem na hliadku.“

„Som len milý... spomínaš si? Ty si chcela aby som bol milý.“

„Takže si ticho, aby si bol milý?“

„No a? Splnil som ti želanie.“

„To je tak milé…“

„Vidíš? Som milý.“

„Si ticho.“

„A to je milé. Nikto sa nesťažuje.“

Ich  rozhovor, pri ktorom sa začínali obaja dobre baviť, prerušil príchod Angela.

„Dobré ráno... teda dobrý večer.“ – vykoktal zo seba prekvapený.

Obaja odzdravili a nastalo ticho. Nakoniec si Buffy vzala minerálku, po ktorú si pôvodne prišla a opustila kuchyňu. Spike s krvou ju následoval. Buffy bola rada, že sa snažia vyhýbať vzájomným konfliktom a oni dvaja rozmýšľali o tom istom. A obaja mali strach z toho istého: že keby sa vážnejšie pochytili, Buffy by si vybrala toho druhého. Nechceli ju postaviť medzi 2 mlynské kamene, lebo si neboli istý tým, na čiu stranu sa postaví. A tak nechceli riskovať. Oboch trápili myšlienky, že Buffy viac záleží na tom druhom. Sprvoti by sa mohlo zdať, že Angel má v tomto výhodu, predsa len, bol jej prvou veľkou láskou. A možno ešte stále je. Ale po udalostiach posledných mesiacov Sunnydale sa zmenilo mnohé. Spike sa stal jedným z jej najlepšľch priateľov, bol jej oporou a niekedy sa s ním mohla porozprávať aj o veciach, ktoré sa snažila Angelovi zatajiť, snáď hlavne preto, že Angel dával svoju žiarlivosť k iným mužom, ktorí o Buffy prejavili záujem, viac najavo. Spike bol v tomto veľmi opatrný, a koniec koncov, chcel aby bola Buffy šťastná. To si želal aj Angel, ale nevedel, ba ani nechcel, sa ovládať tak ako Spike.Pohľadmi dával najavo, čo si myslí o každom, kto sa k Buffy čo i len priblíži, len pri Spikovi si to odpustil. A tak sa bez zbytočných slov rozišli, každý iným smerom. Angel odišiel do pracovne, Buffy pomáhala v hale a Spike sa len potuloval po dome a hľadal miesto, kde by mal od všetkých pokoj.

 

Ešte pred zotmením sa rozdelili hliadky a zavládol relatívny pokoj. Bez Willow sa aj tak nemohli pohnúť z miesta.

Keď si Dawn všimla, že premožiteľky už odišli a každý si šiel po svojom, takmer nepozorovane zišla schodmi a sadla si na kamennú lavičku na terase. Celou cestou však cítila tie zvedavé pohľady, ktoré akoby sa jej pýtali, kto v skutočnosti je. Po zotmení vyšiel do záhrady aj Spike. Keď uvidel Dawn, prišiel k nej sadol si.

„Čo ty tu tak sama?“ – spýtal sa akoby to nebolo dostatočne jasné.

„Nič. Je tu kľud.“

„Nemala by si… možno by bolo lepšie, keby si... sa teraz pre istotu zdržiavala pri premožiteľkách.“

Pri tých slovách zdvihla hlavu a pozrela sa na neho so slzami v očiach.

„Ale no tak! Počula si svoju sestru, všetko bude v poriadku. Nedovolím... nikto z nás nedovolí, aby ti ublížili.“

„Viem.“ – zašepkala.

„Ale Buffy zomrela... pre mňa! A teba Glory tiež takmer zabila! Nechcem, aby kvôli mne trpeli iní… aby kvôli mne umierali.“

„Nikto nezomrie. “ – odpovedal Spike rýchlo.

Dawn sa na neho pozrela so zdvihnutým obočím a on si uvedomil, že je to hlúposť.

„No… ľudia umierajú. Jednoducho sa to deje každý deň, to neovplyvníš. A ak sa niečo stane, ak prídeme o pár figúriek na šachovnici, nebude to preto, aby zachránili jedno mladé dievča, ktoré je zhodou okolností Kľúčom k iným dimenziám, ale preto, aby zabránili príchodu veľkého zla a zničeniu sveta. Musíš sa na to pozerať z tejto strany... Mimochodom, nenamýšľaš si o sebe príliš? To si myslíš, že sa pre teba všetci budú vrhať z útesov?“ – dokončil s úsmevom a snažil sa ju rozveseliť.

Na to sa aj Dawn pousmiala a snažila sa zahnať chmúrne myšlienky.

„Včera si nič nepovedal.“

„Kedy?“

„Večer, keď Giles čítal z tej 10 kilovej knihy.“

„Oh, áno. A čo som mal povedať?“

„Ja neviem. Niečo. Si stále ticho... koľkokrát ani neviem, že žiješ v tomto dome.“

„Ja nie som stále ticho!“ – dôrazne protirečil Spike a tichšie dodal: „Som len milý.“

„Dobre, ako chceš. Len nie som zvyknutá na to, že si taký… nenápadný.“ – šibalsky sa usmiala.

Dawn sa odmlčala a Spike dopíjal krv čo si priniesol z kuchyne.

„A čo škola?“ – spýtal sa jej po chvíli.

„V pohode. Ide mi to, teda aspoň lepšie ako v Sunnydale. Ale som šťastná, že sú už prázdniny.“

„Kto by nebol?“

Spike bol rád, že odviedol myšlienky Dawn od démonov a konca sveta.

„A ako sa má Tommy?“

„Prosím?“ – spýtala sa prekvapená – „To vieš aj o ňom?“

„Viem všeličo.“

„No... má sa fajn. Občas si voláme.“

„Vzťah na diaľku nie je bohviečo..“

„Ehm, no, my nemáme vzťah.“ – koktala červenajúca sa Dawn.

„Fakt?“

„No, vlastne tak trochu... Asi máme.“

„Chýba ti, že? Viem si to predstaviť.“ – dodal trochu smutne pri spomienke na to, ako veľmi mu niekedy chýba Buffy, aj keď sú len priatelia.

„Áno. Už sa teším, že ho po prázdninách znovu uvidím.“

„Aj ja ťa rád vidím.“ – povedal syčavým hlasom veľký démon s rohami, zhrubnutou kožou, čiernymi očami, dlhými pazúrmi a mečom v ruke, tkorý stál asi 3 metre od nich so svojou družinou.

„Môj Pán vás pozdravuje.“ – dodal a rozbehol sa s druhmi k nim.

Spike okamžite chytil Dawn za ruku a postrčil ju k dverám so slovami: „Bež!“

 

V.

„Learx! Útočí!“ – kričal Spike keď s Dawn bežali k Buffy a ostaným v hale Hyperionu.

„Rýchlo! Zbrane!“ – pohotovo zareagovala Buffy.

Ale to už sa väčšina Skquertov, lebo tak sa títo démoni nazývali, valila dverami.

Willow okamžite skríkla: „Reductio impendius!“

No kúzlo nefungovalo.

„Willow?“ – spýtal sa Giles.

„Nechápem, čo sa deje!“ – skríkla prekvapená Willow. 

„Drž sa vzadu!“ – prikázala Buffy svojej sestre, keď sa začal boj.

 

Skquerti sa s revom a prenikavým sykotom pustili do svojich nepriateľov. Hluk bol taký obrovský, že všetci v dome sa rozbehli k centru nepokojov uvedomujúc si, čo sa pravdepodobne deje. Vyše 60 Skquertských bojovníkov stálo proti 32 domácim. Nedostatkom miesta sa boj presunul aj do záhrady. Buffy, Laura a Rona sa držali najbližšie pri Dawn, hoci aj ona sama bojovala, lebo v Taliansku sa učila bojové umenia od svojej sestry. Ostatní sa snažili udržať votrelcov čo najďalej od nich. Faith práve odsekávala hlavu jednému z Learxových psov, keď Amee padla na zem… mŕtva.

„Amee!“ – skríkla Gwen a okamžite pomstila smrť svojej priateľky.

Paula, Jennifer, Kate a Lily práve dorážali ďalších.

 

Podlaha a steny boli už pokryté čerstvou krvou, bolo počuť rindžanie zbraní a praskanie kostí. Padla už takmer polovica Skquertov, zatiaľ čo premožiteľky len dve, a to ich nútilo ešte zúrivejšie útočiť. No ostatné premožiteľky sa, keď videli ich mŕtve telá, začali o to účinnejšie brániť a efektívnejšie bodať. Jeden z démonov prirazil Gunna k stene a už - už sa mu chystal zlomiť väzy, keď pribehla Rona a podrezala mu hrdlo. Rýchlo sa snažila zraneného Gunna odviesť ďalej od najväčšieho nebezpečenstva. Spike práve skončil s ďalším a ponáhľal sa na pomoc Kate, na ktorú útočili traja naraz. Len Illyria, zrejme, nemala príliš veľké problémy. Dalo by sa dokonca povedať, že sa príjemne baví. Giles sa, s Robinom Woodom, snažil zabrániť poškodeniu vzácnych kníh, i keď aj pre nich bola prvoradá bezpečnosť Dawn. V tom si Willow všimla najväčšieho z rohatých démonov so žiarivým červeno-zlatým talismanom na krku.

„Kennedy! Ten talisman! Rozbi ho!“ – skríkla na svoju milenku, ktorá stála ani nie meter od neho.

Kennedy poslúchla a s Michelle, Sarah a Angelom okamžite zaútočili. Angel mu dýkou prebodol lýtko a on sa zosypal na zem. Sarah priskočila a silou svojej sekery talisman roztrieštila na tisíc kúskov.

Willow opäť skríkla: „Reductio impendius!“

Na to tlaková vlna vymrštila všetkých zostávajúcich Skquertov cez celú záhradu na protiľahlú stenu. Než sa stihli spamätať Willow povedala teraz už pokojnejším hlasom: „Expada!“

Všetky Skquertské zbrane sa nahromadili pri dverách na terasu. Teraz už poľahky pozabíjali neozbrojených a dezorientovaných nepriateľov.

„Nikto nesmie ujsť!“ – vydala Buffy ďalší rozkaz.

 

O desať minút bolo už po všetkom a začalo sa s ošetrovaním ranených.

„Ako to vyzerá?“ – zisťovala Buffy od Faith.

„Dve mŕtve – Amee a Samantha. Chloe je vážne zranená, Kate s Lily ju už zaviezli do nemocnice. Ďalej je asi 11 ľahšie zranených premožiteliek. Odniesol si to aj Gunn a…“

„Ty.“ – dokončila Buffy a ukázala na ranu, ktorú mala Faith na bruchu.

„Oh, áno. Ale ver mi, že ten hajzel skončil horšie.“ – zasmiala sa a Buffy s ňou.

„Willow, skvelá práca! Ako vždy!“ – obrátila sa Faith k Will.

„Vďaka, len na začiatku boli malé problémy.“

„Čo sa to dialo?“ – spýtal sa Giles.

„Ten náhrdelník, ktorý Sarah rozbila, sa volá Anoraen. Blokoval akúkoľvek mágiu približne v okruhu dvoch kilometrov.“

„Myslíš, že ich má Learx viac?“- spýtal sa ustarostene Angel.

„Pochybujem. tento si asi priniesol zo svojej dimenzie. Tam mu ho museli vyrobiť presne na mieru, aby neobmedzoval aj jeho moc. Keby tu mal ďalší, ohrozil by sám seba.“

„Takže aj nejaká dobrá správa!“ – potešil sa Robin.

„Kde je Dawn?“ – prerušil chvíľku všeobecnej radosti Spike.

„V kuchynke. S Laurou pomáhajú pri ošetrovaní.“ – odpovedala Buffy.

„Je v poriadku?“

„Áno. Nie je ani vážne zranená. Len pár škrabancov.“ – pokračovali v rozhovore pri ceste na záhradu.

„A ty?“

„Tiež.Ale ty nie...“

Buffy si všimla, že Spike si sadal príliš opatrne.

„No, to sa stáva, keď si ťa niekto pomýli s futbalovou loptou.“

„Budeš v poriadku? Mám niečo…“

„Nie…Vďaka. Nie si sama, čo má rýchlouzdravovacie schopnosti.“ – povedal jej s úsmevom.

Vyrušil ich Giles so slovami: „Idem sa postarať o Amee a Samanthu. Sandy ide so mnou. Zatiaľ si to tu ustráž.“

„Nemajte strach.“ – pousmiala sa Buffy ale vzápätí zosmutnela, pre dve mŕtve premožiteľky.

„Spike, ale keby si…“

„Ja viem. Poďme radšej späť. Tie mŕtvoly netvoria príliš romantické prostredie.“

 

„Takže, útok sa mu nepodaril. To je dobre.“ – začala Faith keď boli všetci pohromade.

„Ale nie pre Amee a Samanthu.“ – smutne povedala Jennifer a pri jej slovách Dawn ešte viac sklonila hlavu a pozerala sa do zeme.

„Všetkým je nám to ľúto. Boli to skvelé premožiteľky. Ale máme silného nepriateľa a preto… musíme počítať aj s možnými stratami. Ich smrť nebola zbytočná, aj ony prispeli svojou troškou k záchrane sveta a kým tu ešte boli, urobili ho krajším pre iných ľudí. Nebola to ničia vina.“ – povedala Buffy pričom posledná veta patrila hlavne Dawn.

„Buffy, nezdalo sa ti to príliš… jednoduché?“ – spýtal sa opatrne Spike.

Buffy sa naň premýšľajúc pozrela a nakoniec odvetila: „Áno.“

„To vážne?“ – reagoval Gunn so zdrveným pohľadom.

 

„Takže príliš jednoduché.“ – zopakovala Kennedy.

„A prečo si to vlastne myslíte? Zabudli ste na tú kopu mŕtvych Skqakov či čoho tam vonku?“ –  nevedela pochopiť Paula.

„Na jeho mieste by som poslal všetko čo mám, len aby som získal Kľúč. Určite má poruke aj iné potvory ako týchto. Buď nás chcel vyskúšať…“ – začal Spike, no Giles ho prerušil.

„Alebo odpútať náš zrak od iných vecí.“

„A čo majú byť tie iné veci?“ – spýtala sa Amanda.

„To práve nevieme.“

„Vôbec sa mi to nepáči.“ – dokončila Buffy.

„Máš pravdu B. Musíme zistiť čo chystá. A rýchlo.“ – rozhodla za všetkých Faith.

 

Medzitým v skladiskách na juhu L.A.:

Learx: „Výborne, takže už je tu. Môžeme začať. Zajtrajším západom slnka všetko pripravíme na Ich príchod. Budú nadšení, bude sa im tu páčiť! A mne sa dostane Ich pochvaly. Ty! A vy dvaja! Prineste ju sem!“

„P-p-prosím Pane... p-prosím.“

„Vitajte Pani moja. Škoda, že tu nie ste, aby ste sa mohli radovať s nami. Ale to nevadí. Vy pomôžete ostatným, aby vstúpili na tento svet… na ktorom sa už čoskoro veľa vecí zmení..moja drahá... milovaná… božská… Glory.“

 

VI.

Pred Learxom ležalo, v podzemnej jaskyni, na majestátnom oltári mŕtve telo Glory, ktoré však nezvetrávalo, ale ostávalo rovnaké ako kedysi, keď Glory… Ben zomrel. No čokoľvek, čo by Bena pripomínalo, zmizlo. Ostala len časť, ktorá patrila Glory a tak jej dávna božská sila udržala telo nezmenené, i keď duša, ak také niečo vôbec Glory mala, zmizla. Okolo stáli stráže a kňazi.

„Prečo to tak trvalo?“

„P-p-p-prepáčte Pane, snažili sme byť nenápadní, aby premožiteľky nič n-n-nespozorovali.“

„Ako prebehol útok?“

„N-n-nikto sa nevrátil, môj Pane.“

Nevadí, s tým som počítal. Ha, tí hlupáci sú dobrí len na jedno – ako živý štít.

„Posilnite stáže! Nechcem žiadne prekvapenia!“

„Ako r-r-rozkážete, môj P-p-pane.“

Oh, už čoskoro… Ale je to škoda, s Kľúčom by to išlo rýchlejšie…

 

Späť v Hyperione:

„Musíme zaútočiť.“ – povedala nezaujatým tónom Illyria.

„Potrebujeme plán…“ – doložil Angel.

„Máme plán.“ – vyhŕkla Buffy – „Nájdeme jeho brloh, prepadneme ho a zabijeme všetko čo je vnútri.“

„Dobrý plán... ale nedomyslený.“ – oponoval Giles.

„A to prečo?“

„Aj keby Willow našla miesto, kde sa ukrýva, nevieme, čo nás tam čaká… A ak je pravda, že jeho cieľom nebola Dawn a že nás chcel zmiasť, určite má pripravené niečo lepšie ako týchto tu.“ – ukázal smerom k mŕtvym Skquertom.

„Willow, čo rituál?“ – nevzdávala sa Buffy. Nechcela dať Learxovi príležitosť znovu zaútočiť.

„Už mám všetko, čo naň potrebujem. Zajtra ho prevediem. Samotný trvá dosť dlho – vyše 2 hodín, takže začnem okolo obeda a do zotmenia budeme s istotou vedieť, kde ho máme hľadať.“

„Giles, nie je v tých vašich knihách nejaká zmienka o tom, akých démonov by si Learx mohol vybrať ako osobnú stráž?“ – nadviazal Robin.

„Neviem, priznám sa, že tak hlboko som ich neštudoval.“

„Tak aby sme začali!“ – zvolala Emily plná elánu.

„Áno, poďme na to.“ – pritakával Giles.

Na recepčnom pulte ale i na zemi ich už čakalo 12 kníh, ktorých hmotnosť bola väčšinou vyššia ako 5 kg. Celá partia sa pustila do pátrania a pre istotu sa až do svitania držali pohromade. Nad ránom sa vrátili Kate, Lily a Chloe, ktorá mala mimo iného aj zlomenú ruku.

Za celú noc sa im podarilo určiť pár druhov démonov, ktorých Learx s najväčšou pravdepodobnosťou využíva ako svojich poskokov. Pred svitaním sa dohodli, že sa pôjdu prespať, a večer predsa len zaútočia.

 

Celý deň bolo v hoteli ticho. Všetci oddychovali a pripravovali sa na blížiacu sa bitku. Ako prvá vstala Willow a halu si upravila na uskutočnenie rituálu. Pomáhali jej Kennedy, Buffy a Giles. Dawn bola vo svojej izbe a nemohla spať, preto tiež zišla k čarodejnici. Willow sa nemýlila, rituál na nájdenie Learxa trval takmer dve a pol hodiny, no nakoniec sa im na pripravenej mape zjavila žltá blikajúca škvrna. Pred zotmením sa všetci zišli, pripravili si zbrane a dohodli sa na postupe, akým napadnú Learxovu pevnosť – sklady na juhu mesta.

 

No ani on nezaháľal. Očakával príchod premožiteliek a tak sa rozhodol otvoriť Bránu v starej budove na súkromnom pozemku v opačnej časti L.A. Už počas dňa sem dal premiestniť telo Glory a knihu Preffatrax – návod na otvorenie inej dimenzie, lebo aj keď bol mocný, sám by ju neotvoril. To vedeli len Bohovia – jeho Páni.

 

Po západe slnka sa premožiteľky, Willow a dvaja upíri vybrali smerom k Robertsonovmu parku, ktorý susedil so skladmi bývalého HQL, čo bola firma na výrobu ocele, ktorá ale pred dvoma rokmi skrachovala. Rozhodli sa zaútočiť čo najnenápadnejšie a zostať v utajení tak dlho, sko to len bude možné. Dawn, Giles, Robin, Gunn, Cloe, Ema a Mei sa presunuli kvôli bezpečnosti do penziónu asi o dva bloky ďalej od Hyperionu.

Pri plote, ktorý oddeľoval sklady HQL od parku sa rozdelili na tri skupiny a potichu prenikli do ešte nedávneho hlavného Learxovho tábora. Ten tam, pre istotu, zanechal stráže, aby sa jeho protivníci dozvedeli o ľsti čo najneskôr. Buffy sa so svojou skupinou poľahky približovala k vopred dohodnutému miestu stretnutia a všetky tri skupinky tam dorazili takmer naraz.

„Niečo tu nesedí...“ – zašepkala Faith Buffy.

„Máš pravdu, ale musíme ísť ďalej. Prezrieme to tu a uvidíme.“

Rýchlo prešli k najväčšej budove a vylomili dvere. Za nimi ich však už čakal Learxov pozdrav – približne 40 démonov a upírov. Spojenými silami a kúzlami Willow ich čo nevidieť porazili a začali prehľadávať jednotlivé poschodia. Nakoniec objavili aj padacie dvierka a vošli do veľkej jasyne hlboko pod zemou.

 

„Presunul sa…“ – zhrozila sa Susan.

„Čo teraz?!“ – spýtala sa takmer zúfalo Kate.

Než jej ale stihli odpovedať, začuli buchot a niečo sa k nim zrútilo zo schodov. Zhora zvolal Spike.

„Máme návštevu!“

Bol to Dominique Cheminal. Ako sa neskôr ukázalo, aj on sa pridal k Learxovi, ale za „slušnú cenu“, po ktorú si prišiel, hoci “výplatu“ nemal dostať dnes. No boli tu len stráže, lebo Learx tábor presunul.

„Tak čo vieš?“ – neváhala Kennedy.

„Ja nič… nič… ehm… ja… ja už pôjdem...“

„Na to zabudni! Vyklop, čo vieš!“ – ukázala Rona smerom k sade mučiacich nástrojov.

„Keby sa Learx potreboval rýchlo premiestniť, kam by šiel?“ – približovala sa k nemu Buffy s mečom v ruke.

„Ehm, no… teda… on vlastní ešte pár budov…“

„Aké?“

„Ak ma necháte ísť, tak… tak vám ich všetky vypíšem…“

„Dobre, ale rýchlo!“ – ukončila jeho kňučanie Buffy.

Na to im Dominique vypísal sedem možných lokalít. Faith ho ale nechcela nechať len tak odísť, a tak ho zavreli do jedného z jaskynných žalárov.

 

„Volala Buffy. Learx sa niekam presunul a je dosť možné, že práve teraz otvára portál. Majú pár tipov, takže to išli preskúmať.“ – vysvetľoval v rýchlosti Robin v penzióne.

Dawn sedela ako kôpka nešťastia v kresle a chvela sa. Giles to spozoroval a tak ju radšej zabalil do deky. Už dlho nebola taká vystrašená… toto bolo iné. Príliš dobre vedela čo všetko môže tým portálom prísť.

 

Takmer na druhej strane mesta sa zvyšok skupiny blížil k svojmu cieľu. Už prešli šesť alternatív, ostávala posledná možnosť. Bola takmer polnoc, keď dorazili k súkromnému pozemku na severe L.A.

„Vidíte? Tam! Pochodne…“ – zašepkal Angel.

Learx sa práve pripravoval na otvorenie druhej dimenzie, s rituálom mal začať, podľa plánu, presne o polnoci. Premožiteľky sa rýchlo rozdelili do skupiniek po troch a pomaly sa približovali k vyvýšenej trávnatej ploche. No, keď boli už len pár metrov od svojho cieľa, zarazil ich pohľad na 200 všakovakých démonov, ktorí im stáli v ceste k Learxovi. Tým však neunikol pohyb medzi stromami a tak bol príchod nečakaných hostí prezradený.

„Zastavte ich! A všetkých zabite!“ – zvrieskol Learx, tenký zelený démon v slávnostnom oblečení.

Jeho prisluhovači sa okamžite pustili do útoku.

„Reneas!“ – odrazila Willow prvú vlnu.

Learx so svojimi kňazmi nerušene pokračoval.

„Buffy! To je Glory!“ – skríkla Willow pri pohľade do stredu kruhu z kameňov, v ktorom rituál prebiehal.

 

Buffy sa zhrozene pozrela tým istým smerom a zúfalo sa snažila dostať čo najbližšie. V tom jej ale stále bránilo 170 protivníkov. Boli už takmer na dosah jej meča, keď spoza jej chrbáta vyletela salva šípov a zlikvidovala démonov v prvých radách. Keď sa obrátila, uvidela Stuarta Townsenda, člena Rady, s ktorým sa stretla už dávnejšie a s ním aj ďaľších 60 mladých žien. Nebolo ťažké uhádnuť, čo sú zač... Usmiala sa a spomenula si na to, ako veľmi jej Stuart pomohol, keď mala problémy s Radou pre rozdielne názory, čo sa výcviku nových premožiteliek týka. Vždy ju bránil a dôveroval jej, navyše patril k najlepším Gilesovým priateľom z Londýna. Ostatní, povzbudení príchodom posíl, začali postupovať a zatláčali démonov k ich Pánovi.

Zo stredu kruhu, v ktorom bolo uložené telo Glory, vyšľahol prúd energie a začal sa rozptylovať aj po okolí. Telo Glory začalo stúpať do výšky a kvapky jej krvi dopadali všade naokolo, keď sa premožiteľky prebili ku kamennému kruhu.

„Willow! urob niečo!“ – skíkla Faith počas boja.

Willow stála bez pohnutia a sústredene sa pozerala na nehybné telo, ktoré pomaly začalo klesať k zemi.

 

„Niéééé! Zabite ich! Zničte ich!“ – vykrikoval zúfalý Learx.

„Tí kňazi!“ – ukázal Angel na kňazov, ktorí zaujali podobní postoj jako Willow.

Každý, kto mohol sa snažil v prvom rade odstrániť týchto Learxových pomocníkov v dlhých čiernych plášťoch s kapucňami. Learxova armáda padla. Buffy a Faith už boli v kruhu, Illyria práve lámala väzy hlavnému kňazovi a Angel sa blížil k samotnému Learxovi.

„Ty!“ – vrhol naň Learx svoj pohľad a silou myšlienky ho vyhodil z kruhu. Angel preletel asi 10 metrov a pristál na tvrdej zemi.

Telo Glory už bolo opäť na oltári a Learx si uvedomil, že je koniec. Skočil k jednej z pochodní a odrazil útok Willow. Olej z naokolo postavaných nádob vylial na seba i na svoju Bohyňu – a zapálil.

„Rýchlo! Preč!“ – zavelila Buffy a skryla sa pred rozširujúcimi sa plameňmi.

Všetci sa vzdialili od kruhu kameňov, v ktorom začínalo horieť Learxovo telo.

„Neskoro!!!“ – skríkol a jeho šialený smiech mrazil pri srdci.

„Toto stačilo…“ – dodal pošepky predtým ako celý vzbĺkol.

 

VII.

Premožiteľky sa spamätávali z boja zatiaľ čo sa Stuart zvítal s Buffy a Faith. Padlo vyše 20 dievčat, bez zranenia sa neobišiel nikto.

„Nehcem byť pesimistka, ale čo myslel tým “Neskoro“ ?“ – uvažovala Michelle.

„Mňa skôr zaujíma, načo tu mal Glory.“ – ukázal Spike smerom k ohňu.

„Myslím, že nepotreboval Kľúč. Stačila Glory, lebo sa už raz pokúsila tú bránu otvoriť.“ – odvetila Willow.

„To znamená, že sa mu to podarilo?“ – strachovala sa Sandy.

„No, zatiaľ tu nevidím nič, čo by pripomínalo apokalypsu.“ – podotkla Faith.

„Rozdelíme sa. Zranení sa vrátia do Hyperionu a ostatní sa pokúsia nájsť nejaké stopy.“ – ujal sa slova Stuart.

„Prezrite vnútro budovy. Možno nám tu niečo nechal. Stretneme sa o dve hodiny.“

 

O troch sa vrátili do hotela aj Giles a Dawn so zvyškom partie. Giles bol prekvapený, že vidí svojho starého priateľa a hneď začali rozoberať situáciu a hľadať vysvetlenia. To však prišlo samo, keď im Rona priniesla knihu Preffatrax. Bola napísaná v iguarijčine, starom démonskom jazyku a tak sa pustili do prekladu.

Počas následujúceho dňa sa takmer všetci zotavili a do večera Giles, za výdatnej pomoci Emily, prišiel na to, ako rozlúštiť Preffatrax. Pre nedostatok miesta v Hyperione Stuart vytvoril ďalšiu základňu asi o 7 blokov ďalej vo veľkom viktoriánskom dome, ktorý mal Rada prenajatý pre zvláštne prípady. Po zotmení sa mali dostaviť do Hyperionu a prebrať ďelšie kroky. Ešte predtým sa však telefonicky dohodli, že miesto včerajších bojov by nemalo zostať bez dohľadu.

 

„Dáte si niečo?“ – ponúkala Dawn nové premožiteľky.

„Nie ďakujem.“ – znela najčastejšia odpoveď.

Všetci napäto očakávali Gilesov príchod a hlavne odpovede, ktoré ležali v zakódovanej knihe.

„Takže,“ – začal prednášku „Mám niekoľko zlých ale aj dobrých správ. Odpoveď na otázku, ktorá vás zaujíma najviac znie... áno. Learxovi sa podarilo otvoriť cestu do inej dimenzie.“

Halou sa ozvali bezmocné vzdychy a bolo cítiť stúpajúcu nervozitu.

„Keby použil Kľúč, náš svet by už pravdepodobne vyzeral celkom inak. Brána by zostala otvorená a prešli by sem, okrem Bohov, rôzne nebezpečné bytosti. Otázka isto znie: Načo Glory? Odpoveď: už sa o to raz pokúsila a i keď pri tom zomrela, ostala v nej nejaká stopa, kúsoček, ktorý ju priblížil k splneniu sna, pretože sa v okamžiku otvorenia portálu stala jeho súčasťou a mohla ho otvárať a zatvárať podľa svojej vôle. V tomto mala Willow pravdu. Ona však už bola mŕtva takže z jej strany nič nehrozilo. Ale, bohužiaľ, Learx toto spojenie využil. Zmiatol nás a rituál prebehol podľa plánu. Dobrá správa je, že neprebehol celý. Miesto toho, aby Brána zostala otvorená, bude sa periodicky otvárať a zatvárať, vždy po niekoľkých dňoch. Teno interval sa dá vypočítať a ja som ho určil na štyri dni. Takže vždy po štyroch dňoch sem jeden Learxových Bohov príde. Prvý krát to bude v nedeľu.“

„Môžeme sa na nich pripraviť.“ – reagovala Faith.

„Áno, ale je tu ďalší problém. Glory nebola úplne paňou svojho života. Delila sa oň s Benom – a to ju čiastočne oslabovalo. Bola veľmi mocná ale tí, ktorí prídu portálom budú ešte mocnejší. Povedal som, že vždy príde len jeden, no nie je to nevyhnutné. Predpokladám však, že to tak bude, keďže sa otvorí len na chvíľku a taký krátky okamžik umožní prechod len veľmi mocným bytostiam. Nebude ľahké poraziť jedného, sú takmer nezraniteľní, natož niekoľkých naraz. Dúfajme, že nenastane situácia, kedy by sme stáli proti viacerým. Musíme čo najskôr nájsť spôsob ako zrušiť rituál na otvorenie Brány. V tomto prípade už neplatí, že by pomohla krv či smrť Kľúča. Kto ho otvoril, musí ho zavrieť, no to je nemožné. Glory zhorela do tla. Musíme nájsť iný spôsob.“

„Ešte nejaké dobré správy?“ – spýtal sa ironickým tónom Gunn.

„Nie, to je zatiaľ všetko. V Preffatraxe sa nepíše, ako portál zavrieť, ani aké slabosti majú tí, ktorí ním prídu.“

„Musí byť niečo silnejšie!“ – takmer skríkol Angel.

„Nie je tu o tom zmienka. Sú vraj neporaziteľní – doslova.“

„Dobre, ale ak sem prídu… Môžu Bránu otvoriť už natrvalo?“ – spýtala sa Buffy.

„Mohli by, ale na to ich musí byť veľa – minimálne 12. Kľúč treba len pre začiatok... a už to začalo.“

„Čo nebude problém, keďže my nevieme, ako ich zabiť…“ – zúfala si Kennedy.

„No tak! Vždy je niečo väčšie alebo silnejšie! Len to trba nájsť..“ – snažila sa Gwen.

„Nejaké… bytosti… niečo!“

„Niekto taký je.“ – oznámila Illyria.

Všetci sa pozreli na ňu a ona pokračovala akoby rozoberali pekné počasie a nie koniec sveta.

„Kedysi dávno, v mojich časoch, keď som ja vládla svetu, “ – spomínala nostalgicky – „niekto tu bol. Spievali sa o nich už len piesne. Nikto nevedel, ako sa volali, nikto ani netušil, kto sú alebo skôr boli. Nikdy som žiadneho z nich nestretla, i keď som ich aj ja, ako iní, hľadala. V tých piesňach sa ospevovala ich sila. Bol to príbeh o veľkom boji ktorý sa udial na počiatku sveta. Vraj bojovali o svet s démonmi Temnoty. Tí boli to najsilnejšie, čo kedy po zemi chodilo. Temnota by po víťazstve zničila i svojich, nezostalo by nič. No prehrala. A na svet prišiel život v podobe iných, slabších démonov.“

„Výborne!“ – zaradovala sa Gwen.

„Počkaj chvíľu, nevieme kto sú. Aj keby ich nájdeme, nemusí to nevyhnutne znamenať, že nám pomôžu. Illyria, čo o nich ešte vieš?“

„Nikdy viac sa o nich už nehovorilo. Preto sa na nich aj zabudlo, bolo to prvý a posledný krát, kedy dali o sebe vedieť.“

„Nepadla v tej piesni nejaká zmienka o tom, kde by sa dali nájsť?“ – spýtal sa Stuart.

„Nie.“

„Illyria, spomenieš si na celý text? Možno nám to pomôže..“ – začal Giles hľadať papier a pero.

 

V miestnosti vzbĺkol plamienok nádeje. Atmosféra už nebola taká napätá, všetci boli uvoľnenejší, keď sa dozvedeli, že by im predsa len niečo mohlo pomôcť. Zatiaľ čo čakali, kým si Illyria spomenie na slová piesne, Dawn sa „išla nadýchať čerstvého vzduchu.“

 

„Vidíš? Nebolo to len o tebe…“ – podpichol ju Spike, ktorý šiel za ňou aby nebola sama.

„Vidím.“ – pokúsila sa o úsmev.

„Tak už nebuď smutná.“ – pohladil ju po vlasoch.

„Ja len… ty sa vôbec nebojíš?“

„Bojím, len to nedávam najavo. To nám nepomôže.“

Pár minút tam len tak mlčky sedeli.

„Poď dnu. Illyria to už napísala celé.“

„Ako vieš?“

„Počujem to. Supersluch.“ – usmial sa na ňu.

 

Keď sa vrátili, Giles a Stuart sa už venovali textu piesne a snažili sa v ňom nájsť nejaký skrytý odkaz na to, kde by sa tieto silné bytosti mohli nachádzať.

„Hmm, zaujímavé. Vidíš toto tu, Rupert? „V živote a láske…“ To nemôže znamenať ľudstvo… vtedy vládli démoni..“

„Myslím, že… áno, tu je to. Keď vtedy zvíťazili, nešlo im o vyvolanie či stvorenie života v podobe nejakých iných bytostí.... ale o vytvorenie niečoho stálejšieho. Tu sa píše, že zem bola pustá a prázdna. No po porážke Temnoty, ktorá chcela zrejme tento stav uchovať, sa začala objavovať zeleň, stromy a kvety...“

„Takže oni sú príroda… niečo stále, nemenné.“

„Prví démoni, zdá sa, vznikli akousi mutáciou tých s ktorými bojovali. Nestáli o nich, ale ani im neprekážali.“

„To znamená, že chceli len vytvoriť ničo… večné. Ale prečo? Aby, nech sú kdekoľvek, prostredníctvom svojich výtvorov vedeli čo sa deje na svete? Aby mu boli bližšie?“

„Tažko povedať. Stále sa tu opakujú narážky na zem, život, zeleň. Ale kde ich hľadať? Žeby v každom strome, či kvete? Nepravdepodobné.“

„Možno nie v každom. Možno len vo výnimočnom.“

„Výborný postreh! Keby si mal určiť to najkrajšie, čo na zemi v prírode je, čo by to bolo?“

Pozreli sa na seba a naraz vyslovili: „ Andalijský háj.“

„O čom to tu hovoríte?“ – pozerala na nich Faith. Tvárila sa rovnako nechápavo ako ostatní.

„Andalijský háj sa nachádza pri meste Valledupar v Kolumbii. Je to takmer pri pobreží.“ – oprašoval spomienky Giles.

„A?“

„A našlo sa tam množstvo zaujímavých artefaktov. Napríklad prastaré kosti démonov, vzácne knihy… Je tam aj starodávny kláštor Arvenzis, zasvätený prírode. Tam by nám mohli pomôcť.“

Gilesov optimizmus sa rozšíril aj na ostatných a ešte v ten večer sa dohodli, že Willow, Kennedy, Faith, Robin a Giles tam zajtra pocestujú. Stuart Townsend sa musel vrátiť do Londýna, aby podal Rade hlásenie.

 

VIII.

Giles mal pravdu, Andalijský háj bol nádhreným miestom. Človek by neveril, že niekde na svete existuje zlo. Všetko tu bolo čisté, prívetivé a plné pokoja. Toto miesto pôsobilo omamujúco, akoby ho človek už nikdy nechcel opustiť. Kľud narušovala len skupinka ľudí prechádzajúca sa pomedzi stromy…

„Willow, sústreď sa.“ – naliehal Giles.

„Ja sa snažím! Prepáčte mi, že sa neviem rozprávať so stromami!“

„To nič, láska. Máme čas. Ani sa mi nechce odtiaľto odísť.“ – usmievala sa Kennedy.

„Kde je Faith? A Robin?“

„Giles, to ste si všimli po pol hodine? Idú za nami, len im to trošku trvá, užívajú si prírodu…“

„Stromy! Stromy! Volám vás! Ukážte nám cestu! Oh, Bože! To nejde!“

„Skúšaj ďalej!“

„Notaaaak! Stromčeky… pekné stromčeky… kde nájdeme kláštorík? Vy stromy jedny!“

„Willow, ani sa im moc nedivím…“ – ozvala sa Faith.

„OK. Dýchaj... a poďme na to. Veľké... mocné… krásne… strmy večného života... Čo je? Prečo sa tak pozeráte?“

„Nič... nič.“ – chichotali sa ostatní.

„Prosím, ukážte nám cestu k chrámu Arvenzis! Bóóže, však ho nehceme podpáliť!“ – skríkla už nahnevaná Willow.

 

V tom sa pred nimi objavila pristranná lúka, na ktorej stál nádherný drevený kláštor. Okolo neho chodili mnísi ale vyzeralo to akoby sa vznášali.Mali na sebe pestrofarebné hábity a všetci boli holohlaví.

„Super, Will! Si jednotka!“ – potešila sa Faith.

Jeden z mníchov sa k nim blížil a tak Giles nahodil svoj zádumčivý výraz.

„Dobrý deň! Sme…“ – začal Giles, no mních ho prerušil.

„Vieme kto ste. A vieme aj čo hľadáte. Poďte za mnou.“

Mních ich zaviedol cez hlavnú bránu až do srdca Arvenzis, do slávnostnej sály, kde vo vyvýšenom kresle sedel predstavený kláštora. Cestou tam mohli obdivovať tucty prekrásnych kvetov, vzácnych stomov a liečivých bylín. Keď predstúpili pred Afira, ako sa najvyšší nazýval, skôr než stihli čokoľvek povedať, pokynul im, aby si sadli.

„Prišli ste požiadať o pomoc.“

„Áno.“ – prikývol Giles.

„Prichádzajú mocní Bohovia a vy ich neviete a ani nemôžete zastaviť.“

Giles znova prikývol, zatiaľ čo ostatní len ticho sedeli.

„Hľadáte ešte mocnejšie bytosti a dúfate, že my vám povieme kde sú. Ale my to nevieme.“

„Čože?“ – vyhŕkla Willow.

„Willow!“ – napomenul ju Giles.

Afir sa usmial a povedal: „Toto je mocná čarodejnica. A prchká.“

Willow sklonila hlavu a stíchla. Kennedy ju držala za ruku a cítila, že sa trocha chveje.

„Nevieme, kde sú, lebo sú všade naokolo. Hľadáte Alderonov, strážcov sveta.“

„Ako to myslíte, všade naokolo?“ – vyzvedal Giles.

„To pochopíte. Nuž, nemôžeme vám odpovedať na otázku, ktorú ste nám položili. Ale vaša cesta nebola zbytočná. Dáme vám Afaelis, Knihu kníh. Sú v nej zapísané veci a udalosti od počiatku vekov, o ktorých sa nikde inde nezachovala zmienka. V nej hľadajte odpovede.“

Giles sa za všetkých poďakoval a s nevôľou opustili tento raj. Cestou domov si prezeral stránky knihy, ktorú dostali, avšak nie do daru ale len na istý čas, kým ju budú potrebovať. Keď nebezpečenstvo pominie, Afaelis sa vráti na svoje pôvodné miesto – na zlatý oltár do najvyššej veže Arvenzis.

 

Medzitým v L.A.:

Buffy sa prechádzala medzi náhrobkami a premýšľala. Bola nervózna, najradšej by vzala telefón a ihneď zavolala Gilesovi. Nevedela sa dočkať jeho návratu z Andalijského hája… Jej sestra bola rovnako nepokojná. Ostatní sa príliš nezaťažovali myšlienkami na otvorený portál, nie viac ako to bolo nutné. Obávali sa budúcnosti ale presviedčali sa o tom, že cesta do Kolumbie bola úspešná a práve teraz už majú v rukách zbraň proti nepriateľovi.

„Buffy!“ – počula za sebou krik a strhla sa. Bola to Julie, jedna z nových premožiteliek.

„Buffy! Už na teba kričím 5 minút! Kde si v myšlienkach?“

„Oh, prepáč. Rozmýšľala som nad… no veď vieš. Všetko čo sa tu teraz deje.“

„Rozumiem ti.“

„Ale čo ty tu robíš? Dnes mám službu ja.“

„Vidím, že si bola fakt zamyslená. Zabudla si? O polnoci striedačka.“ – zasmiala sa Julie.

„Čože? Oh.. jasné. Máš pravdu…“

„Tipujem, že si toho moc neulovila.“

„To nie. Dnes je kľud.“ – zahovárala Buffy.

„V poriadku, ja si to tu prevezmem. Choď si radšej domov oddýchnuť.“

„Ok. A dávaj si pozor!“ – skríkla ešte na odchádzajúcu Julie.

 

Zadumaná sa vrátila do Hyperionu a inak 30 minútová cesta jej pripadala ako pár minútková. Keď vošla do budovy, uvidela Angala stojaceho pri telefóne. S niekým sa rozprával.

„To som rád. Tak sa teda maj a uži si to. Ahoj.“

„Connor?“ – spýtala sa.

Prekvapený sa otočil a odvetil: „Áno.“

„Kde je to? V...“

„Oklahome.“

„Áno! Ako sa má?“

„Dobre, vraj tam majú pekné počasie… a zajtra budú oslavovať strýkove narodeniny. Veľká rodinná oslava.“

Cítila, ako ho mrzí, že to mu on dať nemôže. Prešli ku kreslám a sadli si.

„Kedy sa vráti?“

„Až o tri týždne. Jeho rodičia sa rozhodli, že cestu späť vezmú okružnou jazdou a poprezerajú si nejaké pamiatky a tak. Connor toho vlastne veľa zo sveta nevidel.“ – pousmial sa.

„No, uvidí teraz.“

„Som rád, že tu nie je. Teda, nie že by mi nechýbal... ale tam je asi vo väčšom bezpečí…“

„Aj ja by som bola radšej, keby je Dawn niekde inde. Príliš sa jej to dotýka. Snaží sa byť statočná... aj je, ale viem, že ju trápia spomienky na Sunnydale. A mňa tiež.“

„Nie všetko v Sunnydale bolo také zlé.“ – obrátil reč Angel.

„Nie.“ – povedala zasnene – „Nebolo. Ale to už je dávno preč.“ – dokončila dôrazne.

„Lebo to tak chceš.“

„Lebo to tak je.“

„Buffy…“

„Angel! Nezačínaj. Už sme to preberali.“

„Ja viem. Chýbaš mi. Nemôžem si pomôcť..“

„Máš syna a dušu. Tak je to v poriadku. A ja mám svoj život s…“

„Spikom?“

„Čože? Nie! Čo to hovoríš? Zase sa chováš ako malý.“

„Lebo mám dôvod..“

„Nemáš! Chcela som povedať s Dawn. Ona je teraz pre mňa to najdôležitejšie.“

„Buffy, prosím ťa. Veď to vidím! Ty a on. Chováte sa k sebe ako...“

„Priatelia? Presne to sme.“

„On by chcel viac.“

„Ale nechce. Rešpektuje ma... a nerobí mi kvôli tebe scény.“

„A ja robím? Len som sa spýtal.“

„Tak už sa nepýtaj. Vieš ako to je. Ani ty, ani on. Oboch vás mám rada.“

„A koho viac?“ – usmial sa.

„Noo… vieš, keď tak nad tým uvažujem… asi skôr jeho.“ – odpovedala so smiechom.

„No dobre! Rob čo chceš... len niekedy žiarlim. Vieš, ako napríklad včera... to ste sa museli objímať? Veď neumiera.“

„Nie, len odchádzal do Kanady. To je dosť daleko. A objímala som aj Mary a Annie, tie ti nevadia? Ale notaaak! Úsmev! Teba by som objala tiež!“

„Ja viem.“ – zašepkal.

„Koniec výsluchu?“

„Áno. Už môžeš ísť spať.“

„Ďakujem za dovolenie..“

„Ale cestou sa nikde nezastavuj!“

„Dobrú noc! Tiež by si si mal odpočinúť. Hovoríš z cesty.“ – usmiali sa na seba.

 

IX.

„Konečne ste tu! Už sme sa vás nemohli dočkať!“ – zvolala Lily.

„Ahoj Lily!“ – pozdravili ju Giles, Willow, Kennedy, Faith a Robin, ktorí sa práve vrátili z Kolumbie, z kláštora Arvenzis.

„Zdravím! Podľa vašej nálady hádam, že máte dobré správy.“

„Máme.“ – potvrdila Willow.

„Lily, buď taká dobrá a zvolaj ostatných. Mám tu niečo, o čo by som sa s vami chcel podeliť.“ – posadil sa Giles do kresla.“

V tom prišiel Alex, pozdravil a na všetkých sa usmial.

„Oh, Alex. Ahoj, ako sa cítiš?“ – spýtal sa ho Giles, kým ho Willow objímala.

„Už dobre, ďakujem.“

Alexa pred pár mesiacmi, v Afrike, napadli levy, ktoré naňho poslal miestny šaman. On i jeho kmeň uverili poverám, že prišiel „z pekla“ a že so sebou priniesol smrť, pretože práve v čase jeho príchodu sa tu začali démoni rozmáhať viac ako inokedy. Útok našťastie prežil, ale bol vážne zranený a liečili ho v Londýne. Teraz už bol takmer v poriadku a chcel byť pri svojich priateľoch.

„Takže ako za starých čias.“ – usmiala sa prichádzajúca Buffy.

 

„Giles, viete už o Kanade?“ – spýtala sa Ema.

„Čo je s Kanadou?“

„Spike, Mary a Annie tam boli. Vrátili sa pred hodinou. Ten Váš priateľ z Londýna ich tam poslal. Nejaké imformácie.“ – dokončila nezaujato.

„Áno? A priniesli niečo užitočné?“

„Nie, planý poplach. Ale vraj tam zlikvidovali nejakú skupinku démonov – spolu s ďalšími premožiteľkami.“

 

„Ďalší príjemný večer v spoločnosti veľkých nudných kníh a Gilesových monológov?“ – spýtal sa Gunn, keď sa s ostatnými ponáhľal dole schodmi.

„Vieš si na sobotný večer predstaviť niečo lepšie?“ – usmiala sa Rona.

„No poďte už!“ – súrila ich Emily.

Keď už boli všetci v miestnosti, začal Giles hľadať stránku, ktorú si poznačil ešte cestou domov. Dawn si automaticky sadla do kresla k Buffy ale väčšina aj tak sedela na chodoch alebo len tak postávala, keďže tu bolo málo miesta na sedenie. Tí, čo prišli prví si ešte stihli uchytiť kreslá. Faith sa pritúlila k Robinovi, Angel stál za pultom a Spike chodil sem a tam pred dverami do záhrady.

„Dobré správy?“ – spýtala sa nesmelo Mary.

„Dalo by sa povedať.“ – odpovedal Giles.

„Boli sme teda v chráme Arvenzis – hlboko v Andalijskom háji. Predstavený nám požičal túto knihu, volá sa Afaelis, v ktorej sú zapísané tie najstaršie udalosti od počiatku vekov. A tu som našiel aj tie bytosti, ktoré spomínala Illyria. Volajú sa Alderoni.“ – začal Giles a všetci napäto počúvali.

„Tá pieseň bola poväčšine pravdivá. Na počiatku sveta naozaj došlo k bitke, v ktorej Temnota poslala svojich démonov aby zničili to, čo už Alderoni vytvorili. Títo tu už boli a menil svet, skrášľovali ho. To oni stvorili prvé stromy a kvety, z pustatiny menili zem na to, čo dnes poznáme. Temnote to, samozrejme, prkážalo. Chcela prázdnotu, vyhubiť všetko žijúce. Bola odrazom počiatku a chcela ho nezmenený. A tak stvorila mocných démonov, ktorí plnili jej želania a okolo seba rozsievali skazu. Tak došlo k vojne, v ktorej nakoniec Alderoni zvíťazili. Niektorí démoni potom ušli a začali sa prispôsobovať životu v prírode... alebo i v skalistých horách, po rokoch sa akýmsi spôsobom zmenili – a vznikli novodobí, už oveľa slabší démoni. Temnota s takýmto stavom nebola spokojná, preto im naďalej posúvala svoju silu a zlosť – a oni sa rozdelovali do druhov podľa svojich síl či výzoru. Po čase sa zjavili ľudia a Temnota využila svoju moc na vznik nových démonov a sama sa pretransformovala do Prvého zla. Vtedy sa Alderoni rozhodli, že aj oni premenia časť svojej sily a darujú ju svetu. Toto rozhodnutie ich všetkých vyhubilo – avšak nie úplne. Všetka magická moc, všetko dobré na svete, pochádza z ich smrti. Ale tak, ako vznikli z prvých démonov nové druhy, tak prišli po Alderonoch novodobí Alderoni - stvorení z ľuďí. Týmto vznikol úplne nový druh. Nie človek, nie démon, ale niečo medzi. Nesmrteľná a silná bytosť, ktorá ale môže vyzerať ako normálny človek. Preto sú všade naokolo. Môže to byť ktokoľvek vonku.“

„Vau! A ako ich nájdeme?“ – spýtala sa Rona.

„To nevieme. Im, zdá sa, záleží na tom, aby svet zotrval v dnešnej podobe – prinajmenšom. Takže ak by malo dôjsť k jeho zničeniu, mali by zasiahnuť.“

„Ale nezasiahli.“

„Buffy?“

„Giles, počúvate sa? Koľkokrát to už hrozilo? A oni nikdy nič nespravili!“

„Áno, ja viem. Táto časť je… nelogická.“

„Nie, nie je.“ – pokrútila Willow hlavou.

„Rozmýšľajte! Premožiteľky, čary… to je sila, ktorú stvorili, aby sa ľudia dokázali sami brániť!“

„Oh, takže oni sa len prizerajú?“ – nevedal pochopiť Angel.

„Áno! Možno doteraz nezasiahli preto, lebo vedeli, že nemusia, že to dokážeme.“

„Fajn, takže si založíme ruky a budeme nečinne sedieť.“ – navrhla Faith.

„To by nebolo rozumné.“ -  protestoval Giles.

„Rozumné by bolo, keby prišli a pomohli nám.“ – povedal nahnevaný Gunn.

„Ste si istý, že vedia o všetkom, čo sa deje?“ – spýtala sa Chloe.

„Áno.“

„Tak sa ich teda pokúsme nájsť a… presvedčiť ich, aby pomohli.“ – postavila sa Sandy.

„A stihneme to do zajtra?“ – pridala sa Sarah.

„Nevieme kde ich hľadať. Sú všade. Nerozoznáme ich od normálnych ľudí či démonov.“

„Giles, vy ste vždy taký optimista..“

„Tak dosť! Možno už ani neexistujú!“ – vykríkla Buffy a všetci sa na ňu pozreli.

„A možno už nemajú svoju silu a tak sa proste boja!“

„My sa nebojíme ničoho.“ – povedal pokojný hlas od hlavného vchodu.

 

Všetci sa obrátili a uvideli mladú ženu s bledou, zlatavo pásikovou pokožkou a červenými, do chvosta stiahnutými vlasmi. Mala na sebe bledohnedé minišaty z kože, v ktorých vyzerala ako amazonka, a obuté mala šnurovacie sandálky bez opätkov. Jej tvár bola rovnako bledá ako zvyšok tela a tiež na nej mala jemné zlaté pásy. To všetko ešte zdôrazňovalo jej oči. Vyzerali normálne, až na to, že dúhovka hýrila všetkými farbami v odtieni červenej. Pomaly sa k nim približovala a oni jej od úžasu ustupovali z cesty.

„To... to… ona je...“ – ozývalo sa.

„Aké ticho. Predchvíľou tu bola bojovná nálada.“

„My sme… vy ste..“ – koktal Giles.

„Áno, to som. Vieme čo prichádza. Rozhodli sme sa pomôcť.“

„A prečo až teraz?“ – neodpustila si Buffy.

„Lebo doteraz to nebolo nutné.“

„Nebolo nutné?“ – spýtala sa neveriacky Buffy.

„Ľudia umierajú!“

„Ľudia umierajú, aby druhí mohli žiť. Nezáleží na tom. Skôr či neskôr, všetci zomrú.“

Buffy nemohla uveriť tomu, čo počuje. Všetci boli zmätení a prekvapení z nečakanej návšetvy.

„My tu nie sme pre vás. Sme tu pre svet. Pokiaľ pretrvá, je všetko v poriadku.“

Svojím pomalým krokom sa približovala k terase a keď prechádzala okolo Spika, pozrela sa naň a povedala:

„Už si medzi nimi príliš dlho.“

Opätoval jej pohľad a jeho oči sa zmenili z jasno modrých na hnedo-zeleno-žlté. Ale neboli ľudské, ani upírie.

„Nikdy nie je príliš dlho.“  

 

X.

Na nikoho sa ani len nepozrel a kľudnou vyrovnanou chôdzou išiel k Gilesovi. Buffy naň v šoku hľadela a nikto nepovedal ani slovo. Vzal Gilesovi knihu, ktorú ešte držal v rukách, zavrel ju a rukou prešiel po obale. Mal chladný a podivne skúmavý pohľad.

„Zajtra sa to začne.“ – pozrel sa na ženu.

„Potrebuješ pomoc?“

„Nie. Zatiaľ.“

„Vrátim sa k ostatným. Daj vedieť.“

Obrátila sa k dverám a bez ďalších slov odišla. Spike podišiel k pultu a knihu naň položil. Potom sa otočil a povedal:

„Keď sa zajtra otvorí portál, musíte byť dobre pripravené. To, čo príde zvládnem, ale môžu tam byť aj iní démoni – vyznávači, ktorí vám ušli alebo sa skryli. Možno na nich nebudem mať čas.“

Patrilo to všetkým premožiteľkám, ostatných akoby neregistroval.

„Ehm… nechceš nám niečo… povedať?“ – spýtala sa Faith.

Pozrel sa na ňu, akoby vôbec nevedel o čom hovorí. Všetci boli ticho a čakali, čo sa bude diať.

„Veď ty si… čo vlastne si?“

„Alderon. Nie je to dosť jasné?“

„Ako?… Kedy?“ – spamätávala sa Buffy.

„Na tom nezáleží. Choďte. Zajtra musíte byť v plnej sile. Prídte ešte pred zotmením.“ – pobral sa na odchod.

„Počkaj!“ – skríkla Buffy a pribehla k nemu.

Atmosféra by sa dala krájať a niektorí si neboli istí, či mu majú dôverovať a tak automaticky siahli po zbraniach. A Giles, ten, ktorý vždy všetko vedel vysvetliť, nič nehovoril.

„Nemôžeš len tak odísť! Čo si… tvoje oči… sú...“ – zarazila sa pri pohľade do nich.

„Mačacie.“

„Áno...“

„Zajtra sa otvorí portál a treba zabrániť tomu, aby sa zlo z neho rozšírilo. Na ničom inom teraz nezáleží. Buďte tam.“

Nebola zvyknutá na rozkazy od neho, ale tieto prijala bez reptania. Ostala tam stáť a pozerala sa na dvere, ktorými práve odišiel. Nedokázala pochopiť, čo sa to deje. Kto to bol? Spike už nie. Ani William. Nemal jeho pohľad, jeho gesá, ani chôdzu. Len hlas a telo. Ticho prerušila Dawn.

„Buffy?“

Buffy sa otočila a pozrela na sestru. Všetci naokolo mali rovnaký prekvapený výraz.

„Čo to bolo?“ – spýtala sa Amanda.

„Dobrá otázka... Čo to malo znamenať? Myslela som, že je upír.“ – nadviazala Kennedy.

„Je!… Myslím...“ – dodala Willow – „...alebo nie?“

Buffy sa pozrela na Angela.

„Nemám tušenie o čo tu ide. Ja...“ –začal ospravedlňujúco ale nevedel čo povedať.

Giles sa postavil a začal si čistiť okuliare. Chvíľu sa prechádzal a nakoniec prehovoril.

„Navrhujem, aby sme naďalej išli podľa plánu. Zajtra pôjdeme na miesto otvorenia Brány a potom uvidíme. Ak je jedným z Alderonov, a je si sebou taký istý, boj s Bohom prenecháme na neho.“

„Ale ako? A vôbec... to ním bol…vždy? Celú tú dobu?“ – pozrel sa na Gilesa Alex. Akoby on vedel viac.

„Je v tých knihách napísané, ako vznikajú?“ – spýtala sa ráznym hlasom Buffy.

„Vznikajú?“ – odpovedala jej Willow otázkou.

„Áno. Či sa tak rodia, alebo sa menia počas života z ľudí, alebo ako sa to deje?“

„Nie.“ – povedal Giles - „Na to sa budeme musieť spýtať jeho.“

Novým premožiteľkám to nepripadalo nejak extra zvláštne, už sa stretli s rôznymi druhmi démonov. Boli síce prekvapené, že Spike je Alderon, lebo s ním žili už dlhšie pod jednou strechou, denne ho vídali a utvorili si o ňom názor, že je to len upír s dušou, ktorý im pomáha. Tí, ktorí ho však poznali roky, videli ako vraždil, ako mu bola navrátená duša, ako bojoval na strane dobra, sa nevedeli spamätať. Ako mohol niečo také utajiť? Ako je možné, že si nikto nič nevšimol? Ako dlho ním vôbec je? Keď sa v hale začala debata o tom, či mu môžu dôverovať alebo nie, Buffy radšej odišla do svojej izby a Dawn ju následovala. Angel chcel najprv ísť za ňou, ale potom ho premohla zvedavosť a tak zostal.

„Buffy, takže on klamal? Vo všetkom nám klamal?“ – spýtala sa Dawn v izbe svojej sestry.

„Ja neviem Dawnie...“ - znamenalo by to, že aj láska k nej bola len fraškou.

„Čo urobíš? Je to stále Spike…“

Buffy sa odmlčala.

„Je.. však?“ – pokúsila sa Dawn o úsmev. Odpoveďou jej bol pohľad, ktorý skôr naznačoval opak.

 

Dom už stíchol, Dawn zaspala pred pol hodinou a tak sa Buffy rozhodla ešte ísť na hliadku. Cestou stretla Angela. Pozreli sa jeden druhému do očí akoby sa spytovali, či ten druhý nevie viac. Buffy sa spýtala prvá.

„Nikdy si si nič nevšimol?“

„A ty?“ – pokrútil hlavou.

„Nie. Choval sa normálne. Jako... upír.“

„Ktovie, ako dlho k nim patrí.“

Nemala chuť sa s ním ďalej rozprávať, chcela byť sama a nad všetkým porozmýšľať, ako to robila poslednú hodinu. Ten, na koho mala najviac otázok, tu nebol.

„Idem na hliadku.“

„Mám ísť s tebou?“

„Nie.“ – odpovedala rýchlo – „Zvládnem to. Dík.“

Angel jej s nevôľou ustúpil z cesty a ona sa snažila čo najrýchlejšie dostať z Hyperionu. Stretla ešte niekoľko spolubývajúcich, no snažila sa ich čo najrýchlejšie odbiť.

 

Vybrala si najväčší z cintorínov v L.A. , aby zahnala myšlienky na Spika a Alderonov. Zabila šesť upírov a stále nemala chuť ísť domov. Zadumaná sa prechádzala ulicami mesta a dúfala, že začuje volanie o pomoc. No už takmer svitalo a bolo jasné, že na nič nenatrafí. Po ceste domov sa zastavila v malej reštaurácii a kúpila si horúcu čokoládu. Pred Hyperionom strela pár mladých dievčat, zrejme nové premožiteľky, pomyslela si. Boli ostýchavé a tak ich sama pozvala dnu a zavolala Ronu, ktorá mala na starosti ubytovanie nových dievčat. Unavená si išla ľahnúť, aby sa s ostatnými stretla až večer – pred bojom.

 

XI.

„Koľko je hodín?“ – spýtala sa nedočkavo Ema.

„Uvoľni sa, pôjdeme až o takú hodinku.“ – odvetila jej Faith.

„Ja viem..“

„Nemôžeme ísť skôr? Aj tak sú už všetci tu...“ – zapojila sa Paula.

„Ponáhľate sa zomrieť?“ – schladila ich Illyria.

Dievčatá sa na ňu pohŕdavo pozreli a ďalej už nenaliehali.

„Ešte počkáme 10 minút. Potom pôjdeme.“ – zavelila Buffy a premožiteľky sa pripravili na odchod.

„Buffy, žiadne správy?“ – spýtala sa Willow pred vchodom.

„Nie.“

„No, veď povedal, že sa stretneme až tam…“

„Počas dňa?“

„Je to zvláštne...“ – sadli si na kamennú lavičku.

„Že je Alderon?“

„Aj to... ale že sme si to nevšimli. Musí mať predsa väčšiu silu ako obyčajný upír..“

„Dúfam.“

„Áno, teraz sa to hodí.. ale chcem tým povedať, že ak je ním už dlho, mohol ju použiť už predtým... veď vieš, čo tým myslím..“

„Nemusela som zomrieť.“

Willow prikývla.

„Ak k nim patril už vtedy, keď tu bola Glory, mohol ju zastaviť. Mohol zabrátiť toľkým veciam. Dawn nemusela na tej veži stáť.“

„A ty by si nemusela skočiť.“

„To ale nespravil. Dopustil aby to zašlo tak ďaleko.“

„Ale, zase... na druhú stranu... to nemôžeme vedieť. Možno sa stal Alderonom až po zničení Sunnydale. Potom, ako sa vrátil.“

„Možno.“

Prerušili ich ľudia, ktorí vychádzali z hotela. Všetci boli vyzbrojení a pripravení na čokoľvek.

„Dobre teda. Ja, Dawn, Alex, Gunn a Giles zostaneme tu. Držím palce!“ – rozlúčil sa Robin bozkom s Faith.

„Ideme B.?“

Buffy zdvihla sekeru premožiteliek, zamávala Dawn a nasledovaná ostatnými sa obrátila sa k železnej bráne.

 „Angel nebol nadšený tým, že tu musel zostať.“ – chytila Kennedy Willow za ruku.

„To teda nie, ale má smolu. Je to upír... pridá sa až po zotmení.“

 

Na miesto stretnutia prišli asi pol hodinu pred západom slnka. Rozdelili sa do menších skupiniek  a obstúpili miesto pravdepodobného otvorenia sa Brány.

„Nikde nič.“ – hlásila Annie.

„Je tu kľud.“ – takmer zašepkala Susan.

„Počkajte po západe. Bude zábava.“ – pridala sa Rona.

„Všetko v poriadku?“ – kontrolovala po stý krát Faith a prechádzala od skupinky ku skupinke.

„Áno.“ – vždy tá istá odpoveď.

Ticho stáli na svojich miestach a striehli na všetko podozrivé. Slnko už zapadlo, no nič nenasvedčovalo tomu, že by sa v týchto miestach nachádzal niekto ďalší.

„Tam!“ – ukázala Kate na východ.

Bol to Angel, ktorý sa ponáhľal k nim.

„Ešte tu nie je?“ – spýtal sa, keď už boli spolu.

„Nie.“ – odpovedala Willow.

„Dáva si teda na čas..“ - dodala Faith.

„Možno sa niečo...“ – pokračovala Willow, no Laura jej skočila do reči.

„Pozrite!“

„Spike...“ – zašepkala Buffy pre seba.

Bol to naozaj on. Mal na sebe čierny kabát, ale nie svoj obvyklý. Tento mu siahal po kolená, no inak zostal verný svojmu bežnému oblečeniu. V ľavej ruke držal blýskajúci sa meč a pokojne prechádzal okolo jednotlivých premožiteliek, pričom žiadnej nevenoval ani jediný pohľad. Jeho oči smerovali k tmavej nočnej oblohe na ktorej sa už trblietali hviezdy. Zastavil sa pár metrov od Buffy a kontroloval areál. Buffy bola trochu sklamaná, že za ňou neprišiel a nespýtal sa, či je všetko v poriadku, napriek tomu, že si neustále opakovala: Už to nie je on. Patrí k nim. Nakoniec nevydržala nečinne stáť ako ostatní a spýtala sa:

„To bude stačiť?“ – ukázala na meč.

„Áno.“ – odpovedal a jeho oči naďalej blúdili po oklolí.

Nepozrel sa na ňu, ale tón, akým hovoril bol vcelku vľúdny. Rozhodne teda nebol nepríjemný či drsný. V tom začuli pukanie vetvičiek a spozorovali aj pohyb v tmavých zákutiach.

„Pripravte sa.“ – zašepkala Buffy.

Premožiteľky zdvihli svoje zbrane a boli pripravené na útok. Zrazu ich však oslepil záblesk bielomodrého svetla. Pozreli sa nad seba a videli niečo ako elektrické výboje, ktoré sa nekontrolovateľne rozširovali do okolia v čoraz častejších intervaloch.

„B.?“ – otočila sa Faith.

„Portál sa otvára.“ – vykríkla Buffy.

Dievčatá boli zmätené, lebo ich tie žiarivé blesky oslepovali a navyše, nikdy niečo také nezažili ani nevideli. Buffy sa snažila zachovať si chladnú hlavu a upokojovala aj ostatné premožiteľky. Sledovala oblohu nad sebou a vír, ktorý sa tam vytvoril. Keď sa však poobzerala po okolí, mohla vidieť aj akési tieňe, ktoré sa k nim približovali. Už si ich všimli takmer všetci a zaujali bojové postavenie. Len Spike sa tváril, akoby sa ho to netýkalo a hľadel nad seba.

 

Pozemkom sa ozývalo tlmené vrčanie a veľa zvláštnych zvukov, ktoré mohli vydávať len démoni. Tiene sa k nim pomaly sa blížili a snažili sa skryť medzi stromami, ale svetlo z napoly otvorenej Brány prezrádzalo každý ich pohyb. Keď sa vír začal rozširovať, zaútočili. Premožiteľky si počkali kým k nim prídu a až potom začali bojovať. Bolo viac ako viditeľné, že mali navrch. Zvyšky zdecimovanej Learxovej armády boli nekoordinované a bolo jasné, že sa len snažia získať čas.

„Lily! Za tebou!“ – skríkla Faith aby ju varovala pred blížiacim sa upírom.

Willow stála na vyvýšenej ploche a všetko sledovala. Vždy, keď mal niekto problémy s príliš veľkým počtom útočníkov, pomohla mu kúzlami. Pri nej stála Kennedy a pár ďalších dievčat, ktoré ju, v prípade, že by to nezvládala, chránili.

 

Vzdušný vír sa naďalej rozširoval a v primere asi 2 metre zostúpil až na zem. Vyšla z neho postava. Mala síce ľudské obrysy, no aj červenú pokožku, podivný čierno-hnedý tesný úbor, ktorý vyzeral ako z ľudskej kože a miesto vlasov krátke špice. Poobzerala sa a chytila Miu, ktorá jej dopadla k nohám, pod krk. Vyzdvihla ju do výšky a Mia sa jej márne pokúšala vyprostiť. Nebola na to dosť silná, ba čo viac, nemohla sa ani len pohnúť. Pousmiala sa a trhla. Premožiteľka sa zosypala na zem so zlomenými väzmi. Podišla pár krokov a chystala sa udrieť na ďalšie dievča, keď ju niečo odmrštilo o pár metrov ďalej. Buffy, ktorá to všetko sledovala, uvidela Spika ako pomáha zranenej Emily vstať. Potom sa pozrel smerom k miestu, kde odhodil nepriateľa a povedal:

„Skús to so mnou.“

„Čo si ty zač?“ – vstala červená postava zo zeme.

„Ten koho by si určite nechcel stretnúť.“

„No, o chvíľu bude aj tak po tebe.“

Pozerali sa jeden druhému do očí a pozvoľna odchádzali mŕtvoly naokolo. Buffy všetkým prikázala, aby sa venovali démonom a aby „tú červenú potvoru“ prenechali Spikovi.

„B.? Boha som si predstavovala trochu inak…“ – povedala Faith keď jej hádzala sekeru.

„Ja tiež.“

 

„Máš aj meno?“ – spýtal sa Spike.

„Hrigfhteu. Budete ho opakovať v modlitbách.“ – odpovedal a pritom sa zahnal na Spika.

Ten jeho útok vykryl a úderom do pŕs ho odhodil asi o 20 metrov k budove. Pribehol k nemu a okamžite zaútočil.

„Zvádne to?“ – spýtala sa Rona a ukázala smerom k bojujúcej dvojici.

„Nevyzerá to zle.“ – povedala Willow a vyslovila zaklínadlo.

„Will?“ – ozvala sa Kennedy.

„Chcela som pomôcť… malo ho to zraniť, ale nič. Moja moc mu neublíži.“

 

Hrigfhteu Spika udrel a nohou ho kopol do hlavy. Na to sa ho hneď pokúsil prebodnúť, no tan chytil jeho ruku s mečom, vytrhol mu ho údery mu vrátil. Postupne sa čoraz viac blížili k napoly rozpadnutej  budove a neprestrávali sa mlátiť. Hrigfhteu ho prirazil o stenu, vyzdvihol a začal škrtiť dreveným trámom. Spike ho kopol do brucha a keď ho pustil prehodil ho cez kemennú stenu dovnútra. Prešiel za ním a pokračovali v boji.

Vonku už bolo po všetkom, démoni sa rozutekali a pár dievčat ich ešte prenasledovalo. Buffy sa s ostatnými ponáhľala za Spikom. Keď vošli dnu, uvideli Spika ako sa práve uhol ďalšej rane a Hrigfhteuova ruka bez problémov prešla cez železnú tabuľu. Spike ho nakopol a zozadu priškrtil reťazami, ktoré boli všade naokolo. Ten ho ale udrel hlavou a vyprostil sa. Buffy rýchlo pribehla a zaútočila sekerou. Hrigfhteu jej ale chytil ruku, otočil ju smerom k Spikovi a sekeru priblížil k jej tvári. Spike po ňom hodil dýku, a aby sa jej vyhol musel Buffy pustiť. Priskočil k nemu, Buffy odstrčil na bok a sekerou mu zaťal do krku, odkiaľ mu vytieklo len máličko tekutiny – zrejme krvi. Otočil sa k Buffy, hodil jej sekeru a povedal:

„Choď preč!“

Rýchlo vstala zo zeme a bežala k dverám, kde zas ona prikázala aby sa všetci držali ďalej. Srdce jej prudko bilo a nervózna si sadla na debny, čo stáli pri nej. Spamätávala sa z toho, aká sa cítila bezmocná a ako sa nemohla pohnúť. Willow k nej podišla a chytila ju za ruku. Potom s ostatnými sledovali boj, ktorý sa pred nimi odohrával.

Spike a Hrigfhteu si vymenili ešte pár rán. Potom Spike skočil k svojmu meču, ktorý ležal na zemi. Zdvihol ho, otočil sa k nemu a jednou ranou mu sťal hlavu. Hrigfhteuovo telo sa začalo zmršťovať a vysychať až z neho zostalo len niečo podobné múmii. Spike sa obrátil do ľava k obecenstvu a s mečom v ruke k nim pristopoval. Jeho oči už mali typickú modrú farbu.

„Hádam, že to nie je obyčajný meč.“ – povedala Faith.

„To nie. Je výnimočný. Na špeciálne príležitosti.“

Očami skĺzol na Buffy a spýtal sa:

„V poriadku?“

Prikývla. Potom sa opäť ozvala Faith.

„Tak sa teraz vráťme k ...“

„Nie.“ – prerušil ju Spike – „Teraz nie. Vezmite telo. Uzavrieme ten portál.“  

 

XII.

Rýchlym krokom išiel k miestu, kde zhoreli Learx s Glory a dievčatá za ním takmer utekali. Buffy k nemu dobehla a zladila s ním krok. Telo prenechali Angelovi a Illyrii.

„Takže, vieš ako na to?“ – nevedela čo povedať.

„Áno, ostatní mi prídu pomôcť.“ – pozrel na ňu a ona sa rýchlo pozrela inde, aby si nevšimol jej skúmavý pohľad. On ho ale zbadal a usmial sa pre seba.

„A koľko vás vlastne je?“ – pokračovala.

Zastavil sa, pozrel sa jej do očí a spýtal sa: „A je to dôležité?“

Po chvíli si uvedomila, že sú už na mieste. Pár metrov od nej stálo asi 20 postáv zahalených v čiernych habitoch s kapucňami, aby im nebolo vidno do tvárí. Spike povedal… prikázal Buffy, aby odišli ďalej a podišiel k svojim. Komunikovali nejakým cudzím jazykom, ktorí nikto iný nepoznal a tak mohli len hádať, o čom sa rozprávajú. Jeden z nich vzal vyschnuté telo a položil ho do stredu kruhu, ktorý zatiaľ ostatní vytvorili. Potom začali odriekavať akúsi modlitbu a z tela začalo stúpať červené svetlo. Z rúk niektorých Alderonov sa začalo šíriť modré. Na oblohe sa spojili a vytvorili vír. Modré svetlo v ňom prevládalo a postupne sa začal zmenšovať až úplne zanikol. Celé to trvalo približne 20 minút. Telo v strede sa rozpadlo na prach a Alderoni sa v kľude rozišli, akoby to bol ich bežný deň. Spike odovzdal meč jednej z bytostí, a bolo vidieť, že sa jednalo o ryšavú ženu, ktorá navštívila Hyperion. Potom sa vrátil k Buffy a premožiteľkám, ktoré netrpezlivo čakali na vysvetlenie, no nedostali ho. Angel sa naň pozrel a ako prvý pochopil, že nemá v pláne im niečo vysvetľovať a tak sa len otočil so slovami: „Mali by sme už ísť.“

 

„No čo?“ – privítal ich Giles otázkou a pritom sa nenápadne pozrel na Spika, ktorý práve išiel schodmi do svojej izby.

„Boh mŕtvy, portál zavretý.“ – natiahla sa Faith do kresla.

„Výborne!“ – potešili sa aj ostatní.

„A čo teraz?“ – spýtala sa Dawn.

„No, teraz sa už nemusíme obávať príchodu nejakých ďal...“ – zarazil sa pri pohľade na ňu a pochopil, že na to sa nepýtala.

„Asi sa rozhodol zaujať postoj: ja nič, ja muzikant..“ – ozval sa ironicky Angel.

„To sa teraz máme tváriť, akože je všetko v pohode... že sa nič nestalo?“ – spýtala sa Laura.

Väčšina pohľadov sa obracala k Buffy, no tá mlčky odložila zbrane a všetkým popriala dobrú noc. V izbe sedela na posteli a pripravovala si otázky na Spika. O takú hodinu sa pokúšala i zaspať ale nešlo to a tak vstala a znovu sa obliekla. V hale stretla Gunna v komickom žltom pyžame s medvedíkmi a široko sa naň usmiala. On začal neisto prešľapovať a s vysvetlením, že si len zobral niečo pod zub sa snažil čo najskôr vzdialiť. Buffy ho však zastavila.

„Kde sú všetci?“

„Spia. Náročný deň.“ – prešiel okolo nej najrýchlejšie ako vedel a rozbehol sa schodmi.

„Pekné pyžamo!“ okríkla ho Buffy.

„Darček od babičky.“

Ešte raz sa za ním pozrela a usmiala sa. Vzala si kolík a opustila hotel.

 

Prechádzala už tretím cintorínom ale nestretla nič „na zabitie“. Možno to ale bolo aj tým, že zvukom okolo seba nevenovala prílišnú pozornosť.Vyštverala sa na jednu z krýpt a sadla si tak, aby mala výhľad na okolie. Čím viac nad všetkým, čo sa v posledných dňoch udialo a čo sa dozvedela, rozmýšľala, tým nahnevanejšia bola. Prirodzene na Spika. Mala pocit, že jej to mal povedať. Kto je. Nakoniec sa vždy dostala ku Glory a k otázke, či ju mohol zastaviť už vtedy, lebo ak áno…

V tom začula praskanie konárov a údery. Rýchlo zoskočila a ponáhľala sa na miesto, odkiaľ sa zvuky šírili. Keď tam dobehla, uvidela Angela ako bojuje s dvoma upírmi. Jeden sa zmenil na prach práve keď prišla, a ten druhý ho čoskoro následoval.

„Ahoj. Nemôžeš spať?“

„Oh, ahoj. Naspím sa dosť cez deň.“

„Áno, zabudla som.“

„Je všetko OK?“

Rozpačito prikývla.

„Naozaj? Pripadáš mi utrápená.“

„Premýšľala som. V poslednej dobe to robím príliš často.“

Usmiali sa na seba a vykročili do tmy.

„O Spikovi?“

„O všetkom čo sa tu deje. Ale... asi hlavne o ňom.“

„Zajtra to bude zaujímavé.“

„Myslíš? Vzhľadom na to, že sa s nejakými vysvetlivkami zrovna neponáhľal..“

„To hej, ale všetci ho zasypú otázkami.“

„Dúfam, že odpovie.“

„To ale nie je to, čo ťa trápi, že?“

„Vieš... videl si ich. Koľko ich bolo, tú silu. Načo som tu ja? Načo sú tu premožiteľky?“

„To neviem. Ale on možno áno.“

„Kedy sa chystáš domov?“

„Ťažko povedať, a ty?“

„Asi idem hneď, aj tak tu skoro nič nie je...“

„Toľko premožiteliek ako teraz nebolo v tomto meste nikdy. Také niečo sa rýchlo rozkríkne…“

„Dobre, tak teda ahoj!“

„Dobrú noc.“

Angel pokračoval obhliadkou cintorína, zatiaľ čo Buffy sa vrátila do hotela a ľahla si. Zaspala veľmi rýchlo, asi už bola unavená od toľkého rozmýšľania.

 

XIII.

Následujúci deň panovala vcelku veselá nálada. V najbližších dňoch sa nebolo treba obávať vážnejšieho nebezpečenstva. Nervozita sa prihlásila až po zotmení, keď všetci napäto očakávali Spikov príchod. Zišiel dole schodmi, vzal si krv a sadol si na recepčný stôl. Cítil sa trochu nepríjemne. Každý sa ho chcel vypytovať, ale nikto sa neodvážil začať. Ani Buffy, lebo sa bála odpovede, ktorú dostane. Giles to vyriešil diplomaticky:

„Žiadna možnosť, že by sa otvoril?“

„Nie.“

„Môžeš…“ – pokúsila sa Faith.

„Nie.“ – obil ju a ona zostala zarazená. Mala pocit, že jej číta myšlienky.

„Nerieš to.“

„Dlžíš nám vysvetlenie.“ – povedal Angel.

Spike sa len usmial: „Nedlžím nikomu nič.“

Zoskočil, rozhliadol sa a potom povedal:

„Tak teda v skratke. Nebyť tej veci s portálom, nikdy by ste sa to nedozvedeli. Dosť sme uvažovali o tom, či zakročiť už teraz. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že bude lepšie zastaviť to čo najskôr. Glory si zvládla.“ – pozrel sa na Buffy a ona naňho.

„Ale títo sú horší. Aj keď je vás tu veľa, nezastavili by ste jediného. Bolo by zbytočné čakať.“

Upratal pohár s krvou a odišiel do telocvične. Divčatá, čo mali v pláne tam ešte zájsť, si to rozmysleli.

V Buffy začínalo všetko vrieť a tak sa za ním okamžite vybrala. Nikto jej v tom nebránil.

„Ako si to predstavuješ?“ – skríkla naň odo dverí.

Nevenoval tomu pozornosť čo ju nahnevalo ešte viac.

„Výborne tak ma ignoruj! Ale toto si vypočuješ!“ – otočila ho k sebe.

„Glory som zvládla? Moja sestra takmer zomrela! A ja som tam musela skočiť, lebo vám sa to zdalo v poriadku! Mohol si to zastaviť! Čo si myslíš, že sa teraz stane? Máme sa tváriť, akože je všetko v pohode? Že sa nič nestalo? Koľko démonov si mohol zabiť skôr než sa pokúsili zničiť svet? A ako dlho vôbec si tým, čím si? Ako dlho si všetkým klamal?“

„Chceš to tak veľmi vedieť?“

„Trochu úprimnosti si snáď zaslúžim.“

„Od tej chvíle ako som sa stal démonom.“

Zostala prkvapená, ale očakávala niečo podobné.

„To vysvetľuje veľa vecí.“ – povedala už pokojne.

„Nevysvetľuje to nič. Nič z toho, čo som doteraz spravil… alebo povedal, nebolo s vedľajšími úmyslami. Nie je to také ako si to predstavuješ.“

„Tak prečo mi to nevysvetlíš?“

„Možno keď sa upokojíš.“ – povedal po chvíli.

„Som pokojná!“

„No to vidím! Choď radšej niečo zabiť a potom príď. Budem tu.“

Zaváhala ale potom sama uznala, že si potrebuje vybiť zlosť, ale na Spikovi asi ťažko. A tak šla znovu na hliadku.

 

Démoni, čo sa ten večer rozhodli ísť na prechádzku cintorínmi si nevybrali vhodnú noc... čokoľvek stretla, bolo to do pol minúty mŕtve. Asi po dvoch hodinách usúdila, že už je dostatočne pokojná na to, aby si Spika vypočula byz toho, aby mala chuť ho obúchať o stenu. Postretávala ešte mnoho dievčat, ale nemali si skoro čo povedať. Snáď len toľko, že dnes je „nuda“.

 

„No?“ – sadla si v záhrade oproti Spika.

„Pýtaj sa.“

„Nemáš to zakázané?“

„Niektoré veci si nechávame pre seba, ale môj život je moja vec… viac-menej.“

„Čo tým myslíš?“

„Že teraz si prakticky môžem robiť, čo chcem. Ale ako Alderon, mám svoje povinnosti.“

„Poznám... to ako vtedy, keď máš tie… iné oči?“

„Áno a nepoznáš. Keď sa zmením, vnímam svet trochu inak. Sme ochotní obetovať čokoľvek a kohokoľvek. Bez váhania. Bez výčitiek. S tým by si ty, aj keď si premožiteľka, mala problém.“

„Ako sa to stalo?“

„Keď zo mňa Drusilla urobila upíra, moja duša mala odísť. Vieš o čom hovorím… ale niekedy sa stáva, že i keď sa zmeníš na démona, niečo v tebe ti bráni sa tomu poddať. Možno je to životom, aký vedieš predtým, tým, kým si bol. Ostane v tebe viac, akoby  podľa „správnosti“ malo. Vtedy sa môžeš

rozhodnúť. Žiaden démon ti neprikáže čo robiť, môžeš ho ovládnuť. Si na rozhraní dvoch svetov, dobra a zla a je ne tebe, kam pôjdeš. Buď sa mu poddáš, a budeš tým, čo z teba spravili, na tento okamžik zabudneš alebo nie – a staneš sa Alderonom.“

„Aké to bolo?“ – spýtala sa jemne.

„Zvláštne. Bol som trochu dezorientovaný. Vieš, nechápal som to, taký zvláštny pocit. Ale potom, čo som sa stal jedným z nich, mi zrazu bolo všetko jasné. Cítil som všetko naokolo. Také zvláštne spojenie. Vždy to cítim.“

„Naozaj by si obetoval čokoľvek? Kohokoľvek?“

„My tu nie sme pre ľudí. Sme tu pre svet.“

„To už som počula..“

„Je to tak. Aby svet pretrval, sú niekedy potrebné obete. Za cenu pár zachránime milióny.“

„Veď vám na ľuďoch nezáleží…“

„Ľudia sú súčasťou sveta. Ak pretrvajú, pretrvá svet.“

„Prečo si vtedy nič nespravil?“

„Nebolo to nutné. Keby si to  nezvládla, zakročili by sme ale skôr sa držíme v ústraní. Nechávame na ľuďoch, ako sa postarajú o svoj svet.“

„Čo keby bolo neskoro?“

„Nebolo.“

„Vy sa nejako rozlišujete? Ty sa mal to s očami a nevyzeral si ako tá žena.“

„Je nás viac druhov. V našom jazyku máme aj iné mená. Ja patrím, k tzv. mačacím démonom. Ona bola Rethrionka. Asi sa to delí podľa predpokladov, ktoré máš pre ten daný druh.“

„Vy ste démoni?“

„Len sa to tak zaužívalo. Sme im v mnohom podobní, ale nie sme démoni. Síce existujú aj dobrí démoni, ale my nepatríme ani k nim. Sme samostatný druh, mimo všetkých ostatných.“

„A čo teraz? Aj teraz máš tie svoje povinnosti?“

„Neustále ich musím brať na vedomie.“

„Takže je to klamstvo? Všetko, celá tvoja minulosť?“

„Nie.“

„Keď si nemal dušu, zabíjal si ľudí pre zábavu. Chceš mi tvrdiť, že aj vtedy si to bral na vedomie?“

„Áno.“

„Tak prečo? To si nemohol stále ostať ako Alderon?“

„Mohol. Je dobré vidieť svet z viacerých uhlov. Keby som nežil život upíra, nezaujímalo by ma, kto si. Bola by si pre mňe len ďalší človek, čo tu žije. Ani keby si sa snažila zmeniť môj názor, nešlo by to. Nemala by si pre mňa väčšiu cenu ako masový vrah. Nerozlišujeme. Niektorí z nás, žijú svoje alternatívne životy. Vieš, to čím by boli za iných okolností. Všetko čo si videla a zažila so mnou, bola pravda. Môj alderonský život je citovo oddelený od tohoto, ale tento je do istej miery spätý s tým alderonským. Keby to bolo nutné, hoci aj bez duše, v momente by som sa vedel zmeniť a plniť svoje poslanie. Nie je v tom nejaký hlbší zmysel.“

„Keď si Alderonom, nič necítiš?“

„Vtedy strácam schopnosť vžiť sa do situácie ľúdí, pochopiť ich. Ste pre mňa len bytosti čo tu žijú. Nič pre mňa neznamenáte. Ale takto, keď ťa poznám, viem čo od teba môžem čakať. Viem, že sa na teba môžem spoľahnúť, viem čo si ty ochotná urobiť. Nedávaj tomu príliš veľkú váhu, ale takto si uvedomujem, že s tebou môžem počítať. Inak by som ťa nebral na vedomie a mal by som to možno o niečo komplikovanejšie.“

„Koniec? Už žiadne otázky?“

„Asi nie… na teraz ma nič už nenapadá.“

„No, tak sa potom kľudne opýtaj.“ – pomaly vstal.

„A... keď sa ma budú pýtať ostatní. Čo mám povedať?“

„Čo chceš. Mne na ich názore moc nezáleží.“ – usmial sa.

 

„B? Predpokladám, že máš novinky.“

Všetky oči sa upierali na Buffy ale ona sa s odpoveďou neponáhľala.

„No, celkom áno.“

„Ako dlho k nim patrí?“ – spýtala sa Dawn.

„Odvtedy, ako sa stal upírom.“

„A teraz čo?“ – spýtala sa Willow.

„Nič. Bude žiť ďalej tak ako doteraz… a občas sa možno zmení na Alderona.“

Tón akým to povedala ich prekvapil. Čakali, že bude nahnevaná,dotknutá, ale ona to už brala ako normálnu vec.


KONEC